Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 16. kapitola

Prebrala som sa v čudnom stave.
Únava, otupenie, bolesť boli už normálne, hoci teraz zvýšené tým, že som zaspala v polosede. Čo nebolo normálne je pocit, akoby sa vo mne prebudila úplne iná myseľ. Bolo to ako vytriezvenie z nejakého ošiaľu. Ošiaľu posadnutosťou smrti.
Náhle mi to celé pripadalo príšerne nezmyselné. To, čo som si spravila, do čoho som sa to dostala. Že život je môj nepriateľ? Sprostosť. Že sa to už nedalo zvládať? Žvást. Že chcem umierať so spomienkami na minulosť? A prečo preboha? Prečo vôbec chcem umrieť?
Predtým som si vždy pomohla protiargumentami. Teraz sa nijaké naširoko-naďaleko nevyskytovali. Nevyskytovali a bolo zbytočné ich hľadať. Bolo zbytočné aj hľadať dôvod, prečo ich hľadať. Sídlilo vo mne úplne iné vedomie, ktoré nemalo so starou Jackie spoločné zhola nič.
Potrebujem sa stadiaľto dostať.
Pohla som sa. Zastenala som bolesťou. Musím to prekonať. Musím.
Vtedy sa zjavila ustrašená myšlienka. Naozaj sa chcem vrátiť? Naozaj? A ako vysvetlím mame a bratom, kde som bola? Budú ma do konca života považovať za duševne labilnú trosku, okolo ktorej treba chodiť len po špičkách.
Tak sa odsťahuješ! zreval na mňa racionálny hlas bojujúci o moje prežitie. Naozaj si odmietaš zachrániť život len kvôli reputácii?
Zachrániť život? Pekné vyjadrenie. Hlavne potom, ako som si ho sama skoro vzala.
Na gauči som zaujala polohu na štyroch, ale kolená a lakte sa mi čoskoro podlomili. A s tým prišla nová myšlienka.
A čo reputácia predo mnou? Tej odsťahovanie nepomôže. Nemôžem žiť s hanbou voči sebe samej. Nemôžem žiť s tým, čo som si chcela urobiť.
Hlas bojujúci o moje prežitie na mňa reve, že samozrejme môžem, žiť sa dá absolútne so všetkým.
Ale pochybnosť spôsobila zdržanie a zdržanie dalo šancu telu. Nevediac ako, vyčerpaním z nedostatku živín som znova zaspala.

