Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Úryvok z voľného pokračovania Nula kelvinov (5)

Veľmi stručný „vo co gov“ prehľad:
–    David Settle a Molly McCannová sú milenci na úteku
–    prenasleduje ich štvorica mužov z budúcnosti v zložení: Dylan Haise – psychológ, Chantal Browling – génový inžinier, Wayne Kingsley – lekár a Gilles Conrad – policajný detektív
–    pokiaľ Davida nechytia, títo štyria muži umrú
–    pokiaľ Davida chytia, on bude musieť byť naveky odlúčený od svojej lásky

******************************************************************************************

„Nemôžeš mať deti,“ zašepkala.
„Ty si chcela deti?“
„Nie… nie teraz,“ vyjachtala. „Ale možno o niekoľko rokov… keď už nebudeme na úteku.“
„Molly, ale my budeme vždy na úteku,“ zdôraznil. Videla, že zviera volant tak pevne, až mu obeleli hánky. „Alebo si myslíš, že ich to prestane baviť? Nič iné nerobia a nič iné už zrejme ani nevedia. V lepšom prípade nás budú prenasledovať do konca svojich životov.“
„A v horšom prípade?“
Chvíľu váhal, kým prehovoril: „No v horšom prípade pochopia, že sú na prenasledovanie už príliš starí a najmú si nejakého profesionálneho únoscu.“
Molly pozerala na ubiehajúcu cestu, ale nevnímala ju. Ako to, že si to predtým neuvedomila? A ako to, že si to neuvedomili tí štyria? Ak by sa vykašľali na utajovanie… ale nie, nemuseli by sa ani vykašľať, stačí si nájsť nejakú zámienku, pre ktorú by ich dvoch nechali hľadať povedzme políciou. V takom prípade by ich dostali prakticky okamžite.
Kútikom oka si všimla, že David na ňu pozerá a otočila sa, aby mu pripomenula, že musí dávať pozor na cestu. Zarazila ju však náhla ľútosť, ktorú videla v jeho tvári, kým sám bez nabádania obrátil hlavu a pokračoval už oveľa jemnejším tónom: „Aj mňa to mrzí. Bol som v šoku, keď som sa to dozvedel. Ale po čase som pochopil, že je to tak asi lepšie.“
Spomalil, aby sa nemusel tak sústrediť na šoférovanie. „Vieš, to, čo sa deje mne… je jasné, že to by sa dialo aj nášmu dieťaťu. Je to niečo ako dedičná choroba, ale horšie. Dedičná choroba aspoň neprepukne vždy, ale toto by zaručene mali všetky naše deti… a všetky ich deti… a ich deti… nikdy by to neskončilo.“
Meravo prikývla. David pokračoval: „Už by si sa nebála len o mňa, ale aj o dieťa. A ja aspoň viem, čo mi hrozí a som v podstate dospelý. Deti sú oveľa zraniteľnejšie. Je takmer nemožné, aby sa dožilo dospelosti. Pokiaľ niekto z tých štyroch, Browling, Haise, Conrad alebo Kingsley, splodil dieťa – a ja myslím, že aspoň jeden z nich áno, za celé tie desaťročia – tak to dieťa už určite nežije.“
Postupne si to uvedomovala v celej šírke. Davidove prekliatie by sa prenieslo aj na ich dieťa. A to dieťa by nemalo nijakú možnosť úniku, neexistovalo by preň nič ako bezpečný rok, pretože sa nemalo narodiť ani teraz, ani nikdy v dejinách ľudstva. Bolo by ďalším dôvodom pre večné obavy, musela by ho neustále vlastným telom chrániť. A neexistovala by nijaká možnosť jeho ohrozenie trvale odstrániť. Hrýzla si do pery: hoci nad tým dovtedy neuvažovala, ani po tom nejako zvlášť netúžila, aj tak bolo pre ňu ťažké zmieriť sa s tým, že nikdy nebude matkou.
Keď sa však v ten večer po príchode do motela David vyčerpane hodil na posteľ, s pohľadom upretým na strop povedal: „Mal som ti o svojej neplodnosti povedať. Dozvedel som sa to už vtedy v middletownskom sklade. Mala si vedieť všetko ešte predtým, ako si sa rozhodla.“
Preliezla nad neho tak, aby mali tváre na jednej úrovni. „Ty si naozaj myslíš, že by som sa rozhodla inak?“
Na chvíľu zneistel: „Podľa toho, ako si vyzerala v aute, som predpokladal, že ťa to dosť trápi…“
Usmiala sa a chvíľu hľadala správne slová: „David, ak by som si mala vybrať medzi bezpečným a pokojným životom s niekým, s kým by som mohla mať deti a medzi životom na úteku s tebou, tak… nie, ani sa nedá povedať, že je to jednoznačné. To je priam neporovnateľné. Život s kýmkoľvek iným na svete by bol neporovnateľný so životom s tebou. Všetko šťastie, čo by som mohla zažiť s niekým iným, s kým by som mohla mať aj deti… to je neporovnateľné s tým, čo zažijem už za jediný deň s tebou.“
Jeho úsmev prezrádzal dojatie, aj keď bol zrejme zároveň presvedčený, že Molly preháňa. Presunul pohľad na jej plece a prechádzal prstom po úzkom ramienku jej tielka.
„Myslela som,“ pokračovala po chvíli Molly, „že ak niekto z nás dvoch mal pri rozhodovaní zaváhať, tak si to ty.“
„Ja?“ Vyzeral, že je fascinovaný tým tenkým kúskom látky ako aj kúskom kože, ktorý skrýval. Vzápätí jej však pozrel do očí a už sa od tohto pohľadu neodpútal.
„Kvôli mne si musel opustiť Middletown. Si na úteku, neustále sa presúvame, nemôžme nikde zostať…“
„Ale na to som predsa zvyknutý,“ oponoval pokojne. „Celý život sme sa s Megan sťahovali. A v Middletowne sme bývali len zopár týždňov, nestihol som si tam ani zvyknúť, nájsť si známych.“
„Nemôžeš mať kamarátov,“ pokračovala Molly. „Nemôžeš sa úprimne porozprávať s nikým okrem mňa.“
„A predtým to bolo lepšie?“ spýtal sa. „Z toho, čo si mi hovorila, sa mi nezdalo, že by to po dvoch  rokoch v Middletowne bolo iné, ako v hocijakom meste predtým. Nijakí kamaráti, nikto, kto by ma chápal… až kým som nestretol teba. To ty si musela opustiť rodinu a priateľov, známe prostredie.“
„Dobre, z tohto sa zdá, že vedieš,“ uznala. „Ale to nie je všetko…“ Musela na chvíľu sklopiť zrak, lebo pohľad do Davidových očí jej zabraňoval premýšľať… a po dlhšom čase tiež odstraňoval presvedčenie, že premýšľať potrebuje.
„Si v neustálom ohrození. Celý život musíš riskovať. Nemôžeš byť v kontakte so svojou matkou. A čo tvoje spomalené starnutie? Nenávidel si svoju výnimočnosť a oni ti dali možnosť zbaviť sa jej. Ponúkli ti niečo, po čom si celý život túžil…“ Zarazila sa, pretože mysľou jej letela absurdná obava, že teraz sú spolu len vďaka tomu, že sa nad tým skutočne vôbec nezamýšľal. Ale keď mu to povie a on si to naplno uvedomí…
Zasmial sa a pritiahol si ju bližšie: „Ale to je len nepatrný zlomok z toho, ako túžim po tebe.“
Tak blízko pri ňom už nevedela, ako mohla o jeho oddanosti pochybovať a nevedela už ani to, prečo jej tajomstvo odhalené Browlingom pripadalo ako problém. „Je to vlastne výhoda,“ zašepkala. „Aspoň sa nemusíme nijako chrániť. A nemusíme sa báť, že sa stane niečo, na čo vôbec nie sme pripravení.“ Sotva to dopovedala, ich pery sa spojili… a oddelili sa od seba len na dobu nevyhnutnú pre to, aby zo seba strhli oblečenie.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

