Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Zlodej, chyťte ho!

Je zvláštne, že najčastejšie sa pokúšajú zabezpečiť proti krádeži svoje výtvory tí autori, ktorí sú najmenej ohrození. Patria sem vo všeobecnosti – aspoň podľa mojich pozorovaní – autori krásnej literatúry. Copyright či ochrana nepublikovaním celého výtvoru, len malej ukážky, sa na stránkach vyskytuje úplne bežne. A pritom – dosť zbytočne.

Áno, samozrejme, že internet je priam živná pôda pre zlodejstvo a kradne sa na ňom tak často, že sa to už pomaly považuje za normálne. Ruku na srdce, kto ani raz nestiahol z internetu materiál pre inú než vlastnú potrebu? A áno, na internete sa dajú nájsť aj veľmi kvalitné práce z oblasti poézie či prózy. To však nič nemení na pomerne prekvapivom fakte: literárne texty neznámych autorov sa cez internet takmer nekradnú. Počty týchto prípadov sú zanedbateľné oproti doslova masovým krádežiam odborných textov a všeličoho iného.

Ale prečo? Zaujímavá otázka. Prečo si pri písaní ako-tak kvalitne spracovanej literatúry na ako-tak známych stránkach môžete byť takmer istí, že skôr či neskôr sa vaše texty budú túlať netom bez priznania vášho autorstva, kým po vašom najlepšom a najprepracovanejšom románe skoro určite nezatúži nijaký dlhoprstý užívateľ internetu?

Mnohí, hlavne mladučkí začínajúci autori, by povedali, že je to preto, lebo odborná literatúra sa skrátka píše ťažšie ako beletria. Pri odbornej literatúre treba byť vzdelaný, alebo mať na pracovnom stole rozložené slovníky a knihy a tak, a nie je to žiadna zábava, kým pri beletrii stačí fantázia a chuť. Preto je výhodnejšie odbornú literatúru ukradnúť, keď ju potrebujem.

Nesúhlasím. V prvom rade, z môjho pohľadu je porovnávanie písania náučnej literatúry s beletriou porovnávaním hrušiek s jablkami. Stručne a jasne, písanie odborných vecí je pre mňa náročné, ale písanie beletrie je pre mňa ťažké. A náročné a ťažké nie sú v tomto prípade synonymá. Ide totiž o dosť odlišné činnosti. Pri písaní náučnej literatúry sa treba babrať so zdrojmi, všetky si ich prečítať a nejako skĺbiť často aj mierne si odporujúce informácie do niečoho, čo má hlavu a pätu. Nehovoriac o obrázkoch a ďalších ilustračných či doplňujúcich materiálov, na ktorých použitie nemáte právo a získavať ho je celá veda. Ale hoci je to celé veľmi namáhavé, predsa len nemusíte riešiť, ako ďalej pokračovať, akú má mať text celkovú stavbu, pretože to všetko je dané vaším zámerom. Môžete sa v písaní zaseknúť, keď nemáte dosť informácií, ale aspoň viete, čo treba urobiť pre pohnutie sa – nájsť si zdroj. Kdežto pri beletrii vám práve zaseknutie a chýbajúca múza môže narobiť najväčšie problémy. Okrem toho, aj na písanie beletrie potrebujete nielen fantáziu, ale tiež nejaké informácie, a ak si myslíte, že nie… nuž, tak si to radšej prestaňte myslieť skôr, než narazíte. A aby toho nebolo dosť, v beletrii musíte dávať oveľa väčší dôraz na štylizáciu, čitateľnosť, ba aj logiku, lebo kým pri náučnej literatúre a dobrých zdrojoch sa logika textu buduje sama, v beletrii budujete niečo dovtedy neznáme, prakticky od nuly – a na to treba omnoho, omnoho viac, než len bujnú fantáziu. Nie pre každého je vytvorenie fungujúceho príbehu jednoduchšie, než opísať niečo, čoho funkciu už prebádal a opísal niekto iný, a čo častokrát treba iba zosumarizovať a zoštylizovať.

