Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 14. kapitola

Znova je všetko inak.
Čakala som, že až do konca už budem iba ležať – napokon, v predošlých dvoch dňoch som skoro neopustila pohovku. Lenže teraz sa opäť pohybujem. A čo je ešte čudnejšie, iba zriedkakedy si pamätám na samotný pohyb. Mávam okná a značné. Často si uvedomím, že som niekde inde než predtým, ale nepamätám sa, ako som sa tam dostala. V kuchyni. V tretine schodištia. Na prahu malej komôrky. Aspoň občas asi za tie okná môžu aj dlho očakávané mdloby – párkrát som totiž precitla ležiac na dlážke. Ale nikdy netrvali dlho – keď totiž vstanem, nič nemám veľmi preležané. A do toho zohľadňujem aj fakt, že s trčiacimi kosťami všetko veľmi cítim.
Nesmierne ma to desí.
Dvakrát som sa ocitla už aj vonku. Prebrali ma údery chladného vetra. V tých chvíľach ma prepadá strach najviac. Ani dobre neviem prečo. Asi z toho, že môžem v lese zablúdiť. Keď som si uvedomila, že som mimo chaty, vždy som sa najrýchlejšie ako sa dalo snažila vrátiť naspäť. A opätovne ma prepadával úžas nad tým, ako som sa tam mohla dostať. Po precitnutí bol totiž návrat na svoje lôžko v obývačke väčšinou taký náročný, ako by som sa tam brodila vodou. To prirovnanie sa však vzťahuje len na schopnosť pohybu. Čo sa týka kontaktu so vzduchom, pripadal mi naopak omnoho redší ako zvyčajne. Skoro ako vákuum. Niekde som čítala – a neviem, či je to pravda – že vo vákuu človeka roztrhá tlak vo vnútri jeho tela. Presne taký mávam pocit. Akoby sa pod každým centimetrom štvorcovým mojej kože čosi silno tlačilo von. A dýcha sa mi čoraz horšie. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že naplním sotva štvrtinu objemu pľúc a to aj v prípade, že sa na nádych sústredím a snažím sa toho vzduchu do tela nabrať čo najviac. Nejde to. Kyslík ma už nenapĺňa, ale dusí. Postupne, pomaly. Už celé roky akoby sa mi objem pľúc pomaly pomaličky zmenšoval, z čoho pramenilo mnohé – neustála únava, nepríjemný pocit v hrudi, dojem neustálej žalostnej nenaplnenosti. Ale to nebola telesná choroba. Z pravidelných lekárskych prehliadok som vedela, že po fyzickej stránke som zdravá ako ryba.
Ale keď som si pohyb neuvedomovala, bol omnoho jednoduchší. Netušila som, čo ho poháňalo. Tuk už nemám nijaký, príjem vody sa mi tiež značne zmenšil a zdá sa mi, že už ani poriadne nedýcham. Trasiem sa z predstavy nejakých ďalších skrytých rezierv organizmu, hoci nemôžu byť veľké. Vždy, keď som aspoň chvíľočku pri zmysloch, opakujem si, že už to nepotrvá dlho, nemôže to trvať dlho, musím iba vydržať.
Takto uplynuli dva-tri dni. Nie som si istá. Nielenže nevnímam počasie, už prestávam registrovať aj rozdiely medzi dňom a nocou. Temno mám pred očami dosť často. Aj obrazy takej intenzity, že už to nie sú len myšlienky. Môžem ich nazvať snami. Sú nesúrodé. A nie sú medzi nimi šťastné chvíle strávené v detstve na tejto chate, ako som si to želala, ako som o tom snívala. Bláznivá, naivná hus, čo sa pred mesiacom zamilovala do predstavy, ako bude umierajúc na podlahe myslieť na svojich najbližších, bez ktorých nedokáže žiť. Ak sa mi aj mihne hlavou niečo z tých čias, sú to čudné, nesúvisiace obrazy, napríklad predstava vodopádu, ktorý nižšie vytvára potok. Viem, že tam vodopád je, hoci som ho nikdy nevidela, ani v detstve. Ujo André hovoril, že je príliš ďaleko, o celé míle nižšie, blízko doline. Aspoňže som to stále natoľko ja, že ma to stíha popri zmätku a telesnom utrpení trápiť. Tá zmarená predstava o patetickej smrti, ktorá v skutočnosti prebehne celkom inak. Oveľa špinavšie, neknižnejšie, ponižujúcejšie.
Potom sa však stalo ešte čosi horšie.
Môj žalúdok má teraz podobu malej, ale tvrdej a ťažkej guľky vo vnútri tela. Niekedy ju skoro nevnímam, inokedy mi pripadá ako kameň, ale to som začala považovať za normálne. Preto ma prekvapilo, keď raz pocit ťarchy tej gule vo mne narastal, až sa náhle zmenil na pocit nevoľnosti. Začala som prudko zvracať. A nebola to len voda či žlč – ja som vyvracala niečo. Rozochvená myseľ to označila ako natrávené zvyšky opadaného lístia a lesných bylín.
