Ách, bibasi… 

Za onoho času som hrával v kapele. Skúšali sme v zasadačke istého podniku, do ktorého navečer prichádzal vrátnik. Bielovlasý deduško s jemným hlasom, trochu ostýchavý, no vždy distingvovaný a veľmi slušný. Skrátka, stará škola. Vedeli sme o ňom, že ho zaujímajú (ovšem len platonicky, kde by na ne, ako dôchodca, nabral) staré, predvojnové autá.

V jeden večer, keď sme si balili nástroje, pretože sme išli hrať na akúsi tancovačku, deduško už bol pri dverách za svojím stolom, vybalil si zo servítky chlieb s maslom a zajedajúc si, nás zvedavo pozoroval.

Tesne pre odchodom k nemu pristúpil náš kapelník a podával mu akúsi tlačovinu formátu A4 prebalenú v novinovom papieri, so slovami: „Otec, noc je dlhá, aby ste sa tu nenudili, nechám vám tu tento časopis, sú v ňom fotky veteránov, ale aj nových áut. Vrátnik sa evidentne potešil a keď sme odchádzali, otvoril prvú stranu. Oči mu vyliezli z jamiek, chlieb mu zabehol a po krátkom kašli sa zmohol len na jedinú nedokončenú vetu: „Ách, bibasi…“ 

Časopis totiž náš kapelník zohnal kdesi v Holandsku a ani náhodou nebol určený vyznavačom motorizmu. Boli v ňom celostránkové farebné zábery tvrdého porna, čo bola v socialistickom Československu vec nevídaná a ojedinelá.

Využitie: Ak ma niekto niečím veľmi prekvapí, spomeniem si na výzor onoho deduška pri otvorení časopisu a použijem jeho slová: „Ách, bibasi…“

Vlado Preložník

Bývam na úpätí pohoria Tribeč, blízko Nitry. Som dlhoročný splavovač riek, jazier a morí. Okrem toho sem-tam vydávam knihy.