Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Prerobiť!

Hamletovská otázka, ktorú som položila pred necelým rokom, je konečne zodpovedaná. V tlači – cez vydavateľstvo – mám totiž román, o ktorom viacerí tvrdili, že mi ho nikto nikdy nevydá. Čo sa o zaslúžilo o to, že ich predpovede sa nenaplnili? To, voči čomu majú niektorí autori aj kritici zamietavý postoj: Prepracovanie a dokonca trojnásobné!

Akú cestu si moja kniha musela prejsť?

Možno to síce vyznie namyslene, ale musím napísať, že ani prvá verzia rukopisu románu Osem hviezd Veľkého voza (vydaný bude pod názvom Večnosť omylov) rozhodne nevznikla ako následok prvoplánového nápadu. Prvé scény a kostra deja prišli v roku 2003, áno, to je rok havárie raketoplánu Columbia, udalosti, ktorá ma k nemu inšpirovala. Bola som tým námetom taká nadšená, ako len môže ani nie šestnásťročné dievča byť. No nevrhla som sa hneď na písanie s presvedčením, že po zložení pera z toho vznikne najväčší bestseller všetkých dôb. Už som vedela, že všetko má svoj čas a že šanca na úspech pri písaní je v mojom veku a situácii – povedzme – mizivá.

Ale začala som sa na písanie tejto knihy pripravovať.

Študovala som si fakty. Príbeh sa totiž odohráva v prostredí, pre ktoré som vtedy síce mala veľa nadšenia, ale o to menej vedomostí. Žiaľ, jazyková bariéra mi nedovolila vzdelávať sa v danej problematike žiadaným tempom. Preto mi teoretická príprava trvala celých šesť rokov. Lovila som informácie, kde sa dalo – v knihách, na internete, fórach, chate. Strávila som hodiny pozeraním kanálu NASA TV. A popritom som písala. Populárno-náučnú literatúru z daného prostredia, lebo mi pri učení sa pomáhalo formulovať novozískané poznatky vlastnými slovami, beletriu i nebeletriu. A tiež prípravné texty okolo príbehu samotného. Napísala som si jeho podrobný obsah, úryvky, zaznačila dojmy, ktoré má vyvolávať…

Napriek tomu sa nedá povedať, že po tých šiestich rokoch by som sa cítila na jeho písanie pripravená. Lenže za ten čas som sa naučila, že písať sa nemá vtedy, kedy by človek chcel, ale vtedy, keď sa dá. A teraz sa dalo. Chodila som totiž na VŠ, čo bolo z môjho pohľadu spojené so získaním neuveriteľného množstva voľného času. A ten čas treba využiť, kým je. Preto som si v septembri 2008 sadla doma k počítaču a o 9 mesiacov neskôr v hoteli počas návratu z dovolenky vyčerpane doklepala prvú verziu rukopisu hard sci-fi románu Osem hviezd Veľkého voza.

Krátko po dopísaní sa u mňa dostavila spokojnosť. Nie, ani zďaleka som si o rukopise nemyslela, že je úžasný a dokonalý. Spokojnosť nebola dôsledok ničoho iného, než nízko nastavenej latky po predošlých pokusoch. Osem hviezd bol totiž už mojím štvrtým románovým rukopisom. Už som mala svoje schopnosti a slabiny trochu zmapované a vedela som, aký výsledok môžem po prvých troch… ehm… rozpačitých experimentoch očakávať. Vzhľadom na to ma Osem hviezd príjemne prekvapil. V pasážach, kde som predpokladala problémy, sa problémy nedostavili, alebo prišli v oveľa menšej miere. Niektoré state, na ktorých mi záležalo, som síce nezvládla, ale celkove som sa príliš nevzdialila od toho, čo som chcela dosiahnuť. A to mi dalo dôvod na radosť. Avšak predčasnú. Pomýlila som si totiž relatívny úspech s absolútnym. Neuvedomila som si, že ľudia nebudú poznať pozadie vzniku tohto románu, ale zhodnotia knihu ako takú. Prvá lekcia na seba nenechala dlho čakať.

