Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

S kým sa dajú mýliť kukučky

„Najkrajšie lásky sú tie, ktoré okolo nás len prešli.“ Tie, ktoré možno ani láskami neboli. V spomienkach ostávajú navždy krásne, bez skutočného naplnenia, často bez dotyku, no hlavne po nich nemusíme zbierať špinavé ponožky, vyťahovať vlasy z odpadu v sprche a neriešime s nimi finančné ťažkosti. O takýchto láskach môžeme snívať, no nemôžeme sa o ne oprieť.

 

Ina rada spomínala na to, ako sa pred rokmi zoznámila s manželom.

Stála na zastávke a po druhej strane ulice šli dvaja chalani k stánku so zmrzlinou. Zaregistrovala, že pozerajú jej smerom. Vedela, že ich pozornosť prilákala jej krátka sukňa. Nenápadne pritisla nohy v lýtkach k sebe. Niekedy, keď si nedávala pozor, pôsobili jej nohy trochu krivo. Začala akože niečo hľadať v kabelke. Keď zdvihla hlavu, videla, že chalani stoja pred zmrzlinou, rozhadzujú rukami, stále na ňu pozerajú a zjavne sa o nej rozprávajú.

Pekne trápne,“ pomyslela si a otočila sa k zastávke. Niekoľkokrát po sebe prečítala plagát oznamujúci vystúpenie mažoretiek v kultúrnom dome. Ani za nič by sa nepozrela smerom k chlapcom. V žiadnom prípade. Jedine….možno….keby sa len trochu pootočila….

„Ahoj,“ zaznelo rovno za ňou. Pomaly sa zvrtla a jeden z chalanov bol tam. Stál pred ňou s veľkým úsmevom, pri ktorom mu boli vidieť snáď všetky zuby, v každej ruke jedna zmrzlina. „Dáš si?“ mával jej kornútikom pred tvárou. Ina si nebola istá, či to nie je nejaký hlúpy vtip, nenatiahla ruku hneď. „Aká je?“ sledovala, ako sa z kopčeka oddeľuje tenký pramienok a steká po oplátke. „Kakaová. Môže byť?“ ruka so zmrzlinou sa k nej priblížila. „Môže,“ povedala po krátkom zaváhaní, zobrala si kornútik a rýchlo ho dokola oblizla, „ale najradšej mám vanilkovú.“

„Myslel som si to, ale vanilkovú nemali. Ja som Rado,“ usmieval sa pri každom slove.

„Ina,“ odpovedala a prižmúrila oči pred slnkom, pred horúcim žiarivým slnkom, ktoré sa na ňu usmievalo.

Prešlo sedemnásť rokov. Radov úsmev stále odhaľoval veľa zubov, Ina ešte vždy milovala vanilkovú a po kratučkej jari prišlo horúce leto. Vtedy sa Ina rozhodla, že svojho manžela podvedie.

 

So Stanom. Kolegom, ktorý mal hnedé oči, nosil na krku zlatú retiazku s malým príveskom v tvare kotvy a na predlaktiach mal zreteľne vystúpené žily. Už niekoľko mesiacov obdivovala tie žilnaté ruky a zožierala sa protichodnými myšlienkami. Na jednej strane tu bol jej muž Rado, ktorého dokonale poznala a na druhej strane Stano, záhada. Prvé týždne, po tom, ako ho preradili z inej pobočky si ho sotva všimla. Mala plnú hlavu nového softwaru, na ktorý firma prechádzala. No teraz si spätne spomínala na to, ako ju niekedy zarazilo, že okolo jej kancelárie prechádzal nápadne pomaly a keď zodvihla hlavu, zachytila jeho priamy pohľad do očí, o niečo dlhší, než je obvyklé. Zo začiatku tomu neprikladala žiadny význam, mala toľko práce, toľko tabuliek sa jej prekrývalo na obrazovke, že ten skúmavý pohľad nestačil ani zahriať a už bol preč. Druhá vec, kvôli ktorej nepredpokladala, že by sa mohol o ňu niekto zaujímať bola tá, že nechodila do práce nijak zvlášť upravená. Sem tam stihla ráno špirálu, nosila väčšinou rifle a tričko. Vôbec ju nenapadlo, že by sa o neupravenú 35 ročnú ženu s dvoma deťmi a desiatimi kilogramami nadváhy, mohol zaujímať o desať rokov mladší muž.

