Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Mayu

AUTOR

Mayu

Hviezdam

Chlapec ktorého som ľúbila mi raz povedal že všetko vo vesmíre je vyrobené z hviezd. Povedal mi že sa navzájom jedia, železo im ale ničí srdcia, ničí ich chuť stať sa slncami; dokázala som sa s nimi stotožniť. 

Vrátila som sa domou a do svojho deníčka som napísala ‘Si nesmrteľný lesk v oku obrovského vesmíru – a ja som len prášok prilepený na pomaly umierajúce hviezdy’.
To bol ten rozdiel medzi nami, vo svete večerou a poézie – on bol hviezdami posiata obloha. Jeho srdce bolo mesiacom ale popritom bol aj slncom a jemne sa s nami delil o jeho jas. On bol ten moment kedy si človek uvedomí že žije vo svete brilantnosti a krásy, že stále niečo znamená.

A ja, aj keď som bola večerná obloha – bola som jazerom. Odrážala som odraz. Odrážala som zapadajúce slnko. Môžem vidieť slnko len cez dym a zrkadlá a moje srdce je zatopené úzkosťou a žiadne teplo zo mňa nikdy nevyjde.

A tak sa na chlapca pozriem cez moje začervenané oči, ty – ani tebou netrhne. Pozrieš sa na mňa a ja v tvojom pohľade nevidím odpor. Skôr si myslím že premýšľaš nad nejakými dokonalými vynálezmi ktoré svet ani človek ešte nevidel. Tvoja myseľ je zaneprázdnená vytváraním niečoho žiarivého, že sa kúsok tvojho jasu dostane aj na povrch môjho jazera.

Ale momenty ako tieto prejdú. Naše momenty utekajú a žiadne množstvo hviezdneho žiaru nemôže rozpustiť hmlu ktorá mi leží na ramenách, a tak v nej plávam. Hmla na mne sedí a vytvára stlačený vzduch ktorý musím vdychovať a všetko čo vdýchnem chutí ako nostalgia a nekromancia a zúfalá chuť oživiť mŕtvych, oživiť tie mŕtve hviezdy a ich obyvateľov, oživiť naše spoločné večeri, prežiť – 

Pokiaľ zadržím svoj dych, nevezmeš mi ho, poviem sama sebe. Upevním sa a pevne sa chytím brehu až moja hrádza praskne, zahryznem sa do piesku a snažím sa držať dole – a on mi v tom pošepká ako veľmi nenávidí to ako vyzerá a ja sa rozbijem… znova a znova. Z hĺbky svojho srdca mi vyteká čerstvá voda priamo do polí a tak dokážem vidieť to čo on nedokáže. Vidím úprimnosť a vášeň, inteligenciu, šikovnosť, vidím tak hlboké pocity aké dokáže mať len jazero. Vidím nádej – 

Odtiahne sa preč, vrhne sa do vĺn a mesiac je znova víťazom, a ja neodolám, neodpočiniem si a zasa odrážam krásu jeho vytrvalosti aj počas tisícich zimných búrok a modlím sa k slnku aby si nikdy neuvedomil že krása ktorú mu ponúkam je len odraz tej jeho a keď sa večer zmení v noc a mesiac začne naháňať slnko, zaseknem sa.
Som stále zaseknutá tu, stále studená, stále prílivová, stále stála.

Chlapec ktorého som ľúbila mi raz povedal že všetko vo vesmíre je vyrobené z hviezd – a skoro som tejto metafore verila. V zmysle bohémskej lásky a Novembrovej literatúry – skoro. Pokiaľ by jazero žiarilo ako hviezdy, pokiaľ by jazero žiarilo ako slnko, pokiaľ by mohlo jazero ukázať všetky svoje pocity na oblohe a byť otvorené a zraniteľné a búrlivé – pokiaľ. 
Pokiaľ, pokiaľ, pokiaľ.

Som len jazerná voda, ale keď plačeš a hviezdy sú schované za smútkom v tvojom srdci – chytím tie čo z teba popadali, a pospájam ich z tými čo si mi dal – a tým pádom sa staneš znova celým.

Komentáre

2 Responses to Hviezdam

  • Už dlho som si nečítala dobrú vec a hlavne no… výstižnú? Tie metafory sú úplne dokonalé… Veci ako hmla na ramenách a zahryznutie do piesku ma dostali ale koniec… Pravdupovediac som nečakala takýto koniec lebo je už raz pravidlom (aspoň u mňa), že keď človek napíše dobrú vec a slová z neho padajú ako nič, zasekne sa na konci a nikdy nevysloví to čo chcel… Tým pádom stráca význam ale toto určite nie je jedným z týchto prípadov. Koniec ma doslova odrovnal? 🙂 Tlieskam… fakt pekné 🙂

  • Tvoja tvorba je zaujímavá… najmä tým ako zachytáš pocity a emócie… ale bol by som keby si skúsila aj niečo pozítvne napísať :)… ale talent máš to sa musí uznať 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button