Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mayu

AUTOR

Mayu

Ako sme učili leto dýchať

Leto mi navždy bude pripomínať tie horúce, spotené noci strávené pitím piva na parapetnej doske okna v tvojej izbe. Podivne čistá obloha sa na nás pozerala pomocou žiaru hviezd, dokonca aj mesiac sa zabalil do zlatavého županu slnka. Štrnásť, štrnásť znamenalo že nie sme ešte dospelí, že nerastieme príliš rýchlo ale kľúč od skrinky z alkoholom tvojho otca nám vždy odpovedal na všetky naše otázky.

Tú noc si ma naučil piť.

(Taktiež si ma ale naučil aké krásne je keď zadržíš dych tak dlho že sa ti hlava zatočí a zdá sa ti že realita uteká ďaleko… ďaleko do neznáma.)

Tri letá dozadu som spoznala chlapca ktorý mi rád tvrdil že som ako leto. Bol vysoký a štíhly a tvár mal posiatu pehami, no keď som mu povedala že nebol pre mňa ten pravý zanechal na mojej pokožke otlačky prstov ktoré by ti pripomínali plátno na ktorom boli namaľované jesenné listy ktoré každé ráno vidíš v parku. A potom si prišiel ty.. a rozbil si všetky okná na jeho dome (dokonca aj to okno na pôjde ktoré tak veľmi miloval).

Naučil si ma ako sa usmievať zo zlomeným srdcom.

(Taktiež si ma ale naučil ako dýchať aj keď v sebe cítim tú zlomenú bolesť ktorá prišla kvôli páru dvoch divošských rúk ktoré nevedeli akceptovať pravdu.)

A tak sme si raz vzali naše skicáre do lesa počas horúceho letného dňa a neprehovorili sme dokiaľ sme nedokončili naše maľby. Nakreslila som tvár. Stále som kreslila tú istú tvár. Keď si mi ukázal to čo si namaľoval ty, videla som len nahnevané červené čiary pretínajúc svetlohnedé plátno, červené pery v jeho strede, akoby potichu kričali. Keď som sa pozrela na teba, tvoja tvár bola lesklá. Nie spotená… ale uslzená.

„Kto to je?“
„Ja.“

Naučil si ma kresliť viac než len jednu tvár.

(Taktiež si ma naučil aké to je keď vdýchneš život do niečoho čo bolo až príliš zlomené nato aby to dýchalo samé.)

Prešlo jedno leto, sedemnásť dní, dvanásť hodín, dvadsať tri minúť a sedem sekúnd od tej najkrajšej bohoslužby akú som kedy videla. Tvoja mama bola bledá, ale stále rovnako vďačná a milá, múdra. Spýtala sa ma či by som nechcela niečo o tebe povedať. Či by som nechcela povedať ľuďom aký si bol.
Možno, pokiaľ by mi dala rok, možno potom by som povedala všetko čo by som chcela. A tak, namiesto toho, som všetkým povedala o tom ako sme raz pozerali film podľa nášho obľúbeného príbehu kde muža držali vo väzbe za zločin ktorý nikdy nespáchal a potom ho poslali na ostrov niekde v strede oceánu. Povedala som im ako ten muž pomaly stratil jeho pevnú vieru v Boha a ako v jeden deň… bol zachránený a všetko mu bolo odpustené a ako sa vrátil späť ku všetkému čo miloval. Povedala som im o tom momente, o tom napätí ktoré sme spolu, v rovnaký čas, zacítili.

Pre mňa si bol ty to napätie ktoré som cítila. 

Pre mňa si bol ty ten záchranca ktorý mi vrátil slobodu. Pre mňa si bol ty ten moment kde sa môj svet, život, celé moje ja zmenilo k lepšiemu. Taký si bol. A taký pre mňa navždy budeš.

Nakoniec, bol si to ty kto naučil moje leto dýchať.
Nakoniec, ty si ma naučil ako byť novela a nie len letné čítanie.

Komentáre

5 Responses to Ako sme učili leto dýchať

  • Veľmi pekné. Ako celok sa mi to páči, myšlienka tiež hlboká. Pekne spracované a dobre napísané. Zaujímavé vetné konštrukcie, štylistika by sa dala ešte doladiť. Len si dávaj pozor na gramatiku. Vypichnem napríklad „z alkoholom“, píše sa s alkoholom, „tú noc si ma naučil piť“, malo by to byť v tú noc si ma naučil piť, „otlačky“ má byť odtlačky, „na pôjde“ je v slovenčine nespisovný výraz, použi niečo iné, „zo zlomeným srdcom“ – so zlomeným srdcom a pod. Rovnako sa mi v mnohých vetách žiadajú čiarky a inde, kde sú, naopak, nie. Posledná veta „Nakoniec, ty si ma naučil ako byť novela a nie len letné čítanie“ je pekná, no možno by bolo vhodnejšie upraviť ju na Nakoniec, ty si ma naučil, ako byť novelou a nie len letným čítaním.“

    Pokiaľ si odmyslím nedostatky v gramatike, celkovo by som to hodnotila ako vydarené. Len tak ďalej. 🙂

  • Veľmi, veľmi ďakujem za komentár. Nuž, gramatika pre mňa vždy bola (a aj bude) španielskou dedinou 🙂 Ale takýto komentár si cením 🙂 

    Pokúsim sa nejako napraviť svoje nedostatky a snáď budú moje práce v budúcnosti považované za „celkom dobré“ 😀 

    Ale ďakujem ešte raz 🙂 !!!

  • Veľmi príjemné čítanie. 

    Kedysi… pár rokov dozadu som bol na podobné kúsky doslova zaťažený. 

    Romantická melanchólia… 🙂 

    Napísané je to veľmi pekne (až na gramatiku a podobne…)

    Neviem, či stojíš o rady ani to nakoľko je to „len“ dielo a nakoľko hlbšia výpoveď. Ale v každom prípade, písanie tohto druhu je vždy o detailoch a konzistentnosti. Detaily máš veľmi krásne, pekné myšlienky, známe obrazy… len konzistentosť – súdržnosť formy podľa mňa mierne pokryvkáva.

    S tým samozrejme nemusí každý súhlasiť, je to len môj názor. Čo tým však chcem povedať? 🙂  

    Možno nič… Ono to totiž vyrieši čas a prax.

    Preto píš ďalej! Rád si od teba opäť niečo prečítam.

    Zostaň s múzou!

     

    S pozdravom,

    Dušan Damián 

     

  • Áno, áno stojím o rady!! 🙂
    Ono.. toto dielo bolo napísané na pamiatku pre človeka ktorý už opustil môj život, a mne sa za ním veľmi cnie, plus, nič písané mnou nie je len dielo 🙂 Každučká vec ktorú som napísala sa viazala na nejakú udalosť, nejakého človeka, nejaké miesto… pretože som asi ten taký zvláštny druh človeka ktorý nevie písať „len tak“.

    Týmto som chcela vyjadriť len to ako jeden človek dokáže zmeniť toho iného, a možno si to ani neuvedomuje 🙂

    Veľmi pekne ďakujem za komentár !!

  • Ja by som sa pridala. Keď odmyslím nedostatky v gramatike, súhlasím, je to veľmi pekné – niečo. 😀 Neviem čo, ale veľmi príjemné čítanie, ktoré ma hĺbku a emóciu. Má to čosi do seba, určite píš ďalej. Teda ak chceš. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button