Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 18. kapitola

Z otupenia ma vytrhlo nájdenie orechu.
Držala som v prstoch vysušený lieskovec, srdce mi prudko búchalo (a kdesi ďaleko-preďaleko vo mne sa čosi zadúšalo hanbou, koľko rozrušenia dokážu vyvolať primitívne pudy) a hodila som pohľad zase na zem. Ležalo ich tam viac, zo päť či šesť. Nedočkavo som ich ohmatávala. Konečne jedlo, ozajstné jedlo, niečo, čo jedia aj bežní ľudia, nielen tí na pokraji smrti. Ako sa sem dostali? Toľko o prírode zase viem, aby mi bolo jasné, že v tejto ročnej dobe nerastú – napokon, už stratili sviežu zelenú farbu.
Možno ich tu nahromadila veverička. Vlastne mi to bolo fuk. Podstatné boli len dôsledky. A ďalšia pálčivá otázka, ktorá vystala po prvotnej eufórii. Ako ich rozlúsknem?
Keď som sa rozhliadla, zistila som, že to môže byť naozaj veľký problém.
Nijaký kameň v dosahu. Len lístie. A kusy dreva, také spráchnivené a mäkké, že sa nedalo ani len uvažovať o ich použití ako podkladu.
Ale niečo tvrdé tu musí byť.
Pomaly som vstávala a kĺby mi pritom škrípali bolesťou. Pohľadom som prechádzala po preriedených žltých korunách, svahu, opadanom lístí. Rástla vo mne beznádej a hnev súčasne. Je možné, aby v tomto sprostom lese nebol nijaký sprostý kameň?
Oblizla som si vysušeným jazykom rovnako suché pery. Samozrejme, že nie. Kamene tu určite sú. Aj pod všetkými tými mäkkými nánosmi, ktorých mäkkosť som doteraz brala ako plus. Keby som hrabala, určite skôr či neskôr narazím na pevné podložie. Lenže to predsa nebudem robiť. Hrabanie sme vylúčili už pri úvahách o korienkoch. A kamene sú aj tak hlbšie než korienky.
Niektorí vraj lúskajú lieskovce v zuboch. Vložila som si jeden do úst, ale to mi len potvrdilo predpokladanú zbytočnosť tejto snahy. Keď som zovrela čeľuste najviac ako som vládala, len tak-tak som vôbec cítila, že v nich niečo držím. Tak málo sily vo mne ostalo.
Vypľula som orech do dlane a zúfalo som naň hľadela. Znova som prežívala pocit, že ide o banálny problém, ktorý by som v normálnom stave rozriešila raz-dva – ale takto sa stal skoro neprekonateľnou prekážkou. A kým som sa ňou zaoberala, čas plynul, nemilosrdne ukrajoval z dňa aj zo mňa.
Kmene stromov. Sú predsa tvrdé, nie? Čo tak kombinácia kmeňa a podrážky… Skúsila som to. V okamihu dotknutia sa chodidlom orechu pridržiavaného na hladkej kôre som stratila rovnováhu a padla. Lieskovec odletel. S čudnými zvukmi, niečím medzi vzlykom a nadávaním, som ho začala v lístí hľadať. Našla som ho. Ale čo s ním, to neviem.
Napokon mi to nejako došlo – vezmem orechy so sebou a keď cestou narazím na nejaké kamene, rozbijem ich. Ale všetko voči mne ryčalo protestom proti tejto možnosti – chcela som ich zjesť a chcela som to urobiť hneď teraz. Roky ma obrali o nervy aj trpezlivosť. A ak to nemôžem spraviť, túžila som ich zničiť, odhodiť, vybiť si hnev – no potom som pochopila, že kým je vo mne hnev a deštrukčná sila, také kritické, aby som nemohla riskovať odklad jedenia, to so mnou nebude. Dychčiac som sa prinútila strčiť svoj poklad do vreciek a vykročiť.
Čochvíľa celý svet opäť pohltil šum. Les sa stal zmesou farebných škvŕn, ktoré sa zaostrili len na okamih potrebný na to, aby som vedela, kam stúpiť a potom sa opäť rozplynul v zrakovom zmätku. Okrem podlamujúcich kolien som tú cestu cítila už aj v rukách, ktorými som sa pridržiavala kmeňov – a to som musela robiť často, lebo viac než chôdzu môj pohyb pripomínal nekoordinované hádzanie sa od stromu k stromu. Voľný pád dolu kopcom zbrzdený stromami. Bolel ma už aj krk z toho, ako mi na ňom kľuckala hlava. Nohy sa stali žiaričmi bolesti – nejakú dobu ma zamestnávala absurdná predstava, ako sa od chodidiel nahor rozsvecujú červeným páliacim svetlom, ktoré sa pozvoľna stráca až kdesi nad kolenami.
Nastúpil ďalší duševný blok. Neurčitá úzkosť z toho, k čomu kráčam. Nemohla som zastať, ale išla som niekam, kam som ísť nechcela. To som vedela. Sledovala som predlžujúce sa tiene. Slnko už nesvieti na zem priamo, jeho posledné lúče sa odrážajú od korún stromov. Svetla ubúda. Idem v ústrety temnote. Z vlastnej vôle. Alebo nie? Čosi ma nabádalo zastať a zamyslieť sa nad tým. A čosi ešte silnejšie pokračovať, lebo vie, že zistenie, ku ktorému by som po zamyslení dospela, by bolo neúnosné.
Napokon, dá sa teraz robiť niečo iné než ísť?
Charakter lesa sa zmenil. Všimla som si to len vďaka tomu, že ma v ňom niečo zaujalo. Boli to kamene. Šedé vrstevnaté dosky, medzi ktorými rástli stromy obsypané veľkými zlatistými listami. Skaly. Kvôli niečomu som hľadala skaly. Na sekundu som zastala a otupene som na ne hľadela. Neviem prečo. Už si nepamätám. Nechcem myslieť. Chcem kráčať, až kým nepadnem mŕtva. A to by už nemalo trvať dlho.
