Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

StenliR

AUTOR

StenliR

Ešte raz to zvládnem

Telo mu spaľoval oheň a pot sa menil na paru. Triasol sa a chvel. V hrdle cítil žeravé črepiny derúca sa cez hrtan von.

Zaklial.

Oboma rukami sa chytil operadla stoličky vo svojej izbe a prehol sa od bolesti. Vedel, že to prehnal. Že podľahol túžbe a zaslepený po moci neodhadol správne množstvo.

Vypľul krv a prehol sa. Cítil, ako mu praská koža na chrbte a ako sa mu z pľúc derú plamene. V mysli preklial moment, keď pred tromi dňami vyslovil vetu „Ešte raz to zvládnem.“

***

„Ešte raz to zvládneš? Tvoj pohár stále nepretiekol?“ čiernovlasá žena krútila hlavou a neverila vlastným ušiam. Muža kráčajúceho pred sebou zastavila ráznym trhnutím. „Už minule sme sa dohodli, že to bolo naposledy. Tak prečo mi to robíš? Prečo si ich neodmietol? Prečo?“ Oči mala lesklé a postoj nahnevaný.

„Keira,“ oslovil ju nežne a opatrne, ako keď zovriete vypadnuté vtáča z hniezda, ju chytil za široké ramená. Nebola obyčajnou ženou. Jej hruď bola širšia ako u ostatných žien a ploskejšia. Jej ramená boli zaobalené svalstvom a jej ruky boli silnejšie než hocktorého obyčajného muža. Ženské prednosti však skrývala pod sukňou – mala tie najkrajšie nohy a zadok. Možno aj preto ju muž menom Tieň miloval. „Keira, vieš, že tomu neviem odolať. Poznáš ma. Vydržal som rok… rok. Vieš čo to pre mňa…“

„Áno viem. Aj mne to chýba, ale… Pre teba som ochotná sa toho navždy vzdať. Už stačilo. Už… Pozri sa na seba.“ Vzdychla a sklopila zrak. Pokrútila hlavou. „Zdvihneš ma jednou rukou, aj keď si chudší a navonok slabší než ja. V jednej ruke by si rozdrobil kameň, a v druhej…“

Tieň sa zvrtol a vykročil k vrcholu hory.

Keira ho dobehla a opäť zastavila. „Prečo ma nepočúvaš? Prečo…“

„Viem, čo chceš povedať.“ Prudkým gestom ukázal na seba. „Že som chudý a chýbajú mi svaly. Že vyzerám ako vychrtlý farmár, čo nemá na chleba a napriek tomu mám silu troch statných mužov. Že dračie životy mi dali už dosť sily. No nedali. Nedali! Cítim, ako slabnem, ako za ten rok ich sila vyprchala. Cítim…“

„Budem ťa milovať, aj keď budeš…“

„Ani to nedopovedz. Nebudem. Jeho život…“ ruka vystrelila smerom na vrch kopca, „jeho život mi poskytne práve toľko sily, koľko potrebujem.“ Utíšil svoj hlas a po ťaživom tichu, pri ktorom si navzájom hľadeli do očí, povedal onú vetu: „Ešte raz to zvládnem.“

***

Opäť bola jeho vernou družkou v boji a aj v živote. Spoločne čakali skrytí za kameňmi pred vchodom do jaskyne. On vpravo, ona vľavo. V rukách sa im leskli meče. Slnko im neúnavne hrialo polovice tváre. Usmievali sa na seba. Milovali túto chvíľu. Chvíľu, keď ich telami pretekala zvláštna posilňujúca sila. Keď sa im zbystrili zmysli a cítili každý dotyk vánku, počuli každý pohyb trávy a videli aj mravce bijúce sa na zemi. Milovali to napätie a vzrušenie. Ten tlkot ich sŕdc. Ten strach, ktorý ich spájal väčšmi než čokoľvek iné. Strach nie o seba, ale o toho druhého.

Ich pohľady sa stretli, ich úsmevy sa rozšírili a spoločne vkĺzli do tmavej diery za kameňmi, ktoré ich doposiaľ dokonale skrývali. 

***

Dračia krv mu pulzovala v žilách. Zdedil ju po otcovi a ten ju zdedil po svojom otcovi, a tak ďalej… Vždy, keď zabil draka, cítil tú silu, cítil ako sa jeho krv napĺňa dračou mocou a ako zohrieva jeho telo. Inak tomu nebolo ani dnes.

Stál nad mŕtvym drakom, ktorého krv mu tvorila veľkú mláku pod nohami, a vychutnával si pocit víťazstva a nadobúdajúcej sily. S úsmevom otočil tvár od šupinatej beštie ku Keire.  

„Som v poriadku,“ odpovedala na otázku ukrytú v jeho očiach a pohľadom zablúdila na jeho krvácajúcu ruku.

„Je to len škrabnutie,“ povedal a vytiahol svoj meč z tuhého mäsa draka. „Šesť bodnutí. Inokedy mi stačia tri. Asi starnem.“

„Šesť mierených bodnutí,“ doplnila ho Keira. „S tým najdlhším mečom, aký bol kedy ukovaný. Buď naozaj starneš, alebo draky mocnejú.“

Tieň sa usmial. Spomenul si, ako sa k nemu zakradol, ako ho Keira odlákala a ako sa vrhol jej smerom. Tieň vyskočil z tmy a trikrát ho bodol priamo zospodu do hrdla. Napriek tomu to nebol koniec boja. Napriek tomu musel ešte tuho bojovať, kým tá mátoha vypustila svoju dušu.

