Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

lukaso16

AUTOR

lukaso16

Červený plášť I.

Sivá obloha. Mrzlo. Snehové vločky sa lenivo znášali na zem. Bezvetrie. Konáre stromov sa prehýbali pod ťarchou bielej prikrývky. Niekde zakrákali vrany. Lesná zver spala zimným spánkom, ukrytá v norách. Ľudia by najradšej ostali doma.

Pri malom kríku sa však krčili dvaja muži v hrubých kožuchoch. Pozorovali okolie. Pery mali popraskané. Chlad im prenikal do špiku kostí. Nohy a ruky mali skrehnuté. Ich oči hľadeli na prázdny zasnežený les. Čakali. Sem-tam sa z konára zošuchol sneh. Na chvíľu ich to vyrušilo, všade však vládol pokoj.

„Nemali by nás už striedať?“ opýtal sa jeden muž druhého.

„Neviem,“ odpovedal spoločník. „Slnko nevidieť. Nedokážem odhadnúť čas.“

Obaja si kožuchy vytiahli až po uši. Hliadky sa menili každé dve hodiny. Najvyšší čas pobrať sa do tepla. V myšlienkach boli už v tábore. Jedli s ostatnými vojakmi. Alebo sedeli v stane, odpočívali pri pahrebe.

„Čo to bolo?“ zašepkal odrazu jeden z nich.

„Čo?“ nechápal druhý.

„Nepočul si to?“

„Čo?“

„Akoby tade niečo prebehlo.“

Obaja sa lepšie prizreli bielej krajine.

„To sa ti zdalo,“ chlácholil priateľ priateľa.

„Nie. Určite som dačo počul. V tomto lese počuť aj padanie vločiek.“

„Možno to bol jeleň.“

„V tejto časti lesa?“

„Tak nejaká iná zver.“

„Neviem. Hocijakú zver by som spoznal.“

„O chvíľu nás prídu vystriedať,“ prevravel druhý. „Buď pokojný. Je ti zima.“

Asi má pravdu, pomyslel si prvý. Ruku však inštinktívne priložil na meč. Čepeľ v pošve primrzla, zohrial ju a potichu uvoľnil. Uši nastražil ako netopier. Počul, ako spoločník poťahuje nosom. Na krátky čas ho oblialo teplo. Vtom začuli, ako sa zlomil konárik. Obaja vystrašene pozreli na seba. Otočili sa, no nezbadali nič. Po chrbte im prebehli zimomriavky.

„Nemyslíš, že by to mohol…“ zamrmlal prvý.

„Nie. Včera ho videli pri Lesných kopcoch. Nedokázal by sa dostať až sem za noc.“

Slová na prvého muža veľmi nezapôsobili.

„Kde toľko trčí druhá hliadka?“ hneval sa vojak. „Kto nás strieda?“

„Netuším,“ odvetil spoločník.

„Počuj. Nepôjdeme im naproti? Aj tak sa na okolí nič nedeje.“

„Máš strach?“ zaškľabil sa druhý, až ho zaboleli skrehnuté pery.

„Nebojím sa. Iba vravím, aby sme odtiaľto vypadli. Je tu neskutočná zima. Sedíme tu celé hodiny, zbytočne.“

„Ticho,“ prevravel spoločník a rýchlo sa prikrčil k zemi.

„Čo je? Čo si počul?“ pýtal sa prvý roztraseným hlasom.

„Nič, idiot,“ rozrehotal sa.

Vojak pokrútil hlavou. Hlupák, myslel si o priateľovi.

„Nesmej sa tak, dočerta. Môže nás… začuť.“

Druhý muž sa prestal rehotať. Zvážnel:

„Koľkokrát ti mám vravieť, že to nemôže byť on? Videli ho včera pri Kopcoch.“

„Ja viem, viem,“ prerušil ho. „Ale on je… iný než ostatní. Čo ak nás odniekiaľ sleduje?“

„Netrep hlúposti!“

„Hádam sa nebojíš?“ podpichol a tentoraz zaboleli pery jeho.