14 Responses to Úryvok z voľného pokračovania Nula kelvinov (5)

  • On a ona. Ona a on. On a ona. Ona a on… 🙂

  • Noooo… určité veci mi pripadali až moc… sladkéééé 😛 Ale inak si to udržiava štandardnú úroveň, čítalo sa to dobre. Zaujímalo by ma, či toto sú len „písacie okná“, alebo máš už v hlave nejakú presnejšiu koncepciu.

  • …prenechám kompetencie odpovedí na autorku a nič neprezradím…

    azda len toľko, že to bolo výborné čítanie, zrelé na ďalšie dodatky. 😉 

  •  

    A bude hůř. 😀 Bol to však zámer, mať to také ako protiklad k cynizmu a suchárstvu tých starých vedcov v druhej dejovej línii. 
    No, dá sa povedať, že hrubá kostra príbehu je už premyslená, ale niektoré podstatné veci ešte chýbajú. A konkrétne táto scéna, chúďatko, zatiaľ nie je ani spredu ani zozadu obložená žiadnym textom. 🙂
    Mimochodom, čo sa týka toho nápadu spomenutého v diskusii pod prvou časťou Tieňov – toho, že by dieťa kráľovnej kvôli bezpečnosti vynosila iná žena – tak fantasy poviedku na túto tému som už napísala. 🙂

     

     

  • Kde je, akoto že som ju ešte nečítal?