 

Do firmy nastúpil ako absolvent. Jeho kariéra postupovala pomerne rýchlo, po roku prestúpil na centrálu, kde dostal za úlohu zabezpečiť ľahký priebeh zmeny informačného systému. Ina dostala od šéfky jasný pokyn: „Ak si nebudeš s niečím vedieť poradiť, choď najprv za Stanom. Je šikovný a hlavne je náš. Ak bude problém, ktorý nebude vedieť vyriešiť, môžete sa obrátiť na dodávateľov softwaru, no každá ich konzultácia bude spoplatnená. To znamená, že Stanko vyrieši 99 percent tvojich ťažkostí.“  

V ten deň problémy vyskakovali jeden za druhým a Stano musel chodiť k Ine do kancelárie každú chvíľu. Poobede, keď znovu prišiel, aby odstránil ďalšiu červenú tabuľku s nápisom „ERROR!!!“, sadol si k jej počítaču a s pohľadom na obrazovke povedal: „Tuším by som sa mal presťahovať do tvojej kancelárie, som tu viac, ako u seba.“ Ina sa cítila trápne. „Ja sa ospravedlňujem,“ začala, „ale šéfka povedala, že ťa mám vždy radšej…“ „To je v pohode,“ skočil jej do reči, „ja len že by sme tvorili dobrú dvojicu,“ nepozeral na ňu, ruky mu behali po klávesnici, no máličko sa usmieval. „Bol by z nás ideálny pár,“ zodvihol oči a úsmev sa mu rozšíril, „ty by si bola tá pekná a ja ten, čo niečo vie.“ Do Iny vstúpila horúčava, oči sa jej rozšírili. Musela sa zhlboka nadýchnuť, aby sa ovládla. „Tým chceš povedať, že som úplne blbá?“ Prišlo jej to smiešne, zasmiala sa, pozrela mu priamo do očí a uvedomila si, že sú krásne hnedé. Stano s úsmevom pozrel späť na obrazovku, postavil sa a ticho, akoby len pre seba povedal: „Tak som to nemyslel. Máš to hotové,“ ukázal na počítač a odišiel. V ten deň ho už nezavolala. Len čo si predstavila, že by sa s ním mala znovu stretnúť, cítila v tvári teplo a rozbúchalo sa jej srdce. Bála sa, že by sa chovala trápne. Nebola zvyknutá na komplimenty od cudzích mužov. Stále dokola si opakovala ten krátky rozhovor a uisťovala sa, že sa určite zmýlila, že to bol len taký pokus o kolegovské zblíženie. Alebo nedajbože flirtovanie? Doma, s časovým odstupom niekoľkých hodín už jej to nepripadalo ani smiešne ani vzrušujúce. Len pár viet, ktoré si povedali dvaja cudzí ľudia. Mala pocit, že musí Radovi aspoň čosi o Stanovi povedať. Po večeri zmizli deti do izby k počítaču. Ukladala špinavý riad do umývačky. „Čo v práci?“ začala. „Nič nové, musíme počkať do jari,“ odpovedal Rado a podal jej tanier zo stola, „teraz toho nemáme veľa.“ „Aspoň si trochu vydýchneš, aj to treba. U nás je to teraz dosť hektické.“ Usilovne premýšľala, čo mu má o Stanovi povedať, aby o ňom vedel, ale zároveň za tým nič zvláštne nehľadal. „Našťastie mi šéfka zabezpečila pomoc, takého kolegu z centrály,“ nenápadne ho pozorovala, akoby sa bála, že už povedala priveľa. Rado sa usadil do kresla a začal prepínať programy. „Celkom je v pohode, ten nový,“ pokračovala, „vyzerá, že s ním bude aj sranda….“ „Uhm,“ odpovedal. „Uhm,“ zopakovala v duchu, „teraz ti môžem povedať aj že….ách! Sprostý televízor!“   Druhý deň ráno si urobila make up.

