Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Zbytočné slová…

O úsmeve, ktorý slzy skrýva…

Toľkokrát som písal,

že každé slovo mi už splýva…

 

O láske – škoda reči o tých snahách…

Spomínať na chvíle,

keď moja duša pred vami bola nahá…

 

O smrti, ktorá neodvratne čaká…

Možno o nej vôbec písať?

Tak trochu ma to láka…

Tak trochu ma to ľaká…  

 

Ja nekvitol som ako kvety babkinej záhrady.

Nebol som nikdy krásny…

Nie krajší ako všetky za mňa náhrady.

Ja…

Prečo vlastne píšem o sebe?

Koho baví čítať myšlienky a…

Slová tisícročiami obnosené.

 

Ale niečo je predsa len inak.

Ako, keď učiteľka mi povedala, synak…

Tvoja cesta je za pochopením.

Nie aby si chápal…

však za pochopením pátral

a duchom bohatší raz skapal.

 

Prostý údel odmietam…

Nikto so mnou nesmie sa cítiť sám!

A slová prežuté predkami…

myšlienky medzi múdrymi zvratkami…

Chcem ich rozmotávať.

Rýpať sa v citoch.

Vo vás a do vás vpletať verše…

Srdcom otvoreným dokorán…

Hlavou proti múru…

Navždy zbytočne…

tliachať

… 

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Zbytočné slová…

  • Mrazivé Dušan, mrazivé. Vieš že nemám až tak rada rýmovačky. Ale táto je iná. silno v nej cítiť tvoju súčasnú identitu. až to človeka, ktorý má senzory dostatočne vyvinuté na to, aby to pochopil, oplieska. 

    neviem čo dodať. už nič asi. páčilo sa aj nepáčilo. nepáčilo z ľudskej stránky, páčilo z umeleckej.

     

    MM

  • Ďakujem za komentár. V každom prípade potešil. 

    A mám rád tvoje senzory… sú už celkom vycibrené… 😀 

    Nabudúce skúsim vyvesiť niečo iné… možno konečne aj nejakú svoju prózu. 🙂

     

    S pozdravom,

    Dušan D. 

  • It´s up to you 🙂 vyves čo potrebuješ, na to je umenie 🙂 veľa šťastia

     

    MM

  • podarená spoveď, tiež v tom silne cítim Teba, navyše ma to trochu aj dojalo, parádne.

    najkrajšie verše/slovná hračka pre mňa – 

    „Tak trochu ma to láka…

    Tak trochu ma to ľaká…  „

    – tieto dve vety ma naozaj dostali. Idem si to zapísať ;))

    Nech sa ti darí 🙂

  • poéziu čítam, ale málokedy komentujem. Veršovanú nekomentujem. Nemyslím si, že nemám pre ňu cit, skôr len neviem posúdiť, či je v poriadku po formálnej stránke. Vyhľadávam skôr básne v próze a môžu byť aj veľmi zložito napísané, neprekáža mi, ak im hneď neporozumiem, ak v nich musím pohľadať to, čo do nich autor skryl. K takým textom sa rada vraciam, zakaždým v nich nájdem niečo nové. A často musím hľadať dlho… Stane sa, že ani nedôjdem k vysvetleniu všetkého, o čom autor píše (cha, vtedy samu seba presviedčam, že najskôr to nevie ani on sám!), ale atmosféra tých básní je natoľko podmanivá, že ma vtiahne do seba.

    Pri próze a pri takto napísanej poézii je vždy väčší priestor. No a ja sa v próze cítim ako doma, zatiaľ čo v poézii som v pozícii návštevníka. Tak dúfam, že nebudem slonom v porceláne, keď si k Tvojim Zbytočným slovám poviem, že…

    … v riadkoch takto zrýmovaných s predošlými cítim násilie (prílišná snaha autora tak často dopadne), násilie, ktoré mi diktuje, presviedča ma, že takto je to pekné, a mne sa zdá presný opak. Ďalej, že končiť zakaždým trojbodkami je hlúposť, v poézii je predsa jasné, že myšlienky, vety, nedopovedám, chcem predsa, aby sa čitateľ zamyslel, dopovedal si sám. Na dôvažok mám zo Zbytočných slov pocit, že idú priamo k veci, majú len jeden cieľ, chýbajú mi v nich vrstvy.

    Teraz k inému, radostnejšiemu pre Teba: Omnoho lepší pocit mám z obsahu. Rozumiem, čo chceš povedať, mnohé veci, o ktorých píšeš, sú mi blízke. Poslanie môjho písania je o veľmi podobnom. Tak sa rýpme, burcujme, rozhorčujme, ponúkajme nevšedné obrazy, či zapletajme tie všedné do nových slovných spojení a ukážme ich v novom svetle!

    Azda tento môj nočný komentár, táto moja komentátorská výnimka, nebudú  len zbytočné slová, tliachanie.

    ĽB

  • Ďakujem. 

    Som rád, že to zanechalo citovú stopu. 🙂 

    A ešte radšej, že to bolo aj inšpiráciou. 

     

    Podobne tak, nech sa darí aj tebe! 🙂

  • Už dávno som si tu nenašiel takýto precízny komentár. Veľmi pekne ti zaň ďakujem. Ukázala si mi totiž, že si môj príspevok nie len prečítala, ale že si sa nad ním aj zamyslela. A to si cením. 🙂  

    Som rád, že si mi objasnila tvoje čitateľské zásady, aspoň viem, na akých základoch buduješ svoj názor. 🙂 

    A teraz vyjadrenie… 

    Chápem čo myslíš tým násilím, podobne pôsobia aj povinne písané slohové práce často. 😀 

    Ale určite sa to nemôže pripisovať nejakej mojej prílišnej snahe, alebo snahe presviedčať niekoho, že takto to je pekné… Na tom mne osobne nezáleží. 

    Nekontrolujem sa pri písaní… robím to automaticky a čo najplynulejšie sa snažím vyjadriť svoje myšlienky. Aj výsledná forma je vecou náhody – nálady – rozpoloženia. Väčšina mojich básní sa mi spätne často formou ani nepáči. Ale o to nejde. Lebo pre mňa bola, je a vždy bude podstatná myšlienka. 🙂

    Možno aj preto sú moje komentáre ladené viac pozitívne.  

     

    Jedna vec ma však zarazila. Tvrdíš, že: „…v poézii je predsa jasné…“ Ale už tu ťa musím prerušiť. Takto to totiž nefunguje v žiadnom odbore ani v žiadnom umeleckom smere. Existuje nespočetné množstvo teórii, hypotéz a foriem, ale jasnosť, absolútnosť ani jednotnú normu v tom nedokážeme nájsť. Lebo aj také čosi je len špekuláciou teoretika. Obyčajným chybným zovšeobecnením. Takže tri bodky sú vecou vkusu…  Prejavu… Výsledkom voľby autora… 🙂

    Toľko by sa dalo povedať aj k tým vrstvám, i keď tu s tebou spätne pocitovo skôr súhlasím. Napriek tomu, takto mi velila múza.  

     

    A teraz na oplátku, veselší koniec. Som rád, že osah tých myšlienok ti je blízky. Ešte radšej, že cítiš podobné poslanie v písaní. 

    Tak sa rýpme, burcujme, rozhorčujme! Spolu… 🙂 

     

    Tvoje slová pre mňa nikdy nebudú zbytočným tliachaním, iba žeby to bol zámer. 😉 

     

    S pozdravom,

    Dušan Damián

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button