Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

train_station___episode_3_by_hideyoshi
Zera

AUTOR

zera

Ťažký začiatok, smutný koniec. Život.

Vzniklo ako vedľajší účinok predávkovania sa Chopinom uprostred daždivej noci

 (Žena, zadychčaná ledva stíha vlak.) To bol zase deň. Voľné miesto. Sadnem si. Ten malíček mám asi narazený. Veľmi napuchol. Nebudem sa ho dotýkať a doma si naň dám ľad. Mám rada vlaky. Hlavne tie najnovšie vagóny, z ktorých sa skladá IC-čko a niekedy dopĺňajú zadok rýchlika. Na dlhú cestu sú takéto vlaky ideálne. Omnoho pohodlnejšie ako autobusy. Miestami si človek pripadá akoby sa vznášal, nie jazdil po niečom. Mám rada ten pocit. Tinka vlaky nikdy rada nemala. Kamkoľvek nad dvadsať kilometrov by najradšej letela lietadlom. Ách Kristína. Včera sme sa zas pochytili na peniazoch. Dúha! To som ešte nevidela. Na mrakoch blízko slnka je dúha! Je nádherná. Nemá všetky farby. (– chýbajú jej fialová a modrá.) Ale ba. Je akoby napoly obrátená. (Od slnka ide oranžová, červená a na vzdialenejších mrakoch prechádza do fialovej a do modrej, ktorú rámuje jemný pásik zelenej. Kochá sa výjavom, kým sa vlak neotočí tak, že nevidí na slnko. Kontrola lístkov.) Chlap ako má byť. Usmejem sa naňho? Ale nié, mohol by to dobre pochopiť. Hmmm, ale má krásne ruky. Ako Števo. A pevný zadok. Veď pôjde späť. A ešte niekoľko krát… Prečo som si len zabudla tú knihu doma? (Kríži ruky na prsiach a otáča sa späť k oknu. Prišlo niekoľko SMS.) Z účtu odchádzajú platby. Zakaždým ma to viac a viac frustruje. Večne potrebujem kalkulačku, aby som sa uistila, že vyžijeme. A princezná si na mobile naúčtuje štyridsať eur miesto dvanástich, ktoré jej predsa musia bohate stačiť. Ale nié, ona  musí byť na internete cez mobil. Hoci ten má doma. A neobmedzený. (Krúti hlavou.) Každú chvíľu chce ísť niekam na diskotéku. Vezme si na seba minimum oblečenia, samozrejme prechladne a vymešká dva týždne v škole, ktoré ako ju poznám nikdy nedobieha. Má dvakrát viac oblečenia, topánok a šminiek než ja a stále jej nie je dosť. Ja ju nechcem obmedzovať…. A ten jej priateľ. Peťo. Videla som ho predvčerom s bandou chuligánov ničiť detské ihrisko. Má divé oči. Určite droguje. Okrem tých cigariet, samozrejme. A alkoholu. Kristína by s ním nemala vôbec byť, nieto s ním tráviť toľko času. Neučí sa tak dobre, aby mohla márniť svoj voľný čas na pochybných priateľov. Bojím sa o ňu. Odkedy Števo odišiel na misiu nemá u nej autoritu nikto. Ide späť (ten sprievodca). Usmieva sa. Aj ja sa usmievam. Prečo sa usmievam? Ach Števo. (Skláňa zrak.) Chýbaš mi… Bez teba si s ničím neviem dať rady. Chýbajú mi tvoje ruky, aby… (Mysľou jej šklbne ich posledné milovanie sa. Krátky úsmev však rýchlo strieda zlá nálada.) Ivana dnes nič nerobila. Bolela ju hlava a ja som to odniesla pred šéfkou za ňu. Ako obvykle. A navyše jej budem musieť zajtra pomôcť dobehnúť, čo dnes zameškala. Hoci samej mi ostala kopa práce. Kiežby sa mi naskytla iná, nová robota. Najradšej by som tam už nešla ani zajtra…. Dúfam, že Tinka niečo zjedla. Má navarené a kopec jedla v chladničke. (Zvoní telefón.)

„Prosím?“

„Ahoj mami.“ (Ozve sa zo slúchadla dcérin hlas.)