Nakoľko si veľmi zakladám na realistickosti a faktickej správnosti vo sci-fi, dala som svoj čerstvý, ešte teplý text skontrolovať odborníkom na kozmonautiku. Netušiac, akú studenú sprchu si práve chystám.

Moja naivná predstava, že po ich recenziách len opravím kde-tu slovko, sa rozsypala na prach. Znalcom totiž vadilo všetko od samotných princípov hlavnej zápletky až po ľahko opraviteľné detaily (ktoré boli žiaľ v menšine). Nepopieram, zdrvilo ma to. Hanba za napísané sprostosti sa u mňa miešala so žieravým pocitom nedocenenia mojej šesťročnej snahy a štyristopäťdesiatich normostrán textu. Keď som kritiku predýchala, pustila som sa do prerábky. Stalo sa to len dva týždne po napísaní. Čo z výčitiek som vedela poopravovať, to som opravila, ale mnoho vecí som opraviť nevedela. Napriek tomu sa mi po prerobení sebaistota postupne, kúsok po kúsku vracala späť.

Nasledoval ďalší krok – poskytnutie knižky čitateľom. A keďže z môjho pohľadu som sa týmto textom posunula v písaní na vyšší level než doteraz, zavesila som ho – ale až po dlhom váhaní  a postupne – celý aj na web. A dychtivo som čakala.
Reakcie? Viac negatívne než pozitívne, ale najčastejšie vôbec žiadne. Keď už ani vlastná rodina a priatelia nechvália, je to zlé. No kým u rodiny a známych sa to dá vysvetliť tým, že uprednostňujú iné témy, o môj rukopis bol nízky záujem aj na internete. Nepomohla ani intenzívna propagácia z mojej strany. Vôbec som to nechápala. Dobre, nie je to dokonalé, ale je to to najlepšie, čo som kedy napísala! Tento pocit ma neopúšťal ani po viac ako roku po prvej prerábke. Stále som si otvárala súbor, len aby som sa kochala textom; stále som žasla nad tým, ako dobre na svoje pomery som ho dokázala napísať. No ako to už v podobných prípadoch býva, bol to názor ojedinelý. Našlo sa síce aj zopár pozitívnych čitateľských recenzií, ale moje prvé nesmelé pokusy o ponúknutie rukopisu vydavateľstvám skončili totálnym fiaskom.

Zo stagnácie ma vytrhlo vydávanie mojej prvej knihy, ktorú som napísala až po Ôsmich hviezdach, a podľa vlastného presvedčenia rovnako dobre ako Osem hviezd. Či skôr, ako som počas vydávania zistila, rovnako zle. Redaktorské úpravy a súbežné čítanie návodov na písanie mi otvorili oči. Uvedomila som si hromadu štylistických chýb, ktoré som notoricky, rukopis od rukopisu, opakovala, a na ktoré ma nemal kto upozorniť, pretože nikto z môjho okolia nevedel posúdiť viac než všeobecný dojem. A ich konečné odhalenie a prijatie vo mne vzbudilo nadšenie. Domnievala som sa, že konečne viem, kde bol celé tie roky šuflíkového písania problém!

Keď som si po skončení redaktorských korektúr svojho prvého románu znova otvorila rukopis Osem hviezd Veľkého voza na jednej z mojich – podľa môjho nedávneho názoru – najlepších pasáží, už som sa textom kochať nedokázala. Namiesto toho sa mi zjavili mračná chýb. Samé opakujúce sa slová, nejasné vyjadrenia, ťarbavé a rozvláčne vetné konštrukcie… v duchu mi okolo nich už naskakovali korektorské značky. Ten pohľad som nevydržala a hneď som sa pustila do zúrivého upravovania daného úseku. A v najbližších mesiacoch postupne aj celého románu. Zároveň som na základe novonadobnutých vedomostí prišla na to, ako riešiť jednu zo zásadných logických chýb celého románu, no zabudovanie riešenia si vyžiadalo väčší zásah do príbehu. A tak som tieto zásahy spojila do druhej prerábky. Po nej som starú verziu románu z internetu stiahla a s novou vervou (ibaže akosi menšou než po dokončení prvej prerábky) skúšala šťastie u čitateľov aj vydavateľov.