Dobre, takže jedno aj druhé je fuška. Ale prečo je po jednom taký veľký dopyt a po druhom nie? Nuž, problém bude asi v tom, že po jednom je dopyt na „vyšších miestach“. Od základnej školy až po vysokú vás zaplavujú zadaniami referátov, seminárok, ročníkových prác, často vás poveria zháňaním informácií aj v zamestnaní. Kým donesenie vlastnej poviedky či románu po vás nikto nechce. Čo ma, mimochodom, v škole vždy štvalo – koľkokrát som si predstavovala, aké by bolo úžasné, keby sme dostali zadanie napísať román a k tomu ovšem aj polroka voľna na vypracovanie. Alebo aspoň úryvok románu. To by bola nádhera… žiaľ, pravda je taká, že čosi napísať vás nútia len na slohu a väčšinou ide o žáner, rozsah či tému, na ktorú by ste na internete len ťažko niečo dohľadali. Úprimne, na tému „Slovensko, moja vlasť“ či „Ako som sa naučil bicyklovať“ málokto začne písať z vlastnej iniciatívy. Toto v spojení s rozšírenou mylnou predstavou, že ľahšie je vymyslieť než naštudovať, vedie k tomu, že sloh žiak väčšinou vypotí sám – pokiaľ však ide o rozšírenejšie zadania, referáty, na vygooglenie celého textu sa obráti možno aj väčšina. Prevažnú časť plagiátorstva odborných textov teda páchajú žiaci a študenti, zvyšok ľudia, ktorým sa formulovanie vlastných viet smrti rovná. Jeden by sa divil, koľko takých je, keď na druhej strane nachádzame na weboch nesmierne veľa grafomanov, ktorí štylizovanie považujú za najväčšiu zábavu pod slnkom. Nuž, svet je veľký.

Lenže málokto z tých, čo svoje – veľakrát na posmech sveta hodné – diela zaopatria copyrigthom, sa boja, že im ich šľohne lenivý študent, lebo mu to zadali za domácu úlohu. Nie, oni sa boja toho, že ktosi im ich poklad ukradne, vydá a bude na ňom zarábať milióny, kým pravému autorovi ostanú len oči pre plač. A ak nie celé dielo, tak aspoň nápady z neho. Takýmto odkazujem, že môžu pokojne spávať. Potenciálny zločinec by si totiž na seba uplietol taký bič, že by mu jeho nečestné konanie bol vrátil aj s úrokmi.

V prvom rade, internet je zaplavený nesmiernym množstvo literárnych pokusov. Ako by dotyčný zlodej vedel, že práve to vaše je druhý Shakespeare s Balzacom dokopy? Veď by musel všetky výplody čítať rad-radom a táto honba za prísľubom neistého pokladu by mu vzala viac času a energie, ako poctivá práca s istým výsledkom. Na niečo je to obrovské množstvo zväčša nečitateľných pokusov na webe dobré – ste ním veľmi účinne maskovaní pred očami potenciálnych zlodejov.
Uznávam, zlodejovi môžu pomôcť pochvalné komentáre a hviezdičky. Ale každému s aspoň trochou inteligencie, ktorú by ten zlodej musel mať, aby rozpoznal vášho génia, (za predpokladu, že sa teda v diele vôbec ukrýva) vie, že hodnotenia a komentáre si môže pridávať aj autor sám či jeho rodina. A aj sa to vo veľkom robí. Nie sú teda spoľahlivými indikátormi najlepších prác. Naopak, úplne najkomentovanejšie a najhviezdičkovanejšie príspevky bývajú práve tie nie najvyššej kvality, i keď zase ani najhoršej.

