Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adasebenova

AUTOR

adasebenova

úryvok z románu Druhá šanca

Druhá šanca

 

 

 

 

Ak sa budem topiť, myslíte, že ma niekto zachráni, alebo, budem chcieť odísť, že mi v tom niekto zabráni?

Kladiem si tú otázku, no odpoveď je jasná, určite. Samozrejme, že naši milovaní a my nimi ľúbení nás neopustia. No niekedy je to klamné. Napríklad, moja mama, prisahala, že neodíde, a predsa odišla.

No, jej chyba to nebola, možno tu je, a dáva na mňa pozor. Už od malička som si myslela, že ilúzie sú môj život, ale teraz viem, že ilúziami si chcem spríjemniť chvíle, namýšľaním zabudnúť. Už ako som otvorila dvere auta, videla som tváre a pohľady otca, ktorého som dlho nevidela a brata, ktorý mi vždy liezol na nervy. Chcela som žiť s mamou, a mohla, keby nebolo tej nehody. Blúdila som zrakom v jej očiach, aby som našla aspoň tú najmenšiu iskierku, no o chvíľu sa zavreli navždy, a malé svetielko i v mojich očiach zhaslo. Budem si tu musieť zvyknúť. Môj otec je dobrý človek, a brat, ten sa správa ako decko. Otec sa rozviedol s mamou keď som bola malá, a odvtedy býva tu, aj s mojím o 2 roky starším bratom.

Som tu už dva dni, a ide mi prasknúť hlava, musím vypadnúť von, inak sa zbláznim.

Otvorila som dvere, nasadila svoju obľúbenú sivú baretku, a zrazu som zacítila oviatie studeného, ale sviežeho jesenného vzduchu. Nemôžem povedať, že vonku bolo krásne, ale okraj lesa bol orámovaný zlatistými slnečnými lúčmi. Príroda tu bola veľmi pekná. Predstavovala som si jar v tomto kraji. Všetko rozkvitnuté, kvety rôznych druhov, a stromy plné plodov. Na chvíľu som zabudla na trpkú chuť svojich spomienok. Po dlhom čase, bolo vidieť na mojej tvári úsmev. Blížila som sa k riečke, no zastala som, keď som videla tri postavy a schovala za najbližší strom. Boli to traja chlapci, samozrejme, nemohol tam nechýbať môj brat Patrik. Bolo to pojašené chlapčisko, ktoré patrilo ešte do plienok.  Pretekal sa s ďalšími dvomi, na bicykloch, ako malí chlapci, nikto by im nerátal 18 rokov.  Patrik bol vysokej postavy, mal modré veľké oči, a nagélované blonďavé vlasy, a svojím zovňajškom bláznil dievčatám hlavy. Okrem neho tam boli ešte dvaja chlapci. Jeden mal tmavé vlasy, a celkom fajn postavu, no do tváre som nedovidela, no ten druhý bol asi viac fotogenickejší. Zaujal ma jeho široký úsmev, a jemné rysy v tvári, ktoré som zachytila. Chvíľu som ich takto pozorovala, až kým som si nevšimla, že oni mňa tak isto. Zrazu sa vyrútili smerom ku mne, a ja som nerozmýšľala. Vydala som sa pred nimi na útek. Obzrela som sa, no za mnou som videla, len jedného chlapca, toho ktorý mi tak padol do oka. Pomaly, ale isto ma dobiehal, a ja som stratila rovnováhu, a vytreštila som sa na zem. Nepočula som nič, len bolesť v kolene pravej nohy, a letmé dotyky jeho rúk, keď bol už pri mne. Kľakol si ku mne, a dotkol sa ma pleca, pozrela som sa naňho, a chcela som niečo povedať, ale predbehol ma. Naozaj mal jemné rysy,  môj zrak sa nemýlil. Jeho vyľakané, úzke tmavomodré oči, ako oceán a výzor rebela, mu pridávali ku kráse. Mal husté čierne kučeravé vlasy, nech bol hocijako pekný, pre mňa za mňa aj zlatý, nahneval ma! zúrila som, za bolesť ktorú mi spôsobil!

,,Ublížila si si?“

,,Keby si ma nebol naháňal, určite nie.“

,,Nemala si utekať.“ Povedal a pokrútil hlavou.

