Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

Tiene nad Llawerunom (2)

„Slečna Bree?“

„Záleží na tom, kto sa pýta.“ Mladá tmavovlasá žena podozrievavo stiahla obočie.

„Som Leith. Poslal ma Kyros,“ mladík sa zľahka uklonil.

„Ach, Kyros. V tom prípade, áno, som Bree. A tú slečnu si môžeš odpustiť.“ Žena sa viditeľne uvoľnila. „Poď za mnou, tu sa nemôžeme rozprávať.  V Nerissete patria k zvedom aj stĺpy.“

Stiahla ho do bočnej chodby a po pár zákrutách skončili v malej útulnej izbe.

„Nejaké novinky zo Soiru? Poslal Kyros nové pokyny?“

Leith chvíľu mlčal a ona nervózne poklopkala prstami po operadle stoličky, pri ktorej ostala stáť.

„Nemám dobré správy. Kráľovná je mŕtva.“

Moment ticha.

„Noooo…“ zatiahla „To znie ako problém.“

„Vcelku seriózny,“ prikývol. „Nie však neriešiteľný.“

Zvedavo naňho pozrela.

„Počúvam.“

„Kráľovná má syna. Skrývajú ho v pevnosti Falinn – odtiaľto asi deň cesty na sever. Mám vziať vás a chlapca a oboch priviezť do Soiru.“

„Leith,“ prerušila ho.

„Áno, slečna?“

„Leith,“ zopakovala znova dôraznejšie.

„Áno?“

„Nie som kráľovná. Tú zdvorilostnú formu si môžeš odpustiť. Som Bree. O to obyčajnejšia Bree, keďže už nie som tým, kým som akože bola. Chápeme sa?“

„Chápeme, sle… ehm áno,“ zakašľal, na čo sa zasmiala.

„Kedy vyrážame?“

Leith sa na krátky moment zamyslel.

„Ak opustíme mesto hneď a nevyskytnú sa žiadne komplikácie, do večera by sme mali doraziť do pevnosti.“ Spýtavo na ňu pozrel. Mal síce za sebou noc v sedle, no naliehavosť jeho misie ho nútila nebrať ohľady na vlastné telo a celú vec čo najviac urýchliť – pokiaľ to bude možné.

 „Daj mi pol hodiny,“ prikývla.

 

●●●

 

„Ako sa to stalo?“

Čakal tú otázku. Celý deň, čo sa niesli v sedle, mlčala, Leith však z výrazu jej tváre ľahko vyčítal, že nad tým premýšľa – hoci ani raz sa neopýtala priamo. Vlastne sa čudoval, že to vydržala tak dlho.

„Nik presne nevie. Došlo k tomu v noci.“

„Pochopiteľne,“ zamrmlala akoby sama pre seba. „Hm. Predpokladám, že otázka kto je tiež zbytočná.“

Leith sotva badateľne prikývol. „Bez svedkov. Ako zvyčajne. No namiesto kto, by som sa skôr pýtal, pre koho. Ale to je vlastne tiež jedno. Ktokoľvek zo spojených kráľovstiev to bol, vždy je to o tom istom.“

„Je to choré,“ pokrútila hlavou. „Dokedy to bude ešte pokračovať?“

Mladík pokrčil plecami. „Kým niekto nedostane rozum? Alebo kým sa mocní navzájom nezničia a vládu preberú bežní ľudia?“

Bree naňho pozrela a jemu bolo jasné, že na svoju otázku nečakala odpoveď.

„Aj tak je to choré,“ povedala po chvíli znova.

„Nuž…“ začal opatrne Leith, pohľadom zisťujúc, či si opäť nevyslúži odmietavú reakciu. „To je tak, keď sa moc pochopí nesprávne a namiesto k dobrému, sa začne používať k zlému.“

„To bolo veľmi poučné,“ skritizovala jeho školácky výklad. Prepadlo ju náhle presvedčenie, že baviť sa na túto tému aj tak nemá zmysel. Žiadne filozofovanie nemohlo zmeniť realitu – nech bola akokoľvek postavená na hlavu.

„Nuž…“ zháčil sa a následne sa rozpačito poškriabal na zátylku. „Kyrosov vplyv,“ poznamenal ospravedlňujúco. „Ale prvotný zámer nebol zlý. Len my ľudia sme takí – ako to nazvať – beznádejne sprostí.“

Nuž…“ začala Bree, na čo sa obaja zasmiali.