Fajn, predpokladajme, že ten bezcharakterný zlodej si napriek všetkému vaše veleúžasné dielo v tom mori balastu našiel. A teraz jednoduchá otázka: čo s ním asi tak urobí? Ponúkne ho pod svojím menom vydavateľom? Ak ho takýmto spôsobom naozaj vydá a zarobí milióny, tak úprimne povedané, možno si tie milióny aj zaslúži. Prinútiť totiž slovenské vydavateľstvá odpovedať na ponuku na vydanie neznámeho autora je totiž umenie a obdivuhodná výdrž sama osebe. A Slovensko má malý trh a obmedzené možnosti zarábať ťažké peniaze, preklad a vydanie v zahraničí zase vyžaduje ďalšiu hromadu námahy a investícií.
Čo iné alternatívy, ako naložiť s ukradnutým dielom? Vydá si ho sám? Investuje do neho tisícky eur a ďalšiu obrovskú prácu do propagácie? Tak mu treba, má, čo si zaslúžil! Práca na pretláčaní neznámeho autora do knižného sveta je pre zlodeja dostatočný trest a dotiahol by to do konca asi len s veľkým počtom známostí. Pochybujem totiž, že by na to niekto nabral nielen finančnú, ale aj morálnu silu – že by ho vaše dielo očarilo natoľko, že by sa statočne pobil so všetkými prekážkami. Až tak si fandiť nemusíte. To totiž nie je len o vašom talente, ale aj nadutosti a arogancii väčšiny jedincov – „ja to dokážem lepšie ako henten autor a bude to aspoň moje“.

Keď už, tak viac než o celý text by som sa obávala o nápad, ale aj to iba vlažne. Za dlhé roky čítania rôznych literárnych serverov som totiž narazila celkove na tri, ešte raz opakujem, tri originálne a kvalitné nápady nosné pre príbeh – zvyšok diel, ktoré som označila zo dobré, bolo dobrých svojím spracovaním, ale ich nápady mi boli známe. A krádež spracovania je zase omnoho ľahšie dokázateľná než krádež nápadu. Inými slovami, originálne nápady sú medzi začínajúcimi autormi ešte oveľa, oveľa zriedkavejšie, než vydaniahodné texty, a preto sa sotva niekto stane ich cieleným lovcom. A ak aj niekto príde s niečím podobným, čo ste predtým napísali vy, nemusí to znamenať jednoznačne plagiátorstvo. Možno na to prišiel nezávisle, alebo, čo je pravdepodobnejšie, prišiel na to aj niekto tretí (štvrtý, piaty…) ešte oveľa skôr a ten druhý to buď odkukal od staršieho tvorcu, alebo na to tiež prišiel nezávisle a šklbe si vlasy rovnako ako vy. Ja sama som nezávislý objav Ameriky učinila už niekoľkokrát.

Isteže, existujú aj ďalšie možnosti, ktoré som nespomenula. Asi každého autora dosť škrie aj to, keď mu niekto ukradne text síce nie na to, aby na ňom zarobil, ale na to, aby sa pochválil cudzím perím. Takisto sa nemusíte stať obeťou systematického, ale príležitostného zlodeja, ktorý nemal kradnutie v úmysle, kým nenarazil na dielo, ktoré sa mu zdá geniálne a speňažiteľné. Nenabádam úplne sa na opatrnosť vykašľať – ale chcela som varovať pred prílišnou paranojou. Aj skúsenosť potvrdzuje fakt, že beletria sa na rozdiel od náučných textov takmer nekradne. Škola ich k tomu nenúti, na Slovensku by s tým aj tak nezarobili, a navyše oveľa viac ľudí je mylne presvedčených, že vedia písať krásnu literatúru, než tých, čo by si to isté mysleli o odbornej. Zrejme vďaka týmto trom skutočnostiam sú vaše texty v bezpečí. Relatívnom.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

17 Responses to Zlodej, chyťte ho!

  • je excelentná.

  • Škoda, že len tá. Úsmiaty

  • So smajlom. Ten je ale žltý! Škoda, že len on.

    A žlté hviezdičky píšu do lampárne…

    Žmurkajúci

  • Nuž, taký dojem som mala z tej jednej vety, čo hodnotila iba jednu vetu a zvyšok textu nie.

