Ak chcete, pozrite si najprv I. časť reportáže.
Na jej konci nájdete link, ktorý vás sem vráti.

***

Dnes sa trochu potúlame po koralovej lagúne obklopujúcej ostrov Moorea. Zatiaľ je naša loď na hlbokom mori. Biely vodorovný pás obďaleč je okraj koralového útesu, o ktorý sa lámu vlny.

Tu sme už v lagúne: hladina pokojná, vzduch 30, voda 28, pulz 95, šnorchlovacie súpravy rozdané, vodotesné fotoaparáty pripravené – stačí už len skočiť…

Lagúna je koralmi doslova posiata.

Fifty Shades of Rainbow.

(Moje) srdce akvaristu plesá.

Najbizarnejší tvor, ktorého sme stretli, bola morská ihla.

Ale poďme si vyskúšať niečo vzrušujúcejšie.

Chvíľu trvalo, kým sme prekonali počiatočný ostych a odvážili sa priblížiť k Jej Kráľovskej Výsosti.

Blízke stretnutie tretieho druhu. 

Torero.

A na dôvažok – aby bola menšia nuda – objavila sa ďalšia návšteva: žraloky so sprievodom morských ihiel.

Po vzájomnom oťukávaní sa seansa skončila všeobecným zbrataním suchozemcov a týchto gracióznych vodných zvieratiek. Odvážil som sa dokonca chytať raje za šupinatý chvost – a nič – nijaký elektrošok ani paralyzujúci jedovatý bodec. (Ešteže nešlo o jedovaté tŕňovky či „elektrické“ raje mramorové, to by som tu už asi dnes nepísal.) Zhora sa raje nechali našimi rukami ochotne maznať, evidentne im to robilo dobre, zospodu sa ich však neodporúča chytať (majú tam ústa). Žraloky sa správali džentlmensky, uchovávajúc si 3-5 metrový dištanc. Zrejme neboli hladné.

Vyčerpaní šantením s morskými príšerkami sa vraciame do našich skromných drevených domčekov. Sú iba meter nad hladinou.

Aj priamo z terasy sa dá pozorovať život pod hladinou. Tento morský had bol naším stálym, pokojným spoločníkom; za deň urazil 1,5 metrovú vzdialenosť. Tak sa má žiť!

Západy slnka na Moorei by označil moderný výtvarný umelec za neskutočný gýč – a zrejme znechutene odišiel do baru.

Ráno nás budí špľachot vesiel – priplávali raňajky.

Sú skromné, zodpovedajú našej asketickej povahe.

Mostíkom sa dostanete na pobrežie, priamo do udržiavanej tropickej záhrady. Je plná paliem, kríkov a kvetov. 

Milenci si vyrývajú spomienkové odkazy na listy sukulentov.

Bambus tu narastie do hrúbky aj 10 cm.

Najkrajší kvet Polynézie? Tu je! Baletka v červenej sukničke. Kvety visia zo stromu.
(Kto mi označí, ako sa strom volá, dostane odo mňa letenku na Tahiti. Zaplatí si ju, prirodzene, sám.)

Vzdušné korene niektorých stromov dočahujú zem aj z výšky 5 metrov.

Ďalšie čudo – obnažené korene majú priemer väčší ako koruna stromu.

Ráno. Rozlúčkový pohľad na lagúnu.

Trajekt na Tahiti.
Zmenšujúca sa silueta ostrova za loďou.
Stratený raj.

Vlado Preložník

Bývam na úpätí pohoria Tribeč, blízko Nitry. Som dlhoročný splavovač riek, jazier a morí. Okrem toho sem-tam vydávam knihy.