„Vieš,“ Leith sa opäť chytil slova, keď sa uistil, že nemá v pláne pokračovať. „To, že ľudia urobili mocných vládcami, nebolo len z čírej fascinácie ich schopnosťami. Bol v tom kus vypočítavosti. Dúfali, že ich danosti prinesú všetkým bohatstvo a istotu. Nešlo len o schopnosť ovplyvňovať prírodné deje, či liečiť. Samotná prítomnosť takéhoto vládcu znižovala pravdepodobnosť, že sa ich kráľovstvo pokúsi niekto napadnúť. Veď aký zmysel by malo viesť vojnu proti vládcovi, ktorý bol schopný prakticky z ničoho zhmotniť neobmedzene veľkú armádu?“

Bree prevrátila očami, no Leith, akoby to nezaregistroval, ďalej zanietene pokračoval.

„Celý problém je v tom, že človek je tvor nespokojný a vždy sa nájde niekto, kto túži mať viac, než práve má. Ak otvorená vojna nemala význam, čierne mysle si hľadali čiernu cestičku k dosiahnutiu vlastných zámerov. I mocní sa nechali zviesť a celé sa to zvrhlo na nechutnú intrigánsku hru kto z koho. Preto sme teraz tam, kde sme. Preto sa vládcovia tak boja o svoj život, že pojem dvojník je dnes už hádam verejným tajomstvom. A i napriek tomu sa máloktorý z nich dožije staroby.“

„Hej, hej, tie príbehy som počula,“ zamračila sa Bree. Kyrosove rozprávania o časoch dávnych ju nikdy príliš nezaujímali. I svoju úlohu dvojníčky prijala skôr z pocitu povinnosti, než z vlastného presvedčenia. „Našou úlohou je teraz nájsť chlapca, aby sa aspoň načas zahladili problémy.“ A ja budem môcť konečne robiť to, čo ja chcem – juhuu – dodala v duchu. „Ak sa nedostaví na Zhromaždenie, bude to pre ostatných signál, že sme bez ochrany a behom mesiaca sa z Llawerunu stane niečia provincia – v lepšom prípade. V tom horšom si nás rozporciujú ako sviňu na zabíjačke. Ostatne, o nič iné na tých hlúpych zhromaždeniach ani nejde. Len deklarovať, že sme ešte stále pod ochranou.“

„Žiaľ,“ pripustil Leith. „Dúfam len, že chlapec je v poriadku.

„No,“ usmiala sa kyslo. „Tak to sme dvaja.“

 

●●●

 

Čierna postava sa odlepila od stromu.

„Už som si myslel, že neprídeš,“ zahundral muž nevrlo.

„Trochu som sa zdržal,“ odvetil príchodzí.

„Vieš, koľko riskujem tým, že som tu?“ nervozita v hlase čakajúceho sa začala stupňovať. „Ak by mi na to prišli, som v hlbokých psích otlakoch!“

„Však za to aj dostávaš mastnú odmenu,“ pripomenul mu drsný hlas so značnou dávkou ľahostajnosti. „Nezabúdaj na to.“

Druhý muž zlostne zafučal, no ďalej neprotestoval. Kúpa ľudí nebola lacná záležitosť, to bol všeobecne známy fakt. No on tie peniaze potreboval. Ak by nezložil dostatočne veľké veno, na výhodný sobáš svojej dcéry mohol zabudnúť.

„Tak? Aké informácie máš tentokrát?

„Kráľovná mala syna.“

Žiadna reakcia. Prekvapený výraz na chlapovej tvári mohol informátor len predpokladať.

„Kde?“ opýtal sa po chvíli.

„To neviem,“ pokrútil hlavou. „Majú ho priviesť na hrad.“

„Zariaď, aby sa tam nedostal.“

„Ja? Prečo ja?!“ zvolal rozhorčene.

„Si domáci, máš prístup k informáciám a keď princ dorazí, budeš o tom vedieť medzi prvými. S malým chlapcom si hádam poradíš.“

„Som len informátor, toľko odo mňa žiadať nemôžeš! Už beztak priveľa riskujem.“

„Dostaneš zaplatené,“ podotkol s provokatívnou istotou v hlase. Vedel, čo naňho bude fungovať.

Chlap zlostne zavrčal. Kdesi pod povrchom sa v ňom bila vidina zisku so strachom, že by ho ďalší neuvážený krok mohol prezradiť.

„Prečo to nemôže urobiť ten, čo sa zbavil Blodwen?“

„Iné povinnosti.“

Viac nepovedal. Čakal, že túžba po peniazoch muža predsa len zlomí. Nemýlil sa.

„Dobre teda,“ zavrčal neochotne.