    Teraz už chápem. Dúfam. Úsmiaty

  • zlodej kričí: Chyťte zlodeja! No a zvláštny sa zvláštnym spôsobom pozastavuje nad zvláštnosťou…

    Práve nedávno som sa stretla s jedným nesmierne opatrným autorom. Má dobre zaopatrené štylistické katastrofy… Preto do mňa Tvoja prvá veta tak pôsobivo udrela.

    Článok som si prečítala dvakrát (prvú vetu päťkrát – asi Ti ju ukradnem:) Pre mňa písanie beletrie nie je ťažké. Ťažké sú tie roky pred tým, ako si konečne sadnem k písaniu, tie roky odkladania, lenivosti, výhovoriek.

    Občas kradnem z odborných textov jadro, zamyslím sa, pridám svoj pohľad, čiže to celé zhovädím… Občas ma niektorá veta či už v odbornom alebo beletristickom texte natoľko zaujme, že si ju vezmem, mierne pretvorím, obalím svojimi vetami a použijem. Občas mám chuť ukradnúť námet. Krotím sa. Kúsok je však dovolený. Veľa podnetného materiálu je v komentároch na literárnych stránkach… Kradnem ako umelec.

    P.S.: Katastrofy na svojom webe mám sčasti zaopatrené (nedajú sa zamodriť a okopírovať; čo je prekážka ale len pre pohodlných).

  • Myšlienka zaujímavá, i keď dala by sa podať stručnejšie. Možno sa beletria veľmi nekradne, ale predstav si, že by niekto zobral tvoj text a vydal ho pod svojím menom. Myslím, že by si zúrila. A ak by zaň nebodaj získal nejakú cenu, tak by si šla puknúť od jedu. Preto tie (i keď často zbytočné) obavy.

  • Hranica medzi inšpirovaním sa cudzím textom a kradnutím môže byť nejasná. Prípady „odslova doslova“ sú však predsa len nediskutovateľné.Úsmiaty

    Ľudia tvoria rôzne. Ja mám zase ťažké nie začať – naopak, mávala som veľký problém nezačať písať v nepravej chvíli – ale keď už začnem, nasleduje čisté peklo. Aspoň prvých sto strán.

    A prekážka pre pohodlných – nuž, aj na istom literárnom portáli, ktorý obe dobre poznáme, boli a sčasti dodnes sú určité prekážky, ktoré však najviac prekážajú čitateľom a komentovateľom. Obísť ich totiž vie aj taká počítačová lama ako som ja. A to je už čo povedať.

  • Samotná myšlienka by išla aj stručnejšie, ale chcela som zabŕdnuť aj do blízkej témy náročnosti písania odbornej literatúry verzus písania beletrie. 

    Isteže v prípade, ktorý spomínaš, by som zúrila. Ale, paradoxne, hoci v tlačených médiách mám publikované len beletristické texty, nikto mi ich neukradol (neviem o tom). Kdežto moje odborné texty, hoci publikované len na internete, zažili ani sama neviem koľko krádeží – radšej si už ani negooglim ďalšie prípady, aby ma na fleku neporazilo. Samozrejme, krádež jedného i druhého bolí. Ale hrozba krádeže jedného je v porovnaní s hrozbou krádeže druhého minimálna. A nie som sama, čo má takéto skúsenosti.

  • Veľmi pekný článok.. A s tým záverom úplne súhlasím.. Mimochodom, obdivujem ťa, že aj po tvojich úspechoch s knižkami si stále nájdeš čas na blogovanie.. 

    Ja som tu nová.. čítala som tu len pár autorov, ale chcem ti povedať, že som čítala aj tvoj román Nula kelvinov a je naozaj výborný.. píšeš skvele.. a držím ti palce.. niečo podobné by som si od teba ešte rada niekedy prečítala.. =)    

  • Ďakujem, veľmi si ma potešila. Tiež dúfam, že niečo podobné sa mi ešte niekedy podarí vydať. 🙂

  • by ma netrapilo(celkom fajn si to vystihla).

    niekedy ma skor trapi to ze sa s niecim dlhsie prplem, potom si to niekto precita a skonci pri prvom odstavci. alebo „precitala som uvod a zaver a bolo to take a take“. niekedy mi vadi ze za tu namahu(po polnociach po pracovnej sichte) nestojim aby po precitani napisal konentar. nemusi pochvalit, stacil by len postreh co tam je zle a podobne. potom sa niektori(scifi) cuduju ze ma nebavi riesit gramatika/slovosled/pravopis alebo dielo vyzera ako narychlo zbuchane. 

