Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

Tiene nad Llawerunom (3)

„Zaspal,“ prehodila polohlasne Bree, hľadiac na princa, sediaceho v sedle pred ňou.

Chlapec sa počas celého dňa niesol na chrbte vlastného koňa, pár hodín po západe slnka sa však vek podpísal na jeho bdelosti. Ten nebolo možné oklamať. Preto sa rozhodli, že ho Bree vezme k sebe do sedla, a ak sa mu bude dať, tak si pospí. Vzhľadom na nevyhnutnosť dostať sa čo najskôr do aspoň relatívneho bezpečia hradieb Soiru, nebolo o čom diskutovať.

Leith síce chvíľu namietal, že by mal vziať chlapca on, no telesná váha – zavážila. Ak nechceli zbytočne preťažovať už beztak unavené zvieratá, ktorým počas jazdy dopriali len zopár krátkych prestávok na oddych a pastvu, táto voľba bola schodnejšia. Nerissetu, kde mohli kone vymeniť za čerstvé, sa z bezpečnostných dôvodov radšej vyhli. Čím menej zvedavých očí ich uvidí, tým lepšie.

„Daj naňho pozor, aby ti nevypadol.“

„To si, dúfam, nemyslel vážne, tú poznámku,“ ohradila sa pobúrene. „Nemám päť rokov a sily mám taktiež dosť. Môžem ťa s ňou zoznámiť, keby si veľmi chcel,“ venovala mu výhražný pohľad.

„Len pokoj, nemusíš hneď tak peniť,“ tíšil ju Leith.

Jeho poznámka, ako aj reakcia z jej strany, boli úplne zbytočné. S pribúdajúcim časom a krátiacou sa vzdialenosťou od Soiru, však úmerne narastala ich nervozita a obavy z toho, čo by sa mohlo stať. Obaja si dobre uvedomovali, že tu ide naozaj o veľa.

„Dôjdeme bezpečne. Nič sa nestane,“ povedal v snahe o zmenu atmosféry.

„A čo ak nás niekto sleduje?“

„Ak by nás sledovali, už by sme to zistili. Keby chcel niekto princovi ublížiť, mal už na to kopu príležitostí.“

„Možno čaká na tú vhodnú. Je tma – čas ako stvorený na zabíjanie.“

„Bree,“ Leith v záujme oboch bojoval s vlastnými pochybnosťami. „Dôjdeme. Nik o chlapcovi nevie. Verím, že členovia rady starších nie sú takí hlúpi, aby šírili takúto informáciu niekam ďalej.“

„Len aby.“ V jej hlase sa zrkadlila pochybnosť. „Ani Blodwen nebola hlúpa. A pozri, ako skončila. Nemala ešte ani tridsať.“

„Blodwen vedela, čo jej hrozí. Tak, ako každý panovník. Bola však prezieravá. Fakt, že syna zatajila aj pred radou, svedčí o tom, že myslela viac dopredu, než jej predchodcovia.“

„A napriek tejto úžasnej prezieravosti skončila, ako skončila,“ poznamenala sarkasticky. „Ja by som neverila nikomu. Ani tým starým dedom. Peniaze hýbu svetom. A vo vysokých kruhoch sa točia nemalé čiastky. Sú ľudia, čo by za trochu zlata predali i vlastnú matku. Tak čo tam po osude krajiny?“ Skepsa v jej hlase citeľne narastala.

„Bree.“

„No?“

„Ešte pár hodín a sme v Soire. Oddýchneš si a upokojíš sa. Verím, že keď sa vyspíš, aj svet bude o trošku menej čierny. Hoci naozaj len o trošku.“

„Ach no,“ vzdychla. „Už aby sme tam boli. Začína mi z toho zašibávať.“

 

Napriek obavám, ubehol zvyšok cesty hladko a po pár hodinách jazdy mesiac pred ich očami osvetlil vysoké hradby Soiru. Obaja si vydýchli. Prebral sa i Vinod a rozostreným pohľadom sledoval krajinu okolo.