 

Časom mal v jej hlave hlavné slovo. Pred spaním si opakovala všetko, čo jej za deň povedal, aby si pripomenula to zvláštne chvenie, ktoré jeho slová vyvolávali. Dokola skúmala všetky svoje pocity: Vlastne sú si veľmi podobní. Obaja majú hnedé oči, sú približne rovnako vysokí, Stano má o niečo väčší nos, Rado ústa. Rado má okolo očí vrásky, keď sa usmieva, širšie ramená. Je krajší, je môj. Prečo teda pri zaspávaní vidím Stanovu tvár? Prečo sa mi o ňom stále stále sníva? Láka ma neznámo? Rada ľúbim, Stana sotva poznám. O láske sa hovoriť nedá, no čo to je? Túžba po Stanovi ako mužovi, alebo po jeho obdive? Musím prísť na to, čo od Stana vlastne očakávam. Chcem, aby mi priamo povedal, že sa mu páčim a dokazoval mi to svojou pozornosťou? A ja ho odmietnem. Nechcem nič viac, to Radovi neurobím. Ani on by toho nebol schopný.  Možno len jeden bozk…. No neubližujem mu ž týmito myšlienkami? Ako by som sa cítila ja, keby som vedela, že Rado takto sníva o inej žene? Ina sa pokúsila predstaviť si, že má Rado vo svojom okolí ženu, ktorá by ho zaujala. Tá predstava nebola príjemná. Nie, zahnala tieto myšlienky, takto sa nikam nedostanem. Chcem len počúvať jeho lichôtky. Ale Rado mi predsa lichotí každý deň, stále sa ma dotýka, rád ma bozká, dokazuje mi, že sa mu páčim a túži po mne…  Beriem ho ako samozrejmosť. To je tá chyba. Ale keď mi Stano povie: „škoda, že dnes nemáš tie zelené náušnice, úžasne ti pri nich svietia oči“ idem sa rozliať a zatiecť do klávesnice a všetky Radove lichôtky sú vynulované. Asi som len pobláznená, dočasne ohlúpnutá …..to prejde.

 

Začala jar, Radovi sa podarilo získať zákazku na veľkej stavbe. Chodil domov neskoro večer. Deti už nepresedeli pri počítači celé večery, slnko ich ťahalo von. Ina zvládla nový systém, všetky chyby boli vychytané, práca bola uvoľnenejšia. Navonok bolo všetko fajn, no v jej hlave bol neuveriteľný chaos. Tri mesiace spolupráce so Stanom vyriešili 99 percent ťažkostí so softwarom, no spôsobili jej problémy s jej vlastným presvedčením. Nemohla, nedokázala ho vylúčiť zo svojich myšlienok. Bolo to pre ňu mučivé a zároveň detinsky smiešne. Boli dni, keď od rána túžila vidieť ho, nezmyselne chodila stále okolo jeho kancelárie, aby sa náhodne stretli. Usilovne premýšľala, akú chybu by mohla urobiť, aby ju on musel prísť opraviť a keď na niečo prišla, hneď to zavrhla a mala chuť vyfackať sa fasciklom s faktúrami.

Raz večer dlho čakala na Rada. Spomínala na ich zoznámenie. Na ten slnečný deň, keď jej kúpil zmrzlinu a potom ju pozval do kina. Na kopec starostí, ktoré spolu zvládli, na narodenie ich detí, na dovolenky, darčeky, ktoré si dali a Stano bol zrazu bezvýznamný. Nezapla si televízor, počúvala rádio. Hrali staré hity od Roxette a od Elánu, skladby, ktoré jej pripomínali detstvo, pubertu a začiatok ich lásky. Mala chuť tancovať. Pridala hlasitosť a začala sa natriasať. „Ale ale, čo nám to hrajú?“ zakričal zrazu Rado od dverí. „Predstav si 2 un limited , na tom sme frčali snáď ešte na základke!“ dotancovala k nemu. Vyzliekol si mikinu, hodil ju niekam smerom ku kreslu a pridal sa k nej. Trochu mimo rytmu spolu poskakovali a vykrikovali: „No, no, no, no, no, no!“ Zrážali sa zadkami a nahlas sa smiali. Keď skladba skončila, Rado ju chytil za boky a začali sa spolu vlniť, tento krát v úplnom súlade, na pomalšiu pieseň. Tisli sa k sebe a obaja to cítili. Dych sa zrýchlil. Kuchyňa zmizla. Ústa chutili a ruky si opätovali známe dotyky. Rozopínali, hladili a sťahovali z tela. Celkom nahí na chvíľu zastali, nádych, milujem ťa, výdych. Prestali vnímať hudbu a pokračovali vlastným rytmom.

