Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

village_of_the_valley_by_emshore-d6wy5ht
Zera

AUTOR

zera

Dedinka v dolinke zelenej

Ako by vyzeral svet v područí žien? Rozhodne estetickejšie.

Pokus o historickú poviedku… Nasmejte sa 🙂

Bola raz jedna dedina. V tej dedine bol bordel. Veľký dom – hanbinec s pozakrývanými oknami. Muži na ňom oči nechávali, ženy sa naň pozrieť nedokázali. Hanbaté dievčatá v ňom predávali telá a muži zo širokého okolia ich kupovať chodili. Neboli veru jeho obyvateľky váženými občiankami dediny.

I jedného pokojného rána vypukla tam panika. Dvomi ulicami rozliehal sa hluk, všetky ženy v zásterách triasli sa po skupinkách. „Volala mi sestra od vedľa, z dediny za dvomi vŕškami.“ Rumázga žena, že jej susedky sotva rozumejú. „Nešťastie rúti sa na nás, susednú dedinu zrovnali so zemou, ani popola po nej neostalo!!“ preháňa by zaujímavá bola.

„Ach, čo s nami len bude?“ krútia susedky zadkami svorne.

„Poďte do kostola, poradiť sa, sestry!“ ozve sa z rozhlasu. A už si to šinú farebné zástery čisté i špinavé, do kostola – domu spásy.

Ešte nesedeli, už nosy ohŕňali. Bordelmama prijala pozvanie tety svojej, čo je starostova matka. I postavila sa matka starostova pred oltár so zamračenou tvárou.

„Vojenský pluk rúti sa dolinami, a naša dedina v ceste mu stojí. Oslobodzovať prišli. Republiku však, nie jej ľudí.“ Krútia všetky hlavami podľa jej vzoru.

„Ej, mužov tu nieto, robotami zahlušení sú. Čo si my telom slabé ženušky počneme proti vojakom?“ bedáka jedna z prítomných.

„Utečme! A dcéry berme so sebou.“ Bľaboce druhá.

„Domce však nepobalíme a neunesieme.“ Krúti hlavou múdra starostova matka. „Keď sa chceme niekam vrátiť, nemôžeme odísť.“ Hoci žiaden mozoček v kostolíku sediaci nepochopil, čo práve povedala, všetky prítomne prikyvujú.

I húta bordelmama ako by zvrátila katastrofu. „Úsmevom ich obdarujme, vrátia nám ho. Nuž, dáme im čo chcú a oni zase odtiahnu.“

„A či ty vieš, čo chcú?“ spytuje sa ďalšia nemenovaná.

„A či vy nemáte mužov a synov doma, sestry?“ Čuduje sa bordelmama i ruky v bok dáva. „Keď muži domou prídu, kam prve sadnú?“

„Do kuchyne za stôl.“ Ozve sa z davu. „A hneď bruchá plnia.“

„Tak je. A keď bruchá plné majú? Kam ďalej sadajú?“

„Toten hlúpy šport kukať, večne by mohli.“ Pridáva sa mladší hlas.

„A keď v ich hlavách už krvi nieto? Pred spaním vedľa ženy.“ I zavládlo ticho v kostole.

„Pravdu má, neter moja.“ Ráznym hlasom usmerňuje rozvírené myšlienky starostova matka. „Matky i dcéry dediny, spojme sily a ochráňme panny, deti naše.“ I postaví sa dav s rachotom v kostole.

„Poďme, dedinu zachráňme.“ Velí jedna bez rozumu a ostatné ju už už nasledujú von z kostola.

„Stojte, ženy!“ zvolá matka starostova. „Či si deliť vojakov medzi domce budete?“ i zastavili sa ženy. „Pluk jeden, aj my jednotné buďme.“ Múdro hovorí.

