Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adasebenova

AUTOR

adasebenova

2. Láska nezomiera

Natália

 

Keď vstala ako prvé si všimla  prenikajúce lúče do izby. Chvíľu sa ešte popremŕvala v posteli,  potom si dala sprchu, a medzitým rozmýšľala ako strávi prvý deň v tomto ,poslednom mieste, kde chcela byť ´ .

Obliekla si rifľové šortky, sivé tielko, a nalíčila sa, tak ako vždy.

Tento štýl sa jej páčil. Hovoril: do mňa si nezačínajte. Ja som originálna!

Červené vlasy si nechala voľne dopadať na chrbát a ramená a vydala sa z domu. Bola asi jedna hodina popoludní jej mamy nebolo. Keď sa pozrela do jej izby, posteľ bola prázdna, potom na plné hrdlo zakričala ,,Mama!“ a keď sa nikto neozýval, kašľala na to a vyšla na cestu. Kráčala rovnou cestou, a na jednej strane aj druhej videla rozprestierajúce sa lúky, tak ako včera keď sem prichádzali.  Zďaleka vyzerala tráva na lúkach obyčajná a krátka,  ale popri ceste sa vlnili asi polmetrové klasy, a niekde zazrela aj košatý strom.

Kam som sa to len dostala? hundrala si pre seba a slúchadlá mala ako obyčajne strčené v ušiach, a ani nezaregistrovala trúbenie auta za sebou.

Strhla sa. Obzrela sa a podišla ku kraju. Auto zastavilo pri nej a z okienka sa vyrútila tvár mladého chalana. Mal roztrapatené rovné plavé vlasy, oči mal presne také ako nebo- jasné a modré. Zdvihol ľavý kútik pier a ofinu si začesal dozadu, aby mal na ňu lepší výhľad. Na to sa ozval.

,,Slečna, nie ste hluchá?“ ironicky sa usmial. Natália založila ruky a vrátila mu protiútok. ,,A vy nie ste slepý?“

,,Nie som. Keby som bol, tak by som vás prešiel.“

,,Mala som pocit že sa ponáhľate, tak prečo tu zahadzujete svoj drahocenný čas?“ odvrátila sa a pokračovala v ceste.

Krv sa v jej žilách varila. Dosť čo život mala nanič, ešte ju aj ten hlupák bude pripravovať o trochu energie ktorú ešte v sebe má.

,,Počkaj!“ zabrzdil na kraj a vykročil za ňou.

Čo ešte chce!

,,te.“ Povedala.

,,Prosím?“ zamračil, keď došiel k nej.

,,Nechceli ste povedať  počkajte? V jednom momente tikáte a v druhom vykáte. Viete čo vlastne chcete?“

Chytil si jednou rukou hlavu a odvetil.

,,Ani ja nemám niekedy svoj deň, a tak čo budeme si vykať alebo tikať?“

,,Na tom nezáleží. Poznala som vás prvý a posledný krát, takže zbohom.“ Mávla naňho rukou a kráčala ďalej.

,,Mal som pocit, že chcete ísť do mesta.“ Zakričal.

Zastala a pomyslela si bohvie ako ďaleko je mesto.

,,Chcela.“ Pousmiala sa, keď sa otočila.

,,Ja len že či vás nemám odviezť.“

,,Radšej nie….. myslím že by sa to vaše auto rozsypalo.“ Pousmiala sa a odkráčala ďalej.

Díval sa na ňu ako odchádza a zakričal na ňu ,,To nebolo fér!“ zvraštil čelo, a keď sa vracal späť k autu, tak mu rázne zakričala ,,nič nie je fér. Zbohom.“ Zakývala a zabočila do ľavej zákruty.

 

 

 

 

 

 

 

Dávid

 

Zvláštna! Veľmi zvláštna! Podotkol Dávid v aute a zapol rádio.

Ach, prečo stále dávajú dokola tie isté piesne. Povzdychol si..

V práci púšťali stále dokola tie isté piesne. Nechcelo sa mu to počúvať

Prepol na iný kanál. Hm Bon jovi- Its my life.

Prstami poklepkával po volante a hmkal si do rytmu hudby a rozmýšľal, čo sa pred chvíľou stalo…. Tá červenovláska. Bola celkom pekná až na tie zmaľované pery a oči, ale jej irónia ho zaskočila. Vlastne netušil že bude taká papuľnatá. Ešte aj urazila jeho auto, a to nemala robiť. Nikto nebude urážať jeho auto.

I keď ho táto neznáma červenovláska naštvala stala sa jediným otáznikom, ktorý mu teraz visel v hlave. Bola preňho záhada.

Nikdy ju tu nevidel, a to tu žije odjakživa.

Otvoril okno dokorán a nechal vietor aby sa ho dotýkal po tvári.

Bol unavený. Mal pocit že by dokázal prespať aj celý mesiac, ale nie na to nemohol ani pomyslieť. Nie, nie… nemôže zaspať teraz. Musí prísť domov a potom pôjde zaľahnúť. Potom ale znova bude vstávať do práce.