Keď som sa prebrala, bola som späť. Moje vnímanie, cítenie, moje nastavenie bolo späť. A zároveň som si predošlú epizódu pamätala. Zaplavila ma horúca hanba a ľadový úžas. Ako som mohla až tak stratiť odstup?
Alebo ho získať?
Uvedomila som si – hoci s nenávisťou k celej tej myšlienke – že keby sa emócie a presvedčenia dali kontrolovane vypínať a prepínať, bolo by to vlastne fajn. Ten pohľad na život, ktorý som mala počas tej čudnej chvíľky bdelosti, sa mi celkom pozdával. Iste, je hrozné pomyslenie necítiť zármutok vtedy, keď je adekvátny, ale asi ešte horšie je cítiť ho donekonečna, nevládať sa postaviť na nohy a neísť v živote ďalej.
Obrátila som sa zboku na chrbát. Pred zrakom mi plávajú žiarivé plochy. Alebo možno sú normálne a len kontrastujú s temnými škvrnami, ktoré sa mi robia pred očami. A napadla mi podobná otázka, akú som riešila včera (nečudo, sú to tie špirály, vždy sú to špirály, v každej jednej chvíli).
Využila by som takú možnosť? Keby ma postavili pred riadiaci panel svojich pocitov, kde by pri každej mojej spomienke bola páčka, ktorou sa dá vypnúť emócia s ňou spojená, povypínala by som ich? Nie spomienky by som nezmazala, to som si vyjasnila už včera. Ale vypla emócie s nimi spojené.
To je absurdné. Pocity sú zviazané so spomienkami pevne. Sú ich súčasťou. Musela by som odstrániť aj ne samotné. A viem, že to by som neurobila.
Ale veď to už predsa robím.
Idem umrieť. Idem odstrániť všetku bolesť zo svojho života. A to tak, že odstránim spomienky, ktoré sú jej pôvodcom. Nechám ich rozplynúť sa v ničote.
„Nie,“ zašepkala som stene a premenlivým žiariacim poliam pred ňou, kde sa ako útržky z filmu mihali záblesky obrazov. „Nie. V ničote nie.“
Ale áno. Žiaľ áno. Ak umriem, nezostane vôbec nijaká stopa po dôvode, prečo som umrela, vznášať sa niekde a blažiť iných nevyliečiteľných romantikov. Myslela som si, že po mne ostane niečo podobné ako to, čo v nás ostane po tragicky končiacich románoch, kde sú na konci všetci hrdinovia mŕtvi a nikto o ich obetiach nevie. Ha, lenže ten nikto vlastne nie je nikto. Vie to rozprávač, ktorý nám to sprostredkoval. A to je prudký rozdiel medzi realitou a knihou. Nikto môj život nezaznamenáva, nikto o tom nevie. Áno, prežívala som pekné veci s ľuďmi, ktorí všetci do jedného žijú. Lenže tie spomienky v nich už nežijú. Nebanujú za tým. Neochromuje ich to. Dokonca to ani nespomínajú. Boli so mnou v rovnakom čase na rovnakých miestach, ale to najzákladnejšie, tú kľúčovú emóciu som si stadiaľ odniesla iba ja. Nie, moje spomienky v mysliach iných neexistujú.
Pokúšam sa ešte utešiť zistením, že ak sa stalo niečo o čom nikto nevie, aj tak to nič nemení na fakte, že sa to stalo. Ibaže ani to nie je pravda. Neverím, že súčasnosť je vlak pohybujúci sa na predlhých koľajniciach časovej osi. Neverím, že minulosť, svet použitý súčasnosťou, sa ukladá niekde do škatúľ, ktoré dostávajú identifikačné nálepky, aby sa prehľadne archivovali. Minulosť neexistuje. Je to pojem pre niečo, čo nie je.
Takže keď sa všetko to krásne mojou smrťou stratí, stratí sa to zovšadiaľ, nadobro a neodvolateľne.
Toto som si nikdy predtým neuvedomila. To, že s mojou smrťou odíde z tohto sveta aj dôvod mojej smrti a tým bude vlastne úplne nezmyselná. S tým sa nezmierim. Ak sú moje spomienky niečo, pre čo sa oplatí umrieť, potom sú rozhodne niečím, čo sa oplatí zachovať. A to môžem urobiť jedine ja. Nie perom. Nie štetcom. Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale. Jedine vo svojej hlave. Svojím životom.
Ale teba strašne bolia! okríknem sa. Prišla si sem, aby si sa zbavila tej ukrutnej bolesti! Sú ako diamantová dýka zabodnutá v tvojom tele – krásne, ale páliace. Ja nemôžem…
Ja, ja ja…
Čosi mi otvorilo oči a zadržala som dych.
Prečo stále len ja? Prečo by došľaka pri takom dôležitom cieli malo záležať na mne?
Držím si ako najvzácnejší poklad spomienku na malé dievčatko, ktoré sa rozhodlo byť statočné, aby rodičom nebolo na príťaž. Lipnem na nej, pretože dnes tým dievčatkom už nemôžem byť. Ale prečo ním nemôžem byť? Lebo dnes už sa odmietam obetovať v mene vyššieho záujmu.
Všetko do seba zapadlo.
Kašľať na hlúpu bolesť. Tvrdila som, že ju vydržím, ak je s nejakým cieľom – a ten cieľ som práve objavila. Vlastne tam už bol dávno, len som ho pre nejaké klapky na očiach nevidela. Musím žiť, aby som si zachovala všetky tie spomienky. A tým, že budem žiť, sa k tomu malému dievčatku opäť o krok priblížim. Len o jediný krôčik, viac nie. Nerobím si ilúzie, že sa v mojom živote všetko diametrálne zmení. Ani že by spomienky na to, čo nemôžem mať, prestali bolieť. No bolesť trochu zmierni zistenie, že už viem, prečo to na tomto svete znášať. Predsa pre ich zachovanie. Budem chodiacim archívom.
Vydesil ma spätný pohľad na to, čo všetko som mohla smrťou stratiť. Moje problémy, všetka úzkosť a zúfalstvo bola len malá hromada ležiaca na oveľa väčšej podložke – tá podložka sa nazývala Existencia. A tá obsahovala omnoho viac než som si uvedomovala, obsahovala aj dobro, práve vďaka ktorému som bola schopná rozoznať zlo. Obsahovala tiež osamelosť, ktorá nie je príjemná, ale práve osamelosť bola dôvodom, prečo musím vydržať – nikto iný tu totiž s tým, čo je vo mne dobré, nie je. Nejestvuje žiadna záloha. Tým, že som jediná vo svojich prioritách, som jedinečná v ich vnímaní – zrušiť to všetko len preto, aby som sa zbavila beznádeje, bolo ako vyliať vaničku aj s dieťaťom.
Vzlykajúc som si ešte raz vybavila spomienku svojho minulého štvorročného ja. Toto bolo to ja, ktorého zachovanie treba udržiavať, nie toho ja spred mesiaca bažiaceho po smrti. Toto a prízraky ľudí, ktorí už funkčne neexistujú, ktorí prežívajú už iba vo mne a ja jediná rozhodujem o tom, či zmiznú nadobro. A ja to nedovolím. Nikdy to nedovolím. Rástla vo mne energia, zdvihla som sa na lakte, potom do sedu, hoci celá som sa stále otriasala vzlykmi.
Bude to nesmierne náročné. No všetko ide ľahšie, keď máte pred sebou cieľ.
Slnko práve vyšlo. Výborne. Výborne.
Vyťahujem kľúč z obitej kanvice, jeho posledného úkrytu. Prinútim sa dať si ešte pár hltov vody a otváram dvere.
Všetko, či mi je drahé, nenechám ťa zaniknúť. Trvalo mi dlho, kým som to pochopila, a za tú dobu som značne zoslabla – ja viem. Ale už je to dobré. Už som tu. Znova pripravená bojovať.
Už idem.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Denník samovraha – 16. kapitola