,,A čo som  mala robiť, keď ste sa na mňa tak vyrútili?!“

,,Nehnevaj sa. Bolí ťa to?“

,,Nie som z ocele, tak asi áno !“

,,Pomôžem ti!“ Chytil ma za plece, a pomohol mi vstať. Chcela som sa usmiať, ale zapáčilo sa mi hnevať, tak som to naťahovala. Poďakovala som sa mu, že mi pomohol vstať, vlastne som sa ani nemusela unúvať, predsa to bola jeho povinnosť, či nie? Môj tak isto dobrý sluch ma nezradil, a započul zvuk blížiacich sa bicyklov.

,,Už musím ísť!“ Snažila som sa od neho odcupkať na jednej nohe.

,,Počkaj. Odveziem ťa domov!“

,,To ale naozaj nie je nutné.“  Povedala som prísnym tónom, a pokúšala som sa zapojiť do rýchlej chôdze aj ľavú nohu. Nechcela som uraziť svoju hrdosť, a tak som odchádzala odtiaľ úplne normálnou chôdzou, ale keď som bola ďalej, začala som aukať, jojkať, všetko do jedného, ale samozrejme nie nahlas. Domov som došla našťastie živá, ale koleno ma bolelo ako šľak.

,,Čo sa stalo Laura?“ vybehol ocko. Bol to mierne prešedivený, vysoký, chudý muž tak po štyridsiatke. Pôsobil dobráckym dojmom.

,,Len som spadla, neboj sa, budem v poriadku.“

,,Večera už je hotová, nevieš kde sa potuluje Paťo?“

,,Je vonku s kamarátmi.“

Vybehla som hore schodmi, a konečne som videla na obzore svoju posteľ. Zvalila som sa na ňu, a hladila si svoje zranené koleno.

,,Kto to mohol byť, býva niekde v okolí, ako sa volal?“ nahlas som sa pýtala svojho ja, ale to nereagovalo bolo unavené, a tak som sa podriadila telo duchu, rýchlo som sa navečerala a šla spať.

 

Tak nad ránom, som precitla zo sna. Počula som kroky, potichu som vybehla z izby. Mala som strach, no snažila som sa ho čo najviac potlačiť. Predsa nie som padavka. Stála som na prahu kuchyne, rozsvietila som svetlo, no tam, nik. Kula som aj do obývačky, no nik. Chvíľu som si myslela, že som námesačná, poštipla som sa, a snažila sa zobudiť, nešlo to, tak som túto možnosť zahodila. Ospalá som sa vrátila späť, a zaspala som, no ani som sa nenazdala, sedela som pri stole, a z taniera sa na mňa usmievala omeleta. Na budúci týždeň som mala nastúpiť na gymnázium do prvého ročníka. Letné prázdniny sa o chvíľu skončia, a príde krutá realita, ktorá mi nedá spať. Drela som, aby som sa na gymnázium dostala, s mamou sme o tom snívali, a pred smrťou som jej sľúbila, že školu nenechám, a to dodržím.

,,Nad ránom som počula zvuky. Zneli ako kroky.“ Povedala som otcovi pri stole. Patrik sa na mňa pozrel, a potom sklonil hlavu. Bolo to dobre zahrané, ale niečo tomu chýbalo, a to presvedčivosť. Patrik chcel byť hercom, stáť na červenom koberci, a pózovať fotografom, na to by on bol stvorený. No tie jeho známky, určite ho nevyhodili preto, lebo riaditeľova dcéra poprosila ocinka, aby nevyhodil jej lásku. Chodil s riaditeľovou dcérou, ktorá si ho uchmatla, pre jeho pozadie, a on, určite pre jej postavenie.

,,Kroky? Laura bývam tu dlho, a žiadne kroky som nepočul.“

,,Sestrička, moc zveličuješ. Možno si sa zbláznila, a svoje sny sa ti zdajú reálne!“ Ironickým tónom dodal Patrik.

,,Patrik!“ prísne ho napomenul otec.

,,Áno, Patrik možno som bláznivá, ale nie som rodený magor ako ty. A ocenila by som keby som keby si mala volal Laura, tak sa volám!“

,,Tak dosť! Nehádajte sa! Ste súrodenci, mali by ste držať spolu, a nie si hádzať polená pod kolená!“

Vedela som, že otec má pravdu, ale ja by som nemohla dýchať, keby som nepodpichla Paťa, a on asi tiež nie. Takže sme si rovní. Vzala som si kabát, otvorila dvere, a stála som vonku. Šla som nájsť knižnicu, pretože knihy sú mojou súčasťou, bez  nich by som nemohla žiť, a tak mi nikdy nemôže chýbať zopár zaujímavých na nočnom stolíku. Otec ma tam najprv nechcel pustiť, bál sa že zablúdim, ale predsa človek sa naučí, keď mu dáte priestor. Povedala som mu tak,  a privolil. Nasadla som na bicykel, a jazdila som ulicami horského mestečka, kde každý každého pozná. Bolo dobre skryté v horách. Ulice boli široké, a už som videla nápis kaderníctvo,  niekde blízko musela byť knižnica, a bola. Skoro som ju prehliadla.