Zvalila som sa na podlahu, preč od zvratkov, a zúfalo som sa triasla. Počas jedného z tých okien som musela nad sebou úplne stratiť kontrolu, vybehnúť von a bezhlavo pojesť všetko, o čom moje pološialené vedomie rozhodlo, že to aspoň trochu pripomína jedlo. Takže môj žiaľ pudy nakoniec neporazil. To nemôže byť pravda, nie, nie nie. Otriasala som sa v návaloch prudkého plaču, zvíjala som sa na zemi za sprievodu neľudských zvukov zúfalstva. Až po dlhej, dlhej dobe prevzal slovo návyk, alebo možno už len nevyhnutnosť prestať žialiť a zamyslieť sa nad tým, čo sa s daným problémom dá urobiť.
Znemožniť si cestu von. To je jednoznačné. Ak som sa začala správať ako zviera, musím sa tu zamknúť.
Ale čo urobím s kľúčom, aby som sa k nemu nedostala?
Otupene hľadím na ten malý kúsok kovu v mojej dlani. Taký drobný predmet a taká ťažká otázka.
Zhltnúť. Ako vo filme.
Vzápätí mi to pripadá ako morbídny vtip. Zvykne sa hovoriť, že keď je človek hladný, pojedol by aj klince. Ale hoci sotva je široko-ďaleko niekto hladnejší než ja, aj tak si neviem predstaviť, že prehltnem toto, hoci to má ku klincom blízko.
A samozrejme, sú tu aj praktické hľadiská. Prehltnutie kúska kovu možno neuškodí niekomu, kto to spraví do aspoň poloplného žalúdka, no mne určite áno. Asi by ma to dorazilo. Ale to ma sotva povzbudí, pretože smrti by určite predchádzali ukrutné, možno mnoho hodín trvajúce muky.
A tak len hľadím na kľúč a neviem, čo robiť. Skutočne neviem. Hneď potom, ako som do chaty prišla, by som určite niečo vyhútala. No teraz mám myslenie rozbité. Som ako vygumovaná.
Po nejakom čase – vnímanie času mám už dávno amputované – kladiem neriešiteľný problém na kredenc. Ale to ma neuspokojuje. Cítim úzkosť, cítim strach, že ho odtiaľ vezmem a… znova. Prekladám ho na stôl. Za pec. Pod lavicu. Medzi matrace. Hľadám mu chatrné skrýše, možno v úbohej nádeji, že pri všetkých tých výpadkoch a šume v hlave si nespomeniem, kam som ho dala. Lenže chyba, vždy si spomeniem. Nespomeniem si, čo som robila pred piatimi minútami, ale kde je ten prekliaty kľúč, viem vždy. Vedome sa zabudnúť nedá. Dokonca ani v takomto stave. A možno ho skrývam iba pre ilúziu toho, že čosi riešim. Že na probléme pracujem. Odkedy sa totiž vynoril, zaberá podstatnú časť mojej mysle, aj keď roztrieštený na ostré čriepky.
Po nejakej dobe sa zrazu pozriem na vec z iného uhla pohľadu. Prečo sa tomu brániť? Ak by sa to aj stalo znova – ak by som znova ušla a pohltala nejaké rastliny – pri živote ma to neudrží. Môj žalúdok to neprijíma, sčasti preto, že je v stave, kedy už je sotva schopný niečo prijať, hoci by to bol aj ten najjemnejší čerstvý chlebík so striedkou ako vata. Ale keby sa v ňom lístie aj udržalo, neobsahuje predsa skoro nijaké živiny. Pred smrťou ma to neuchráni. Nanajvýš ju o nejaký deň oddiali.
To je pravda. Ale rozdiel bude v pocitoch. Budem sa cítiť príšerne. Zahanbene. Ponížene. Možno nie v posledných okamihoch pred smrťou, ale kým budem ešte aspoň troška pri zdravom rozume, áno. Budem si zúfať z toho, že som nezabránila telu, aby odporovalo vôli ducha. A pritom by duša mala byť silnejšia ako telo. Ako často sa ospevuje sebaobetovanie, jasné víťazstvo duše nad telom a jeho hlúpymi pudmi.
No a čo, že sa ponížim? Nikto to nezistí. Keď tu niekto nájde moje pozostatky, čo bude najskôr na jar, už sa nebude dať určiť, ako som umrela. Je jedno, akým spôsobom k smrti dospejem, nikto sa o tom nedozvie.
Lenže ja o tom budem vedieť. A ja som dosť podstatná osoba. Ja som totiž tá, ktorú to trápi najviac.
Ale nebudem sa tým trápiť dlho. Veď umriem a po smrti mi to už bude jedno. Myšlienky a spomienky zaniknú. Všetko, čo ma tvorí, sa rozplynie v ničote.
V ničote. Chvela som sa. V ničote.
Zrazu to na mňa doľahlo. Vnem nepredstaviteľnej posmrtnej prázdnoty, celá hrôza neexistencie. Niečo, čo si nikto nevie v plnej miere predstaviť – ale už samotný okraj pochopenia toho, čo je neexistencia, musí v každom vnímajúcom tvorovi vzbudiť odpor každého kúsočka jeho vedomia.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

