Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

lukaso16

AUTOR

lukaso16

Z Košíc do Strážskeho

Náhoda sa mení na šťastie. Mám šťastie na ľudí, ktorých stretnem v kupé a majú chuť rozpovedať mi svoj príbeh. Malý kúsok života, čo okúsili iba nedávno plnými dúškami.

Minule si ku mne prisadol starší pán. Mohol mať tak sedemdesiat. Bol piatok. Sviatok Všetkých svätých. Navštívil rodičov, poupratoval im hrob, zapálil sviečku a pomodlil sa za nich.

Keďže som mu spomenul, že sa venujem písaniu, opýtal sa ma, či je správne vyslovovať spojenie trebalo by mi alebo bolo by mi treba. Samozrejme, že správna je druhá možnosť. Potom chcel, aby som mu pomohol s krížovkou. Vraj mladí vedia angličtinu oveľa lepšie. Obaja sme hútali nad tým, ako sa prekladá podkova.

Nevedel som. Ale vylúštil som mu polovicu krížovky. Tak ma to chytilo.

Neustále sa sťažoval, že ho bolia kríže. Potom mi povedal, že tie prechádzky po New Yorku a Bostone mu neprospievajú.

Začudoval som sa, čo asi taký pán mohol robiť v Amerike. Hneď si všimol môj záujem, lišiak.

„Chcete počuť celý príbeh?“

Prikývol som. Dychtivo.

Jeho dcéra odišla pred rokmi na vysokú školu. Po doštudovaní sa chcela zamestnať na Slovensku. V nemocnici v Michalovciach, Humennom či v Snine. Ale nikde nemali voľné miesto. Odišla preto za svojím profesorom do Bratislavy. Doktor jej dal preložiť anglickú vetu do slovenčiny. Dievča však iba zahabkalo.

„Príďte za mnou o rok, ale tú vetu mi už preložíte,“ povedal jej doktor.

Otec, teda môj spolucestujúci, a jeho žena hútali doma nad tým, ako by dcére pomohli. Manželka si spomenula, že majú v USA rodinu. Zavolala ta.

Po dvoch dňoch jej brat volal naspäť.

„Haňo, sluchaj, ta možeš poslac totu svoju dzifku,“ povedal jej do telefónu.

Dcéra odišla. Za oceánom si našla brigádu. Po nociach sa učila. Rok ubehol ako voda a dievča začalo pomáhať v miestnej nemocnici. Začalo si robiť atestácie a neustále sa zdokonaľovalo vo svojom odbore i jazyku.

Jej otec, samozrejme, neustále volal švagrovi a vypytoval sa, ako sa darí dcére.  

„Tota vaša dzifka! Ona po nococh nešpi, ale čita knihy!“

Po dvojročných atestáciách začala praktizovať nové v inej nemocnici a na inom oddelení. Jej priateľ, ktorého mala na Slovensku, to nevydržal.

„Buď sa vrátiš, alebo sme skončili.“

Nevrátila sa.

Po ukončení ďalších atestácií sa zapojila do vedeckého výskumu. Zoznam mien sa jedného dňa dostal do rúk mužovi, ktorý sa na bádaní podieľal. Na priezviskách si všimol jedno, čo sa končilo písmenami ová. Chcel spoznať nositeľku mena, lebo bol Slovák.

Pozval ju na kávu. Po troch rokoch sa vzali.

Momentálne obaja pracujú v USA. Ako medicínski špecialisti.

„…Postavili si dva domy, pomáhajú ľuďom, sú šťastní. Milujú svoju prácu,“ hovoril spolucestujúci. „Pred dvoma týždňami moja dcéra porodila dvojičky. Má 41 rokov. Ja a moja žena sme šli prvýkrát do Ameriky, aby sme im pomohli. Manželka tam ešte ostala. Pri dvoch deťoch sa hodí každá ruka. Videl som svoje vnúčence a pochodil si tie veľké mestá. Vrátil som sa iba pred týždňom.“    

Vraj sa teraz ponáhľa domov, aby nakŕmil mačku.

Len čo mi celý príbeh vypovedal, priblížilo sa Strážske. Rozlúčil som sa s ním. Vystúpil som z vlaku a v duchu sa smial nad tým, že jeho bolesť krížov je síce skutočná, ale iba taká naoko. Že je vlastne nesmierne šťastný a hrdý na svoju dcéru. 

 

Viac tvorby Lukáša Mana nájdete na rozumvplamenoch.webnode.sk

Komentáre

4 Responses to Z Košíc do Strážskeho

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button