Toľko sily, pomyslel si, keď pociťoval ešte stále pretrvávajúce vlievanie energie do svojho teľa. Vždy keď zabil draka, získal jeho moc. Tak to s Pánmi drakov, ako sa ľudia s dračou krvou nazývali, vždy bolo. Zabil ich už sedem, tento bol ôsmi.

Toľko sily.

***

„Božia milosť! Toľko sily!“ zahrmel teraz v návale bolesti, ktorá zvierala jeho hrdlo a lámala mu lopatky na chrbte. Cítil ako mu praská koža a videl, ako sa jeho ruky pokrývajú šupinami. Keď zakašlal, aby sa zbavil hrče v hrdle, z úst mu vyšľahli plamene. Už to začalo! Božia milosť!

„Tieň, otvor!“ búchanie na dvere zanikalo v huriavku znejúcom mu v ušiach. „Tieň!“ Keirin hlas sa strácal v úzadí jeho burácajúceho revu.

„Odíď! Uteč!“ skríkol, keď sa mu roztrhali šaty.

***

„Vyrazte tie dvere, rýchlo!“

Keirin príkaz by vykonali aj bez jej slov. Mohutný hostinský sa zaprel do dverí a vykopol ich z pántov. Potom ostal omámene stáť na mieste. Hľadel na zrútenú kamennú stenu hostinca, kde len pred chvíľou bolo okno. Hľadel na tvora, draka o veľkosti koňa, ktorý vzlietol do vzduchu, zvrtol sa a do miestnosti vhnal ohnivý plameň sršiaci z jeho tlamy.

Keira schmatla hostinského a spoločne s ním skočila na zem. Plamene jej olizli chrbát a zoškvarili koženú vestu. Rýchlo ju zhodila na zem a so smutným pohľadom sa zahľadela na draka letiaceho k belasím nebesiam.

„Zostali mu jeho oči,“ povedala, keď si utrela slzu z líca.

***

„Ten muž sa premenil na…“

Keira zabuchla dvere hostinca a vypochodovala do chladnej noci. Nemala záujem počúvať tie farmárske táraniny. Vedela čo sa stalo a vedela aj to, že už na tom nič nezmení. Keď to Pán draka, Drakobijec – alebo si ho nazvite, ako chcete – preženie, zmení sa. Keď zabije viac drakov, ako môže, zmení sa. Pri smrti mu drak odovzdáva moc. Silu, rýchlosť, obratnosť a zrak. Tieň ich zabil sedem. Na človeka to bolo nesmierne veľa sily. Ôsmy z neho spravil monštrum. Spravil z neho jedného z nich. Draka.

„Aj tak, ťa milujem,“ šepla pozerajúc k nebesiam a odhadujúc, kam sa jej milovaný Tieň ukryl. Kým nadobudne skutočnú mohutnosť, prejde rok. Dovtedy ho musí skrotiť. Musí v ňom prebudiť ľudskú stránku, musí v ňom prebudiť Tieňa.

Komentáre

7 Responses to Ešte raz to zvládnem

  •  

    Tento úrivok ma už v prvých vetách chytil akoby mi na oči hodil laso a ťahal ma za sebou, kým neskončí. Silná motivácia prečítať si pokračovanie. 

    A touto cestou prosííím autora, pridaj pokračovanie alebo niečo predchádzajúce, čokoľvek, len niečo pridaj… 

    Je to úžasné 🙂 

  • Wau, tak za tento krásny komentár ti, Mia, nesmierne ďakujem. Veľmi si ma potešila. Bohužial, zatiaľ pokračovanie nie je, ale mám ďalšiu motiváciu zapracovať na ňom.

    Ďakujem za povzbudivý koment 🙂

  • makaj, chcem si prečítať viac. Milujem draky, a všetko okolo nich rovnako, preto píš, píš, píš 🙂 Potrebujem vedieť, ako to dopadne, inak sa zbláznim… (Viem, že tebe to môže byť ukradnuté, ale nech nie je prosííím!)

  • Tak ono toto mala byť taká krátka jednohubka. Má to z časti otvorený koniec, aby som mohol pokračovať, keby som dostal inšpiráciu a víziu, ako to ďalej vystavať. Čiže pokračovanie ešte tak skoro nebude, budem sa snažiť niečo vymyslieť, ale naozaj to tak rýchlo nebude. Ale hodím sem aj nejaké moje ďalšie poviedky, tak možno zaujmú aj tie.

  • Štýl máš dobrý, na blog určite nadpriemerný, prvá scéna bola veľmi pútavá. Aj ďalej to bolo síce fajn, možno okrem konca, ktorý mi pripadal taký… ja neviem… trochu otrepaný? Ale tá prvá scéna a začiatok druhej, keď ešte nebolo jasné, o čo ide, mala silu. Dobré navnadenie s primeranou dávkou tajomna. 🙂

    Pozor na preklepy a hrúbky, nebolo ich síce veľa, no jeden preklep hneď v tretej vete. A tiež na opakujúce sa slová – v odstavci, kde opisuješ Keiru, máš samé zámená a „bol“.

    A len taký malý tip: Silne neodporúčam zverejňovať niečo, k čomu nemáš pokračovanie, pretože v 95 % prípadoch sa čitatelia toho počkania nedočkajú.

  • Dík za komentár, pochvalu a aj kritiku. Cením si ju. Tých „bol“ tam je na jednom mieste naozaj priveľa, skúsim si na to nabudúce dať väčší pozor.

    Gramatika nie je moja silná stránka, to priznávam, ale pozitívom je, že sa to snažím zlepšiť 🙂

  • Keď som zvládla roky čakať na knihy od Rowlingovej, Hoffmana a stále čakám na vyvrcholenie trilógie Príbeh kráľovraha od Rothfussa, počkám si aj na tvoje bonbóny 🙂

    Teším, teším 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button