„Už sme skoro na mieste, vaša jasnosť,“ privítal ho do bdelého stavu Leith.

Chlapec prikývol a zívol.

„To najhoršie máme za sebou,“ dodal.

„Vážne? To najhoršie?“ poznamenala sucho Bree. „Ani by som nepovedala. Naopak. Len teraz sa začne tá pravá zábava.“

Leith sa zamračil. Žiaľ, mala pravdu. Bitka sa blížila úspešne ku koncu, čakala ich však ešte dlhá vojna. Teda hlavne Vinoda, Kyrosa, starších a ďalších zasvätených vo vládnucich kruhoch. A vlastne aj ich. Osud krajiny sa týkal všetkých.

Keď prešli hradnou bránou, Bree si zreteľne vydýchla. Mali to za sebou. Nateraz povinnosti preberie niekto iný a oni si budú môcť konečne…

Nádvorím zasvišťal šíp.

Bree sa strhla. Náhle pocítila ostrú bolesť v boku. Vykríkla a inštinktívne objala chlapca pred sebou. Keď na prstoch pocítila čosi teplé a lepkavé, zanadávala.

„To nie!“ Leith bleskovo zoskočil z koňa.

Cez nádvorie sa k nim náhlila postava starca v nočnom oblečení, cez ktoré mal prehodený dlhý plášť.

Bol to Kyros.

 

●●●

 

„Ako sa to stalo?“ starcova snaha zachovať si chladnú hlavu sa míňala účinku. Striedavo hľadel na bezduché telo chlapca, ležiace na zemi, a na Bree, ktorá kľačala vedľa neho a ľavou rukou si objímala pravý bok. Cez kus pretrhnutej látky na jej šatách presakovala krv.

„Tak ako sa to, dofrasa, stalo?!“ zvýšeným hlasom sa dožadoval odpovede, ktorá neprichádzala. Leith i Bree boli natoľko otrasení tým, čo sa udialo, že nedokázali okamžite reagovať.

„Ja… ja neviem,“ pokúsil sa o vysvetlenie Leith. „Prešli sme bránou, a keď sme už boli v bezpečí nádvoria, náhle Bree vykríkla. Niekto musel strieľať – vo vnútri hradu. Vrah musí byť ešte stále tu.“

„Všetko prehľadať!“ zreval Kyros smerom k najbližším strážam. „Je mi jedno, ako to urobíte, obráťte hrad hore nohami, ale chcem toho, kto to spravil – živého alebo mŕtveho! Je to jasné?“

„Áno, pane,“ strážnik odbehol vyplniť rozkaz. Onedlho sa nádvorie i vnútorné priestory len tak hemžili ozbrojenými jednotkami, pobehujúcimi hore-dolu.

„Vy dvaja, za mnou!“ rozkázal starec.

Leith vzal nevládne telo princa a spolu s Bree, kráčajúcou v predklone, ho nasledovali. Mieril do svojej pracovne.

„Zavrite dvere,“ vyzval rázne Bree, hoci to nebolo treba. Len čo Leith vošiel dovnútra a zložil telo na pohovku, zabuchla ich až priveľmi razantne.

„Čo… čo budeme teraz robiť?“ zahabkala.

Kyros pristúpil k oknu. Na nádvorí vládol frmol, nedokázal však prehlušiť ten v jeho hlave.

„Toto sa nemalo stať. Nie teraz. Bola som pripravená na vlastnú smrť – tak ako ďalšie dvojníčky – i na to, že raz sa vrahovi podarí nájsť tú pravú. Snaha zmiasť nepriateľa fatálne zlyhala, lebo spomedzi všetkých falošných návnad si zvolil tú jedinú správnu – a to hneď dvakrát. Toto sa nemalo stať!“

„Bree, upokojte sa,“ ozval sa od okna starcov hlas. Už nebol taký hysterický ako dole pri bráne. Znel skôr unavene. „Zbytočné emócie nikomu neprospejú. To vás učili už vo výcviku, pokiaľ sa nemýlim.“

Podišiel k nej a Leithovi. Ten stále ticho hľadel na telo chlapca, akoby od neho nevedel odtrhnúť zrak.