„Ahoj Kika.“

„Aký si dnes mala deň?“ (Matka sa dcére sťažuje na prácu a kolegyne.) „To ma mrzí. Ale už skončil. Už je dobre.“ (Chlácholí matku, ktorej rapídne stúpa nálada.) „Mami, prepáč mi ten účet za mobil.“ (Vysvetlia si, ako sa veci majú. Vzájomne sa ospravedlňujú a odpúšťajú si.)

„Chýbala si mi, celý deň. Už sa na teba teším.“  (Rozlúčia sa.) Milujem svoju dcérku, takú aká je.

 

(Pocíti jemné lomcovanie rukou.) „Pani, zobuďte sa, sme takmer na konečnej.“

„Och, áno, ďakujem.“ Zadriemala som. (Vystúpila z vlaku a autobusom prišla domov.)  Všade je tma, Kika je asi vonku. Kabát pekne na ramienko do skrine, ták. Zavolám jej. Mám hlad. Idem niečo zjesť. Hádam mi ostali halušky s tvarohom. Papuče. Umyť ruky. (Mobil zvoní v detskej izbe. Zasvietila svetlo v kúpeľni a zrak jej padol na vaňu. Pri dne sa nehybne vznáša krvavá škvrna a v nej nahé bezvládne telo jej dcéry. Na chvíľku ju to akoby vyplo. Priskočila k nej.)

„Tinka!“ (Vytiahla jej ruku z vody pričom rozvírila krv na dne. Z vnútornej strany má jej dieťa hlboký rez od zápästia k lakťu. Ešte z neho slabučko vyteká krv. Kristína je studená ako voda, v ktorej leží. Zvyšky bielej peny sa lepia po okrajoch vane. Na mobile vytáča číslo záchrannej linky. Z druhej strany sa ozve cudzí mužský hlas.)

„Pomôžte mi, prosím.“

Komentáre

23 Responses to Ťažký začiatok, smutný koniec. Život.

  • nielen prekvapivý koniec, hoci názov čosi napovedal, ale aj štýl, akým je text napísaný. Komentovanie v zátvorkách ako pri scenári k divadelnej hre – zaujímavé. Chyby (gramatické) to špatia, musím podotknúť, aspoň jedenkrát, dvakrát… dávaj spolu:)

  • Zaujímavá črta (ak sa to tak dá nazvať). Nie je to zlé. Trochu hutné, čo do obsahu a členenia, chcelo by sa s tým ešte trochu pohrať. A záver dosť drsný. Ale celkový dojem nie je zlý, je to pomerne zaujímavé. Aj zaujímavo napísané. Len ešte doladiť nejaké veci.

    A Zera, nemáš v pláne sa zabiť, že nie?

  • že zaujalo. A ďakujem za upozornenie na chybu. Našla som len dvakrát a opravila som si to 🙂 

  • Aspoň u mňa teda (a tým pádom aj u mojich HH). 

    Hádam sa len o mňa nebojíš? 🙂 Čo mám v pláne, viem len ja. A vy môžete hádať 🙂 Adhary si sa to už pýtala? 

  • Je fakt, že myšlienky v hlave bývajú často nesúrodé a hutné, no ak ich chce človek sprostredkovať druhému, aspoň nejaké členenie textu by bolo fajn.

    Popravde, drobnú obavu to vo mne vzbudilo. Adhary som sa nepýtala, ale Adharu, na rozdiel od Teba, poznám tak trošku aj osobne 😉 Niežeby Tvoje rozhodnutia neboli Tvoja vec, ale často (možno aj vždy) na rozhodnutia ľudí má vplyv ich okolie. Ľahostajnosť môže zabíjať. Doslovne.

  • od Bansky tiež na tom nie je najlepšie… ešteže stretla Huga…

    Ľudia bývajú ľahostajní, a potom sú zaskočení, zhrození, v šoku. Ani nie z toho činu, skôr z toho, že chodili okolo, mali toho zúfalca na očiach, a nevideli, neopýtali sa, neurobili niečo. Lebo zrazu chápu niektoré jeho prejavy ako volanie o pomoc. Zrazu to rozlúštia ako jasné, hoci nanajvýš tiché a opatrné, volanie o pomoc. Neskoro.

    Možno si raz zvolím odchod ako Virginia Woolfová či Sylvia Plathová (keď dopíšem, čo musím)… alebo inakší, lebo rieka tu nablízku nie je a plyn v dome nemám zavedený… vaňu tiež nemám, žiletky načisto tupé. Dobrú náladu som si niekde včera nechala. Už idem. Hľadať. Pekný nedeľný večer všetkým, ktorí vedia byť prítomní.

