Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 20. kapitola

Želania sa nám splnia vtedy, keď ich splnenie už nie je potrebné.
V knihách a filmoch často nastávajú situácie, že hrdina uviazne v nejakom sne, vízii, či halucinácii a tak rozrieši nejaký svoj problém, ktorý v bdelom stave takto riešiť nemožno. Nepopieram, že aj ja sama som neraz snívala o tom, aké úžasné by bolo ocitnúť sa v takejto vidine, ktorá si zachováva nepatrnú možnosť, že ide o reálny svet akejsi inej dimenzie. Ocitnúť sa tam a niečo tam vyriešiť. Keď už to nejde v realite s jej žalostne obmedzenými možnosťami, nech to ide aspoň vo fiktívnom svete. Ale, prirodzene, v bežnom spánku sa mi do nijakej účelnej vidiny nepodarilo dostať. Ani počas niekoľkých ustráchaných experimentov s omamnými látkami. Áno, nejaké pokusy boli, ale zdôrazňujem, že som ich vykonala výlučne za týmto účelom. Nebola v tom zvedavosť, túžba po nevšednom zážitku, ani snaha uniknúť pred problémami. Naopak, chcela som sa svojím problémom postaviť čelom, zabiť toho imaginárneho draka v nádeji, že po prebratí z halucinácie bude tiež mŕtvy a ja slobodná. Nevyšlo to. Napriek túžbe som zoči-voči súperovi môjho šťastia nikdy nestála.
Až teraz, keď som na bridlicovej platni v lese upadla do bezvedomia.
Začalo to v úžasnom žltom jase. Vtedy som nevidela v tej žltej žiare nič viac ako predzvesť obrazu lesa, ktorý sa z nej neskôr naozaj zhmotnil, očarujúco žltého, len miestami pretkávaného výrazne červeným lístím. Na to, že išlo o sen, ten les vyzeral až zarážajúco reálne. Bol však o niečo skorší, povedzme ako spred dvoch týždňov, čo som usudzovala podľa hustejšie olistených konárov – a asi trochu aj podľa seba. Mala som už totiž nakrátko ostrihané vlasy, ale moje telo ešte  nepripomínalo kožou obalenú kostru a cítila som v sebe silu a energiu ako vtedy. Hlúposť – cítila som v sebe silu a energiu, akú som nepocítila, odkedy som mala možno tak pätnásť rokov. Ale to nebolo ani tak o sile ako o voľnosti. Pocite nesmiernej voľnosti. Bola som jediným vládcom svojho tela – žiadne spomaľovače, žiadne zhubné jedy smútku ani analgetiká vlastného organizmu, ktoré sa mi snažili pomôcť, no v konečnom dôsledku všetko len zhoršili.
Bolo mi tak, ako každému človeku, čo ma nikdy nedokázal pochopiť.
Sedela som na kraji skaly. Vedľa mňa padal do asi päťmetrovej hĺbky vodopád – ten vodopád, o ktorom sme s ujom Andrém hovorili, no nikdy som ho nevidela naživo. Rozstrekoval sa na skalách a aj po návrate pôvodnej podoby potoka tam dole sa naďalej lámal medzi kameňmi. Na jednej zo vzdialenejších a nižších skál ktosi stál. Mal stredoveké oblečenie, palicu, a bradu. Najviac mi pripomínal Gandalfa zo Stredozeme a na úrovni vedomia, ktorá vedela, že toto všetko je iba sen, som tušila, že práve z tohto filmu moje vedomie vzalo jeho podobu. Prečo však práve z toho, to neviem. Ak som si niečím bola istá, tak tým, že on nijaký láskavý starý čarodej v skutočnosti nie je. Naopak, bol zhmotnením môjho nepriateľa. Môjho mučiteľa. Pôvodcu toho pochybovačného hlasu napádajúceho každé moje rozhodnutie.
„Myslíš si, že si ušla?“ vychrstol na mňa s posmešnou pohŕdavosťou.
„Nie,“ prehodila som bez stopy strachu, doslova ľahostajne. „Ale časy môjho úteku skončili, to áno.“
„Domnievaš sa, že si chytrá. Uvidíme, ako sa budeš tváriť, keď sa preberieš v nemocnici a uvedomíš si, že sa musíš vrátiť späť k všetkému, čo si nenávidela.“
„Rovnako ako teraz.“
„Tak rovnako, ako si sa tvárila po celý čas v chate, čo?!“
Samu ma prekvapovalo, ako jeho slová vôbec netnú do živého a vlastne ma skoro ani nezaujímajú – oveľa pútavejšie mi pripadalo pozorovať žlté listy krehko dosadajúce na hladinu potoka, ktorých pomalý pohyb sa po zachytení zmení na závratne rýchly. Pritom zmena svetonázorov bola pre mňa citlivou témou – asi preto, že ich zmena u druhých, vlastne domnelá zmena, mi zničila život.