Druhý muž nič nepovedal. Tváril sa namosúrene. Spakruky si utrel nos, zagánil na priateľa. Najradšej by ho stĺkol.

„Čo si taký zachmúrený?“ opýtal sa prvý.

„Dávaj si pozor na reči,“ odvetil mu.

„Dobré ráno.“

Obaja vojaci stuhli ako cesto. Oči im temer vyliezli z jamôk. Aj napriek ohromnému chladu, ktorý opantával ich telá, im z čela vyrazil pot. Poznali ten hlas. Toľkokrát ho počuli. Pevný, rozhodný – ako zo železa.

Otočili sa k vysokému mužovi, čo zvieral meč. Tvár mal zarastenú a kostnatú, hruď širokú. Na mocné plecia mu dopadali hnedé vlasy. Bol zahalený v dlhom červenom plášti.

Schúlení vojaci boli na zemi bezmocní. Chlap v plášti v mihu podrezal hrdlo prvému mužovi. Chlap zachrčal a s vydeseným pohľadom sa stal potravou pre svorku vlkov, ktorá ho tu počas zimy určite nájde. Červený plášť sa otočil k druhému.

„Prosím, nie,“ zabedákal vojak. Smrti sa nevyhol. Krv mu vystrekla z hrdla a zafarbila sneh.

Vysoký chlap s červeným plášťom zasunul meč. Zahľadel sa na zatiahnutú oblohu, z úst vydýchol obláčik pary. Otočil sa. Keď kráčal preč, mizol medzi stromami.

 

Pred siedmimi rokmi ľudia z osady zvanej Ravka odmietli platiť kráľovi dane. Skántrili vyberačov a utiahli sa do bezpečia veľkého lesa Notaganu. Ľud viedol vodca osady Elmarin. Ravčania objavili v Notagane starú opustenú baňu. Tá sa im stala novým domovom.

Elmarina považoval kráľ Ambraleon za úhlavného nepriateľa ríše. Do Notaganu poslal veľké vojsko, ktoré malo zničiť akýkoľvek odpor. Vedením armády poveril generála Rebajkína. Každý predpokladal, že kráľ sa s vyhnancami poráta rýchlo. Vojaci hľadali Ravčanov po celom Notagane. Kráľova armáda prekutala každý kus lesa. Neobjavila nič. Ani chýr! Až po dlhom roku sa menšiemu oddielu pošťastilo zbadať ich. Ihneď chceli Ravčanov pochytať, mučiť ich, aby prezradili, kde sa skrývajú ostatní. Rozbehli sa za nimi, no zakrátko zbadali, akú chybu spravili. Ravčania ich zaviedli do pasce. Obkľúčili vojakov vo veľkom kruhu a pobili.

Generál Rebajkín a kráľ zúrili. Vojenské tábori sa rozmiestňovali po všetkých stranách Notaganu. Kráľovské hliadky sliedili v lese vo dve i v noci. Veľký les bol však lepším opevnením než hrad.

K Ravčanom sa tajne pridávali iní osadníci. Ľudia sa na každom kroku búrili proti kráľovstvu. Armáda si s vyhnancami, ktorí sa bili zúrivo a neľútostne, nevedela dať rady. Ravčania kontrolovali celý Notagan. V kráľovskom vojsku sa šírilo zúfalstvo a neskôr aj strach. Vojaci sa na smrť báli bojovníka v červenom plášti…

 

V tmavom dole osvetlenom mihotavými plamienkami sviečok postávali traja muži. Prestupovali z nohy na nohu, hľadeli na tmavý vchod v tvare poloblúka.

Jeden z mužov nahlas vzdychol. „Ako dlho chceš naňho ešte čakať?“

„Pokoj, Kvart,“ odpovedal Elmarin. „Určite sem každú chvíľu príde.“

„Mal tu byť už včera.“

„Nezačneme bez neho?“ navrhol Halestin. „Máme veľa práce.“

„Nie,“ odvetil Elmarin. „Počkáme.“

Prešla hodná chvíľa, v tmavom vchode sa nik nezjavoval.

