Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

中国 Džonguo 1.

Včera sme prileteli do Pekingu. Keď prilietate do severnej Číny v zime, pilot v lietadle vám najprv oznámi, že „weather in Beijin is foggy[1″>.“ Čumíte z okna a snažíte sa zachytiť magický pohľad na Peking z vtáčej perspektívy, plní očakávaní, aké to asi bude, vidieť ten ďaleký svet, to slávne hlavné mesto Číny.Teda za predpokladu, že ste na severe Číny v zime ešte neboli. Keby ste totiž boli, viete, že čumieť z okna je ako čumieť do pohára s mliekom; jeho dno sa objaví až keď ho vypijete. Tak isto je to aj s pristávaním v Pekingu. Snažíte sa zúfalo žmúriť do smogu, ktorý vyzerá ako hmla, a až tesne nad zemou zistíte, aká je táto oblasť vlastne pustá a smutná. 

Na oblohe žiari zvláštne, červené slnko. Dvere lietadla sa otvoria a vás ovalí smrad spálenej gumy alebo čoho to. Nedá sa to presne definovať. Je to jednoducho smrad, ťažký olovený vzduch, ktorý vás chytá do pasce; ak chcete žiť, musíte ho dýchať. Môžete sa oklamať, že je to hmla, ak to zmení váš pocit komfortu, no tak či tak vás čoskoro začne nezadržateľne škriabať v krku a ťažiť na pľúcach.

V Číne však nájdete viacero pascí. Jedna z nich je jej veľkosť. Keď sme z Pekingu dorazili do Tianjinu, bolo asi pol deviatej večer, možno deväť miestneho času. Číňan v autobuse nám povedal, že Tianjin Daxue[2″> je „bu yuan“. Nie ďaleko. Tak sme sa vydali na cestu vlečúc za sebou každý aspoň 30kilový kufor. Vtedy sme ešte netušili, že s nimi budeme putovať peši 2 hodiny. Keby áno, asi radšej zaplatíme aj premrštenú cenu za taxík.

To je však len začiatok príbehu. Okrem toho, že ma milo prekvapil fakt, že po ulici vidíte občas behať túlavého psa (nezjedeného, ani nenačatého, skrátka originál živý pes), milo ma neprekvapilo už asi nič.

Keď sme dorazili do campus-u, ďalšiu hodinu nám trvalo nájsť náš internát a ubytovať sa. Medzičasom sa k nám pripojila čínska aktivistka, čo študovala v Nemecku biotechnológiu a po anglicky sa nám prihovorila (aj keď jej angličtina akosi nezodpovedala tomu, čo by ste od dievčaťa študujúceho biotechnológiu v Nemecku očakávali), či nechceme pomôcť. Číňanka s hrubými okuliarmi sa ale nakoniec sekla a vďaka nej sme si aj s celou batožinou nadbehli ďalšiu polhodinu cesty. Už vtedy sme však boli natoľko unavení, že nebolo možné sa na tú chuderku ani hnevať; napokon, chcela nám iba pomôcť. Vďaka tejto malej zachádzke sme ale mohli, aj keď v tme a smogu, vidieť realitu všedných dní čínskych študentov aspoň z ulice. Ale aj z ulice nám stačilo. Keď sme potom uvideli naše vlastné ubytovanie, bolo ťažké si predstaviť, v čom žijú títo mladí ľudia, nakoľko cudzinci majú v Číne „luxus“. Budovy ich internátov vyzerali ako z Oswienčimu. Mali zamrežované okná, vedľa ktorých sedeli pripevnené na stenách staré socialistické ventilátory, panely boli potečené čiernou špinou a vnútri svietili neosobné neónové lampy, ktoré odhaľovali štyri dvojposchodové postele v každej miestnosti, a na nich čínske decká.

Bolo asi pol jedenástej večer, keď sme dorazili k budovám určeným pre ubytovanie cudzincov. Ďalšiu hodinu sme aj s kuframi lietali medzi troma budovami, v ktorých sa recepční nevedeli dohodnúť, kam vlastne patríme a kam nás ubytovať. Na prijímacom liste do Tianjin Daxue totiž nebolo písané… takmer nič. Okrem toho, že si máme zabezpečiť víza na celý pobyt, priniesť kópiu dopisu a 5 fotiek pasovej veľkosti. K tomu bola priložená mapka campus-u, ktorá už na papieri vyzerá ako malé mesto. To bolo všetko, čo sme vedeli o mieste, kam ideme.

