Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

p.pavlovic

AUTOR

ppavlovic

Otázka ceny 2. kapitola

Starostov príbytok bol na prvý pohľad skromný, no vnútro sa skvelo bohatstvom. Lampy zo zlata visiace zo stropu a stien, koberce z divých vlkov, posteľ s baldachýnom, skrine z ebenového dreva, na ktorých boli vyrezané nahé ženy, obrazy rôznych krajín a v rohu pri dvoch kreslách sálalo teplo z malého, kamenného kozuba. Eddara to nijak neohromovalo, vždy keď dostal prácu, či už od starostu dediny, šľachtica, alebo samotného kráľa, dohodu práce a odmeny zjednávali v tých najkrajších komnatách. A hoci sa starostov dom zdal značne bohatý na cennosti v porovnaní so šľachticmi a kráľmi to bol skôr skromný príbytok. Eddar postával pri stole na ktorom sa váľalo kopu popísaných pergamenov, keď sa Lenny vrátil spolu so starostom a potom odišiel.

Starosta Braband bol už starý, chodil trochu zhrbene, sivé dlhé vlasy mal zviazané do konského chvostu, hlboké vrásky, ktoré brázdili jeho tvár, oči odzrkadľujúce únavu, no na perách mu pohrával figliarsky úškrnok. „Vitaj, Eddar, posaď sa. Čím ta môžem obslúžiť? Predvčerom som tu mal baróna z Norany, otrasný chlapík, smrdel a púšťal vetry na všetky svetové strany, a jeho vtipy boli rovnako otrasné ako jeho dych, no s peniazmi to vie, prispieva nám značnou čiastkou zlata a tým sa pohrdnúť nedá v týchto ťažkých časoch, keď draci pustošia zem a Fergonský kráľ Durian si zmyslel dobyť celý sever. Ale dosť rečí, si môj hosť a patrí sa dobre pohostiť hosťa…Dorino!“, Braband tleskol rukami a do izby vošiel ako prízrak malý, ryšavý chlapec v otrhaných šatách a celý ufúľaný. „Hrom, aby ťa trafil, prines nám hovädzinu so zemiakmi  a ešte fľašu vína, a nech ti to netrvá večne!“ Ryšavec sa hlboko uklonil, až takmer zapichol svoj nos do koberca a rýchlymi krokmi sa ponáhľal splniť želanie. „Ech… prepáč mi moje správanie, ale ten chlapec potrebuje tvrdú ruku, je sirota a potrebuje sa naučiť poriadku a poslušnosti. Ale ináč je celkom obratný, mal som aj horších sluhov.“ Eddar mlčal.

Braband sa nervózne usmial, prešiel si prstami po čele. Spoločne si zasadli do kresiel u kozuba. Chvíľu mlčky hľadeli do plameňov, kým Dorino doniesol strieborný podnos, ktorý sa prehýbal mäsom, zemiakmi, syrmi, chlebom a ovocím. Eddar vďačne prijal jedlo a sladké víno. Už si ani nepamätal, aký pocit je mať tak plný žalúdok, pretože v časoch zimných je ťažké niečo uloviť. Braband nejedol, zízal na Eddara a občas očami zablúdil k oknu a hľadel na vychádzajúce Slnko. Len čo Eddar dojedol, Braband sa vystrel v kresle, zhlboka sa nadýchol a začal rozprávať. „Dúfam, že si pán drakobijec, dobre posilnený, a že teraz budeš venovať pozornosť tomu čo ti budem hovoriť. Nerád sa totiž opakujem.“ Eddar stále mlčal, ale pozorne hľadel starostovi do očí. Vedel, čo bude nasledovať.  „Potrebujem tvoju pomoc. Je o tebe známe, že si vychýrený bojovník. Myslím, že vieš o čo tu ide…“