13 Responses to Denník samovraha – 14. kapitola

  • Ahoj Adhara,

    prešla som to len zbežne, nie je to zlé, ale mne osobne tam niečo chýba, nejaký ten moment , možno ,,prekvapenia?“ …taký  neviem to presne definovať, myslím, že v iných prípadoch by som povedala iskra, ale tu niečo, žeby mi to vybilo oči alebo tak nejak. To len tak narýchlo, ibaže je to denník takže gradácia je postupná a časom sa niečo objaví. A keďže všetky kap., nestíham čítať  myslím, že v niektorej tvojej  predošlej kapitole sa to aj vyskytlo, ten moment o ktorom vravím. Možno mi ich tu viac chýba.  Potom mi to pripadá ako taký suchý stav popisu myšlienok, ale to len k tejto kapitole. Ale sa mi páči, že k záveru to graduje do takej filozofickej tématiky o vedomí a existencii…Keby to k tomu tiahlo tak by sa mi to isto iste páčilo 🙂

     

  • Vďaka za reakciu. Nuž, keďže ide o psychologický príbeh (alebo presnejšie o pokus oň), akciou sa to tu nejde potrhať. Ani prekvapivými zvratmi, na to mám iné žánre. 🙂 I keď dúfam, že v koncových častiach k nejakému prekvapeniu/prekvapeniam dôjde, treba vydržať, už len asi 8 kapitol. 🙂

    Na druhej strane chápem, že niektorým ani jedna kapitola nemusí hovoriť vôbec nič, ak bol celý život vzdialený na míle od takýchto stavov.