Napokon nám poskytli ubytovanie v druhej časti budovy, kde sme mali bývať pôvodne, teda podľa pokynov Číňanky, s ktorou komunikovala Hana. Kebyže Hana nie je s nami, so mnou a s Adom a nevie tak dobre po čínsky, asi by sme v tú noc spali pri rieke.

Nasledovali sme recepčného. Zaviedol nás ku schodom a oznámil, že výťah nemajú. 30kilové kufre vynášal na tretie poschodie Ado. On mal bývať s niekým (neznámej národnosti) na druhom a my s Hanou na treťom poschodí. Keď nám ale pán recepčný otvoril dvere do našej izby, okrem toho, že sa nám chcelo zarevať, utiecť, vrátiť sa na Slovensko alebo si nájsť hocičo iné než toto, povedali sme si, že tam bývať nebudeme. Na zemi bola špina a celá miestnosť páchla prachom, ktorý bol usadený všade. V hrubých vrstvách na dvoch stoloch, na posteli, na starom socialistickom ventilátore, na parapete, v závesoch. Na posteliach bolo slušne zašpinená a zatuchnutá posteľná bielizeň, ktorú sme bez milosti hneď zhodili na zem, tak sa nám hnusila. Dokonca aj ja som sa chopila zhadzovania toho, čo patrí na posteľ rovno na podlahu, aj keď akékoľvek formy „výtržníctva“, alebo činnosť vymykajúcu sa slušnému správaniu nemám veľmi v povahe. To prádlo však bolo tak odporné, až zmenilo môj postoj k slušnosti.

Rýchlo nám došlo, že v tejto budove internet nenájdeme. V izbe sme dokonca nenašli ani elektrické zástrčky. Napriek tomu, že ma pred odchodom môj Pí (priateľ) vybavil redukciami, aby som si do čínskej zástrčky vedela zapojiť európsku nabíjačku. Môj mobil bol vybitý ešte aj celý nasledujúci deň, takže som ani nevedela, koľko je vlastne hodín. Najviac frustrujúce však bolo, že sa nemám ako ozvať domov a povedať, že som v poriadku.

Toto bývanie malo byť chvalabohu len prechodné, na jednu noc, kým sa na druhý deň nevyrieši niečo iné. Celý zvyšok toho večera a takmer celý nasledujúci deň som nebola na WC. Zápach a špina boli… silné. Okrem toho sme nemali pitnú vodu a s výnimkou pár keksíkov z domu, ani nič na jedenie. Boli sme hladní, smädní, unavení a neistí. Po chodbách kadekto behal, najmä Kórejci a Vietnamci, pre nich sú väčšinou určené podmienky ako tieto, pretože sú to krajiny podobné Číne. Japonec, ani nikto iný by v týchto podmienkach neprežil.

Rozhodli sme sa spať všetci traja v jednej miestnosti, aj napriek tomu, že Ado mal byť ubytovaný o poschodie nižšie. Bolo jednoducho nemožné sa od seba rozdeľovať; šok z celého tohto diania nás spojil ako tri prúty. Políhali sme si na postele v bundách, tak ako sme boli oblečení aj obutí. Ja som ležala s Hanou na jednej posteli a Ado na druhej. Nikomu sa však nedalo spať. Teda okrem Hany, ktorá si tiež vyžadovala absolútne ticho pre svoj spánok.

Nič v izbe sa nehýbalo. Na chodbe celý čas čosi pravidelne pípalo a vyzváňalo. Do toho sa pridal akýsi treskot, ďalšie pískanie, polyfonické zvonenie typické pre Nokie z roku 500 a škriekanie páriacich sa špinavých mačiek.

Boli možno dve hodiny ráno miestneho času a ja som nevedela zažmúriť oka. Šok mi nedal zaspať. Začala som rozmýšľať nad rodinou, čo asi robia, čo robí môj Pí. Aj keď vedome som sa snažila potláčať myšlienky na rodinu, kdesi hlbšie ma hlodal pocit ľútosti a lásky zároveň. Potláčala som slzy, nechcela som, aby Ado alebo Hana videli, že plačem. Zvlášť Hana. Ona bola v Číne už mnohokrát a dokonca úplne sama; takéto prejavy sa jej nepáčili. Ale beztak. Uvedomovala som si, že revať ako decko mi nepomôže a že mám čo som si vybrala a čo som tak dlho chcela. Vlastne som ani nebola smutná, iba šokovaná a vzdialená od všetkého čo poznám a milujem a ako to už býva, to, čo človek miluje si uvedomí až keď je od toho na hony ďaleko. Ak nie, potom buď nemiluje, alebo to čo by mal milovať doma nedostal. 