„V chate som tápala. Nechápala. Teraz už chápem. A nič ma z pochopenia nevytrhne.“
„Aha, takže teba hlad doviedol k nejakému nadpozemskému osvieteniu, čo?“ kričal na mňa čoraz drsnejšie a cynickejšie. „A myslíš si, že celý zvyšok života prežiješ nadnášaná žiarou svojho osvietenia, však? Až na to, že tvoj život ešte dnes vyhasne. Nikto ťa nenájde a nezachráni, sama to dobre vieš.“
„Fajn,“ prehodila som.
„Fajn?“ očividne ho to zaskočilo.
„Život, v ktorom na ničom nezáleží, nie je odlišný od smrti.“
„Takže na ničom,“ povedal sarkasticky.
„Na ničom,“ potvrdila som.
„Ani na presvedčení tvojej najbližšej rodiny, že si blázon, potom, o čo si sa pokúsila?“
„A čo mi spraví ich presvedčenie?“
Zdalo sa, že ho to dostalo. Až po chvíli sa zmohol na: „Presvedčenie predsa stačí samo osebe. Budú ťa zhrýzať myšlienky na to, čo si myslia… ich slová…“
Z ničoho nič oproti mne letel kameň. Nevidela som starca pohnúť rukou, ale bolo mi jasné, že je to jeho práca. Bez problémov som skalu zachytila a držiac ju v hrsti prehovorila smerom k čarodejníkovi. „Slová nie sú kamene hodené do tváre. Nie sú hmotné. Nemôžu ublížiť.“
„Zrazu!“ vyprskol zlostne.
„Zrazu,“ potvrdila som a hodila som skalu z útesu.
„To si myslíš teraz, lebo tvoj mozog je z vyčerpania a podvýživy mimo. Keď sa však dáš trochu dohromady, vráti sa ti to. Vráti sa tvoje bývalé rozpoloženie. Ako sa vrátilo aj vtedy v chate po tom krátkom výpadku. Alebo neskôr v lese potom, čo si dosiahla predošlé „osvietenie“.“
„Teraz sa mi pre zmenu vyhrážaš tým, že budem žiť? Pred chvíľou si sa mi vyhrážal smrťou. Tak sa rozhodni,“ posmievala som sa.
Znova zostal zarazený. Možno mu už začína dochádzať, že žiť a umrieť je pre mňa naozaj rovnocenné. V oboch ma už nebude ťažiť nijaká túžba, nijaké želanie a nijaký strach. Strach. Ten bol kľúčovým problémom posledných rokov mojej existencie. Tak strašne som sa triasla strachom, že prídem aj o to posledné, čo mám, až som nespozorovala, že mi už nezostalo nič, čo by za ten strach stálo.
„Tvoja matka,“ prehovoril starec stíšeným hlasom. „Fabien. Mathieu. Niečo sa im môže stať.“
„Viem.“
„Už sa nebojíš ani o nich?“
„Nie.“
„Ako to? Už ich nemáš rada?“
„Nikdy som ich nemala rada.“
„Čože?!“
„Mala som rada ilúziu nich, nie ich samotných. Bála som sa straty priazne svojej ilúzie o nich v prípade, že sa dozvedia o mojom pokuse o samovraždu, nie straty priazne ich samotných. Tá mi je ukradnutá.“
„Ale ty si predsa už dávno vedela, že to, ako si ich poznala v detstve, bola len tvoja ilúzia. Že takí nikdy neboli.“
„Viem. Lenže zároveň som dúfala, že sa mýlim. To uvedomenie bolo len na povrchu, nie v hĺbke mňa. Ako som neskôr v zrube zistila, celé to príšerné utrpenie mi spôsoboval fakt, že som nikdy neprestala dúfať. V nič.“
„A teraz to už preniklo dosť hlboko?“
Položila som si ruku na hruď. „Až na samotné dno.“
„Chceš povedať, že tvojou životnou ťarchou bola nádej?“
„Áno. Spolu s láskou, vierou a túžbou.“
„A keď si sa tých striasla, si už konečne šťastná?“
„Nie som šťastná. Nie som nič.“
„Ako si sa ich mohla zbaviť?“
„Láska k niekomu neskutočnému sa raz zlomí. Dokonca aj k niekomu skutočnému, ak nás pridlho odmieta. A tak to má byť. Nemôžeme byť do smrti pripútaní k tým, čo nás nechcú.“ Donedávna som ešte verila v to, že môžeme. Že ja môžem. Ale zlom prišiel skôr. Hoci možno len o kúsok skôr ako smrť.
„Chceš povedať, že by ti bolo úplne jedno, keby tvoja matka a bratia umreli?“
„Nie. Cítila by som nejaký smútok. Ale iba kvôli nim, kvôli ich skutočnej podstate, nie kvôli sebe. A taký smútok je vždy slabší a čas ho hojí. Na smrti blízkeho najviac ľutujeme svoju stratu, že? A keďže ja osobne už nič nestratím, nebudem trúchliť dlho.“
Toto ho dostalo už úplne. „Arogantná, cynická beštia.“
Vyleteli ďalšie kamene. Hravo som ich pochytala a pohádzala do trieštiacej vody. „Hovor mi ako chceš. Mňa to neraní. Nemám nič. A preto mi už nič nie je schopné ublížiť.“