„To máš pravdu, pán starosta. Počul som od tvojho panoša Lennyho, že vraj vašu dedinu napadol drak. A hoci nie som jediný môjho remesla, vedel si, že sa nachádzam v okolí a povolal si ma. Keď som išiel okolo domov, všimol som si že niektoré sú obhorené, dokonca niekoľko z nich vyhorené do základov, no drak to byť nemohol. Viem kedy draci útočia a kedy nie. Ak by vašu dedinu drak napadol zrovnal by ju celú zo zemou. Taká je ich povaha. Robíš zo mňa hlupáka, okolie som prečesal, a ani stopa ani zmienka po tom tvojom drakovi. Kvôli čomu som sem teda prišiel?“ Braband naň chvíľu mlčky hľadel, tvár mu zahalil tieň smútku, úškľabok zmizol z tváre. „Obdivujem tvoj dôvtip, drakobijca, odpusť, že som ťa vodil za nos. Potrebujem tvoju pomoc, zaplatím ti toľko zlata, koľko budeš chcieť.  Potrebujem aby si zabil monštrum ľudské a nie okrídlené. Zajtra až nadíde súmrak si po mňa prídu a zabijú mňa, ženu aj deti. A ktovie čo sa stane s dedinou.“

„Aha“, nevzrušene povedal Eddar, teraz už chápem to jedlo a vrelé privítanie.“

„Správa o tom, že sa ma chystajú zabiť tebou nijak nezatriasla.“

„Taký je už život, pán Braband. Niektorí zomrú kvôli nedostatku jedla, niekedy sedliaci sa pohádajú kvôli dobytku a tak jeden prepichne toho druhého vidlami, vlastná matka radšej zaškrtí svoje dieťa, než by ho mala nechať hladovať, poctivého roľníka roztrhá medveď a kedysi kráľovstvo, ktoré bolo pýchou široko-ďaleko sa zmenilo na miesto popola, dymu a kostí po útoku drakov. Niečo končí, niečo sa začína. Bardi  tomu vždy dodávajú kdejaké nezmyselné kvetnaté prirovnania, ja tomu vravím kolobeh života. Toľkokrát som sa díval smrti do očí, že mnou už nič nezatrasie. “

„Ešte si ma ani nevypočul a už hovoríš nie.“

„ Nie som nájomný vrah. Náš kódex sa viaže na ochranu ľudí pred drakmi. “

Brabandovou tvárou preletel záblesk hnevu. „Veľmi dobre poznám váš kódex. A podľa toho, čo počúvam o tvojej minulosti, nepovedal by som že sa riadiš týmto kódexom. Ale o to tu vôbec nejde. Vždy je všetko otázkou ceny. Každého si môžeme kúpiť. Rozdiel je len v cene u niektorých musí byť vyššia a mám pocit, že je to aj tento prípad. Tak koľko teda?“

„Tak preto vás chcú zabiť? Nedokázali ste im ponúknuť vyššiu cenu? To ma však netrápi. Mňa si nekúpite zlatom a úlisným úsmevom. Zbohom Braband. Ponúknite zlatom iného drakobijcu, možno vaším zlatom neodolá. Ja chyby z minulosti viac nezopakujem.“

Eddar vstal z kresla a chystal sa na odchod. „Prezívajú ťa chrabrým a odchádzaš ako zbabelý pes. Pohostil som ťa v mojom dome, pripustil ťa k ohňu a ty mi ideš odporovať? Vy drakobijci nemáte ľahký život, nemáte domov, rodinu a ani vaša práca nebude trvať večne ako nič na tomto svete. Drakov čoraz viac ubúda. A čo potom? Z čoho drakobijci ako ty vyžijú potom?“

„Ak draci vymiznú z tohto sveta, potom svojho remesla zanechám a stanem sa roľníkom. Kedysi som ním bol. Zbohom.“  Nevnímal viac starostove slová, myseľ mu zaplavili myšlienky z minulosti. Keď prechádzal chodbou zbadal, že dvere jednej z izieb boli pootvorené a zbadal v nich ženskú tvár.  Dvere sa okamžite zatvorili. Eddar chvíľu stál v tichu a potom prešiel chodbou a prešiel do vstupnej haly, kde ryšavý chlapec zametal dlážku a vyšiel von. Lennieho zbadal pri bráne ako sa rozpráva s vojakmi. Podľa rehotu šlo o debatu veselú. Keď zbadal Eddara utekal mu v ústrety.