 Vbehla som dnu, a spýtala sa pani za pultom, či si tu môžem vybaviť preukaz. Predo mnou stála, menšia bacuľatejšia pani, ktorej na tvári žiaril stále úsmev. Samozrejme mi dala kladnú odpoveď, a ja som sa náhlila zadným regálom, a dúfala, že tam nájdem knihu ktorú som chcela. Knižnica bola priestranná stará a zaprášená.  Vysoké regále plné kníh, rad za radom pôsobili starosvetsky. A mala som pravdu, bola v zadných regáloch, kniha od

Shakespeara. Lenže bola vyššie ako som dúfala, vzoprela som sa, postavila sa na špičky, a už som mala knihu v ruke, ale niekto kto stál za mnou bol rýchlejší a vyšší. Ostala som nemo stáť, otočila som sa, a chcela som nasadiť, svoj preslávený vraždiaci pohľad: zvraštené obočie, mierne pootvorené oči, ale namiesto toho, som neúmyselne vytreštila prekvapený pohľad, pretože ten, ktorého som preklínala, že to že mi zobral knihu, bol ten ktorého som nenávidela, za moje zranené koleno.   Jeho tvár mi pripomenula moje koleno. Už som aj zabudla, že ma kedysi bolelo.

,,Ahoj, ani som ťa nezbadal.“

,,Som až taká malá?“

,,Ešte si mi neodpustila?“

,,Ten včerajšom áno, ale..“

,,Čo ale?“

,,Neskáč mi do rečí, keď rozprávam!“

,,Vždy si taká drzá?“ Po tejto vete sa pousmial, a prestal listovať v knihe. Široký úsmev mu zvýraznil malú jamku na brade, dotiaľ som si ju ani nevšimla.

,,Len k ľudom, ktorý sú mi nesympatickí. Urobil si to naschvál?“

,,Čo?“

,,Zobral si mi knihu, ktorú som si vybrala.“

,,To som netušil. Aj ty čítaš Shakespeare?“

,, Poéziu, prózu, všetko čo sa mi páči, a preto chcem tú knihu.“

,,Ale ja som si ju zobral prvý!“

,,Nie, videl si, že smerujem k tej knihe, urobil si to naschvál.“

,,Presne tak, a teraz čo, pôjdem za to k súdu?“

,,Chcem len spravodlivosť, zakaždým, keď ťa vidím, pohne sa mi v tele každý nerv zúrivosťou.“

,,Neboj o mesiac ju vrátim.“

,,No máš smolu, o mesiac ju budem vracať ja! Neznášam ťa!“

,,No čo už nemôže ma mať každý rád. Budem sa snažiť to prežiť.“

Naťahovali sme sa o knihu, ako malé deti, až to ukončil on.

,,Vieš čo, múdrejší ustúpi.“ Povedal a pustil knihu. Rýchlo som ju schmatla, no uvedomila som si, čo povedal. Otočil sa a chcel odísť. Schytila som ho za rukáv, povedala:

,,Čo si tým chcel povedať?“

,,Nič.“

,,Máš ma za hlúpu?!“ všetky bunky v mojom tele, praskali hnevom. Vždy som sa vedela rýchlo nahnevať, ale hneď to aj prešlo.

,,Ako sa voláš?“ spýtal sa ma. Pustila som sa jeho rukávu, hrdo som sa postavila,  a vyhlásila.

,,Prepáč, ale cudzím ľudom a nejakým hlupákom, ktorým sa žiada urážať dámy, v zásade neprezrádzam meno.“

,,Takže dámy.“

,,Áno. Dúfam, že si zachytil toho hlupáka, tým som smerovala na teba. Dúfam že sa už nestretneme.“ Povedala a sama sebe som sa čudovala, odkiaľ som vyhrabala, takú ironickú poznámku, a ešte horší úsmev. Pozrel sa na mňa, mierne sa pousmial svojím rebelským pohľadom, a potom odišiel. Najprv sa mi páčil, a teraz ho neznášam. Povaha robí ľudí nepeknými.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button