Tá noc bola ťažká. V strede noci, okolo tretej hodiny ráno sme sa všetci zobudili a chvíľu sme sa rozprávali. Až potom sa nám podarilo zaspať asi na dve až tri hodiny.

Ráno som v izbe našla do steny vyrytý nápis: God is great.

 


[1″> Počasie v Pekingu je hmlisté.

[2″> [tiendin dášue“> – Univerzita Tianjin

Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to 中国 Džonguo 1.

  • Je fajn zase si od teba niečo prečítať. 🙂 

    Aj keď tieto tvoje skúsenosti sú a možno aj budú občas trpké, neskôr z nich bude už len pestrá paleta zážitkov. 

    Takže ti odkazujem, aby si si všetko poriadne užila a nazbierala ich čo najviac… 

    A len ti prajem, aby tých pozitívnych bolo viac. 🙂

  • Milujem cestopisy, a tak veľká vďaka za pohľad na Čínu zvnútra. Čitatelia si iste uvedomia v akých príjemných podmienkach tu žijeme.

    Tešíme sa na ďalšie pokračovania. 

  • Ďakujem veľmi pekne, som rada, že som niekoho potešila 🙂 Čína je šokujúco-fascinujúca a napriek všetkým odpudzujúcim veciam navonok človeka akosi vťahuje do seba. A keďže tu pobudnem ešte 4 mesiace, verím, že čo to ešte napíšem 🙂

    Pozdravujem Slovensko, je úžasné, voňavé a čisté.

     

    MM

  • je už deviaty mesiac v Číne, v Guangzhou, učí deti angličtinu, a tak sa mu tam páči, že sa zaviazal ostať na škole ďalší rok. (Už teraz mi chýba!) Pre mňa je to neskutočný svet, príliš zaplnený, hlučný a rýchly. Ale on predminulý rok absolvoval Ameriku, predtým po dva roky bol dlhé mesiace v Grécku. Ostáva mi len dúfať, že nehľadá vo svete, čo doma nedostal, to podstatné pre život, ale si len rozširuje obzory… a že raz o tom napíše:)

    Budem o Tvojej Číne čítať ďalej, nech si rozšírim obzory.

  • Obdivujem syna, naozaj veľký rešpekt. Ono nie všetky čínske provincie sú rovnaké. Ja som veľmi blízko Pekingu a tu je to fakt moc moc znečistené, väčšinou na úrovni extremly dangerous. Ale Čína, najmä južnejšie je vraj veľmi pekná 🙂 ja tomu silne verím. V každom prípade, aj keď to na prvý pohľad vyzerá otrasne, dúfam, že moje rozprávanie nevyznie ako ohováranie cudzej krajiny. Snažím sa len „dostať zo seba“ to čo vidím a čo si postupne uvedomujem. Je to tu veľká škola. ale nakoniec sa tu páči každému 🙂 len pre mňa nie je to prostredie, ja milujem čerstvý vzduch.

    Vášmu synovi skladám úprimne klobúk, pobyty v cudzích krajinách budú preňho veľkou devízou 🙂 držím mu palce. A ďakujem za prečítanie a zanechaný komentár.

     

    MM

  • tiež obdivujem, keďže má len 23 rokov. Tým chcem zdôrazniť ešte i to, že nie som taká stará, na vykanie sa jednoducho necítim. Tiež milujem čerstvý vzduch. A voľné priestranstvá, nič nie je krajšie, ako doďaleka dovidieť, nezakopávať pohľadom o samé domy, obchody, úrady, ulice…

  • Obdiv si zaslúžiš aj Ty, Majka. Vybrať sa do Číny! To je v mojich očiach rovnako exotické, nebezpečné a náročné, ako letieť na Alfu Centauri. Úsmiaty Ja by som sa bez rodiny neodvážila ani do Maďarska.

  • Ďakujem Janka 🙂 ja zas obdivujem teba za mnoho vecí 🙂 be sure. A pozdravujem ťa! držím ti palce. si pre mňa inšpiratívna osoba 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button