  •   Na začiatku sa Jackie tuším priblížila k osvieteniu, ktoré hľadajú pustovníci na samote 🙂

      Nemôžem hovoriť za všetkých, ale u mňa negatívne pocity spojené so spomienkami časom vyprchajú. Spomienky ostávajú, ale aj keď si spomeniem na nepríjemné situácie, niekedy som mal aj na mále, dnes už to vo mne negatívne emócie nevyvoláva.

      Som rád že Jackie objavila svoju jedinečnosť, hoci toto ako dôvod na obrat by som nečakal. Ale každý dôvod dobrý.

     

    K textu: Veta „Neľutujú za tým.“ mi nedáva zmysel, možno „Nebanujú“?

  • si ma oslovila viacerými vetami. Spomeniem – Vydesil ma spätný pohľad na to, čo všetko som mohla smrťou stratiť. Alebo – Sídlilo vo mne úplne iné vedomie… Či tieto – Bude to nesmierne náročné. No všetko ide ľahšie, keď máte pred sebou cieľ. Slnko práve vyšlo. Výborne. Výborne.

    Akoby sme prešli rovnakú cestu, ja a Tvoja hrdinka. Tú vnútornú. Inak, emócie sa dajú vypínať a zapínať, alebo, lepšie povedané, vedome vyberať, je to obyčajný mentálny tréning. A slnko je veľmi dôležité, aj najesť sa z neho dá. Ale to by bolo na dlhšie…

    V tejto vete mi za ako chýba čiarka: Nevediac ako som vyčerpaním z nedostatku živín znova zaspala.

