Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 15. kapitola

Vo chvíli, keď ma zavalil plný význam neexistencie, na krajinu už sadal súmrak. Uvedomenie si, že sa stmieva, ma uviedlo bezmála do hystérie. Nesmela som zažiť tmu, ten nedostatok najpodstatnejšieho zmyslového podnetu, pretože mi príliš pripomínal ničotu. Absolútne nezmieriteľnú ničotu. Stromy naokolo budú aj po mojej smrti existovať, zem bude existovať, iní ľudia budú existovať… Prečo? Ako je to možné? Čo im na to dáva právo? A prečo to právo bolo odopreté mne, prečo ma tak odporne vyštvávajú z toho spoločenstva existencie, jediného spolku, ktorý vo vesmíre je?
A tak, hoci už pár dní som si po večeroch vystačila len so svetlom prechádzajúcim priezormi piecky – aj tak som vyčerpaním z nedostatku živín vždy v tme rýchlo zaspala –, teraz som opäť siahla po sviečkach. Panika sa stupňovala, keď som hneď nemohla nájsť zapaľovač (o ňom neviem, kde je, na rozdiel od kľúča), kým sa mi nevybavilo vrecko bundy. Ruky, presnejšie kostnaté prsty, sa mi strašne triasli. Zabralo mi veľa pokusov, kým som rozpálila aspoň dva knôty.
Noc bude znova ťažká.
Nútila som sa dať opäť dokopy. Pripomínala som si, že hoci neexistencia nevyzerá príjemne, jej kladom je, že pohltí všetko zlé v mojom živote. Bolesť. Stratu. Bezmocnosť. Zúfalstvo. Smútok. Únavu. Úzkosť. Týmto vari nedoprajem rozplynutie v absolútnej čierňave?
Áno, ale…
Ale súčasne stratím viac. Oveľa, oveľa viac.
Ako napríklad čo?
Neviem. Len cítim…
Musíš povedať čo, Jackie. Musíš, lebo ak nevieš, tak je to len dôkaz toho, že ide opäť len o nejaký úskok života.
Dobre. Tak… tak… Zrak mi blúdil po miestnosti až zastal na pohovke oproti. Tak možnosť sedieť v mäkkosti a teple so šálkou horúceho nápoja a dobrou knihou, kým vonku prší.
Skutočne, táto predstava ma na chvíľu dostala. Vyzerala krásne, nepredstaviteľne úžasne, hoci som si neustále uvedomovala, že existujú aj omnoho lepšie, hoci nedosiahnuteľnejšie krásy života. Ale v porovnaní s mojím terajším stavom to bol absolútny raj. Necítiť zimu, necítiť hlad, necítiť špinu na svojom tele, necítiť sa ako v príliš riedkom vzduchu. Len sedieť a čítať.
Všetko je relatívne. To áno. Ale je to relatívne len dočasne.
Už predtým, než som sa vybrala na túto cestu bez návratu, vedela som, že mi toto spraví. Že sa ma bude snažiť presvedčiť, aký je skvelý. A bola som na to pripravená. Pripravená najpresvedčivejším argumentom – skúsenosťami.
Áno, keď sa máme zle, aj to v našom živote, čo nás samo osebe nijako zvlášť nenadchýnalo, vtedy bude vyzerať skvele.
Háčik je v tom, že len vtedy.
Keď zlý stav pominie a my dostaneme, čo chceme, už nie.
Dobre, niektorí možno áno. Ale ani oni nie večne. Chvíľu. Prechodnú chvíľu, kým si na dobré neprivyknú a nebude im pripadať samozrejmé.
Ja nijakú prechodnú chvíľu nemám. Viem to, lebo som to už skúšala. Skúšala som to, pretože je to často odporúčaný liek. Vystavte sa zlému, aby ste si vedeli vážiť dobré.
Keď zažívam zlé, túžba tam je. Ale nikdy sa nenaplní. Necítim nijaké blaho, ak sa znova dostanem k svojim biednym radostiam. Kedysi som cítila, ale tá doba blaha bola čoraz kratšia a kratšia. Až sa napokon scvrkla na nezistiteľne krátku. Veci sú totiž v pohybe. Čo pomohlo kedysi, to už nezaberá.
Možno treba pritvrdiť. A toto, čo momentálne zažívam, je dostatočne tvrdé. Nikdy som nič také tvrdé nezažila. Lačne visím na predstave, že sedím pod dekou so šálkou čokolády a knižkou v ruke. Možno po týchto dvanástich dňoch strávených v zrube by sa pri tejto činnosti nejaký pôžitok dostavil.
Ale ak aj áno, čo z toho? Veď on zase rýchlo pominie. A už ho nebude čím zase privolať. Iba ak… trinástimi dňami strávenými bez jedla na tejto chate?
Otriasla som sa. To teda určite nie. Jedným som si bola absolútne neochvejne istá. Už nikdy si nedovolím prežiť to, čo som tu prežila doteraz.
