Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

radka.zbinova

AUTOR

radkazbinova

Skamenelé slzy

Úsmev, ktorý slzy skrýva
a tie neskôr ako kameň padnú z tváre,
na neúrodnú zem .
Na neúrodnú zem ľudskej bezcitnosti,
ktorá vrelé city zmýva.

Prečo ľudia už spolu neplačú
do vankúša menom hruď?
Radšej mlčia a zabíjajú úd,
vkladajúc ho do kamennej hrobky.

A tak by som chcela plakať
z celej sily, nahlas.
Aby slzy tiekli ako voľný prúd
nie ako horké kvapky lávy sopky.

Želaním je mojim rumázgať
sťa malé dievča,
keď matka slzy vždy mi z tváre utrela.
Či prajem si až tak veľa?

Viem, už nie som malé stvorenie,
no stále túžim po tom okamihu.
Uhasiť živou vodou každé srdca zranenie.
Zacítiť niečiu ruku na mojej tvári…

Ťažké tiché slzy bôľ však pridusia…
Presne tak, ako kameň živoriace semeno.
Boh daj, by opäť plakať naučilo sa ľudské plemeno!
Ľudia navzájom si boli lekári…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button