Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

List Majovi

Ahoj Majo

 

Prečo ti píšem? Len tak, nesmie sa to? Však sa poznáme. Len tak som šiel po meste a len tak mi napadlo, že ti napíšem, lebo som len tak videl (a samozrejme nechtiac) len tak počul aj pár ľudí. Napríklad tá ženská, čo stála na chodníku s prekríženými nohami v čudných silónkach a telefonovala. Vyzerala veľmi dôležito. Je to potrebné? Vyzerať pri telefonovaní dôležito? A z toho, čo som nechtiac počul  som zachytil najmä tie opočúvané frázy – to sa spraví, ešte tri mesiace, tak to má byť. Majo, to sme sa fakt tak zautomatizovali?

Kedysi dávnejšie som písal o korporátnej prázdnote.  V tomto meste, Majo, ju stretávam na každom kroku. Aspoň mám taký pocit. Akoby z učebnice syndrómu vyhorenia. Aj keď sa väčšina tvári, že ich to baví. Nebaví.  Musíme tak skutočne skončiť všetci? V jednej piesni  sa toto mesto opisuje ako „najväčšie z malých miest na okraji sveta“. Ale ja mám pocit, že u nás by to mohlo byť ktorékoľvek mesto. Malo by predstavovať silu, komunitu – tuto je však iba veľké zoskupenie inidividualít čakajúcich na sliepku znášajúcu zlaté vajcia.

A ten pán vyzerajúci normálne o pár metrov vošiel do podniku s čudesným názvom, niečo o mojom dome. Môžeš ísť do baru s názvom môj dom? Chcel by som mať v dome bar? Ja teda nie, ale ak ide o peniaze, tak to asi nevadí. Zvonka to vyzeralo ozaj ako doma. Pohovky, vankúše, plyšák, teta Rozália s mobilom a obligátnym úsmevom pri zdvihnutí hovoru. Bál som sa vojsť. Náhodou by som  sa tam ozaj cítil ako doma. To som nechcel riskovať.

A tie autá keď idem cez prechod. Všetci sa tvária, ako keby tam neboli. To je asi taký zvyk. Ja občas rozmýšľam o tých ľuďoch, kto sú, prečo idú autom, kam asi smerujú, snáď sú to dobrí ľudia.  A ja pre nich asi ani neexistujem.  Dívajú sa kamsi do stratena. Možno iba tam, kde sami cítia, že sú. Stratení. Veď keby im nad hlavami prebehol trojhlavý jednorožec, tak by ho nevideli, lebo by práve písali smsku, alebo niečo také.  Tak to je Majo, dívame sa kamsi do diaľky, za snami. Niekedy ťažko povedať, čie sny to sú. Ale robíme všetko pre to, aby sme ich naplnili. A keď dojde na lámanie chleba, tak my už máme v rukách aj strúhanku. A tak sa pýtam: „Majo, existuješ ty vôbec?“

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to List Majovi

  • myšlienky, postrehy… ešteže chodím po inom meste… a vidím ľudí zapálených pre vec a hovoriacich o víziách (nie dôležito a nie do telefónu)… stretávam všetkých tých nadšených bádateľov vedy zvanej dobrý pocit. Žeby zasa len nastavením to bolo a a ono je tu jedno aj druhé vedľa seba? Pekný deň prajem. Ten veľký biely je čuvač?

  • Nie je.

  • A skutočne sa poznáte, ak je to len výplod tvojej fantázie?

    Poznáš sa? 

    Inak telefonisti mi dajú za pravdu, že v telefóne je „počuť“ psychické rozpoloženie osoby z opačnej strany „kábla“. Veľmi sa mi páčia myšlienky s jednorožcom a esemeskami, čakanie na sliepku znášajúcu zlaté vajcia, ale najviac sa mi páčili pohľady do prázdna – miesta, odkiaľ pochádzajú tí, čo tam pozerajú. 

    Hoci by som rada prispôsobila moju predstavu – napr. tú ženskú – k tvojej (pár detailov – farba vlasov, typ oblečenia…) ale nevŕtam. 

    (Čudné – písať listy imaginárnemu priateľovi – mať ja imaginárneho priateľa, je stále so mnou a rozprávame sa.) 

    Nech sa darí 🙂

  • Ta keď už si ku mne taká milá, ta nemôžem si ťa pridať na facebooku medzi priateľov? By ma to fakt veľmi potešilo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button