„Už takmer štyridsať rokov dozerám na osud tohto kráľovstva. Stál som po boku kráľovnej i jej matky, dokonca i jej starého otca. Viem o všetkom, čo sa v týchto kruhoch udialo. Ešte nie je všetkému koniec.“

„Nie?“ zvolala pochybovačne. „Blodwen je mŕtva, jej syn Vinod taktiež. Mal snáď nejakého ďalšieho zatajeného súrodenca? Pokiaľ viem, mocní viac ako jedného potomka nemávajú. Na zhromaždenie nemáme koho poslať. Tak aké eso máte ešte v talóne?“

„To by úprimne zaujímalo aj mňa,“ ozval sa Leith, prenesúc svoju pozornosť opäť na Kyrosa.

„Jeden záložný plán by sa ešte našiel,“ zamračil sa starec.

Obaja na neho upreli spýtavý pohľad.

„Aký?“

 

●●●

 

„Ah, Blodwen! Milé ťa vidieť opäť po roku. Zdravie slúži?“

„Prekvapivo dobre,“ odvetila Bree so zdvorilým úsmevom, inštinktívne si objímajúc pravý bok. Za dokonalou maskou úsmevu  sa skrývala mrazivá pachuť irónie. Mráz jej však prebehol i po chrbte.

„Kto to bol?“ opýtala sa Leitha, keď žena prešla.

„Daray, kráľovná Láidiru.

Bree sa zamračila. „Brr fuj, išla mi z nej husia koža,“ striasla sa.

„Ani sa nečudujem. Obávaná intrigánka,“ odfrkol.

„Ostatne, kto z nich tu nie je, že áno?“ dodala ešte tichším hlasom, nepokojne sa obzerajúc okolo seba. „Ale ešte desivejší bol ten chlap, čo ju sprevádzal. Pozeral na mňa, ako keby ma chcel zamordovať.“

„Asi aj chcel,“ mykol plecami.

Vyvalila naňho oči.

„Nečuduj sa, je to zabijak. Každý z vládcov sem chodí v sprievode svojho nájomného vraha,“ vysvetľoval Leith pokojným tónom, akoby jej práve dával lekcie jazdy na koni.

Bree sa rozkašľala. „Tak mi napadá, ak je pravda to, čo hovoríš… kto si potom ty?“

Zasmial sa a pokrútil hlavou.

„Onedlho sa to začne. Mala by si rozmýšľať nad inými vecami.“

Chvíľu naňho neveľmi duchaprítomne civela, potom neochotne prikývla. Prestala riešiť možné pozadie Leithovej kariéry pri dvore a začala si obzerať prítomných.

Sála bola plná ľudí – ak sa tak dali nazvať. Bree by skôr povedala, že ľudských karikatúr, pod rúškom vznešenosti a nonšalantnosti, vydávajúcich sa za ľudské bytosti. Králi a kráľovné spojených kráľovstiev v sprievode svojich ochrancov – nebola si istá, ako ich pomenovať – šľachty a služobníctva zaplnili priestory južného paláca v Lárnachu, hlavnom meste kráľovstva Ennill. Napriek oficiálnemu dôvodu stretnúť sa a prerokovať obchodné záležitosti a iné dôležité veci, všetci prišli s jediným zámerom – deklarovať, že majú panovníka. Tak, ako každý rok. Hodina pravdy. Čas zlietania sa supov.