  • Hej, to vadí aj mne. Ale sám si v inom komentári vypísal možnosti, prečo ľudia nepíšu komentáre.

  • len potom je clovek tazko motivovany nieco pisat, ked nevie v com sa zlepsovat(cest vynimkam ako si ty jurinko ash inferio milan smelko… ), alebo v com pochybil(dej? atmosfera? tema? poetickost? logika? dlzka? nudne pasaze?). potom budem mat aj dovod dbat aj na gramatiku/slovosled, ked budem vidiet ze clovek precita viac ako dve vety. bez komentara mi to pride ze clovek skoncil pri prvom odstavci.

  • moze byt ten ze clovek nechce ryzovat financne priamo. konkretne, kradne dielo preto aby si nieco precital a usetril. tam c v kruzku ani DRM nepomozu.

    to by som sa skor toho bal. ze ja sa piplem s dielom jak s malym babom a potom si ho niekto len tak precita(stacila by mi aspon platba komentarom). coz pri dostupnosti cez net a mnozstvach kniznic by som tiez neriesil. ale toho si musi byt kazdy vedomy ked zverejnuje nieco na net. bud tam dam len ukazku alebo to risknem aspon cez svoju www ako „prispej“ tkacitkom. heslovat nepomoze a drm? vsetko sa da obist. ak nie hned tak casom urcite.

    oplati sa radsej zarabat tak, ze dobrym pisanim zvysim navstevnost a i ked eknihy budu zadarmo, povesam platenu reklamu na www. ale ani to mi nezaruci to, ze niekto nestiahne eknihu a neda ju na iny server. 

    takze nech rozmyslam akokolvek, kradnutiu sa neubranim(jeden spisovatel vydal eknihu, ktoru niekto kupi a posielal mailom). bude to sj tak znamenat ze len dobre pisem a ze som ziadany/citany. chranit bude mat zmysel ked budem slavny a budem zarabat na pisani. dovtedy to zmysel mat nebude.

  • Aj kradnutia za účelom čítania by sa mali obávať skôr autori typu Rowlingovej či Meyerovej. My blogeri by sme mali mať väčšie obavy z reálnejšej hrozby – z nečítania. 🙂 

  • To súhlasím. A asi je pravda (minimálne v mojom prípade), že komentár zvyčajne nepribudne z dôvodu, že čitateľ skončil pri prvom odstavci. Na druhej strane, toto je slobodná krajina a každý má právo nečítať to, čo ho nebaví. Optimálne by bolo zanechať koment o príčinách nezaujatia, lenže to je vo väčšine prípadov veľmi ťažké. Veľa textov odrádza od čítania a ťažko povedať prečo – rýpať sa v dôvodoch, ktoré sú aj pre mňa ako autora zahalené tajomstvom, je omnoho namáhavejšie ako skúsiť čítať iného autora, ktorý už možno bude čitateľnejší. Akože keby ma autor vyslovene požiadal o betareading, tak sa tým prehryziem a po prudkom premýšľaní nejakú hypotézu zbúcham. Ale keď na literárnych serveroch veľakrát ani netuším, či si autor môj komentár prečíta a ako naň bude reagovať… ťažko byť taký sebaobetavý, keď väčšina autorov to aj tak neocení. Aj napísať poriadnu kritiku je totiž obeť, nie je to žiadne zlomyseľné vyžívanie sa v zdrbávaní, ktoré by išlo „samo“.

  • ked zacinajuci autor sa boji kradeze, tak ako sa svet dozvie o jeho genialite? naco potom pisal to dielo, ked ho nema nik citat?

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button