Veľký úspech sa však nekonal. Pozitívnych recenzií bolo síce relatívne viac, ale príbeh ešte ostával pričasto nepovšimnutý. V hre mohlo byť viacero dôvodov, ale ja som vedela, čo je najpravdepodobnejšie. Ani štylistika, oprava gramatiky, ba ani odstraňovanie bohemizmov cez zaťaté zuby (lebo mnohé české výrazy podľa mňa znejú lepšie než naše), nepomohli. A tým sa moja viera v tento rukopis zlomila.

Rezignovane som časť z neho vyvesila zase na internet a pri tejto príležitosti som ho opäť čítala zavádzajúc do neho ďalšie malé opravy. Prečo som to robila, keď som už neverila, že je dobrý? Jednoducho preto, že keď do niečoho vložím také obrovské množstvo času a driny ako do tohto rukopisu, tak to musí mať výsledok, aj keby som sa mala rozkrájať. Skúsenosti a tréning mi ako výsledok nestačili – chcela som mať niečo na túto tému a z tohto prostredia publikované, nech to stojí čo to stojí. A zároveň som v kútiku duše dúfala, že moje znepáčenie sa románu je len nejaké pomätenie zmyslov. Veď som preň bola taká nadšená v čase, keď bol oveľa horší! Prečo teraz, keď je objektívne lepší, dvakrát prerobený a raz zrevidovaný, mám z neho taký zlý pocit? To nedáva zmysel.

Ubehli ďalšie mesiace. Jeden pozitívne hodnotiaci čitateľ ma nabádal na ponúkanutie tohto rukopisu vydavateľom. Keď som namietala, že vydavateľstvá neprehovorím ani na jeho prečítanie, nie to ešte vydanie, tvrdil, že zo sprievodného listu musí byť zrejmé, že ja rukopisu verím. Ha, to je dobré. Ako to môže byť zrejmé, keď mu v skutočnosti neverím? Ale aj tak som zosmolila nejaký mail, anotáciu a ukážku a so skeptickým záujmom „to som teda zvedavá, čo sa stane“, som ho opäť začala posielať vydavateľstvám.

Medzi bez odpovede nechanými správami som sa dočkala aj jedného pozitívneho hodnotenia (ale dotyčné vydavateľstvo to bolo ochotné vydať iba ak na moje náklady), nad čím som sa skepticky uškrnula – redaktor totiž vyzdvihoval najmä autentickosť celého prostredia, pričom ale ja som od odborníkov dobre vedela, koľko tam mám neopravených chýb. Neskôr mi však ďalšie vydavateľstvo oznámilo, že rukopis prijíma. A ja som si pomyslela – á sakra, to je malér.

Možno neveriacky krútite hlavami. Čože? Malér? Mala som skákať radosťou po strop! Napokon, presne po tomto som túžila celých desať rokov od chvíle, ako sa mi tento príbeh usadil v hlave. A ja namiesto toho cítim akési zahanbenie a neistotu, či na jeho vydanie ešte nie je priskoro. Po tom, ako štyri roky ležal v šuflíku! Je to postavené na hlavu, uvedomovala som si. Ale malo to svoje dôvody. Jednak tu v minulosti boli celkom oprávnené negatívne hodnotenia ohľadom uveriteľnosti celého príbehu a potom tu boli stále tie pasáže, s ktorými som zase bola nespokojná ja. Závažnosť oboch problémov som si však neuvedomila, kým som nestála zoči-voči možnosti vydania – to je totiž okamih, kedy sa na rukopis začnete dívať úplne iným pohľadom. Oveľa kritickejším pohľadom. Pretože vydanie je zlom, po ktorom už nebudete môcť v texte opraviť ani čiarku. A zároveň je to chvíľa, kedy už rukopis nebudú čítať len vaši známi a zopár neznámych na internete, ale okruh čitateľov drasticky vzrastie, čím stúpne pravdepodobnosť, že niekto si tie faktické a iné chyby všimne. Ale zároveň – aký paradox! – ma desila aj predstava, že by som vydavateľstvu zdvorilo poďakovala a oznámila, že na ich podmienky žiaľ nepristupujem. Tento postoj asi nevie pochopiť nikto, kto nemá pocit, že mladosť strávil refreshovaním mailschránky a čakaním na (spravidla neexistujúcu) odpoveď od vydavateľov. Šance sa skrátka treba chopiť.

