Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sara

AUTOR

Sara

Anjeli existujú … alebo o tom, že život nie je cynický.

ANJELI EXISTUJÚ… alebo o tom, že život nie cynický…

 

Oliver bol praktický človek. Písal články pre počítačový časopis a pracoval vo firme s počítačmi. Užíval si život. Netrápila ho politika, ekonomická situácia štátu ani otravní rodičia. Jeho rodičia totiž neboli otravní. Boli ako vystrihnutí z nejakej učebnice rodičovstva. (Ak taká náhodou existovala). Nepchali nos do Oliverových záležitostí. Stačila im spoločná nedeľa. Syn ich pravidelne navštevoval a dobrovoľne sa jeden deň v týždni nechal prepchávať všetkými možnými dobrotami, ako keby to bola protihodnota za to, že sa mu nesnažia riadiť život zbytočnými radami. Oliver to oceňoval. Bol toho názoru, že mladý človek sa musí učiť všetko v praxi, v živote. Ak padne, padne, nechcel žiadnu „detskú sedačku“, ktorí mnohí rodičia vnucujú svojim deťom, a to i napriek tomu, že tie deti už dokážu šoférovať samé.

Pochvaľoval si súkromie, ktoré mu poskytoval jeho dvojizbový bytík. Dokonca aj na susedov mal šťastie. Rád si uťahoval zo starého Závackého z tretieho, ktorého nezaujímalo nič iné než to ako je počasie, aké bude počasie, občas dokonca spomenul aj tom, aké bolo počasie. Absolútne vážne. Okrem neho vzorku nevšedných obyvateľov Oliverovho paneláku (trochu zvláštnejších než je zvykom) tvorila aj pani Blahová, ktorá zase neustále presviedčala Olivera, aby s ňou šiel v nedeľu do kostola. Pravdaže, mal dobrú výhovorku. V nedeľu chodieval predsa k rodičom.

Okrem nej trpeli na „divné správanie“ aj dve sestry z osmičky, ktoré mali krátko po päťdesiatke a ich život tvorili argentínske telenovely a… vlastne už nič. A prečo boli vlastne divné? Obe s Oliverom ako o dušu rady flirtovali. Tvárili sa, že sú jeho rovesníčky a takto „príjemne“ zabúdali na fakt, že Oliver je od nich viac ako dve desaťročia mladší. A aj keď bol praktický človek, nikdy im to nepovedal. Nechal ich snívať a zavše im zalichotil ako si dobre zladili náušnice s nákupnom taškou a tak podobne.

Pán Budenbak bol domovník a nemenovaný špiceľ, ktorý vždy vedel, ktorý obyvateľ nie je doma a často krát aj to, kam išiel. Prezývali ho informátor a niekedy aj eštebák. Pán Budenbak o tom vedel a bol na to patrične hrdý.

Nositeľkou ďalšej anomálie v konvenčnom správaní, ale z hľadiska ostatných porúch možno ešte najmenej rušivou, bola dievčina z piateho, ktorá opúšťala bytovku najčastejšie len pre dve príčiny. Prvou bola potreba nakúpiť jedlo a ostatné nevyhnutné artikle dennej spotreby. Druhou bola návšteva verejnej knižnice. Budenbak to raz začal rátať a zistil, že frekvencia návštevy knižnice tejto obyvateľky paneláku je: minimálne jedenkrát týždenne, v období sviatkov sa to zdvojnásobovalo.

Oliver sa cítil v tejto trošku vyšinutej spoločnosti susedov dobre. Boli divní, ale nikdy sa nikto doňho nestaral (jedine pani Blahová, ale keďže v nedeľu nebol doma, nijako ho to netrápilo a nad ustavičným „Mali by ste chodiť do kostola, taký mladý a už…,“ sa len uškrnul, zaželal jej pekný deň a pani Blahová často krát pri jeho šarmantnom úsmeve, zabudla aj túto stokrát omieľanú historku, začervenala sa a nakoniec jej nezostalo nič iné, než mu tiež zaželať „Dobrý deň.“) Okrem toho mu poskytovali určité rozptýlenie. Keď sa stretol s pánom Závackým, vedel aké bude počasie aj na Jamajke a ohuroval takýmito informáciami kolegyne v práci, alebo sa dobre nasmial pri prekáraní sa so sestrami z ôsmeho, ktoré mu vždy ochotne prezradili ako pokračuje tá ktorá telenovela. Pán Budenbak mu vždy nenápadne prezradil zopár najnovších pikošiek, aj to, či náhodou tento týždeň neoficiálny panelákový knihomoľ netrhol rekord v počte prečítaných kníh za týždeň. Áno, aj takéto veci vedel tento eštebák zistiť.