  • Už začína ísť riadne do tuhého, ako tak čítam… Jackie začína mať väčšie okná ako ja po včerajšej noci a vedie zatiaľ neúspešný boj rozumu s pudmi. Možno, že sa v chate nakoniec predsa len zamkne a trebárs zomrie úplne iným spôsobom, ako si naplánovala – napríklad uhorí po tom, čo sa bude bezúspešne snažiť vyvaliť dvere horiacej chaty (ale dúfam, že to tak nebude :)). A ešte k tomu všetkému tá hrôza z neexistencie… Posledná veta mi úplne živo predostrela desivosť prázdnoty a znie ako by nás pozývala k prečítaniu si nadchádzajúcej, záverečnej kapitoly (i keď viem, že ich ešte zopár bude, ako si spomínala).

  •  Asi tu určite platí koľko ľudí toľko chutí. Podľa Klima ide do tuhého. Asi potom naozaj aj ide, ale to už je tak keď človek nestíha čítať všetky kapitolky.:), Stotožňujem sa s Klimom s tou posledonu vetou, dokonca ja by som povedala, že nie len veta ale celý  posledný odsek- odstavec to zabil.

  • Veru tak! Začína posledná tretina príbehu, ktorá je asi najakčnejšia a najneočakávanejšia, no nadchádzajúca kapitola bude ešte taká obyčajná. 🙂

  • Ahoj,

    ja, keďže som tvoj skalný, trpezlivo čítam kapitolu za kapitolou, že či náhodou… ale nič. Jackie je stále v tom hroznom bludnom kruhu, čo ma dosť irituje… Štýl máš pekný, ale ako sa vraví, z ho… (= zlého námetu), bič neupletieš.

    Takže rýchlo dokončiť a šup-šup naspäť do sci-fi! 😉

  •   Našťastie my taoisti máme naštudovanú Klasickú knihu o dokonalej prázdnote 🙂 Takže nie je celkom pravda ani to, že by vo všetkých vzbudzovala hrôzu, pre taiostov je to aj určitý druh ideálu. Nie som si ale istý či okno po opici je správny spôsob ako sa k nej približovať 🙂

  • Ahoj,
    Skôr by som povedala, že zo skutočnosti bič neupletieš. Aspoň mám dobrý argument na realitofanatikov, tj. ľudí, ktorí mi tvrdia, aká je realita strašne super, zábavná, inšpiratívna, a že treba písať o nej. Nestotožňovala som sa s nimi, no nesnažila som sa to zámerne spraviť zlé, len aby videli. S myšlienkou na spracovanie tohto námetu som sa pohrávala už veľmi dlho.
    Ale neboj sa, sci-fi pre mňa vždy bude to hlavné.

    edit:

    P.S.: Dôkazom, že bič sa aj z toho najväčšieho hovna upliesť dá, je moja diplomovka – bezkonkurenčne to najhoršie, čo kedy z môjho pera vzišlo. Že som svoje nulové výsledky obhájila na A pripisujem súhre paranormálnych javov a známky, že s UK to ide načisto dolu vodou.

  • Podľa mňa je realita super a je inšpiratívna 🙂 čo nemení nič na fakte, že pre niekoho iného môže byť hrôzou, týraním a neviem čím všetkým ešte, ako napríklad pre Jackie. Tá sa sice v istom zmysle v kruhu naozaj motá (i keď kto vie či to nie je špirála :P) ale v každej kapitole nájdem vždy niečo zaujímavé, nejaký jej myšlienkový pochod, ktorý ma donúti sa zamyslieť. Nehovorím, že je to ako celok úchvatné ale na takéto „blogové“ pomery celkom slušný nadpriemer.