Vydavateľ požadoval v rukopise nejaké zmeny a ja som za to nakoniec bola aj vďačná. Dostala som tak šancu ešte raz a naposledy rukopis poriadne prerobiť a posledný pokus zapracovať tam okrem jeho pripomienok aj to „svoje“. Síce som si po každej prerábke hovorila, že lepšie to už neviem, lenže od poslednej prerábky uplynuli dva roky a od poslednej revízie rok. A po čase to človek vždy vie lepšie. A keď sa k tomu pridá aj takáto silná motivácia, ako reálna vyhliadka publikovania v blízkej budúcnosti, je rozhodnuté. Navyše, v tom čase som už pracovala na hvezdárni a mala som prístup k jej knižnici zahŕňajúcej aj množstvo literatúry o kozmonautike. Vedela som, že ak sa mi faktické nedostatky nepodarí opraviť pomocou nej, tak ich neopravím nikdy. Zdrojov v „zrozumiteľštine“ (češtine alebo slovenčine) je totiž ako šafranu a toľko pokope ich na jednom mieste v rámci SR už nikde nenájdem. A tak som sa popri úpravách rukopisu dala na bleskové samoštúdium.

Žasla som, aký je po všetkej tej práci môj rukopis chabý. Vydavateľ požadoval preškrtať ho, voči čomu som cítila nedôveru, lebo predošlé prerábky už škrtanie zahŕňali. No keď som si súbor po roku opäť otvorila, uvedomila som si – a fakt! Toľko prebytočných viet a ťažkopádneho vysvetľovania, ktoré namiesto zjasnenia situácie všetko len zahmlievalo… plus štylistické a dokonca aj gramatické chyby, u ktorých som bola presvedčená, že som ich pri predošlých úpravách vychytala. A napriek tomu som znova nachádzala hŕbu nelogizmov, bohemizmov, patetizmov, prebytočizmov, neuveritelizmov a ďalších vecí, ktoré nutne potrebovali ísť preč. Prerábku som tiež využila na odstránenie všetkého, čo mi viac-menej nevyšlo a hoci to pôvodne účel malo, románu bude asi lepšie bez toho. Musela som ustúpiť od niekoľkých svojich zámerov, hoci ma to škrelo – ale písanie je vždy o kompromisoch a prioritách. Nepodarilo sa mi síce napraviť úplne všetko, čo ma pri čítaní tohto rukopisu „bolelo“, ale väčšinou som tú bolesť aspoň dokázala zmierniť. A zabudovala som aj faktické opravy. Otvorila som si súbor s poznámkami prvého recenzistu, prísneho odborníka, hoci ani teraz po štyroch rokoch sa mi nečítali ľahko. Musela som si však pripomenúť, čo mi vytkol, a na základe nových vedomostí opraviť, čo sa dá. A, napodiv, dalo sa aj to, čo sa predtým nedalo. Nie úplne všetko, ale značná časť áno.

Prepracovaný rukopis som odovzdala síce vo chvate, ale s nezanedbateľným pocitom spokojnosti, že je zase na oveľa vyššej úrovni než bol predtým. No ešte bolo treba doladiť detaily. Poučená prípadom prvej knihy som oslovila ochotných čitateľov, aby po úpravách redaktorky ešte pátrali po všetkých zlých, pravopisne nesprávnych či nelogických vyjadreniach, ktoré nájdu. A bolo ich tam požehnane! Aj celkom obyčajných. Napríklad scéna, v ktorej žena drží v jednej ruke malé dieťa, v druhej kabelku a zároveň vraj voľnou rukou máva. To by však tie ruky musela mať tri. Divíte sa, ako takéto niečo mohlo prežiť tri moje čistky a jednu čistku redaktorky? Ja tiež. A to ani nehovorím o nesmrteľných preklepoch schopných vydržať desiatky mojich čítaní plus čítanie niekoľkých ďalších ľudí a k tomu všetkému aj pozornú automatickú kontrolu pravopisu…