  • Najprv odpovedz na moju otázku, potom odpoviem aj ja na Tvoju. 🙂

  •   To sa mne ťažko hodnotí, keďže tie naozaj sladké romány nečítavam. Predpokladám, že na takú tú romantickú knižnicu sa to sladkosťou ešte nechytá :-). Inak to je celkom v norme, ostáva však otázka, akú časť textu budú takéto pasáže nakoniec tvoriť…

  • Ak je toto sladké, tak varujem, že pred koncom druhého dielu si radšej nachystajte riadnu dávku inzulínu. 🙂 “Sladkosť” ale nie je samoúčelná, ako som už písala, jej účelom je kontrast k totálne neromantickému pohľadu na ich vzťah zo strany štvorice vedcov. V literatúre ľúbim takéto kontrasty, nie jednostranný pohľad na vec.

    Akú časť textu budú tieto pasáže tvoriť? Keďže ide o dve rovnocenné dejové línie, tak asi polovicu. 🙂 Ale nie, preháňam, veľkú časť tejto dejovej línie zaberá akcia. A keď už dôjde na posteľ, väčšinou aj v nej preberajú dôležitejšie témy. 🙂

    No a tá poviedka? Tá musí najskôr v šuflíku vyležať detské choroby, ako preklepy, opakovania slov, štylistické chyby a podobne. A potom uvidím. Uvažujem, či s ňou neskúsim dáku súťaž, i keď neviem, či mám na to ešte právo… a či na to vôbec mám. Lebo tá poviedka stojí len na jedinom nápade, ktorý mi síce pripadá originálny, ale nie je zase omračujúci…

  • Prečo by si nemala právo? To že si vydala knihu ťa zo súťaže nevyraďuje, pokiaľ to nie je v propozíciách.

  • Ja si tiež myslím, že na takú súťaž máš určite právo. Ako povedal Martin, pokiaľ ťa pravidlá vopred nevylučujú. 

    Skôr by som to ale pri autorovi, ktorý už vydal knižku bral ako počin určitej odvahy, že sa vracia o stupeň nižšie, aby si overil svoje schopnosti. 🙂  

  • Počuj, a nebude práve oný fakt pointou celej poviedky? Nebude už teda pre nás „zasvätených“ istým spôsobom už bez náboja? Či to máš vystavané inak?

    Inak si expresná, že už máš aj hotovo. 🙂

    Ešte otázka. Kedy máva CKČ vyhodnotenie? A posielajú aj nejaké maily, či treba sledovať stránku?

  • Prečo neviem, či mám právo zapájať sa do literárnych súťaží? Pretože literárna súťaž je pre nováčikov jedna z veľmi mála nádejí na publikovanie. Iste ich napáli, keď miesto v nej zaberie niekto, kto už môže, podľa nich, pohodlne publikovať aj inak. Áno, je to skreslený pohľad – ako vydaný autor môžem povedať, že vydanie automaticky neznamenalo otvorenie brán všetkých vydavateľstiev a časopisov. Na druhej strane, ak je niekto známy a má tých kníh vydaných už viac… Ďalší faktor je ten, že už publikovaný autor bol redaktorom upozornený na svoje časté štylistické a možno aj gramatické chyby. O to je silnejší oproti autorom, ktorí napriek snahe nedokážu nájsť nikoho, kto by ich upozornil na banálne chyby posúvajúce jeho text o niekoľko priečok nižšie. V neposlednom rade, ak sa aj nepublikovaný umiestni vyššie ako publikovaný, nemusí ho to len zahriať pri srdci. Podľa mňa je logické, ak sa rozčertí, že ak som lepší ako ten publikovaný, prečo je potom on publikovaný a ja nie? To potom vedie k myšlienkam o korupcii a tlačenkách vo vydavateľstvách.

    Pre Wavako: Prekukla si ma. 🙂 Presne ten fakt je pointou celej poviedky a až na konci dôjde k jeho “šokujúcemu” odhaleniu. Takže keby som to vyvesila sem, nemalo by to potrebný efekt… a tej expresnosti sa nestíham diviť ani ja. Čo len tá múza so mnou stvára… 🙂

    Vyhodnotenie CKČ je tuším koncom augusta alebo v septembri a mail s rebríčkom pošlú.

  •   Pokiaľ ide o súťaž pre začínajúcich autorov na „odhalenie talentov“, tak by to malo byť jasne špecifikované. V opačnom prípade je súťaž o hľadaní „toho najlepšieho“, a čím kvalitnejší sú súťažiaci, tým lepšia je samotná súťaž, čo je obvykle i v záujme organizátorov – na vrcholných podujatiach sa špičkovým súťažiacim platí už len za účasť.

      Napr. aj v programovaní sú rôzne súťaže, nie len pre školákov, niekedy výherca zároveň získa zákazku/zamestnanie (ekvivalent publikovania), a zúčastňujú sa ich neraz aj profesionálni programátori.

      Hlavný problém literárnych súťaží vidím v tom, že nie je možné objektívne hodnotenie, vždy to bude (podobne ako krasokorčuľovanie) závisieť aj od vkusu/nálady/podplatenia poroty.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button