  • Ľudia, ale nemáte v pláne sa reálne zabíjať, že nie? 😀

    Ja som si myslela, že Patrícia a Bansky to už majú v hlave zrovnané. Možno som sa mýlila. A možno som len naivná a hlúpa. Ja sa v skutočnosti v živote a ľuďoch veľmi nevyznám. Ešte som malá. A možno aj ostanem.

    (A Lara. Budem veriť, že to nemyslíš vážne, ale keby predsa – nemyslíš si, že by to poprelo to, čo si písala? Hugo a spol. Aký by to malo celé zmysel? Možno som práve trápna… ale ja nemám rada žarty na túto tému.. hlavne ak je tam reálna možnosť, že to žarty nie sú. Niežeby záležalo na mne – však kto ja som a čo môžem dať ľuďom okolo seba? Som rovnako hlúpa a svojím spôsobom ľahostajná alebo bezmocná ako všetci ostatní. Aj keď, otázka znie, nakoľko je to pravda a nakoľko alibizmus. Myslím si, že veľa vecí by bolo inak, keby sme si viac všímali jeden druhého a mali úctu k životu a rešpekt a všetko… Ale už veľa kecám a zrejme aj odveci, tak asi stačilo.)

  • dopíšem, čo musím, znela moja správa. Je toho ešte dosť. Takže aj času a času. Dokonca tam bolo ešte i slovo možno. Bol to taký povzdych niekoho, kto sa natoľko odlišuje od všetkých okolo – hoci by sa im naozaj vo veľa veciach podobať nechcel a ani nemohol – až ho tá osamotenosť načas celého obalí pavučinou. A je mu smutno. Ráno si prečíta veci od Zery o ťažkých začiatkoch a smutných koncoch a prečíta si komentár o obavách… A tak by chcel prísť so svojimi textami k čitateľom, a tak to stále nejde… Obyčajný nedeľný splín, nič viac.

  • Zapojím sa aj ja. Zera prepáč, ak Ti vadí, že diskusia sa vyvíja odveci smerom, no ale keď už tu zaznelo aj moje meno…

    Ja osobne neverím tomu, čo píšem. Ani v sci-fi, ale ani v realistickejšom Denníku samovraha. Verím niektorým myšlienkam a posolstvám, ktoré sú do mojich diel vložené, ale neverím vývoju deja, neverím, že niečo také by sa mohlo stať aj v tom druhu reality, ktorý nazývam život svoj každodenný. Nič z toho. Snažím sa diela koncipovať tak, aby boli v súlade s niektorým druhom reality, no s tým mne najbližším, realitou najreálnejšou, nie. To by už vôbec nikto nečítal. I keď, dvaja opovážlivci sa našli. Idem sa však postarať o to, aby ich to prešlo. 😀 (Problematiku rozličných realít som rozoberala v jednom z komentárov v Samovrahovi). Knihy nám nemajú ukazovať svet, aký naozaj je. Knihy nás majú z tohto prašivého sveta na chvíľu voviesť do sveta, aký nie je, no mal by dodržiavať pravidlá reality platnej pre literárny svet. Občas mám pocit, že s takým názorom som na svete jediná, ale už odbáčam.

    Takže popretie je relatívne. V mojom prípade by sa poprelo dielo, ale nepoprelo – naopak, potvrdilo – by sa skutočné presvedčenie a to je dôležitejšie. Ale to je čisto akademická debata – zatiaľ. 😉 Zaujímavé, ako písanie v prvej osobe dokáže nabudiť v čitateľoch pocit, že ide o autora samotného – pritom autobiografické črty vkladám do postáv už dávno, ale to si nielenže nikto nevšimol, ba dokonca mám skoro zakázané to vôbec spomínať. Ale to som už zase odbočila.

  • je mi ľúto, že som v tebe podporila mizériu. Prosím neber moju tvorbu osobne. Za všetko môže Chopin 😀 milujem ho a on je už mŕtvy… Je to na figu 😀 celé, kompletne. 

    Tú osamelosť z dôvodu, že človek nechce byť zrnko maku v makovici poznám. Sama ju prežívam a nenávidím. Nenávidím seba, nenávidím spoločnosť do ktorej patrím a nenávidím celý svet. Pretože nie je reálny.