„Nepokaz to a Daray bude štedrá.“ Potom sa ticho zasmial a dodal. „No rovnako vie byť aj neľútostná, takže byť tebou, snažím sa.“

Na to ho blahosklonne potľapkal po pleci, otočil sa a zmizol medzi stromami.

Muž sťažka preglgol. Chcel ešte niečo namietať, no už bolo neskoro.

Už nebolo možné cúvnuť.

 

●●●

 

Slnko bolo za obzorom, keď Bree a Leith dorazili do pevnosti. Privítali ich podozrievavé pohľady stráží pri bráne. Z ich reakcie Leith usúdil, že neohlásené návštevy sem neprichádzali práve často – ako sa aj dalo čakať vzhľadom na fakt, že múry chránili najcennejší poklad kráľovstva. Poklad, o ktorom takmer nik nevedel. Aspoň doteraz.

Mladík odovzdal sprievodný list, ktorý dostal od Kyrosa a spolu s Bree čakali v hosťovskej miestnosti na povolenie vstúpiť do princových komnát. Namiesto toho sa onedlho v miestnosti zjavila staršia žena, vedúc za sebou plavovlasého kučeravého chlapca. Bree s rozšírenými očami a dvihnutým obočím pozrela na Leitha, ktorý len nemo prikývol na jej nevyslovenú otázku, či ten blondiak je naozaj Blodwenin syn.

„Jeho jasnosť, princ Vinod,“ preriekla pestúnka – ako Leith odhadoval jej pozíciu – a nechala chlapca, aby vystúpil z jej tieňa.

Z jeho hrdého postoja a pevného pohľadu tmavých očí bolo jasné, že si je vedomý toho, kým je, a akú úlohu v tom všetkom zohráva.

Leith vstal a jemne sa uklonil, podobne i Bree.

„Vaše veličenstvo, od rady starších som bol poverený úlohou odviesť vás do Soiru. Zároveň…“ zaváhal a na chvíľu rozpačito odvrátil zrak, „… je mi ľúto, čo sa stalo vašej matke.“

Chlapec mlčky prešiel jeho dodatok a ani mihnutím oka nedal najavo, čo sa odohráva v jeho vnútri. Bree naňho v úžase hľadela a rozmýšľala, ako by na jeho mieste reagovala ona. Rodičov si nepamätala, nemala ani žiadnych súrodencov. Skúsenosť prísť o niekoho blízkeho bola pre ňu vzdialená a abstraktná. Aj preto – okrem podobnosti kráľovnej – bola vhodnou kandidátkou na dvojníčku, kde citové väzby a strach zo smrti boli na obtiaž.

Vinod si chvíľu oboch bez slova premeriaval, potom jemne kývol hlavou a povedal:

„Viem, aká je moja povinnosť. Bol som pripravený na to, že sa niečo také skôr či neskôr stane.“ Jeho chlapčenský hlas ostro kontrastoval s obsahom jeho slov.

Potom otočil tvár k Bree. „Ty si matkina dvojníčka, predpokladám.“

„Správne, vaša jasnosť,“ prikývla rozpačito.

„Tvoja prítomnosť na hrade je dôležitá – aspoň do chvíle, kým oficiálne nezasadnem na trón. Ani samotný vrah nebude mať istotu, že zneškodnil pravú kráľovnú, kým neprebehne zhromaždenie. Preto by bolo vhodné nenechať sa zabiť.“

„Samozrejme, vaše veličenstvo,“ zahabkala Bree, znova si kladúc v hlave otázku, či to chlapča má skutočne toľko rokov, koľko počula, že má. Silou osobnosti sa podal na matku viac, než výzorom, ktorým ho s ňou spájali len prenikavé hnedé oči.

„Kedy môžeme vyraziť?“ obrátil sa princ na Leitha.

„Ideálne by bolo hneď. No keďže mám za sebou noc a deň v sedle, navrhoval by som zajtra ráno, ak dovolíte. Keď sa poponáhľame a budeme pokračovať v ceste i v noci, najneskôr do nasledujúceho svitania by sme mali doraziť do Soiru.“

„V poriadku. Pestúnka vám ukáže vaše komnaty. Zajtra na úsvite sa znovu uvidíme.“

S tým vyšiel z miestnosti a prenechal Leitha a Bree pestúnkinej starostlivosti. Tí sa na seba začudovane pozreli a Leithovi preblesklo hlavou, že ak toto má byť následník trónu, tak bez ohľadu na jeho vek by to predsa len s osudom ich krajiny nemuselo byť až také zlé. Vinod mal predpoklady byť schopným panovníkom.

Ak prežije.