    Maj sa pekne:)

     

     

  • Tak to si šťastný človek. U seba pozorujem úplne opačný trend. Aj hocijaká malá mrzutosť, na ktorú si možno aj celé roky nespomeniem, sa jedného dňa vráti, začne vo mne zahnívať a bolieť a bolieť… Ak sa Ti to nestáva, potom sa nedivím, že je pre Teba ťažké pochopiť takéto samovražedné stavy.

    Áno, trochu divný dôvod na obrat, ale keď som uvažovala nad tým, aký dôvod použijem, hlavné kritérium bolo, aby bol pre mňa samú uveriteľný. 🙂 A toto dáva zmysel. Aspoň trošku.

    Ďakujem, dala som “nebanujú”.

  • Som rada, že sa hrdinkin obrat stretol s takým úspechom. 🙂 Prepínanie emócií – počula som o tom, ale pre mňa osobne je to nepredstaviteľné. Hoci aj Jackie napokon k niečomu podobnému dôjde. Ale to je tá fiktívna stránka beletrie. 🙂
    Zo slnka sa dá najesť, ak si rastlina alebo fotosyntetizujúca baktéria 🙂 (veď aj hovorievam bratovi, keď má žalúzie vo svojej izbe zatiahnuté – nakŕm trochu tie úbohé kvety).

    Nie som si istá, či tam má byť čiarka – je tam síce prechodník, ale s čiarkou mi to vyzerá divne, tak násilne prerušene. Nechávam to zatiaľ tak.

  • Nevediac ako, vyčerpaním z nedostatku živín som znova zaspala. ?:-)

    Nevediac, ako som vyčerpaním z nedostatku živín znova zaspala.

    Ako som nevediac zaspala vyčerpaním z nedostatku živín. 😀

    Ťažká práca spisovateľa.

  • Vyčerpaním z nedostatku živín som, nevediac ako, znova zaspala.

    Vyčerpaním z nedostatku živín som znova zaspala, nevediac ako.

    Žmurkajúci

     

  • Zmenila som na „Nevediac ako, vyčerpaním z nedostatku živín som znova zaspala.“

  • Neviem, či som to už pri niektorej z kapitol nenapísal.. každopádne TÁTO je bezkonkurenčne najlepšia! 🙂 možno je to spôsobené tým životným obratom a akousi „katarziou“ Jackie, ktorou ma tak potešila, alebo skôr tým obrovským nahromadením myšlienok a zamyslení, ktorými bola táto kapitola nabitá a ktoré dennodenne riešim i ja sám a hľadám na ne odpoveď. Sakra, tá Jackie je zaujímavá ženská! 😀 (alebo tá autorka? :P)

    Niektoré vety mi prišli také sugestívne, že som si miestami pripadal, ako by som bol v tej chate ja a presne som vedel (nie vedel, cítil – a to je rozdiel), čo zažíva.

    Práve v súvislosti s prežívaním mi prišla zaujímavá tá úvaha o viazanosti spomienok na emócie (resp. naopak) a hlavne tá subjektívnosť a osobitosť každého človeka v jeho prežívaní, ktoré nikto iný úplne nepochopí, lebo napriek tomu, že ste zažili spoločne jednu spomienku, každý ste ju prežívali úplne odlišným spôsobom. Mnohokrát, keď zažívam s inými ľuďmi niečo zvláštne alebo aj totálne obyčajné a všedné, rozmýšľam nad tým, ako to cítia v tej chvíli oni. Čo asi prežívajú vo svojom vedomí? Táto „existenciálna“ otázka ma doslova desí už od detstva. Práve v tom veku mi ale prišla najhrôzyplnejšia, zrejme preto, že som si začal uvedomovať svoje Ja. Pamätám si otázku, ktorú som sa pýtal: „Prečo ja nemôžem byť každý?“