Kvart sa rozhneval. „Mám toho dosť! Idem preč!“

Vtom sa v tmavom dole objavil vysoký mladý muž v červenom plášti. Nik nevidel, ako vchádza. Akoby spod zeme vyskočil.

„Synu,“ potešil sa Elmarin, objal mladíka. „Dobre, že si tu.“

„Dúfam, že nám Arbilien vysvetlí, prečo sa tak omeškal,“ rozčuľoval sa Kvart.

Arbilien sa odtiahol od Elmarina: „Ak mi otec nakáže, aby som niečo vysvetlil, vysvetlím.“

Kvart naňho zazrel neľútostným pohľadom. Arbilien sa uškľabil.

„Syn môj,“ riekol Elmarin, „povedz, prečo si neprišiel už včera?“

„Bol som takmer pri bani,“ odpovedal Arbilien, „keď som zbadal piatich mužov. Myslel som, že ma prenasledujú, musel som sa ich striasť. Došiel som až k južnej hranici lesa. Dobre som to tam poznal a našťastie sa mi podarilo ujsť. Ihneď som sa pobral späť k bani. Medzitým som stihol poslať na onen svet dvoch nepriateľov.“

Elmarin uznanlivo prikývol.

„Nezanechal si stopy?“ opýtal sa podpichovačne Kvart.

„Určite nie,“ odvetil Elmarinov syn.

„Nechajme to,“ ukončil debatu vodca. „Prejdime k dôležitejším veciam. Synu,“ obrátil sa k Arbilienovi, „ešte nie si oboznámený s podrobnosťami. Halestin nám ich zopakuje.“

Najmenší z mužov si odkašľal. „Zajtra sa na Smutnom poli uskutoční bitka. Vyzval nás Rebajkín. Prisľúbil, že do tej doby neskriví nikomu z našich ľudí ani vlas…“

„To platilo aj obrátene,“ prerušil ho Kvart. „A tento pyšný mladík zabije dvoch kráľových mužov.“

„Zabúdaš na to, že o tom nevedel, Kvart,“ upozornil ho Elmarin.

Hlavný veliteľ tľoskol jazykom, niečo zahundral.

„Zajtra o takomto čase sa s nimi stretneme. Myslím, že Rebajkín chystá nejaký úskok, ako vždy. Musíme sa pripraviť čo najlepšie.“

Ostatní prikývli.

„Velenie si rozdelíme medzi sebou,“ pokračoval Elmarin. „Chcem, aby boli bojovníci rozmiestnení po všetkých stranách rovnomerne.“

„Vezmem si to na starosť,“ prevravel Kvart.

„Dobre,“ vodca sa otočil k Halestinovi. „Zbrane sú tu?“

„Boli s nimi menšie problémy, ale meče máme.“

Elmarin prikývol. „Jazdectvo bude pod velením môjho syna.“

„Čože?“ ozval sa Kvart. „Jazdectvo je najdôležitejšia súčasť nášho vojska. Chceš ju zveriť do rúk zelenáča?“

Každý v dole vedel, že Arbilien zelenáčom nie je. So skutočným bojom sa stretol v sedemnástich rokoch. Odvtedy uplynuli už štyri zimy.

„Kvart,“ riekol vodca, „chceš spochybňovať moje rozhodnutie?“

Vysoký Ravčan sklonil hlavu. „Nie,“ šepol.

„Dobre. Je vám všetko jasné?“

Chlapi prikývli.

„Aspoň si daj dole ten plášť,“ podpichol Kvart.

Arbilien naňho zagánil.

„Tú červeň vidno aj v lese na míle,“ vravel Kvart. „Rebajkína chceme prekvapiť.“

„Prekvapiť alebo vystrašiť. Nevidím v tom rozdiel,“ odvetil Elmarinov syn.