„Potrebujeme bojový plán.“ I bordelmama sa zapojí. „Staré matky aj vy matky, vymyslite čo mužský žalúdok najlepšie zasýti a uvarte toho čo najviac v starej škole, čo pod prachom spí.“ I pobrali sa matere i staré matere po chleba živo debatujúc čo budú variť. „Dcéry dediny, ktorá z vás má doma televízor?“ pýta sa bordelmama. Zo štyri sa prihlásia dobrovoľne, ďalšie dve sú označené ostatnými za potenciálne žgrlošky. „Teda máme šesť televízorov.“ Zhrnie bordelmama. „Teto,“ otočí sa na strynú. „môžeme doniesť ich do radnice a rozdeliť po prázdnych sálach?“

„Môžete.“ Privolí.

„Ženy, berte fúriky a s televízormi priveďte ich späť.“ Štyri ženy ochotne, dve neochotne, berú sa preč. Vrátilo sa k moci ticho. Jedna žena sa ošíva. Skáče pohľadom z tety na neter. Otočia sa tie dve k sebe a hneď si na očiach vidia, čo je vo veci. „O zvyšok sa postarajú moje dievčence…“ obchádza neter nevhodné slová obkročmo.

„Tvojich dievčeniec nieto dosť. Pluk je veľký. Potrebujete posily.“ Zahľadia sa obe do zvyšku davu, čo im ostal zo zhromaždenia. Iba jedna vdova prihlási sa, že obetuje sa pre dobro dediny. Stryná i neter sklamané sú, no nikoho nútiť nemôžu. Ostatným ženám teda za úlohu dajú, zozbierať po dedine prístelky, čo rozložiť by sa dali po opustenej škole. Nachystať pre vojakov nocľah. Poberú sa všetky po svojom. Jedny upratať školu, nech uvoľnia miesto pre prístelky od druhých.

Bordelmama poberie sa domov. Jej dievčence bez dychu čakajú na správy z kostola. „Túto noc budeme praskať v záhyboch, dievčence moje. Prídu vojaci, čo bez žien veky boli.“ Radosťou otriasa sa hanbinec v základoch. Dievčence skáču od radosti, objímajú sa navzájom a blúzky odhadzujú. „Spať dievčatá.“ Vyháňa ich bordelmama. „V noci nenaspíte, naberte sily na statných chlapov.“ Aj iniciatívnej vdove pridelí izbu na odpočinok a sama ide späť do dediny dozerať na prípravy. Pridáva sa k strynej, čo kuchárky sleduje. Ubezpečí sa, že je všetko v poriadku a už beží skontrolovať staré triedy. Ženy zapriahli do práce i deti svoje, ide teda od ruky. Už sa čaká len na autá chlapov, aby pozvážali postele, čisté oblečenie a alkoholu za sud, dva.

Chlapi družne prichodia z neďalekých pivovarov nič netušiac o blížiacom sa nebezpečenstve, plnia príkazy. Dedinskí muži tiež dostanú najesť, len chleba však, ale potom medzi nich ženy delia deti, by ich ochránili a stiahli sa do domov.

Neskoro popoludní z lesa vynoria sa vojaci v zelenom od hlavy až po päty. Očividne ustatí. Všetko už vo svete videli, ale žeby ich dedinčania s úsmevom a otvoreným náručím vítali? Bordelmama v čele, víta ich a chlácholí.