Komentáre

10 Responses to Tiene nad Llawerunom (2)

  • Parádne čítanie… Presne podľa môjho gusta. 

    tentokrát nemám vážne čo vytýkať. Môžem iba chváliť. 

    Takto si predstavujem dobré fantasy. 

    A som zvedavý, čo sa z toho vykľuje. Asi začnem neskôr komentovať už len dej. Smejúci sa

    Zostaň s múzou!

     

    PS: Mimochodom používaš rovnaký znak na predelenie dejovej línie ako ja. 

    Myslím tým: „●●●“ 

    Presne takto delím jednotlivé časti kapitoly aj ja. Smejúci sa 


  • Môže byť, aj keď, priznám sa, tie dialógy (hlavne v prvej polovici) mne osobne príliš nerežú; v poslednej scéne je to lepšie.

  • som rada, že sa Ti páčilo. Aspoň niekomu 😀 Tie guličky… nuž, ja to používam tak rôzne. V tejto poviedke bolo akurát toto, inde som mala zas iné. Nie je to v mojom prípade univerzálne používaný znak. Tak nebuď smutný. 🙂

    Tak hádam sa Ti bude páčiť aj to, čo sa z toho vykľuje. A keď nie, hádam sa nerozplačem. Vraj som už veľká.

  • dnes cestou z práce som uvažovala nad tým, či Ti tie dialógy nerežú preto, že som ja niekde urobila chybu, alebo Ti nereže môj štýl. Tož otázka…

    Aj tak vďaka za komentár. Máme asi dosť rozdielny „rukopis“, ale iný pohľad nie je na škodu.

  • Nad tým som premýšľala aj ja a neviem… mne skrátka ten spôsob vyjadrovania pripadá akýsi príliš moderný, tiež mám pocit, že tie repliky dostatočne nedynamizujú text a ten humor… no, myslím že si to vystihla kedysi dávno, keď si sama vyhlásila, že je dosť svojský. 🙂 Proste tento typ humoru nie je moja šálka. A inak, nielen o Dušanovi sa dá povedať, že sa mu to páči – ja som dala štyri hviezdičky, čo snáď nie je až také tragické. 🙂

  • Ale veď ja som z toho vôbec nie smutný… Smejúci sa 

    Len som sa potešil / prekvapil, že aj iného to napadlo tak, ako sa to mne páči. 

     

    To či je niekto veľký alebo malý, nemá vplyv na to, či sa rozplače alebo nie. Žmurkajúci 

     

    A teda… Vyves pokračovanie a uvidíme… Ale už teraz viem, že toto je jeden zo štýlov podľa môjho gusta. 

  • Druhá časť bola tiež dobrá, trochu ma zbrzdila druhá kapitola, kde sa rozprávali Leith a Bree, tam to tempo trochu upadlo, ale potom sa to opäť rozbehlo a bolo to super. Dovolím si ešte jednu poznámku: Keď ten chlapec, Vinod, zbadal Bree, očakával som, že si bude myslieť, že je to jeho matka, keďže sa na ňu má podobať. Aj keď sa dopočul, že jeho matka zomrela, predsa len, človek takým veciam ťažko uverí, najmä keď sú to len nejaké správy zďaleka. Neskôr som si túto nereakciu vysvetlil tým, že žije vo svete, kde sú aj tí dvojníci a že na svoj vek má byť vyspelejší. Táto reakcia by asi trochu pozmenila jeho charakter.

  • Uznávam, tá rozprávacia časť je trochu ťažkopádna. Potrebovala som trochu vysvetliť pozadie príbehu, ale tieto veci mi veľmi nejdú. Snáď sa v tom časom zlepším. 🙂

    To, že Vinod nedal najavo emócie, malo byť spôsobené tým, že veľmi dobre poznal situáciu a že kráľovraždy boli vtedy „bežná prax“. Takže vedel, že skôr či neskôr sa tak stane, bol tak vychovávaný. On prakticky s matkou aj tak veľa času netrávil. Asi som tie veci dobre nevysvetlila, človek nie vždy dá na papier to, čo má v hlave tak, aby to čitateľ pochopil. Hlavne u amatérov, ako sme my. 🙂

    Každopádne, ďakujem za komentár.

  • Tak som si to aj nakoniec s tým Vinodom vysvetlil, že to bolo spôsobené tým odlúčením od matky a svetom v ktorom žil. Dalo sa to vyčítať medzi riadkami, len ja som očakával inú reakciu – toť vše. To bol môj subjektívny pohľad na vec, ale ako hovorím, nakoniec som pochopil aj to, prečo si to podala takto.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button