A pochopila som, prečo zámerné vystavovanie sa nepríjemnostiam nejde. Máme sa celé týždne týrať ako zvieratá pre následných päť minút šťastia? Takto to nefunguje. Neoplatí sa žiť nielen taký život, v ktorom nie sú vôbec žiadne radosti, ale ani taký, v ktorých sú pridraho vykúpené. Pretože drahou kúpou zhorknú, spália sa a namiesto sladkosti zostane v ústach len chuť prachu.
Na žiadnu sprostú víziu sprostého čítania si v teple ma nedostaneš, ty sviniar. Poznáme sa. Viem, ako sa zachováš. Že žiadny, ani len chvíľkový pocit radosti, nebude. Na také hlúpe triky ti už neskočím.
Výborne. Našla som dobrý protiargument. Môžem si vydýchnuť.
Keby úľava už dávno nebola na zozname pocitov, na ktoré nemám nárok.
Úzkosť sa nestratila. Hrôza z neexistencie nepominula.
Je tam čosi viac. Neviem to pomenovať, lebo som psychicky aj fyzicky vyčerpaná, myšlienky sa mi pletú. Ale niečo tam je. Je.
Nie je. Len intrigy sveta, ktorý ťa týra.
Nepopieraj to. Vieš jasne, čo cítiš.
Áno, viem. Ale viem rovnako jasne aj to, čo som cítila predtým. Beriem si na pomoc predstavu svojho minulého ja spred jedného mesiaca, ktoré mi podáva ruku. Pevne ju zovriem. Moje minulé ja plače. Moje minulé ja hovorí, že už to prebralo zo všetkých strán a jeho rozhodnutie je konečné a nemenné. Moje minulé ja ma nabáda, aby som bola silná. Moje minulé ja tvrdí, že mu musím dôverovať.
Dôverujem sama sebe. Evidentne som totiž jediný človek, u ktorého si dôveru dovoliť môžem. Verím, že moje minulé pocity boli práve také skutočné ako moje súčasné a čo je ešte dôležitejšie, môžu sa vrátiť, ak sa vrátia podmienky, ktoré ich vyvolali.
Nezabúdam. Netrpím stratou pamäte na rozdiel od iných. A netrpím tým, že tým netrpím. Keď som sa totiž s Yvonne rozprávala na túto tému, vysvitlo, že ona je rada, že väčšina sklamaní z neúspechov z nej rýchlo vyprchá. „Aspoň mám odvahu skúšať to znova.“
Ale tá odvaha skúšať to znova vyústi z toho, že sa znova popáli. A nielen ona, aj ďalší. Ich rýchla zábudlivosť vedie k tomu, že opakujú stále dookola tie isté chyby.
Teraz som si však uvedomila, že to vedie ešte k čomusi. Možno kvôli zábudlivosti opakujú stále tie isté chyby, ale zakaždým nanovo pociťujú nádej, že im to vyjde.
Ach, občas som mala pocit, že jediný spôsob, ako si na svete užiť aspoň trošku šťastia, je nechať si pravidelne premazávať pamäť. Odstrániť zlé spomienky, aby nás nemučili. Odstrániť dobré spomienky, aby nás tiež nemučili. Dobré spomienky vedia mučiť snáď ešte viac než zlé. Nastavujú totiž latku vysoko. Čokoľvek človek prežíva, musí s nimi porovnávať.
Ale ja sa svojich dobrých spomienok nechcem vzdať.
Lenže teraz sa ich vzdáš. V prospech smrti. Zabudnutia.
Nie. Schúlila som sa do klbka a pomaly som sa knísala. Nie, toto nie.
Opäť sa mi vybavuje ten pocit, keď ma sem ťahali na saniach. Pocit tepla, bezpečia, istoty, pohody. Slabý dotyk ohrozenia, ale len taký, aby ceste pridal iskru dobrodružstva – a ako som teraz zistila, so skutočným ohrozením to nemalo nič spoločné. Strach detí, ktoré sa vždy spoliehajú na to, že naokolo sú dospelí chrániaci ich pred všetkým zlým, je čosi úplne iné ako strach dospelých.
Áno, je to nádherná spomienka. Ale musím sa jej vzdať. Musím, pretože ma strašne bolí. Rozožiera ma zaživa. To ona a jej podobné úplne zničili aj ten malý potenciál, ktorý pre mňa život mal. V porovnaní s ňou mi totiž už nikdy nič nebolo dosť dobré.
Je to nafigu, keď si to najlepšie zo života užijete v tom najskoršom veku.
Musím sa vzdať spomienok. Ale viem, že keby som mala poruke nejaký futuristický premazávač pamäte, nepoužila by som ho. Lebo vedomie, že budem žiť bez nich, neviem vystáť. Nemôžem bez nich žiť. Musím umrieť.
Tento záver mal všetku logiku. Napriek tomu ma neuspokojil. Tlak v mojom vnútri naopak ešte narástol. Zmocňoval sa ma pocit, že čosi žalostne prehliadam a že to nie sú iba intrigy.
Opäť som si zavolala na pomoc svoje minulé ja. Kričí na mňa povzbudenia. Načúvam jej hlasu cez krik hladu, strachu z večnej temnoty, úzkosti a bolestí. Držím jej ruku. Jedinú pomocnú ruku, ktorú som kedy dostala. A napokon sa mi nejako podarí zaspať.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Denník samovraha – 15. kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button