„Dobrého jedla sme vám nachystali, po dobrej večery kolektívny šport a po ňom prekvapenie v podobe krásnych žien čaká na vás, milí naši vojaci.“ Tí boja sa najhoršieho – vari haraší im, alebo spadla bomba na nich a umreli? No prečo nepoddať sa prúdu, no nie? Muži v zelenom, pokojne dedinou kráčajú. Do školy ich pani vedie. Odkladajú batohy a k stolom sadajú k tanierom plným korenistého teplého gulášu s mäkkým chlebom k tomu. Čoskoro úsmevy rozžiaria ich tváre. Popri pivku chladenom vyspevujú a tancujú. Šťastný ani blchy v kožuchu, idú do radnice povzbudzovať futbalistov. Ale už nie všetci. Niekoľko mladíkov bordelmamu si odchytilo, spytujú sa na prekvapenie sľúbené. S radosťou zaviedla ich k nedočkavým dievčatám – vyparádeným, navoňaným. Už vyberajú si spomedzi seba a päť dievčat stávky uzatvára, ako dopadne noc snov. Rozchytia si prvú várku chlapov, natešené náhlia sa na lôžka. Bordelmama vzdychá nostalgicky. Prečo za jej mladosti vojna nebola? Noc k spokojnosti všetkých dopadla. Keď práce nebolo po uprataní kuchýň školy mladé dcéry dediny potichu pobrali sa do bordelu, ukradnúť si kúsok slasti. Pod rúškom tmy cítili sa hrdinkami. V kostole oľutujú, ale až o pár dní.

Ráno matky vojakov vychystali na cestu, ani by ich vlastní synovia boli. Lúčia sa s nimi devy hanobinské, oplakávajú ich odchod. Stávku vyhrala najmladšia – hoci tesne – o dvoch… Prvý a posledný krát boli občania obce šťastní, že bordel v ich dedine na pevných základoch stojí.

Komentáre

10 Responses to Dedinka v dolinke zelenej

  • už vám musí byť jasné, že som totálna extrémistka 😀

  • je ľudská bytosť so zvieracími znakmi. Satira o zveroch s ľudskými znakmi je Tvoja extrémistická Satyra. Pobavená. Som. Ja.

  • Konečne niečo ľahučké na pobavenie.

    Z.

  • Sama som sa na tom nasmiala, keď sa mi to v hlave popri učení dejepisu rodilo. 

    Názov je skutočne odvodený od Satyra ako bájnej bytosti. Máš dobrý postreh 🙂

  • že si sa šikovne z tej hrúbky vyvliekla (po mojej nahrávke), to sa cení, šikovnosť. Ešte vymysli dôvod pre dedinský muži. Mám rada vynaliezavých ľudí, vážne. Úsmiaty

  • Satyrovia boli napoly ľudia, napoly capy. V gréckej mytológii sprevádzali boha vína Dionýza, mali radi pôžitky všetkého druhu. (Čo je viac pôžitkárske ako milovanie? (Symbolika z mojej poviedky.)) 

    Proste som dala Satyra do ženského rodu a nazvala som tak príspevok, nevidím na tom nič zlé… Ty áno? (Osobne si myslím, že príspevky a vôbec diela by sa nemali nazývať po druhoch – napr. poviedka by nemala mať názov Poviedka…) 

    Opravím si, našla som ďalšie dve, čo som si už opravila… 

  • verím Ti. Ibaže je to aj satira. Tým pádom dostávaš ďalší bod odo mňa. Ja do názvov tiež všeličo poschovávam, vlastne do hocijakého slova/slovného spojenia sa dá. Rada sa hrám so slovami, ale to už som prezradila ústami Patrície, no hrúbky to majú u mňa na hrane, čo už tiež asi vieš. Patrí to k remeslu, vedieť pravopis. Možno sa tento neologizmus v názve znesie, hoci, asi by som volila bezhrúbkový variant a k Satyrovi prilepila ešte nejaké slovo…

  • Spokojnejšia? 🙂

  • ha… dve zdrobneniny v jednom názve… ale nazeleno som spokojná vždy (práve som dojedla špenát, jemne nasekaný, surový, nahrubo na nových a udusených zemiakoch nasypaný… viem, so mnou je to zložité:)

    Najprv som sa zľakla, že si stiahla celý text…

  • Veď je to vtipné, či? Ale ten nový názov sa mi páči menej ako ten starý… 

    Ale už to nechám tak… možno… Neviem vymyslieť nič, čo by sa tam hodilo. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button