„Už hotovo, pane? Kedy príde ten drak, čo spálil námestie?“

„Nepríde.“

„Ako to, že sa nevráti?“

„Lebo to viem. Nemá záujem o vašu dedinu. Niekedy draci letia okolo a nechtiac keď vychrlia oheň spália niekedy domy pod sebou. Ľudia, čo drakov ešte nevideli si myslia, že to bohovia zoslali na ich hlavy skazu za ich zlé skutky.“

„Však ostanete u nás? Rád by som počul o vašich hrdinských činoch.“

„Ja sa nezdržujem na žiadnom mieste pokiaľ netreba. Pôjdem viac na juh do Firbany, šíria sa tam zvesti o drakoch. Ale pred cestou by som si rád dal piva. Máte tu niekde hostinec?“

„Na konci dediny je jeden. Zvonku vyzerá ako stará barabizňa, ale vnútri je príjemne teplo. A pivo nechutí ako šťanky. Raz som bol dolu v Hudline, a tam chutí všetko ako šťanky, aj ľudia tak páchnu.“

Hostinský bol chlap nevrlý. Len čo zbadal Eddara na prahu hostinca a zbadal jeho meč, v očiach mu blčal plameň hnevu.

„Pivo pre mňa a tuto pre mladíka.“

„Ech, pane som v službe, starosta by ma zodral z kože.“

„Tak pivo len pre mňa a pre chlapca…“

„Piva sa ti zachcelo, vandrák?“ šmaril hostinský špinavou handrou o pult.

„Ale no tak Valmong, to nie je žiadny vandrák, ale slávny…“

Lennie vetu zakončil bolestivým pazvukom po  nenápadnom kopanci od Eddara.

„Príliš sa vypytuješ hostinský, o čo ti ide? Nechcem žiadne problémy, len pivo.“ 

„A máš čím zaplatiť? Nevyzeráš ako niekto, kto má peniaze“, zrakom spočinul na jeho potrhanú kazajku.

„Nejaké to zlato mi ešte zostalo“, z kapsy, ktorú mal pripnutú k opasku vytiahol jednu zlatú mincu. Hostinskému opäť blčalo v očiach no tentoraz to nebolo z hnevu.

„Nechcel som pôsobiť nevrlo pane odpusť mi, no v mojom podniku som zažil veľa zkurvysynov, ktorí sa pohostili a potom, keď sa malo zaplatiť tak sa pod nimi prepadla zem. Raz som tu narazil na elfov, vyzerali zúbožene, určite boli z hôr, posledná cháska, čo prežila po bojoch s ľuďmi, no nemali peniaze. Ale tvoj prípad to nie je tak sa zdá. Hneď ráčim pivo doniesť.“ S týmito slovami sa odšuchtal do komory, kde boli sudy s pivom.

,Ľudia sú hneď milší, keď máš peniaze. Všetko je to otázkou ceny. Čím väčšiu cenu ponúkneš, tým ťa budú mať radšej,  spomenul si v duchu Eddar na starostove slová.

Hostinec bol pomerne preplnený hosťami a čím sa slnko skláňalo nižšie k obzorom, tým návštevníkov pribúdalo. V rohu spieval falošné tóny (zrejme v podnapitom stave) miestny bard na harfe,  na ďalšom stole hrali chlapi karty, a pritom hlasno nadávali a trieskali po dubovom stole tak, až sa zdalo, že sa každú chvíľu prelomí, na ďalšom stole pili pivo sedliaci a rybári tak tuho, ako by mal byť zajtra vydaný zákaz pestovania chmeľu.  Zatiaľ čo Eddar na chlapcovo naliehanie rozprával o svojich dobrodružstvách, prisadol si k ich stolu trpaslík, ktorý sa svojím piskľavým hlasom predstavil ako Purin. Trpaslíci s ľudmi nažívali už dlhé desaťročia v mieri, no napriek tomu si vždy medzi sebou zachovávali odstup, lebo jednou z najznámejších vlastností trpaslíkov bola podozrievavosť.