Celý jeho život sa mu zdal predvídateľný. Stereotypný a každou cestou do práce a z práce vedel ako to skončí. Znova pôjde do práce. Ale dokedy? Dokiaľ nezomrie?

Niekedy ho dostávali takéto myšlienky, ako napríklad teraz. Pokrútil hlavou a pousmial sanad tým, a hneď mu do hlavy vstúpila záhadná červenovláska.

Bohvie aký je jej život a aká je naozaj. Videl ju asi 5 minút a priťahovala ho ako magnet.

Pripadala mu sebaistá, nezdolná, tvrdá, akoby nikomu nedovoliť priblížiť sa k nej ani na meter.

Zastavil a vystúpil zo svojej sivej Avie . Otvoril dvere a do nosa sa mu vrútila príjemná vôňa práve uvarenej polievky.

,,hm mm, čo to tak príjemne vonia?“ pýtal sa a nakláňal nos čo najviac do pary. Zavesil si vetrovku na vešiak a pobral sa priamo do kuchyne.

,,Fazuľa.“ Vyškeril sa naňho postarší zhrbený zvráskavený muž. Na hlave sa mu ježilo pár tmavých vlasov a spod okuliarí sa na Dávida dívali dobrácke modré oči.

Bol to jeho otec. Volal sa Ján. Napriek tomu že mal päťdesiat rokov vyzeral staršie. Zničil ho život. Pracoval ako mohol. Robil murára dlhé roky, potom v tej istej autoopravovni ako Dávid. Niekedy sa Dávid pristihol, ako na mlčky hľadí na svojho otca a rozmýšľa či dopadne tak isto ako on. Bez manželky, so synom a v malom domčeku v meste.

,,Viem že si hladný, ale musíš chvíľu počkať.“ Tľapol mu po ruke, keď si bral do taniera.

,,dobre“ odsekol a pousmial sa.

 ,,Čo v robote? Nijaké komplikácie?“

,,Keď som tam ja  nikdy nie sú.“ Pousmial sa a sadol si k stolu.

Jeho otec sa zasmial a vytasil na obdiv svojich pár zubov.

,,Si fandíš.“

,,Len verím.“ Odpovedal. ,,Už si môžem zobrať?  Počuješ ako mi škvŕka v bruchu. Od rána som nič nejedol okrem dvoch rožkov.“

,,Ano naber si.“  Vzdychol si a vzdialil sa k jedálenskému stolu.

,,Rozmýšľal som, či by si nemohol nájsť nejakú inú prácu. Rozumieš mi?“

,,Myslím, že ani nie.“ Zarazene si sadol za stôl.

,,Niekde v meste, aby si žil.“

,,Zdá sa ti, že som mŕtvy?“

,,Vieš že to tak nemyslím. Si tu len kvôli mne a nemusíš byť. Tam niekde.“ Ukázal prstom pred seba ,,ťa čaká skvelá budúcnosť.“

,,Žeby opravár mesiaca?“ Zasmial sa a prehltol .,,Musím ti povedať otec, že je vážne dobrá.“

,,Vždy je dobrá to čo vykuchtím.“ Usmial sa ,,ale nesnaž sa zmeniť tému.“

Pokrútil hlavou ,,Prečo s tým začínaš teraz? Vieš že ťa tu nenechám, a predsa ja žijem.“

,,Ale nie ako by si chcel.“ Vzdychol si nešťastne otec, a vinil sa že nedokázal dať synovi čo mal. Od malička to mal Dávid ťažké, a preto bol iný…. lepší ako ostatní. Uvedomoval si, čo je život a čo je v ňom dôležité. Nemohol otcovi povedať, že má pravdu, pretože by ho poslal kade ľahšie….žiť. Dávid chcel žiť, ale nie bez otca. Museli byť spolu ako cukornička a soľnička. Otec chce ale aj nie, aby bol pri ňom. Nechce ostať sám, a zároveň chce, aby tu Dávid ostal, pretože by si zničil život.

Ale Dávid vedel čo je dôležité. Rodina.

 

 

 

Komentáre

2 Responses to 2. Láska nezomiera

  • Nebudem ťa teraz kritizovať za gramatiku a štylistiku, lebo to už urobilo pár ľudí predomnou. Na to si určite dávaj pozor! 

    Moja rada znie – Prečítaj si to po sebe nahlas. Potom veľa chybičiek odstrániš aj sama. 🙂 

    Chcel som ťa však povzbudiť, pretože ak vychytáš tieto drobnosti, má to potenciál byť celkom čítaným dielkom. 

    Mám na teba jednu otázku: Máš dej už vopred premyslený, alebo píšeš každú časť podľa chuti? 

     

    Zatiaľ nech ťa múzy neopúšťajú!

    S pozdravom,

    Dušan Damián

  • Mám to premyslené. Vlastne to už mám skoro dopísané. Len ešte opraviť gramatiku.

Napísať odpoveď pre Dušan Damián Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button