    Jedinou útechou sú mi krátke „cesty“ do mojich textov, ktoré ma odbremenia od mojej nekonečnej nenávisti voči vlastnej osobe… Ale to vás tu nemusí trápiť 😀 

  • Bavte sa o čom len chcete. Mám rada sledovanie rôznorodých debát. 

    Musím ti niečo povedať. Je strašne smutné, že neveríš vlastnej tvorbe. Veď to je to jediné (pred tým, než budeš mať deti) začo si priamo zodpovedná. Ako dokážeš prezentovať niečo čomu sama neveríš?? Akoby si predávala tabletky na chudnutie s reklamou, že si od nich sama schudla pričom by v tvojej hlave zakaždým zaznelo – nikdy by som s chémiou nechudla, mesiace hladujem aby som mala peknú postavu… Klameš samu seba.

    Približuješ sa schémam, vzorcom a šablónam ako si myslíš, že by to malo vyzerať… Načo je to dobré? To už niekto vytvoril, prečo nechceš byť originál ale len klon, kópia?? Keď sa našli dvaja, určite by sa ich našlo viac… 

    Podľa mňa sú dva druhy čitateľov – čitatelia, ktorý potrebujú uniknúť do inej dimenzie a čitatelia, ktorý potrebujú vidieť, že v rovnakej dimenzii je niekomu mizernejšie, než im… 

  • Moja tvorba nie je o mne. Nikdy. proste ma vyhľadá príbeh, ktorý chce vyjsť von a ja mu to splním (inak by nedal pokoj). 

    Neviem kde ste nabrali, žeby som sa chcela zabiť 😀 veď HH bola v tomto prípade v podstate matka 😀 dcéra bola len ako vedľajšia postava – udalosť. Ak sa v mojich príbehoch s niekým stotožňujem, nikdy to nie je vedľajšia ale hlavná postava. Takže som si asi vyveštila budúcnosť 😀 

    Aby sa úplne rozplynuli obavy o môj život: príliš mi môj život chutí, aby som ho vypľula a zahodila. A neznášam zvracanie – z krvi sa mi robí zle. No najviac nenávidím bolesť. Och, a nesmiem zabudnúť, že podľa mňa je samovražda najspontánnejší čin, ktorý môže hocijaký človek urobiť. Samovražda sa nedá naplánovať. Len psychopati plánujú samovraždu a pud sebazáchovy im v tom takmer vždy zabráni – čím dlhšie to visí vo vzduchu tým silnejší je pud sebazáchovy. 

    BTW: Keby pre nič iné, tak pre sex sa mi oplatí žiť 😀 

  • Deti nebudem mať nikdy. A s tou vierou sa to pokúsim vysvetliť ešte raz. Áno, verím myšlienkam, posolstvám vo svojich príbehoch. Ale neverím, že by sa v reálnom svete všetko mohlo udiať tak, ako je to v tom príbehu opísané. Ani podstatné časti by tak nemohli prebehnúť. To som nevymyslela ja – to, že v románe, aj keď to nie je fantastický žáner, prebiehajú veci inak ako v realite, učia aj učitelia tvorivého písania.

    A mimochodom, nikdy som nechcela tvoriť to, čo už niekto vytvoril. Voči preváraniu miliónkrát prevarených čajov mám odpor. Mám tu o tom aj jeden celý príspevok. No literárna tvorba má svoje pravidlá. Ich dodržanie je kľúčové pre jej prijatie okolím. Ale nenarúšajú jej jedinečnosť.

  • Počúvaj, samovražda nejde od teba, ale strašne veľa temnoty v tom písaní, žiadne svetlo. Prečo?

  • Musím sa tu do toho trochu vložiť, lebo sa mi vôbec nepáči, že cudziu osobu považuješ za mňa. Už cez pokec, keď si mi napísal, som ti odpísala, že to nie som ja. Nerozumiem, prečo ti to nestačí. 

    Nechaj Zeru láskavo napokoji. Nemôže zato, že ti ma pripomína a ani zato, že som ťa opustila. Môžeš si zato sám. A ty to dobre vieš. Ak máš so mnou nejaký problém, vyrieš si ho osobne cez pokec. Nie takto na verejnosti a k tomu sa ešte sám ponižuješ.