Posledná vlna zásahov, tých od redaktorky a čitateľov, priniesla primálo zmien na to, aby sa dala nazvať prerábkou – no aj vďaka nej, dúfam, kvalita rukopisu opäť nezanedbateľne stúpla. Stále nie je dokonalý, ale azda to bude stačiť. Až po posledných zmenách som si uvedomila, ako ďaleko od cieľa som sa so svojou prvou verziou nachádzala – možno bola vynikajúca na moje vtedajšie pomery a schopnosti, ale stále vzdialená od štandardu vydávanej knihy. A ja som si uvedomila, že to, po čom som bezprostredne po dokončení prvopisu túžila, vlastne nebolo vydanie, ale uznanie. Chyby (okrem faktických) som totiž nejasne cítila už vtedy, no nepripisovala som im veľký význam. A pritom ony sú to zásadné, čo delí priemerný rukopis od knihy. A čo je naozaj zvláštne? Ešte aj teraz, po bezmála desať a pol roku života tohto príbehu vo mne, mám pocit, že som na ňom pracovala primálo a potom som veľa vecí musela robiť narýchlo. Preto radím využiť čas. Prepisovať a vylepšovať. A nedajte na tých, čo vám tvrdia, že dielo musí byť dosť dobré na vydanie na prvý šup.

Prerábanie sa skrátka oplatí.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

24 Responses to Prerobiť!

  • Adhara.
    Veľmi zaujímavé skúsenosti. O to viac, že si na tom drela toľko rokov. A strávila toľko času…Ale chvála bohu uzrie svetlo sveta!
    Nuž a s prerábaním je to už raz tak! Akurát škoda, že ja toho času nemám toľko na zvyš ako za čias VŠ, ale vtedy som nebola tam kde som teraz. To by som už bola asi niekde inde.
    Potom to ide na úkor noci a spánkového režimu…

  • ktorý verím že dodá mnohým začínajúcim autorom aspoň trochu sebavedomia k tomu, aby to nevzdali a pokračovali vo svojom úsilí, ktoré sa určite vyplatí, ako vidieť na tvojom príklade.

    V niektorých pasážach (ako strávenie mladosti refreshovaním emailu) som nevedel, či ťa viac ľutovať alebo obdivovať, ten obdiv napokon prevážil, i vďaka tomu, že sa ti začalo dariť vo vydávaní, a teda, že to všetko nebolo márne. Verím, že nie si v súčasnosti jediná mladá autorka.. je vôbec možné, že takéto martýrium podstupuje ešte niekto ďalší, resp. to aj ostatní autori prechádzajú takýmito hrôzami, alebo len proste majú dosť známych?

    Škoda toho zmeneného názvu, ten pôvodný by ma pritiahol rozhodne viac 🙂

    A neviem, čo majú všetci s tými bohemizmami.. jááj tí puristi! ako keby naša reč nebola zasvinená angličtinou a východniarčinou 😛

  • ja ťa obdivujem. Je to asi len mojou lenivosťou, ale nikdy som sa nedokázal do niečoho zažrať tak, ako ty, a ešte aby som pri tom vydržal toľko rokov.

    Áno, aj ja mám nejakú prózu v šuflíku, a oveľa viac jej mám v hlave, ale nemám v sebe tú vervu na to, aby som niečo dokončil.

    Asi aj preto skôr tá poézia. Je výstižná, krátka, úderná. (väčšinou)

    Máš môj obdiv za trpezlivosť.

  • Nuž, škoda, že si nezačala písať už na VŠ. Na druhej strane, obdivujem ľudí, ktorí dokážu písať po nociach, lebo cez deň zú zaneprázdnení. Jediné, čo dokážem po nociach robiť ja, je – spať. 😀

  • Ďakujem. Ale podľa mňa je tam kauzalita opačná. Si lenivý preto, lebo si sa nikdy nedokázal do ničoho poriadne zažrať. 😀 Lenivosť je prirodzená ľudská vlastnosť a treba poriadnu motiváciu – v mojom prípade mimoriadne silné kopance múzy – aby človeka k niečomu dokopala.