    Adhara, ešte sa vrátim k tej realite… Kebyže píšeš fantasy, pochopím to. Ty však tvrdíš, že skutočnosť moc nemusíš, ale napokon, čo je sci-fi? To vychádza predsa tiež zo skutočnosti. Často z vedecko-technických znalostí dnešnej doby. A ak aj nie, tak možno z určitej reality budúcnosti, ktorá ešte len nastane – a to nastane určite.. možno nie v presne takej podobe akú si predstavuješ vo svojich románoch ale každopádne veľmi podobnej. Ak je pre teba sci-fi, teda akási realita budúcnosti, zaujímavá a pútavá, ako je možné, že ti taká nepríde i realita dneška? 🙂

    …a s UK to ide určite dolu vodou, ešte že tam nechodím 😀

  • S tou špirálou ani nevieš, ako si udrel klinec po hlavičke. 🙂 (to mi už nedalo, musela som porušiť svoje rozhodnutie o neprezrádzaní deja dopredu ani v prípade rizika, že stratím čitateľov – ale toto sa snáď ešte nedá vyhodnotiť ako prezrádzanie deja).
    Sci-fi a realita… no pravdupovediac, už dlho som čakala, kedy sa tejto témy niekto chytí. Lebo na prvý pohľad to vyzerá skutočne ako rozpor. Áno, chcem a snažím sa písať sci-fi podľa reality, lenže zároveň považujem realitu za zlý materiál pre príbehy. Ako je to možné? Skrátka tak, že nie je realita ako realita. Ja poznám viac druhov reality. Konkrétne v labáku som zistila, že sú asi tri. Prvý druh je ten, čo sa píše v odborných knihách. Druhý druh reality je ten, čo hovoria skúsení pracovníci labáku. A tretí druh reality je ten, čo sa v labáku naozaj deje. Je to neuveriteľné, no vo všetkých troch oblastiach sú naozaj dosť podstatné rozdiely. Ale ono to takto funguje všade. Odborná literatúra sa líši od toho, čo hovoria skúsení ľudia. A skúsení ľudia aj odborná literatúra hovoria veci, ktoré sa zase dosť líšia od toho, čo sa v mojom živote naozaj deje. Preto keď chcem v knihách realitu a dávam do sci-fi realitu, chcem a dávam realitu prvého typu – pravdu podľa múdrych kníh, respektíve trochu reznutú druhým typom – pravda podľa skúsených ľudí. S tretím typom, realitou podľa môjho života, však narábam len veľmi opatrne. Doteraz som ju v beletrii používala len stopovo, lebo pokusy o jej napodobnenie v knihách iných autorov považujem za trápne. A vernejšie pokusy – verte-neverte – som už pred Denníkom samovraha považovala za nudné a ubíjajúce, no pár ľudí mi nechcelo veriť. Tak som spravila tento „potvrdzovací test“. Ale – fakt som sa pri ňom snažila spraviť to čo najpútavejšie.
    Mimochodom, ja som ešte v živote nečítala sci-fi, v ktorej by sa VŠETKO spomenuté mohlo niekedy v budúcnosti odohrať. A myslím, že ani nenapísala. 😉

  • aj ja si myslím, že sa to už dorieši a hoci ledva vidím- takto pekne poobede by som si schrupla- idem hneď ďalej, nech už viem ako to s ňou dopadne…

    ja osobne mám rada psychologické príbehy a príbehy založené na charakteroch postáv a nie na nejakej akcii, ktorej je všade fúra…a či už je realita reálna alebo nie, jej typy si pekne opísala, a preto je pre mňa zaujímavé, čítať príbehy takéhoto typu a hľadať v nich tú realitu, ktorá je reálna pre autora.

    ( a to som Ti dnes napísala koment, že som radšej ticho ako mám napísať blbosť a pozri koľko som ich už odvtedy popísala 😀 )

  • kedze som mala pauzu pri citani, znova som citala tuto kapitolku…je zaujimava, a taky malicky detail som si vsimla-ona je akoze francuzka, ano? tak ten chlebik by som skor zmenila na nejaku chrumkavu bagetku alebo nejaky bagel, nie som si ista,ale ako sa mi mari francuzi chlebik nemaju …..Nevinný

  • No v Amerike práveže mali taký chlieb, ktorému oni hovorili „francúzsky“. Ale je pravda, že napriek názvu chlieb to bolo také bagetovité… 🙂 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button