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

15 Responses to Denník samovraha – 20. kapitola

  • „Láska k niekomu neskutočnému sa raz zlomí. Dokonca aj k niekomu skutočnému, ak nás pridlho odmieta. A tak to má byť. Nemôžeme byť do smrti pripútaní k tým, čo nás nechcú.“

  • Beriem to ako kompliment. 🙂

  • Ako som spomínal už minule – Jackie dospela v zásade k správnym záverom, v princípe podobným aké nájdeme vo východných filozofiách. Namiesto voľnosti jej to ale prinieslo rezignáciu. Povedal by som, že nedokáže uniesť realitu sveta, a teda aj toho, že v konečnom dôsledku zrejme naozaj na ničom nezáleží.

  • A ja podobne ako minule 🙂 nechápem, čo je na rezignácii nesprávne. Podľa mňa je to absolútne prirodzený dôsledok toho, že na ničom nezáleží. Kde na niečom záleží, tam vstupujú do hry city; kde vstupujú do hry city, tam nie je možná voľnosť. Nie v oblastiach, ktoré sú citmi ovplyvnené.

  • To že na ničom nezáleží ti v zásade môže priniesť dva výsledky – buď tú rezignáciu, keď si uvedomíš, že čokoľvek urobíš, nemá to nijaký „hlbší“ zmysel. Alebo naopak voľnosť – z rovnakého dôvodu – netrápim sa tým, či niečo dosiahnem, alebo či to čo robím je úplne správne a najlepšie možné, lebo nakoniec to je i tak jedno.