    Vytrvalosť a trpezlivosť sa však dajú aj natrénovať.

  • Vďaka za milé slová. A to si nevidel ešte pôvodnú verziu tohto textu, ktorú som preškrtala o nejaké negatíva! 😀 Tiež dúfam, že tento výlev niekomu pomôže, samozrejme, okrem mňa, ktorej pomohlo dať to zo seba von. 😀 Či toto podstupuje aj niekto iný, to by teda náramne zaujímalo aj mňa. Neviem, prečo autori tak zriedkavo zverejňujú, ako sa k vydaniu vlastne dostali – nielen suché fakty ale aj svoje pocity. Ja sa im pokúšam ísť príkladom. Nie je to však tak dávno, čo ma prekvapili názory začínajúcich autorov sci-fi/fantasy, že oni po publikovaní ani veľmi netúžia. Netuším, či majú na zmysel svojej tvorby skutočne taký odlišný pohľad, alebo vedia, že so sci-fi to ide ťažko-preťažko a preto si radšej vsugerovali, že toto hrozno je aj tak kyslé.

    To o tom novom názve tvrdia úplne všetci okrem vydavateľa! 😀

    Bohemizmy – no presne. Mňa najviac štve to, že ich zákazom sa jazyk ochudobní o pár synoným a myslím si, že krajšie je mať v texte bohemizmus, ako opakovanie slov z dôvodu nedostatku synoným. A to už ani nehovorím o tom, že ani neviem, či je pre niektoré odborné názvy vôbec nejaký zodpovedajúci slovenský ekvivalent – skoro všetky zdroje o kozmonautike som totiž mala v češtine.

  • To asi nie je celkom pravda s tou kauzalitou.

    Ale

    Nevadí

    Ťažko sa meria úroveň zažratosti

    Konečný efekt je ajtak rovnaký

  • Ja som na Enigmu začala chodiť asi pred 4 rokmi. Prvý raz som ťa, Adhara zaregistrovala, ako si tu písala v komentároch niečo o svojej knihe a tvoje vystupovanie mi prišlo také isté a sebavedome, že som si hovorila: Fíha, tá Adhara je asi nejaká veľká spisovateľka. Neskôr som sa dočítala, ako sa snažíš ponúkať niečo vydavateľstvám a nedarí sa ti, no stále som cítila, že tomu veríš a priam „zúriš“ nad tým, že to nikto iný nevidí, že sú tvoje knihy super. Teraz, keď si už knihu vydala a vydáš aj ďalšie, znova si hovorím, že skutočne budeš asi nejaká veľká spisovateľka a obdivujem tvoju vieru a snahu. A že si sa nedala odradiť. Predpokladám, že tomu podriaďuješ celý svoj život. Snahe byť dobrá. A teraz, keď si to dokázala, určite sa nabudíš na ďalšie a ďalšie písanie. Mňa by len zaujímalo, či aj „spisovatelia“, ktorých diela sú slabé a nikdy im ich nikto nevydá, tiež tak veria tomu, že sú ich knihy skvelé.

  • Veď ja sa nehádam. Len som skúsila tipovať na princípe „podľa seba súdim teba“. 🙂 U mňa totiž v písaniu bránili mnohé prekážky, z ktorých lenivosť bola to najmenej. Ale zažratosť dovtedy kopala, kým prekážky nerozkopala a román nedokopala do tlačiarní.

  • Ďakujem za komentár. Naozaj si to vystihla. Aj to, že ma dosť zlostilo, keď sa ohľadom mojich kníh nič nedialo. No nenechala som sa odradiť preto, lebo to jednoducho nebolo možné. Neviem, či je nejaká veľká statočnosť, keď človek nemá na výber… presnejšie, keď nemá na výber medzi zmysluplnými možnosťami. Každopádne, kto to s písaním myslí naozaj vážne (a k tomu má menšinový žáner), mal by do toho dávať všetko a ešte o kúsok viac. Písať s horúcou hlavou, no upravovať s chladnou, a nie raz. A dať tomu čas, niektoré rukopisy musia „zrieť“, a niekedy je na vydanie ešte priskoro aj v prípade, že vydavateľ je ochotný to vziať.