„Ja áno,“ povedal hlavný veliteľ, „a napomínam ťa, ak sa dajú na útek, neprenasleduj ich. Rozumieš?“

Arbilien sa uklonil otcovi, odišiel. Kvart zaškrípal zubami.

„Odpusť mu, priateľu,“ prihovoril sa mu vodca. „Je mladý a pyšný. Vyrastie z toho.“

„Kiežby si mal pravdu,“ vzdychol Kvart.

„Určite sa nemýlim. Musíme mu odpustiť.“

 

Arbilien sa uberal tmavými chodbičkami k veľkému stolu uprostred kopulovitej siene. Baňu poznal dobre. Cestou nestretol nikoho. Oproti iným dňom bolo všade akosi mŕtvo. Otec dal mužom oddych pred bitkou, pomyslel si Arbilien. Ľudia by inak fárali od svitu do mrku. Baníci, ktorí odtiaľto dávnejšie odišli, sa nazdávali, že baňa je prázdna. Ravčania však objavili nové žily. Ťažili v nich zlato, ktoré potom vymieňali za zbrane s kováčom žijúcim neďaleko Notaganu.

Arbilien si sadol za vrchstôl. Mladé dievča mu prinieslo krčah vody a chutné mäso. Milo sa na vodcovho syna usmialo a prisadlo si.

„Ten stôl vždycky opeknie, keď si k nemu sadneš,“ povedal Červený plášť

Auryla sa začervnala, ale hneď potom zvážnela, akoby si niekto robil žarty na jej účet.

„Čo ti je?“ Arbilien ju jemne chytil za bradu.

„Mám o teba strach, keď si stále vonku.“

„Mne nemôže nikto ublížiť. Kráľovi vojaci sa trasú od zimy, schovávajú sa pri kríkoch a myslia si, že ich nik nevidí. Hlupáci.“

„Ale ja nehovorím o vojakoch.“

„O čom teda?“

Auryla sa pritisla bližšie a stíšila hlas: „Ide o…“

„Arbilien!“

Elmarinov syn sa strhol. Kráčal k nim Virgil.

„Arbilien! Kde si bol? Všetci sme sa o teba báli, keď si sa neukazoval,“ vravel usmievavý Virgil. „Čo je vonku nové?“

„Nové? Pri južnej hranici ležia dve nové mŕtvoly.“

„Hádam nie niekto z našich,“ preľakol sa mladík.

„Nie.“

„To mi odľahlo.“

„Auryla, čo si mi chcela povedať?“

Dievča im ukázalo, aby šli bližšie a pozorne počúvali.

„Ide o starú legendu. Možno nie až takú starú,“ pripustila. „Vyrozprával mi ju lesník Bajlít. Podľa príbehu žije v lese netvor. Netvor z Notaganu. Je to divoká ozrutná šelma, ktorá slúži iba mužovi, ktorý ju premôže. Vraj sa to podarilo iba jedinému človeku. A ten ju stráži, aby obluda neničila životy iných. Ale len čo udatný bojovník zomrie, bude netvor opäť voľný.“

„Auryla, snáď mi nechceš povedať, že týmto hlúpostiam veríš,“ ozval sa nahlas Arbilien.

„Počkaj, to najpodstatnejšie ešte len príde. Bajlít mi tento príbeh vyrozprával už pred rokmi. Ale spomenula som si naň až teraz. Šla som po vodu k rieke. Na zemi som zbadala stopy. Obrovské šľapaje. Patrili medveďovi, ale ozrutnému. Musel mať ohromné rozmery. Asi sa k rieke prišiel napiť.“

„Takých medveďov je v lese veľa,“ povedal Červený plášť.

„Takýchto nie. Tá stopa bola väčšia než vchod do jaskyne.“

Arbilien a Virgil si vymenili pohľady.