    Samozrejme tým „nezáleží“ a „je to jedno“ mám na mysli dlhodobé „kozmologické“ hľadisko. Z krátko či strednodobého pohľadu majú činy a ich následky zmysel – to je zároveň odpoveď na to, prečo vôbec niečo robiť. Podľa mňa je ale dôležitejšie sústrediť sa na prítomnosť než na to, aby som urobil dieru do sveta a ľudia o mne vedeli aj o tisíc rokov.

  • Tu si ale podľa mňa mýliš dojmy s pojmami. Jackie sa neusiluje, aby veci mali hlbší zmysel a aby ju poznali aj o tisíc rokov. Veď to v jednej kapitole priamo spomínala – nie je v ničom nadaná a nevadí jej to. Jackiein jediný cieľ je byť šťastná, čo má od diery do sveta ďaleko – ale teraz pochopila, že nech bude robiť čo sa len dá, ani len takýto „prízemný“ cieľ nikdy nemôže dosiahnuť. Čiže následky nemá nijaký čin ani z krátkodobého ani zo strednodobého pohľadu. A tam je už rezignácia, myslím, namieste.

  • Iste, ten môj záver nebol celkom o Jackie. „Byť šťastná“ je pekný cieľ, ale nejasný, niekedy nedosiahnuteľný (ak kritérium šťastia zahŕňa veci, ktoré nemôže ovplyvniť či získať).

    To, k čomu dospela, by jej malo umožniť aspoň „nebyť nešťastnou“, čo je užitočný kompromis. Nie ale dôvod na rezignáciu. V tom sa naše názory líšia. Zmierenie s osudom, vnútorný pokoj, vyrovnanosť – podľa teba toto nie je život – tu sa však nezhodneme.

  • No veď v tom je základný problém – šťastie podľa Jackie zahŕňa veci, ktoré sú neovplyvniteľné a nezískateľné. Ale ona predsa dospela do stavu, že už nie je nešťastná. Lenže to „nie nešťastie“ je priamo podmienené rezignáciou. Akonáhle začne na niečom záležať (čo je nevyhnutné preto, aby sme niečo robili), vnútorný pokoj a vyrovnanosť sa naruší. Úplné zmierenie sa s osudom a motivácia sa totiž navzájom vylučujú. Dokonca aj v prípade, že jediným cieľom života je „držať“ vnútorný pokoj – je to absurdné želanie, keďže chcenie niečoho sa vylučuje s vnútorným pokojom a aj túžba po zachovaní momentálneho stavu prináša napätie.

  • Asi až v tejto kapitole som pochopil určitý „realizmus“ tvojho príbehu, teda že život nie je plný prekvapení, zvratov či nečakaných dobrodružstiev, nie je to nijaký scenár k akčnému, ani k romantickému filmu. Ja osobne netvrdím, že tomu tak je, ani že tomu tak nie je. Každopádne ty takýto názor zastávaš a touto kapitolou sa ti ho podľa mňa, podarilo dobre vystihnúť.

    Celý čas, čo sem hádžeš Denník, som si hovoril, prežije to Jackie alebo naozaj zomrie? Teraz vidím, že je to vlastne jedno. Život, v ktorom na ničom nezáleží, nie je odlišný od smrti, ako píšeš. Väčšina podobných príbehov by skončila buď šťastným návratom k sebe, k nájdeniu zmyslu a odpovedí na všetky otázky, alebo totálnou depresiou a skoncovaním so životom. Jackie nezahnala strach nájdením lásky, ani naopak. Zbavila sa oboch, zbavila sa všetkých emócií. A keď sa jej to podarilo je už konečne šťastná? Nie je šťastná, nie je nič. Vlastne sa z nej stal stoik. Dosiahla apatiu, už ju nič nevyvedie z miery.