Purin sa však vymykal z bežného merania trpaslíkov.  Očividne potreboval si pozdvihnúť náladu a tak skormútene rozprával o svojich nezdarených obchodoch s vlnou a preklínal severské počasie.

Eddarovi však neunikla jedna vec, osoba zahalená v kapucni, ktorá sedela v prítmí sviečky u stola osamelo a hľadela rovno naň. Mal veľké nutkanie vstať, ísť za ňou, strhnúť jej kapucňu a pozrieť sa jej do očí. No hlas rozumu mu našeptal, že tú možnosť ešte dostane.

Eddar náhle prerušil očný kontakt potom, čo sa Púrin vypytoval čo si myslí, ako ceny zlata budú tento rok stúpať. Kým Eddar vysvetlil, že sa do obchodov príliš nevyzná, postava v kapucni sa vytratila.

„Ech pane, pozrite, vonku zase pekne fujačí, mali by ste ostať tu v hostinci, majú tu celkom pekné izby, keď sa upracú…“

Eddar pozrel von oblokom. Mal v pláne čo najrýchlejšie odtiaľto odísť, no za takého počasia by len zablúdil. ,Zas ma osud predbehol. Mal som ísť, kým sa dalo,´ pomyslel si.

Komentáre

4 Responses to Otázka ceny 2. kapitola

  • Tak, už mám za sebou aj druhú časť, a naozaj je o poznanie lepšia než prvá, i keď rozprávanie je miestami stále trošku ťažkopádne. No už sa posúva dobrým smerom. S trochou tréningu a škrtania by z toho mohlo niečo byť. Milo ma prekvapil nečakaný zvrat, že nepôjde o klišéovitý boj s drakom, že to bola len návnada na Eddara. Chválim i myšlienku, ktorá sa odráža i v názve príbehu, hoci takéto prudko poučné myšlienky je ťažko zakamuflovať, aby nezneli ako nudné moralizovanie. Ale opakujú sa niektoré chyby štýlu – v prvom rade, repliky nových postáv by mali byť v nových riadkoch. Niekde to tak máš, niekde nie. Chýbajúce čiarky, rozlietané úvodzovky, sem-tam bohemizmus či zlá stavba vety tomu tiež nepridávajú. A meno Púrin mi je tiež akési povedomé. Tentoraz Tolkien? 🙂

  • ´veľmi pekneee a Púrin mi len tak napadol v hlave.. ak je v Tolkienovi tak som to nevedel… 🙂 meno Eddar som teda pozmenil na meno Uldar… vo fínštine to znamená vlk… 🙂 a ďakujem za vypichnutie chýb.. sem tam mi čiarka ujde 🙂 myslím že záver sa ti bude páčiť.. lebo je tam jeden veľký zvrat.. čo ja robím rád.. aby príbeh nebol nudný 🙂

  • Čo sa týka Tolkiena – ten mal Húrina a myslím, že aj Túrina. Dobre, že si zmenil toho Eddara.

  • Hej ten to mal tak 🙂 ale nemyslím si že meno Púrin by trebalo meniť… vzhľadom na to že tam je len tak chvíľkovo spomenuté… a znie tak trpaslícky 😀 no ten Eddar tam tak veľmi bil do očí.. ten kto pozná Hru o tróny by to určite neprehliadol 🙂 ale tak či tak by som to meno časom zmenil 🙂 ale som rád za každý tvoj postreh… posúva ma to vpred 🙂 budem rád… ak napíšeš komnetár k ďaľším kapitolám… a zaujal ma tvoj nový príspevok… naozaj na zamyslenie 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button