„Je to zaujímavé, ale mohlo sa ti to iba zdať. Po lese chodím roky a žiadnu takú stopu, ani takého medveďa, som v živote nevidel. Doteraz som o ňom ani nepočul. Čo ty, Virgil?“

„Myslím, že Auryla má pravdu.“

Arbilien sa zasmial. „To snáď nemyslíš vážne.“

„O tej legende mi hovoril otec. Vraj netvora ako malý chlapes videl. Pri lesníkovom dome.“

„Bajlíta poznám dobre. Ak by pri jeho dome bol nejaký medveď, videl by som to i ja. Zanechal by predsa stopy. Nemusíš sa o mňa báť, Auryla. Od žiadneho zvera nebezpečenstvo nehrozí. O život pôjde zajtra. Na Smutnom poli. Prečo vlastne neodpočívaš ako ostatní?“ opýtal sa Elmarinov syn Virgila.

„A načo? Tvoj otec mi nedovolí bojovať.“

„Prečo?“

„Vraj som primladý.“

„To je pravda.“

„Ale ty si v mojom veku už bojoval.“

„Ja som musel. Musím sa pomstiť.“ V Arbilienových očiach sa nebezpečne zablyslo.

„Prečo nemôžeme vychádzať, keď nám kráľovi vojaci nemôžu ublížiť?“ Auryla sa rýchlo snažila zmeniť tému.

Elmarinov syn neodpovedal. Vyzeral, že je duchom inde. Niekde ďaleko. Hľadel pred seba, spomínal. V očiach mu horeli plamene pomsty. Nevyhasínajúci plameň… Odrazu niečo puklo. Arbilien držal v ruke roztrieštené kusy krčahu, krvácal.

„Dočerta,“ zanadával, vypustil črepy, dlaň si utrel do nohavíc.

„Asi to bude treba ošetriť,“ prevravel Virgil.

„Netreba,“ Arbilien vstal.

„Kam chceš ísť?“

„Von.“

„Nemôžeme vychádzať. Je to zakázané. Tunely strážia.“

„Myslíš si, že nevyjdem na čistý vzduch?“

Arbilien zamieril chodbou k úzkemu tunelu. V bani sa nachádzalo desať východov. Všetky boli denno-denne strážené. Dosiaľ sa o nich nedozvedel nik z kráľovho vojska.

„Nemôžeme ísť s tebou?“ prosil Virgil a Auryla.

„Nie.“

„Vezmi nás, prosím.“

„Nie.“

„Chceme uzrieť slnko. Nevideli sme ho už skoro štyri dni.“

„Obloha je dnes zatiahnutá. Slnko nevidieť. Ostaňte tu.“

Došli k strážnikovi. Muž, len čo zbadal Arbiliena, odstúpil.

„Ak by ma niekto hľadal,“ povedal Elmarinov syn, „povedzte, že som šiel k rieke.“

Virgil prikývol.

Auryla ho chytila za ruku. „Prosím, dávaj na seba pozor.“

„Kedy sa vrátiš?“ opýtal sa Virgil.

„Večer,“ povedal Arbilien a stratil sa v tuneli.

„Červený plášť je veľký bojovník,“ prihovoril sa strážnik. „Nemusíte sa oňho báť.“

Arbilien sa k večeru vrátil. Kvart zúril. Vodcovmu synovi sa ušlo niekoľko nadávok a vyhrážok, no mladík si z nich nič nerobil. K hlavnému veliteľovi sa správal ako ku vzduchu. Elmarin mu i napriek Kvartovmu dobiedzaniu znova odpustil.

„Je mladý,“ vysvetľoval vodca. „Aj my sme si v jeho veku mysleli, že nám patrí svet.

„Máš pravdu,“ uznal Kvart. „Ale zabúdaš, že nás zakaždým potrestali remeňom. Jemu sa bitky neujde nikdy.“

„Je pre mňa všetkým. Nedokázal by som mu ublížiť.“

„Vidím. Ale dávaj si pozor, aby si za svoju slepú lásku nezaplatil.“

Koniec I. časti

 

Viac tvorby Lukáša Mana nájdete na rozumvplamenoch.webnode.sk

Komentáre

4 Responses to Červený plášť I.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button