    S neexistenciou minulosti nesúhlasím, (i keď možno čisto z fyzikálneho hľadiska tomu tak je, existuje možno iba prítomnosť, nekonečný sled za sebou idúcich okamihov.. ktovie ako je to s časom, možno je to určitý pohyb súvisiaci s rozpínaním vesmíru :P) existuje ale vo vedomí ľudí, k čomu vlastne dospela aj Jackie, kedže sa zmierila s úlohou chodiaceho archívu 🙂 ale presne to podľa mňa skutočne je úlohou človeka – a je to sakra zodpovedná robota.

    Nadobúdať spomienky = skúsenosti, archivovať ich vo svojom vedomí a podávať ďalej, aby tí, čo prídu po nás, neblúdili stále v kruhu ale napredovali po špirále. Niekto možno povie, že človek aj tak opakuje tie isté chyby, napriek tomu, že ho rodičia varovali 😀 lenže treba rozlišovať čisto subjektívne skúsenosti, naplnené emóciami (napríklad vzťahové) a objektívne, vďaka ktorým poznávame fungovanie sveta, pričom čím objektívnejšia konkrétna skúsenosť (spomienka) je, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa odrazí vo vedomí našich potomkov alebo hocikoho, s kým sa v živote stretávame a koho ovplyvňujeme.

    „Toto som si nikdy predtým neuvedomila. To, že s mojou smrťou odíde z tohto sveta aj dôvod mojej smrti a tým bude vlastne úplne nezmyselná. S tým sa nezmierim. Ak sú moje spomienky niečo, pre čo sa oplatí umrieť, potom sú rozhodne niečím, čo sa oplatí zachovať. A to môžem urobiť jedine ja. Nie perom. Nie štetcom. Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale. Jedine vo svojej hlave. Svojím životom.“ – citát či životné motto, ktoré by sa pekne vynímalo na nejakom pomníku alebo aspoň na úvodnej strane knihy 🙂

  • Hoci my zavretí dennodenne na osem hodín v práci naveky bez prázdnin sa nemáme čo uškŕňať… 🙁

    Vďaka za názor. Som rada, že sa Ti to páči. I keď, úprimne sa priznám… z toho, ako všetci oceňujú tento obrat, nie som v siedmom nebi. Mne ako čitateľovi by sa až tak nepozdával. Jednak preto, že vyslovene neznášam ľudí, ktorí striedajú svetonázory ako ponožky – a zmena názoru v priebehu dvoch týždňov u mňa patrí do ponožkovskej kategórie, hoci v reálnom živote samozrejme striedam ponožky častejšie 😀 – a potom, ja verím tomu, že za niektorých okolností je naozaj lepšie nežiť a dosť ma rozčuľuje presvedčenie, že žiť sa musí za hocijakú cenu a preto treba oslavovať každú záchranu života. Uvedomil si niekto, že Jackie zradila svoje názory? A že za to môže len – alebo dobre, aspoň čiastočne – život a hlad, ktoré ju konečne zlomili?

    Oveľa viac som sa v Tvojom komentári potešila tej časti s individuálnym prežívaním. Veru, naozaj zaujímavá otázka, ktorú chcem ešte osobitne spracovať v inom diele. Ale to už bude zo žánru sci-fi.

    S neexistenciou minulosti nesúhlasím ani ja (zrejme preto, že tajne snívam, že postavím stroj času a konečne si dám tú svoju minulosť do poriadku :-D), nám prístupná forma je však naozaj len v našom vedomí.

    Na motto je ten výňatok asi pridlhý. Pozastavím sa však pri vete „Na to nemám, viem, a aj keby som na to mala, nikdy by sa mi nepodarilo zachovať všetko úplne dokonale.“ Neviem, či na to mám, ale v tomto smere si verím viac než Jackie a tak to aspoň skúšam. Je to obrovský, dlhodobý, priam celoživotný experiment.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button