    Zvláštne je len jedno. Od vydania som očakávala nabudenie do ďalšieho písania a miesto toho mám tvorivú krízu… síce nie absolútnu, ale tiež to nie je žiadna sláva.

    Čo sa týka tých „spisovateľov“, presne to isté sa v duchu pýtam aj ja. Naozaj by ma veľmi zaujímalo, ako svoje písanie a neúspechy v ňom vidia oni. Prídu na to, že sú slabí, alebo naopak považujú svoje knihy za také veľké umenie, že ho „zadubený“ či „skorumpovaný“ redaktor nepochopil? A tiež sa v duchu pýtam, či je konečný úspech u vydavateľstva viac zásluhou talentu alebo vytrvalosti, inými slovami, či napokon vydajú (skoro) každého, kto prerába a otravuje vydavateľstvá dostatočne dlho.

  • Máš moje uznanie a obdiv. Za to, ako sa nevzdávaš a stále na sebe pracuješ. A, samozrejme, ako tradične, za svoju trefnosť 😉 Inak sa mi veľmi páčila pasáž s izmami 🙂

  • Ďakujem. Hej, na tých -izmoch som si dala záležať! 😉

  • Nechodím sem už tak často, ako by som chcel, napriek tomu, tvoje príspevky nikdy nevynechávam… (ale veď to predsa vieš Smejúci sa

    V prvom rade, sa s týmto „prerábaním“ celkom stotožňujem. Povedal by som, že si to vystihla. Len by som dodal k tomu prerábaniu aj odhodlanie a vytrvalosť.

    V každom prípade, pre mňa si už „Pani Spisovateľka“ – ktorej názory si veľmi cením.

    Nech ťa múza neopúšťa. Žmurkajúci 

  • Veru neviem. Úsmiaty

    Jasné, že aj odhodlanie a vytrvalosť treba, ale myslela som, že to automaticky vyplýva zo samotného prerábania.

    Ó, tak dík. Smejúci sa

  • nevynechám jediný príspevok… 

     

    A v poslednej dobe badám, že sa zo mňa stáva „KELVINIÁN“ Smejúci sa 

     

    PS: Mám chuť ťa požiadať o ďalšiu injekciu proti láske. Žmurkajúci

  • Tak požiadaj! Smejúci sa Mám na disku „mrte“ textu, ktorý čaká len na vyjadrenie dostatočného záujmu od čitateľov, aby išiel von. Injekciu a spol. (v skutočnosti sa momentálne daný rukopis volá „Tristodesať kelvinov“) síce stále dokončenú nemám, ale jej doterajších 280 normostrán ponúka veľa možností na zverejnenie niekoľkých ďalších úryvkov. Žmurkajúci

  • úpenlivo a úprimne ťa žiadam o ďalší text. Inak veľmi rád by som si to prečítal aj celé, podobne ako „Nula Kelvinov“ pred pár rokmi. Smejúci sa 

    Aj keď neviem, či ešte patrím medzi tú výsadnú skupinu tvojich predčitateľov. 

    No ale musím povedať, že aj teraz keď to čítam už asi tretí krát (myslím práve na Kelvinov) tak od kapitoly 13 sa od toho nemôžem odtrhnúť. 

    Nebudem spoilerovať, ale stále je to pre mňa rovnako úžasný príbeh, ako keď som ho čítal v pôvodnej podobe. 

    A aj by som chcel byť kritickejší, ale stal som sa už beznádejným fanúšikom… Settlea a McCannovej. Nevinný

    Samozrejme, veď vieme svoje… ako to je… ale injekcia mi dáva nádej na kvalitné pokračovanie. Smejúci sa 

    Dúfam, že mi niečo dobré aj pošleš. 