     

    Zera, prepáč mi. Urobíš najlepšie, keď si ho nebudeš všímať. 

  • Jáj, či sa len cítim ponížený 😀

  • Nedokazuj mi opak. 

  • a tým dokázala, že sme fakt dve, nie jedna. 

    Ak neprestane dobiedzať, začnem ho ignorovať, to sa neboj 🙂 

    Pekný deň, Ja

  • Lebo happy endy neexistujú. Všetky rozprávky sú jeden obrovský nemilosrdný podvrh, ktorý necháva deti vo falošnej nádeji a dospelých v horkých slzách. 

    Pričom to každý vie – ale akoby to bolo tabu. Mne sa to ale nepáči a snažím sa ľuďom rozlepiť oči. Preto. 

    Neviem prečo ťa opustila a ani to nechcem vedieť. Ale riešte si to v súkromí prosím. Odpúšťam ti, že si ma krivo obvinil. Ale viac to nerob, inak zabudnem na dobré vychovanie. 

  • Tak s tými rozprávkami s Tebou absolútne súhlasím. Aj ja sa snažím rozlepiť ľuďom oči. Preto tiež moje príbehy väčšinou končia viac-menej smutne (aj keď je to relatívne, lebo čo je neúspech pre jednu postavu, môže byť úspechom pre inú). O tých nerealistických stereotypných rozprávkach som pred rokmi napísala aj túto úvahu: http://www.enigma.sk/weblogy/adhara/kope-vas-muza/preco-v-rozpravkach-drak-nikdy-nezozerie-princa

  • sa mi zdá ako útok proti láske v príbehoch, nie proti happy endom. 

    Nemôžeš vymazať lásku – odnikiaľ. Veď láska je posledný odlesk mágie, ktorú nám Boh zanechal na tomto pochmúrnom svete. Láska je to jediné, čo mnohých ľudí drží pri živote. Láska to nie je len milostný vzťah. Je to priateľstvo, je to rodina, sú to koníčky, aj nenávisť. Toto všetko sú formy lásky. Keď nemáme jednu, máme inú ale v našom živote je láska jedným z pilierov bytia ako takého. Bez nej by sme nemali nič. Ani ten princíp nie…

    Čo už je šľachetnejšie, ako trpieť láskou ale trvať na šťastí milovaného človeka nehľadiac na vlastné? Jedine tak vážiť si lásku druhého a popri prijímaní ju aj vracať. 

    Vieš si predstaviť svet bez lásky?? Ja teda nie. Sama som zamilovaná, mám kopu priateľov a milovanú rodinu, ktorú (navzdory chybám) by som nevymenila za nič na svete. 

     

    Láska patrí do príbehov. Mne ide o ten konečný moment, kedy je všetko v príbehu tak ako má byť, všetci sú šťastný a v tú chvíľu je koniec. (Videla som jeden krásny obrázok na tému – prečo žiadna rozprávka nehovorí o tom, čo bolo po svadbe :D) Ako Mrs Smith vo filme povedala, happy endom sa končia príbehy, ktoré sa neskončili. Potom to teda nie je predsa koniec… Happy end je len dočasný stav, každú chvíľku pokúšaný diablom. Koniec je smrť. Keď niekto zomrie, všetci plačú. nesmejú sa a nehovoria si – Ách to bol krásny príbeh, vráťme sa späť do reality… NIE

    Zamysli sa nad tým. 

  • Láska má veľa podôb, veď to hovoríš aj Ty. Ja ale vystupujem len proti nadbytku jednej z jej foriem – milostnému vzťahu alias partnerskej láske. Iné formy lásky aj v mojich príbehoch zohrávajú kľúčové úlohy, motivujú postavy k možnému aj nemožnému. No z nejakých nepochopiteľných dôvodov silné priateľstvo, rodinné putá a ďalšie formy citu vraj nepripadajú čitateľom dosť kúúúúlové. Len láska medzi mužom a ženou (resp. aj medzi rovnakými pohlaviami). A to ma štve. Ale presne všetko toto bolo aj obsahom daného príspevku.

    A to chystám ešte jeden príspevok špeciálne na tému proti partnerskej láske v knihách…

  • … ale deti – venujte sa radšej príjemnejším témam tu na webe – samovraždám, kanibalizmu a pod.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button