Bree pozrela na koniec sály a striaslo ju – po druhýkrát. Stála tam veľká sklená tabuľa s rytinami všetkých kráľovských erbov. Na pohľad krásna a majestátna súčasť zasadacej haly, v skutočnosti vzbudzujúca hrôzu – aspoň pre ňu. Slúžila ako akási prezenčná listina a zároveň dôkaz, že panovníci sú skutočne tým, za koho sa vydávajú.

Zvuk gongu oznámil začiatok stretnutia.

Teraz to príde.

Bree stisla lem rukáva, ktorý jej zakrýval ruky. Chvejúce sa nohy boli schované pod sukňou dlhých červených šiat, ktoré nosila ešte za kráľovninho života. Teraz však bola Blodwen mŕtva.

Daray pristúpila k sklenej tabuli a natiahla ruku. Prsty panovníčky sa zľahka dotkli erbu, ktorý zastupoval jej krajinu. Trvalo to len krátky moment – a symbol sa žiarivo rozsvietil.

Bree sa zachvela. Tak o tomto Kyros hovoril.

K tabuli pristúpil ďalší z prítomných. Tohto muža poznala, mala možnosť sa s ním stretnúť ako dvojníčka jej veličenstva. Urobil to isté, čo panovníčka Láidiru pred ním. Celé to trvalo len chvíľu. Ďalší erb sa rozžiaril.

Ešte sedem, odrátavala v duchu. Sedem vrátane nej.

Erby sa rozsvecovali jeden za druhým, až napokon ostal len jeden.

Leith postrčil Bree. „Musíš ísť. Je rad na tebe,“ zašepkal jej do ucha. „A buď presvedčivá. Inak to pre nás nemusí dopadnúť dobre.“

Vrelá vďaka za upokojujúce slová, pomyslela si. Presne toto som potrebovala počuť. Tĺk.

Neistým krokom pristúpila k tabuli a ostala pred ňou stáť. Všetky pohľady sa upreli na ňu. Natiahla ruku a…

Nič.

V sále to zašumelo. Erb ostal nezmenený.

Bree cítila, ako jej pod šatami steká po chrbte studený pot a ruka jej poklesla.

Ako to len Kyros vravel, dofrasa, ako to len vravel?! Znova natiahla ruku a privrela oči.

Hukot v sále narastal. Ešte sa nestalo, aby sa niekto pokúsil oklamať mocných. To bola hlúposť, ktorej by sa ťažko hľadala konkurencia.

Bree sa roztriasli kolená a začala ju chytať panika. Teraz nesmie zlyhať, nie teraz.

Náhle ruch ustal a vystriedalo ho hrobové ticho.

Bree sa strhla a otvorila oči. Zalapala po dychu a jemne sa zatackala. Nedokázala uveriť tomu, čo videla.

Jej erb sa rozsvietil.

Komentáre

4 Responses to Tiene nad Llawerunom (3)

  • Mnoho faktov som odhalila skôr, ako som musela, ale aj tak ma nakoniec prekvapili. Obzvlášť sa mi páči nápad zabitia chlapca za bránami hradu, kde mal byť v bepečí. prvotne som očakávala, že ho zabijú až niekedy cestou na to stretnutie vládcov, ale toto riešenie sa mi páči viac… 

    čakala som, že Bree bude hlavná hrdinka, a som rada, že ňou je. 

    Teším na pokračovanie a som zvedavá, ako to celé dopadne 🙂

  • za komentár. Keď som poviedku dopísala, mala som pocit, že je lepšia, než tie staršie. S odstupom času zisťujem, že nie je až taká kuul. Ale som rada, ak sa páčila. Prakticky už chýba len rozuzlenie. Hádam vyvesím zajtra, ak sa dokopnem.

  • Výborná časť, smrť chlapca ma prekvapila a celá časť mala výborný spád. Nemám čo vytknúť 🙂 Výborné.

  • Aspoň niekoho prekvapila. 😀

Napísať odpoveď pre StenliR Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button