     

    PS: Inak, teraz ti na to píšem recenziu, tak ti ju neskôr pošlem na revanž. Žmurkajúci

  • V poriadku, máš to mať. 🙂 Dám sem po úryvku z oboch hlavných dejových línií. Úryvky sú vybrané tak, aby veľa neprezrádzali, a aby boli aspoň trochu pochopiteľné aj bez predošlého textu (ak tým predošlým textom nemyslíme prvý vydaný diel :-)). Teší ma Tvoj záujem, no celé to žiaľ ešte nie je. Dokonca tých 280 strán, čo už mám napísaných, nie je začiatok knihy, ale sú to na preskáčku rôzne pasáže z nej, medzi ktorými chýba text – najlepšie to dokladuje fakt, že kompletne spísané mám zatiaľ len kapitoly s číslami 1, 24, 25 a 30. 🙂 Ale jedna čitateľka ma pred časom ukecala, aby som jej to poslala aj nedokončené, a do chýbajúcich pasáží som napísala stručný autorský komentár, ktorý vysvetľoval nevyhnutné súvislosti. Takže ak na tom veľmi trváš, môžem Ti ten rozpracovaný druhý diel poslať v takejto forme.

    Vážne recenziu? Na prvý diel? Tak to je super. 🙂

  • V tom prípade na tom naozaj veľmi trvám. Smejúci sa 

    Myslím, že si to prečítam netradične rýchlo a aj s garanciou spätnej väzby. 

    Môj mail je dusandamian@gmail.com takže neváhaj a posielaj! 

    No a tú recenziu ti tiež určite pošlem. 

    Našiel som asi dve na nete, ale boli skôr také všeobecné… Mňa však Settleov príbeh z nejakého dôvodu neskutočne chytil za srdce, takže to píšem z chuti a trochu inak. Žmurkajúci

  • Krásny príspevok o desiatich rokoch snaženia a neustálom napredovaní za svojím snom, ktorý sa neskôr stal skutočnosťou. Taktiež obdivujem tvoju trpezlivosť a odhodlanosť nevzdať to a stále sa k danému románu vracať a neustále s ním pracovať. Som toho názoru, že trpezlivosť je základným koreňom dobrého spisovateľa. Potom je samozrejme určitá dávka talentu a nakoniec tréning a neustála práca na sebe.

    Som ti vďačný za tento článok, pretože motivuje človeka k tomu, aby sa nikdy nevzdával. Ja osobne sa vždy rád vrátim k svojej staršej tvorbe, pretože spolu s ňou sa navrátim aj do starých čias a zároveň zistím, či sa moje písanie zlepšuje, alebo stagnuje.

    PS: K tomu, že po vydaní tohto románu, si očakávala ešte väčšiu dávku motivácie do písania a namiesto toho prišla kríza mám vysvetlenie. Každý úspech posúva tvoje nároky na sebe samú stále vyššie a vyššie. A tak je nakoniec vždy ťažšie a ťažšie byť spokojný s výsledkom – či už je príbeh len v hlave, alebo na papieri.

  • Ďakujem. Ono to neustále vracanie sa k románu a jeho prepisovanie zase nebolo ťažké – samú ma to k tomu v niektorých obdobiach ťahalo. Áno, s úspechom rastú nároky. A keby len od autora, ale aj od čitateľov…

  • Výborný článok, dodal mi veľa úsmevu na tvári 🙂 Veľmi dobre viem o čom píšeš. Sám tvorím, píšem a vidím to na sebe, že vždy, keď sa ku svojmu textu vrátim, nájdem niečo, čo sa dá na ňom ešte vypelpšiť a dopracovať. Tvoj príbeh môže inšpirovať ďalších ľudí a ukazuje, že sa netreba vzdávať, ale ísť si za tým, čo človek skutočne chce. Je super, že sa ti splnil sen a že si svoje dielo úspešne vydala.

    PS: Som zo Žiaru nad Hronom. Žeby som zašiel do hvezdárne po podpísaný výtlačok? 🙂

  • Ďakujem. Pokojne príď. 🙂

  • ufff… no keď čítam tieto tvoje zážitky, tak mi je čím ďalej jasnejšie, že ja sa vydania svojej knihy nedožijem 😀 ale som s tým zmierená, takže v pohode 🙂

    CTRL + Q to Enable/Disable GoPhoto.it

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button