 

Stano jej nikdy priamo nepovedal, že má o ňu záujem, všetko to boli samé náznaky, nedopovedané úsmevy a vytušené pohľady. Raz, keď ho týždeň nevidela, pomaly naňho prestávala myslieť a vôbec jej nechýbal. Zrazu sa vovalil do jej kancelárie: „Môžem? Iba sa pozriem na niečo v tvojom počítači, dobre?“ „Jasné, hneď ťa pustím,“ odtisla sa od stola, chcela vstať a pustiť ho na svoju stoličku. „Nevstávaj,“ chytil jej stoličku za operadlo a pomaly ju prisunul späť k stolu. Zacítila jeho parfum a ostala nehybne sedieť. Naklonil sa zozadu nad ňou ku klávesnici a ona, úplne paralyzovaná jeho blízkosťou, vôňou, akoby v jeho náručí, pozorovala jeho žilnaté ruky pred sebou a mala chuť dotknúť sa ich. Vôbec nevnímala, čo robí, vedela len, že je veľmi blízko. „Hm, je to fajn,“ zašepkal a ona nebola schopná rozoznať, či hovorí o práci, o výstrihu, alebo o niečom inom. „Ďakujem, kočka,“ povedal mäkkým hlasom a už bol preč. Je to jeho spôsob komunikácie, pomyslela si celkom zničená a vyčerpaná. Skrátka sa takto správa k ženám. Ku všetkým ženám, ty krava sprostá, vydatá. Tak sa preber a nechovaj sa ako pätnásťročné dievča, ktoré sa prvý krát zaľúbilo. Bolo to deň pred tým, ako sa definitívne rozhodla, že ho chce, deň pred tým, ako sa jej manžel priznal so svojou neverou.

 

Vraj to nič neznamenalo. Bolo to v opitosti, s dievčaťom, ktoré videl jeden krát v živote a stalo sa to pred sedemnástimi rokmi, pár týždňov po ich zoznámení. Vraj ani netušil, že sa časom do Iny tak zaľúbi a úlet s neznámym dievčaťom tajil. V tom čase sa k tomu nepriznal, lebo to nepokladal za dôležité, neskôr, keď zistil, že Inu skutočne miluje, nechcel pokaziť to krásne …… a postupne sa čoraz viac bál, že ju stratí hlúpym priznaním. Chcel to urobiť pred svadbou, pred tým, než budú mať deti, no nikdy nebola na to vhodná doba. A teraz, keď majú všetko – deti, dom, pokojný život, dúfa, že ich vzťah je dostatočne stabilný, aby toto priznanie vydržal. Netušil, že ani teraz nebola vhodná doba. Nikdy by nebola. Nikdy.

 

Zničil ilúzie o nevinných začiatkoch ich lásky. Kľačala nad záchodom a s každým kŕčom vyprázdňujúcim žalúdok, odchádzali z jej vnútra všetky krásne spomienky na slnečný deň na zastávke, na zmrzlinu, na ich prvé milovanie, o ktorom si myslela, že je prvé pre oboch, na to ďalšie a ďalšie, na veľký zubatý úsmev, na všetky vyznania, ktoré boli roky ukryté hlboko v nej. A potom ich spláchla. Zdalo sa jej, že sa nekonečne dlho krúti vo vodnom víre, pridržiavala sa stien. Vyplachovala si ústa a umývala tvár. Voda tiekla a tiekla a ona stále cítila, že má hrozne špinavé ústa. Keď vyšla na chodbu, uvidela Radov ustarostený pohľad. Nevyvolal žiadny pocit. Chvíľu mu pozerala do očí, potom pokojne, pomaly odkráčala do spálne.