    Viem, že ešte nasleduje ďalšia kapitola/kapitoly, ale ak by mal príbeh končiť takto, nemal by som nič proti. Ono vlastne dopovedať Jackiin príbeh dokonca je v podstate trochu popretím toho, čo si sa v tejto kapitole snažila vyjadriť. Podľa mňa by sme sa nemali dozvedieť, ako to s Jackie dopadne, lebo na tom nezáleží. Život či smrť? Ak prežije, bude mŕtva, ak zomrie, nebude o nič mŕtvejšia než je teraz… Takže by som to nechal nedopovedané. A to teraz nemyslím zo srandy 🙂

  • Tvoj prvý odstavec ma mimoriadne potešil – konečne nejaký čitateľ pochopil a prijal môj zámer. Mala som už dosť tých fantasmagoristických rozprávok o nešťastných ľuďoch, ktorých z trápenia vyviedla láááááska a chcela som ponúknuť niečo, čo nie je od reality vzdialené na tisíc svetlených rokov, ale možno len nejakú míľu-dve. Len ma trošku prekvapuje, že by si sa s Jackie vedel rozlúčiť aj v tomto v podstate dosť zdrvujúcom bode. Čitatelia vraj údajne väčšinou prajú hrdinom happyend a preto je údajne taký tlak na autorov, aby ich písali.

  • Nie – vnútorný pokoj a vyrovnanosť sa s motiváciou nevylučujú. Ak sa s niečím vylučujú, je to skôr to neviazané šťastie. Pretože tak ako vyrovnane prijímaš veci zlé, podobne vyrovnane prijímaš aj veci dobré (ale nikdy to asi nie je úplne zarovno).

    Príklad – chceš dosiahnuť majstrovstvo v bojovom umení, čo je obrovský cieľ vyžadujúci ohromnú motiváciu (tvrdý dlhoročný tréning, veľa sebazapierania i bolesti). Nerobíš to ale kvôli šťastiu, to ti v tej ceste môže skôr prekážať. Pokoj a vyrovnanosť sú tu omnoho dôležitejšie, povedal by som že až nutné.

    Šťastie je skôr niečo spontánne, nie cielené.

  • Ak človek vie rovnako vyrovnane prijímať dobré aj zlé veci, načo sa potom snaží vytvárať si dobré? A načo sa vôbec o niečo snaží? Hovorím – snažiť sa držať vyrovnanosť je nezmysel. Ak by nás mrzelo, keby sme o vyrovnanosť prišli, tak sme vyrovnaní neboli. Ak by nás to nemrzelo, snaha je zbytočná.
    To je pekná myšlienka, že šťastie je niečo spontánne. Ale keď ono spontánne nie a nie prísť, ešte môžeme skúsiť tú snahu.

  • Zas úplne rovnako to nie je, pokiaľ to teda nie Jackie alebo nejaký dokonalý budhista (ak takí vôbec existujú).

    Akože načo? Mám (dúfam) slobodnú vôľu a jednoducho si niečo zaumienim. Sú veci, ktoré mi robia dobre, cítim sa pri nich príjemne (napr. vylihovanie v posteli :-)). I také pri ktorých zdokonaľujem moje ja (napr. učenie). Je mnoho činností, ktoré človeka uspokojujú, sú mu príjemné, či ho inak napĺňajú, to ale ešte neznamená, že ho robia šťastným. Skôr spokojným.

    I keď už sa asi začíname motať v kruhu…

  • Cítiť sa príjemne je nevyhnutným predpokladom šťastia. Ale čestne priznávam, zaradeniu zdokonaľovania sa, konkrétne učenia, medzi príjemné činnosti, absolútne nerozumiem. 🙂

  • no suhlasim s „kolegami“ tato kapitola je vazne dobra….

    sama si kradnem odtial par slov, krasne realisticky napisanych

    par poslednych kapitol som citala a miestami som ani nechapala co citam, bolo to na mna zlozite a nejako ma nedobiehala ich pointa…tu ma dobehla (chvalabohu) a hoci zasadene do fantazie, tento rozhovor Jackie s Gandalfom bol vazne dobry…

    uz prva veta tejto kapitoly ma dostala, pretoze to je realita-zakon schvalnosti …

    vazne sa mi to pacilo, pockam 5minut a idem dalej….alebo sa k tomuto tu este raz vratim…

    muze zdar !!!

Napísať odpoveď pre Denisa Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button