Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Vlado Preložník

AUTOR

Vlado Preložník

Gibraltar


KLIKnite si na obrázok.
O tejto úžine, spájajúcej Stredomorie s Atlantikom sa popísalo veľa už od antických čias – staroveké civilizácie predpokladali, že za ňou končí svet. Toto presvedčenie nadobudli už starí Feničania, ktorých primitívne lode boli pri snahe vyplávať cez úžinu na Atlantik tlačené morskými prúdmi i západnými vetrami späť – považovali to za varovanie bohov a príkaz, aby sa vrátili. Pretože prieliv strážia po oboch stranách dva výrazné kopce – gibraltarská skala z európskej strany a dominanta (španielskej) Ceuty v Afrike, hora Monte Hacho, dostali tieto dva vrchy meno Herkulove stĺpy a boli dlho symbolom konca sveta. Platón však píše, že sa za nimi – v Atlantickom oceáne – rozprestierala bájna Atlantída, ktorá sa vraj okolo r. 9.600 pred n. l . prepadla do mora.   

Na mape uvidíte ešte jednu historicko-geografickú kuriozitu, vlastne dve:
(1) maličký kúsok zeme, vybiehajúci zo španielskej Andalúzie – Gibraltar –  patrí Británii a
(2) na africkej strane malý poloostrov vybiehajúci z Maroka – Ceuta – je španielskym územím. 

Aj to svedčí o dôležitosti, ktorú prikladali národy od nepamäti tomuto strategickému miestu. Veď i dnes sú na vrcholoch oboch Herkulových stĺpov vojenské posádky.

Gibraltar mnohí ľudia považujú za „najjužnejší bod Európy“. Nie je to pravda: najjužnejší bod európskej pevniny leží na území mesta Tarifa (pozri mapu).


Pozrite si slávny Herkulov stĺp z výšky. (KLIKnite si na obrázok, oplatí sa)
Gibraltar je pomenovanie jednak pre celý polostrov (familiárny názov je The Rock), ako i pre mesto, ležiace pod skalou.


Vlajka Gibraltaru – zámorského územia Veľkej Británie.
V r. 711 sa zmocnil tohto územia Tariq ibn Ziyad, na jeho počesť sa skala nazývala Jabal Tariq (Tarikova hora), skomolením tohto názvu vzniklo slovo Gibraltar.
V r. 1713 sa Gibraltar dostal pod správu Veľkej Británie, pod ktorou je dodnes.
V r. 2002 sa väčšina obyvateľov Gibraltaru vyslovila za zotrvanie pod britskou korunou (druhá možnosť bola pripojenie ku Španielsku) – dnes však toto územie, hoci patrí Británii, má už  značnú mieru samostatnosti, Británia sa už vlastne stará len o obranu a medzinárodné vzťahy a má tu vojenskú i námornú základňu. 


Takto by ste skalu videli sediac v lietadle nad Gibraltarským prielivom. (KLIKnite si na obrázok.) Červenou čiarou je vyznačená štátna hranica. Hneď za ňou leží španielske mesto La Línea.


Legendárna skala (426 m.n m.) zo žabo-myšej perspektívy. Na túto časť skaly sa bežný človiečik (ak nie ste ruský špión) nedostane – sú na nej vojenské zariadenia Angličanov.


Od Španielska oddeľuje Gibraltar štátna hranica, pred ktorou sú dlhočizné kolóny áut a autobusov, čakajúcich na pasovú kontrolu (zlaté časy, keď nás na Bergu vyzliekali a v Komárne nám brali klobásy!). Najmä osobné autá prezerajú španielski colníci zvlášť dôkladne, čím sa čas čakania môže predĺžiť vraj až na 4 hodiny. Autobusy prejdú rýchlo: colník sa pozrie do pasu, potom na vás, povie „Thank you ma´am“ a o chvíľu ste v „Anglicku“.


Hneď po vstupe na územie Gibraltaru vás čaká prekvapenie – vstupnú Winston Churchill Avenue križuje totiž pristávacia dráha lietadiel, ktorej časť leží na pilótoch nad morom. Náš autobus, žiaľ, nemal to šťastie, aby musel dať prednosť lietadlu – letisko odbavuje len okolo 30 letov týždenne.