 

Rado akceptoval jej mlčanie. Nebola mu schopná povedať jediné slovo. Hoci nečakal, že zareaguje takto, snažil sa to chápať a čakal. Nebol si istý, či urobil dobre, že sa priznal. Uvažoval nad tým, či to skutočne úprimne urobil preto, aby bol k nej čestný, alebo len pre svoju sebeckú potrebu očistiť sa. 

Stano odišiel na 2 týždne do Brna. Za ten čas sa Ina  rozhodla, že ich nedefinovateľný vzťah musí nabrať jasný smer. Povie mu, že ho chce. Nech to dopadne akokoľvek, musí zistiť, či po nej skutočne túži. Čím viac o tom premýšľala, tým si bola istejšia, že je to tak: „Pritlačím ho k stene, skrátka mu dám jasne najavo, že ma môže mať.“  Nepremýšľala nad tým, čo bude potom. Lebo nechcela. Myslela len na ten jeden deň, jedno vyznanie, jedno milovanie. Akoby to bol logický následok Radovho priznania. Presviedčala samu seba, že Stana potrebuje. Predstavovala a naplánovala si, ako za ním pôjde. „Nebudem mu rozprávať o svojej bolesti. Poviem mu o  túžbe. O túžbe držať jeho ramená, jeho mladý chrbát, chytiť do rúk jeho tvár a celkom zblízka mu pozerať do očí.

 

Prišiel deň Stanovho návratu zo služobnej cesty. Rado sedel pri stole a pil kávu. Ina sa akoby bezzvučne presúvala po kuchyni a robila presne to, čo každé ráno. No dnes mu pripadala ako nejaká éterická bytosť, ako víla, ktorá by zmizla, keby sa pohol. Bez rozlúčky si obliekla sako a vzala kabelku zo stola. Vstal a pozrel von oknom. Bolestivo mu stiahlo hrdlo, keď ju videl odchádzať.

 

Bola pokojná. Rozhodnutá. Nešla do svojej kancelárie, rovno otvorila dvere k Stanovi. „Tak vitaj späť,“ povedala a vstúpila dnu. Zhlboka sa nadýchla. Cez otvorené okno sem prúdil čerstvý ranný vzduch. Keď ju zbadal, široko sa usmial: „Ina, myslel som na teba celú dobu.“ Zdalo sa jej, akoby šušlal. Trochu sa zamračila. Nechcela, aby šušlal, dnes malo byť všetko perfektné. „Aj ja som na teba….“ nedopovedala. Prišlo jej to trápne. Pozrela mu na ruky. Bol tam Stano, jeho ruky, jeho žily a ona zrazu nechápala, prečo by sa mala tých rúk dotknúť. Sú kostnaté. A tých žíl je na nich neprirodzene veľa. Pozrela mu do očí a pokúsila sa zachrániť situáciu: „Prečo si na mňa myslel?“ jej hlas bolo sotva počuť. „Mám pre teba skvelý zlepšovák v Exceli,“ odpovedal nadšene, „vieš čo, zapnem notebook a o minútku som u teba. Zatiaľ sa na mňa priprav,“ žmurkol, prešiel tesne popri nej a ona zacítila jeho parfum. Vdýchnutá vôňa sa jej chvíľu krútila v  žalúdku a potom sa zmenila na kameň, ktorý ju začal nepríjemne tlačiť. Zamračene ho pozorovala a všimla si, že má na čele červenú vyrážku. Nedala sa prehliadnuť. „Ja som vlastne …“ jej oči prezrádzali zmätok, „budeme to musieť odložiť,“ hovorila pomaly a neisto. Kameň v žalúdku sa zväčšoval a tlačil ju do hrude. Stano nechápal. Ostal stáť pred svojim stolom a pozeral, ako Ina cúva ku dverám a otvára ich. „Beriem si dovolenku!“ zabuchla za sebou a odišla do svojej kancelárie.