Ale predtým príde niečo hrozné. Uvedomila som si to, keď sa začalo naozaj stmievať. Rástol vo mne panický strach. Bez ohľadu na momentálne už absolútny chaos v poslaniach a prioritách som vedela, že noc sa spája s čímsi jednoznačne zlým. Prelievala sa mnou neurčitá predstava chladu, ešte horšieho chladu než doposiaľ, a tmy, v ktorej sa nedá kráčať. Lenže kráčať je to najdôležitejšie na svete. To sa nesmie stať. Nesmie nastať tma.
Lenže život ma už naučil, že keď vyhlásime, že sa niečo nesmie stať, to vôbec nezabráni tomu, aby sa to stalo.
Musím ísť ďalej. Už neviem, či kráčam v ústrety životu alebo smrti – a čosi mi nejasne hovorí, že oboje dostihnem ak budem pokračovať v chôdzi aj v noci. Nie je dôležitý smer. Dôjdem tam, kam musím. Pohyb ma buď udrží v akom-takom teple, alebo dovedie k smrti vyčerpaním. A tak som naďalej blúdila až kým sa nezotmelo. Hviezdy nesvietili a ja som si nikdy predtým neuvedomila, že tma môže byť až taká nesmierna. Keď som spadla, rýchlo som sa drala na nohy, lebo hoci všetko strašné okolo mňa sa nachádzalo aj vo mne. Ale ak pred tým nebudem utekať, zhorší sa to tak, že pohyb bude oproti tomu len prechádzka kvetinovou záhradou. Išla som v tom najtemnejšom myšlienkovom prúde, aký som kedy zažila, v porovnaní s ktorým sú aj nočné mory nič. Nikdy som tak intenzívne neprežívala údiv nad tým, ako ešte môžem žiť, ako to, že utrpenie prekračujúce všetky hranice, všetky predstavy, nedokáže zastaviť dýchanie a odpojiť mozog – znova a znova som pociťovala znechutenie nad tým, že od bolesti sa nedá umrieť, že aj tí najtragickejší hrdinovia si musia nájsť pomôcku, lebo puknuté srdcia skrátka nejestvujú; že najväčším väzením sme si sami, tá húževnatá prepojenosť nadnesených ideálov s prízemne fungujúcim telom, ktorú žiadna vôľa nedokáže roztrhnúť. Svet zariadil, aby sme umierali len na jeho oltári. Ale mňa už na ten oltár dovliekol – donútil ma vzdať sa svojich presvedčení a prejsť telesným aj duševným peklom. Mal ma tu poviazanú, zbitú a zlomenú, pokorne čakajúcu na ostrie noža na svojom krku. Neviem, čo viac by ešte mohol odo mňa chcieť. A preto som každou chvíľou čakala, že sa to stane, že to jednoducho príde, i keď to, že to prišlo, už asi nezaregistrujem.
Nechápem, ako som prežila noc.
Musela som chodiť dlhé hodiny a padnúť až nadránom, keďže som nezamrzla – že ma drvil chlad horší než kedykoľvek predtým však bolo jasné. Keď som zahliadla svetlejší kúsok oblohy, ktorý sa stále zjasňoval, nerozumela som tomu, ako ešte môžem byť nažive – až taký tuhý koreň by som nečakala ani v tých najdivokejších predstavách. Ale je isté, že to už dlho nepotrvá. Nevládzem vstať. Nepomáha nijaká motivácia. Jednoducho to už nejde.
Skutočne isté? Mnohokrát predtým som si myslela, že už prichádza koniec. A nič. Znechutene som si uvedomila, že nejakých pár hodín zrejme ešte mám. Bude potrebné to ešte chvíľu vydržať, kým konečne príde vykúpenie.
Vykúpenie? Nechcela som náhodou žiť? Nevybrala som sa na túto cestu lesom práve preto? Rozhorelo sa vo mne protichodné želanie. Zaplavila ma márnosť a zároveň dychtivá túžba hľadať niečo, čo by mi mohlo pomôcť znovu na nohy.
Zbytočná snaha. Toto už nerozchodím. Azda by som sa vládala kúsok odplaziť, ale tak sa do dediny nedostanem. Jediná nádej spočíva v tom, že ma tu niekto nájde.
Nájde. To je hlúposť. Aká je šanca, že by niekto išiel práve touto časťou lesa v tejto chvíli? Iba v románoch nastávajú takéto úžasné zhody náhod. Ale život nie je román. To som zistila už dávno.
Kiežby som tak mohla šance zvýšiť tým, že na seba nejako upozorním. Mať tak telefón…
Telefón. Signál. Napadla mi signálna svetlica, aké sa vypúšťajú z potápajúcich sa lodí, ale nič také so sebou pochopiteľne nenosím. Napriek tomu mi myseľ uviazla pri signáli a nechcela ho pustiť.
Signálny ohňostroj. Signálny plameň.
Čosi ma tlačilo do pŕs, čosi, čo by som necítila, keby na mne ostal ešte nejaký tuk…
Signálny dym.
Otvorila som doširoka oči.
Dym.
Zmeravenú ruku som presunula k predmetu v ľavom náprsnom vrecku. K zapaľovaču.
Dym, ktorý som sa snažila v prvých dňoch skrývať kúrením výlučne v noci.
Pršalo pred týždňom. Vrchná vrstva lístia, v ktorom som ležala, už bola suchá.
Dym, myslela som si roztrasene, keď som si dvíhala k očiam zapaľovač. Že som si naň nespomenula v noci, kedy by som bola dala všetko (ale čo všetko?) za kúsok tepla. Nebudem sa však za to pranierovať. Hlavne, že som si naň vôbec spomenula, a že sa to stalo včas.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Denník samovraha – 18. kapitola