Zdalo sa mu, že všetko je presne tak, ako má byť. Ráno o siedmej vstal, dal si kávu, raňajky, prečítal si noviny. Cestou do práce vždy pri vchode stretol pána Budenbaka a pána Závackého, ktorý sa nebavili o ničom inom ako o počasí. Zaželali mu pekný deň a prípadne ho pán Závacký varoval, že bude pršať. Svoju prácu mal rád, okrem mužských kolegov, mál aj zopár kolegýň, ktoré sa starali o administratívnu stránku firmy. Pracoval ako IT technik a ako každý človek, ktorý prepadol počítačom, pokladal svoju prácu za najlepšiu na svete. Už dlhšiu dobu však prepadol aj ďalšej vášní. Čítaval si blogy. A tak sa raz náhodne dostal k jednej básni, ktorá naňho veľmi silno zapôsobila. Nebol žiadny romantik, pokladal sa skôr za pragmatika, takže si to ani sám nevedel vysvetliť, ale to jedno kliknutie zmenilo v jeho myslení viac ako si bol sám pred sebou schopný priznať. Stačilo jedno kliknutie a toto:

 

Konár

November večer, na streche chýba sneh.

Nič neutečie, ak nikdy nepríde.

V Tvojich slovách sa moje rany nezahoja.
V očiach Tvojich nikdy nebude máj.

Nie ten môj…

Zakopávam o duše, ktorých zmysel

ešte v ich slzách nie je vidieť.

Sama zakážem smiech

nevyzretých anekdot

vyletujúcich z Tvojich pier

každý boží deň.

Slovo Tvojho mena

sa vyhýba tomu,

čo znamená.

A tak  chodím

s obkreslenou čiarou

na bezúsmevnej tvári,

ktorá rozvíja trajektóriu

slepých sĺz,

v ktorých Tvoje meno

slepo bolí…

Myšlienky bez pocitov

Ti tečú do topánok.

Nehľadaj ich,

keď pre ne nemáš dôvod.

Nehľadaj ma, ak ja nie som „ona“,

nelám ma, nie som konár!

 

Nevedel prečo, ale zatúžil spoznať človeka, ktorý napísal tieto riadky. Našťastie to nebolo nič ťažké. Preklikal sa na profil autora a tam našiel okrem prezývky mona798 aj fotografiu. Bolo na nej dievča. Veľmi pekné dievča. Oliver by ho najpravdepodobnejšie opísal slovom ANJEL. A tu sa jeho svet, cynický svet uťahovania si z nevydarených životov svojich susedov, prepadol pod zem. Uvedomil si, že ani on sa nemá čím chváliť. Pochopil, že vlastne v skutočnosti svojimi susedmi, dokonca aj rodičmi, pohŕda. Veď pohŕdal aj sám sebou. Napriek tomu, že mal už mnoho vzťahov, s mnohými ženami, nikdy nebol zamilovaný. Bolo to zvláštne, že ta báseň mu to nepatrne naznačila, no nevinný výraz veľkých hnedých očí dievčaťa na fotografii mu to potvrdil. Cítil sa akoby dostal poriadne zaucho. Pochopil jednu vec. Je sám, nikto ho nemiluje. Aj maminu a otcovu lásku obmedzil na nedeľný obed a pár zákuskov akoby šlo o nejaký rituál a nie vzťah. Prečo si to uvedomil vďaka tej fotografii? Videl už mnoho krásnych dievčat, lenže slová tej básne spolu so zjavom jeho autorky mu ponúkol dôkaz, že anjeli existujú… A on, zúfalý smrteľník, chcel lásku…lásku anjela. Neveril, že by si ju zaslúžil, napriek tomu si vytvoril imaginárny vzťah s dievčinou, ktorej meno mona789 neznelo ako meno anjela, skôr ako nick na sociálnej sieti, nevadilo mu to. Cítil, že aj takáto ilúzia môže urobiť jeho cynické srdce aspoň trochu milším.

Prešiel rok odkedy prvýkrát uzrel báseň a fotografiu. Pravidelne čítaval básne, ktoré mona789 zverejňovala na blogu a zakaždým sa uisťoval, že prvý dojem ho nesklamal a autorka tých básní musí mať v sebe niečo anjelské. Neveril ani nedúfal, že by si takého anjela zaslúžil čo i len stretnúť. Navonok sa nič nezmenilo, pán Závacký naďalej pozorne sledoval predpoveď počasia, pani Blahová podávala správy o najčerstvejšej kázni z nedeľnej omše, sestry z osmičky (inak slečny Kusé) flirtovali s Oliverom na počkanie, dievčina z piateho vytrvalo aj naďalej navštevovala knižnicu a hltala knihu za knihou a pán Budenbak vedel o každom čo i najmenšom hnutí hmyzu v paneláku. 

… 

ZVYŠOK POVIEDKY SI MOŽETE PREČÍTAŤ NA MOJOM BLOGU http://mirkanovysedlakova.blog.cz/ 

P.S.: Táto poviedka získala čestné uznanie v literárnej súťaži Mladá slovenská poviedka 2011 v III. kategórii (autori do 30 rokov)

 

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button