Do Gibraltaru dochádza denne za prácou množstvo Španielov – autá si odstavia pred hranicou (kvôli dlhým radom pred colnicou, i nedostatku parkovacích miest v Gibraltare) a cupitajú pešo do roboty. Ďalší návštevníci sa sem hrnú kvôli nakupovaniu – v Gibraltare tovar nepodlieha DPH. A samozrejme, nesmieme  zabudnúť ani na turistov – ročne ich sem zavíta 6.000.000 !


Ako v Británii: môžete si zavolať z klasickej červenej telefónnej búdky…


… vhodiť pohľadnicu do štýlovej schránky Royal Mail


… alebo si dať Fish & chips, na ktoré ste zvyknutí z Londýna.


Skala vyzerá zvnútra ako ementál: voda vytvorila v nej nádherné krasové jaskyne, kvôli prístupu autami v nej prerazili tunely a môžete navštíviť i podzemné chodby, vykopané britskou armádou v 18. storočí, počas obliehania Gibraltaru. 


Výhľad zo skaly je impozantný. Slovák z Oravy, Zemplína či Žitného ostrova sa dlhé minúty nevie nabažiť pohľadu na modrý záliv obklopený prístavmi veľkých morských lodí a súkromných jácht i pahorkami španielskej Andalúzie oproti. 


Pretože polostrov Gibraltar má rozlohu len 6,5 km, patrí mu 5. priečka medzi najhustejšie obývanými územiami na svete – na 1 km2 sa tu tiesni 4 200 ľudí. Na skalu sa môžete dostať pešo po úmorných serpentínach, vyhliadkovými autobusmi (v cene je návšteva jaskýň, komentár sprievodcu i fotozastávky), najrýchlejšie vás sem dopraví „cable car“ – lanovka (vidíte ju v pravej časti snímky). Jazda trvá 5 minút a stojí cca 12 €.
Mesto nemá zdroj pitnej vody – zachytáva sa preto dažďová voda a odsoľuje morská, technológiou tzv. spätnej osmózy.


Gibraltarský záliv – sem priviezla víťazná, no bojom poničená vlajková loď britskej flotily Victory, mŕtve telo admirála Horatia Nelsona, po bitke pri myse Trafalgar v r. 1805. Britskou flotilou bola v nej porazená spojená francúzsko-španielska flotila, vďaka novej stratégii boja, známej neskôr ako Nelsonov chmat.
Aby sa admirálovo telo počas prevozu do Anglicka uchovalo, ponorili ho do suda s brandy. Zlé jazyky tvrdili, že po pristátí v Anglicku telo v sude bolo, no brandy už nie. Admirál Nelson je pochovaný v londýnskej katedrále St. Paul. Po slávnej bitke je pomenované aj londýnske námestie Trafalgar Square s jeho pomníkom.


St. Michael´s Cave – rozľahlé jaskyne vo výške okolo 300 m n. m. Voda vytvorila v dutinách skaly nádherné vápencové útvary. Pretože najväčia jaskyňa má výbornú akustiku, slúži aj ako koncertná sála. Kvapľová výzdoba je podobná našej Domici.


Makak bezchvostý (alebo berberský), jediná opica, ktorej teritórium je na území Európy. Opice sú veľmi nezbedné – ak si nedáte pozor, uchmatnú vám tašku, fotoaparát, vlezú do auta, skočia vám na chrbát v snahe získať potravu. Možno až tu pochopíte slovné spojenie „drzý ako opica“.V krajnom prípade vás môžu i uhryznúť či infikovať. Legenda tvrdí, že Gibraltar bude dovtedy patriť Británii, kým budú na svahoch skaly žiť tieto zvláštne opice.


Najjužnejšie územie Gibraltaru. Za dobrého počasia vidieť z neho brehy Afriky.


Pre približne 2000  moslimov žijúcich v Gibraltare dal v r. 1995 saudský kráľ Fahd postaviť mešitu. Do komplexu budov patrí aj škola, knižnica a prednášková sála.


Nabudúce si zoberiem bielu šiltovku, aby bol môj stajling dokonale zladený s exteriérom. Ešteže som si dal prefarbiť vlasy na bielo.