  • Jazyk vie byť niekedy dvojzmyselný, viem že si myslela orechy, ale pri vetičke „vezmem orechy so sebou a keď cestou narazím na nejaké kamene, rozbijem ich“ som sa pousmial, ako rozhodne sa chystá rozbíjať kamene 🙂

    Tešil som sa na strašidelnú noc v lese, a Ty to odbiješ jednou vetou… A to zrovna v príbehu, kde každá drobnosť sa rozvláčne ťahá. Ach jaj.

    Z Jackie sa nám tuším vykľuje podpaľačka.

     

    Chybičky:

    také kritické, aby som mohla riskovať odklad jedenia – nemohla

    Nohy sa stali žiariče bolesti – žiaričmi

    Azda by som sa vládala by kúsok odplaziť – bez druhého by

     

    Celkovo mi táto časť ale prišla kostrbatejšie napísaná. Veľa strašne dlhých neforemných súvetí, miestami som sa v ich význame strácal (možno sa pod to podpísala aj pozdejšia hodina). Jeden príklad za všetky:

    „A ak to nemôžem spraviť, túžila som ich zničiť, odhodiť, vybiť si hnev – no potom som pochopila, že kým je vo mne hnev a deštrukčná sila, také kritické, aby som mohla riskovať odklad jedenia, to so mnou nebude.“

  • Akou jednou vetou? Noc predsa začína vetou “A tak som naďalej blúdila až kým sa nezotmelo.” a končí “Nechápem, ako som prežila noc.”. Medzitým je hrubizný odstavec. A že nie je strašidelný, to bude tou realistickosťou, ktorej som sa rozhodla držať. Najstrašidelnejšie, s čím som sa kedy v živote stretla, boli moje sny, nie skutočné veci.
    Keď si potrebuješ zachrániť život, aj podpaľačstvo je dobré…
    S tou kostrbatosťou je to možné, túto časť som intenzívnejšie opravovala a aj kratšie odstála – posledné kapitoly budem pridávať s trochu vyššou frekvenciou, aby som to stihla zverejniť celé, kým pôjdem “ta het za Veľkú mláku”. 🙂 Aj tá veta, čo si uviedol ako príklad, bola predtým kratšia. Neskôr som ju rozpísala, lebo mi pripadala nejednoznačná. Strácanie sa čitateľa však môže podporiť tú správnu atmosféru, keďže Jackie je už tiež riadne stratená… 🙂
    Hento som opravila.

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button