Pomaly si sadla na stoličku. Premýšľala, čo sa stalo. Vedela, že skutočným dôvodom jej rozhodnutia podviesť Rada, bola pomsta. Teraz ale mala pocit, že je to inak. Jeho priznanie k nevere bol trest za to, ako snívala o Stanovi. A zrazu prišlo vytriezvenie, dokonca úľava. Stano nie je vôbec… nie je….ničím. Zhlboka dýchala a kameň v žalúdku sa začal pomaly rozplývať. On bol môj vysnívaný….prečo? Mal byť dokonalý. Radovi by som odpustila aj vyrážku aj šušlanie. Videla som ho zvracať, sedieť na záchode, plakať, nevadí mi, keď má mak medzi zubami, spotené fľaky na tričku. Ale Stano nie, Stano mal byť bez týchto chýb. Takže takto to je. Sedela so sklonenou hlavou, ako keby sa hanbila.

 

„Kde sa tu berieš?“ spýtal sa Rado, keď ju zbadal na stavenisku. Bol nervózny. Po dvoch týždňoch mlčania prišla za ním do práce a chystala sa mu niečo povedať. Oprašoval si špinavé montérky. Snažil sa niečo vytušiť z jej tváre, no bol príliš rozrušený, nedokázal definovať ten pokoj v jej očiach. „Zobrala som si dovolenku,“ povedala, „chcem ti niečo povedať.“ Zhlboka sa nadýchol a čakal. Bolo teplo, slnko už pripekalo. Dal si z hlavy ochrannú prilbu a rozstrapatil si vlasy. Po lícach mu stekal pot. „Keď som mala asi 8 rokov, zistila som, že kukučky sa dajú ľahko pomýliť.“ Prižmúril oči a čakal ďalej. „V lese pri našom dome bolo vždy veľa kukučiek a ja som s nimi rada hrala takú hru.

Kukučka urobila: KUKU,

a ja: KUKU,

kukučka: KUKU,

ja: KUKU,

kukučka: KUKU

a potom ma napadlo, že skúsim niečo iné. Zakričala som: KUKUKU! Vtedy kukučka stíchla, alebo urobila: KU? Akože s otáznikom, chápeš? Ako keby sa čudovala.“ Rado sa obzrel za seba, pozrel smerom k rozostavanému domu a usmial sa. „A inokedy som zasa jednu tak pomýlila,“ pokračovala, „že aj ona zakukala tri krát. Bola ako pobláznená. Stále opakovala: Kukuku, kukuku, kukuku!“ Pozerala mu do očí a čakala, či niečo povie. „Nikdy som ti o tom nehovorila, vlastne som na to už takmer zabudla. A sú ešte aj iné veci, ktoré by som ti mala…. “ Teraz videl v jej tvári smútok a očakávanie. „Počkaj,“ povedal a odišiel na stavenisko. Stála pred plotom a snažila sa na nič nemyslieť. Nohou vyrývala do suchého piesku čiaru. O chvíľu sa vrátil prezlečený, bez prilby. „Ideme?“ naznačil hlavou smerom k lesu. „Poďme,“ prikývla. Chvíľu šli len tak, kúsok od seba. Potom ho chytila za ruku a pozrela naňho. Jeho široký úsmev odhaľoval veľa zubov.

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to S kým sa dajú mýliť kukučky

  • Zuzi,

    výborne sa to čítalo. Ostatne, kvalita ako zvyčajne. Aj keď som Tvoju aktivitu tu na enigme stihla už len tak skraja (potom si sa na dlho odmlčala), prelúskala som Tvoje príspevky… prosto vieš písať fakt dobre, pútavo. Toto Ti nemožno uprieť. A máš skvelý postreh a vieš vystihnúť, správne vyjadriť veci.

    Teším sa na ďalšie príspevky. Dúfam, že budú 😛

  • Som rada, že si prečítala do konca, už to je úspech pri príspevku dlhšom ako jedna strana, no a že sa ti páčilo, ma veľmi teší. No odmlčala som sa, ale budem sa snažiť pokračovať v písaní.

    Z.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button