Na najjužnejšom bode územia Veľkej Británie stojí tento nádherný maják (od r. 1841). Jeho svetlo vidieť zo vzdialenosti 27 km.


Z modrého rozvlneného Atlantiku sa v modrom opare vynára len 20 km vzdialený druhý Herkulov stĺp symbolizujúci koniec starovekého sveta. Za ním sa rozprestiera horúci, čarovný, vzrušujúci kontinent – kolíska ľudského rodu – Afrika.

O ceste do Afriky snívam už od detstva – pamätám si, ako som mal v obývačke na stene (nemal som detskú izbu) – vlastnoručne nakreslenú mapu Afriky s vyznačenými cestami slávneho Čecha, Emila Holuba, ktorého cestopisy som doslova hltal. Neskôr mi šťastena dopriala vidieť výstavu jeho afrických zbierok v Náprstkovom múzeu v Prahe. A tak mi zostáva už len zažiť tento kontinent na vlastnej koži. Zatiaľ je to pre mňa terra incognita. A ďalší cestovateľský sen.

Vlado Preložník
Bývam v Nitre. Som dlhoročný splavovač riek, jazier a morí. Okrem toho sem-tam vydávam knihy.
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Gibraltar

  • Som trochu zaskočená anglickými telefónnymi búdkami a barom fish & chips ale to more je krásne modré. Taká ideálna morská farba 🙂 

    Ten maják je elegantný ako na obrázkoch pobreží maľovaných pentelkami alebo olejovkami. Chýbajú tam už len námorníci v pruhovanom a nejaké loďky v pozadí 🙂 Taký romantický bod (pre mňa). 

    A tá hora, na ktorej majú vojenské zariadenia mi trochu dosť pripomína slávnu horu v Riu s Ježišovou T sochou. Len mne? 🙂

    Čo je to tam prosím pekne za jaskyňu? Vyzerá ako slovenská 😛 

    Je tam dovolené kŕmiť tie tvory, čo tam sú? 

    Ďakujem za kúsok cesty pre moje oči 🙂 Ja

  • Reportáž je ukončená, takže sa môžete vybrať na štvrťhodinový virtuálny výlet na okraj Európy.

    Pre Zeru: Ďakujem za reakciu, snažil som sa, aby doplnené texty zodpovedali aj Tvoje otázky.

  • Vďaka opäť za kúsok dobrodružstva, kapitán. 😉 Nie, fakt, tieto reportáže písať vieš. Pútavým spôsobom podaný kus histórie a geografie. Keď človek nezažije na vlastnej koži, aj pohľad na fotky s dobrým sprievodným textom navodí kus atmosféry. 🙂

  • Dominika (tak sa volá moja laminátová 4-metrová loď) si už zvykla, že jej kormidelník používa aj iné dopravné prostriedky na spoznávanie sveta.

    Výlety s Dominikou mi však vždy dodajú energiu – nechať na seba pôsobiť živly, je v dnešnej pretechnizovanej dobe pre mňa takmer jednou z podmienok prežitia: pádlovať kilometre proti vetru vo vlnách, variť si obed na malom variči, brodiť sa bahnom, stavať stan v daždi, bojovať s únavou i komármi…; ale i vychutnávať si pereje, pospájať lode a nechať sa len tak unášať prúdom, dať si pauzu v príbrežnej krčmičke, posedieť večer pri ohni s ľuďmi rovnakej krvnej skupiny… To milujem.  

    Nebránim sa však ani Boeingom, Carnival Cruise Lines či Hiltonom. Škoda len, že na svete je príliš veľa úžasných miest, ktoré človek za svoj krátky život nestihne navštíviť. Ale mal by sa o to aspoň pokúsiť…

    (… podobne, ako nás školil na vojne jeden ostrieľaný kapitán: „Jasné, že nemůžeš mít všechny ženy na světe, ale je tvou poviností se o to alespoň pokusit, vole“.) 

    P.S. Teší ma, že sa Ti moje cesto- a splavopisy páčia. Pokiaľ to dohodneš s mojou manželkou, môžem Ťa na niektorú zo svojich ciest vziať 🙂 Najbližšie mám v pláne plavbu obludne veľkou loďou pozdĺž Strednej Ameriky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button