Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 13. kapitola

Už neprší. Ale sotva som si to všimla. Prestávam vnímať aj počasie. Nielenže už nevychádzam von, aj v chate som celý deň prakticky len preležala. Šetrím sily, aby som večer vládala zakúriť. Aj za cenu toho, že som sa prestala prezliekať a zanedbávam hygienu. Chvejem sa, keď si uvedomím, čo to znamená. Ide do tuhého.
Ale kúriť musím. To rozhodne. To jediné ma udržiava pri zmysloch v chate, v ktorej mi je čoraz väčšia zima, hoci mám na sebe niekoľko vrstiev a už si nedávam dole ani vetrovku. Dobre viem, čím je to. Keď si vyhrniem rukávy, vidím svoje ruky, tenké paličky bez tuku. Moje telo je ako chatrný vešiak, na ktorom sa odev len plantá. A uvedomujem si svoju chudosť aj inak. Keď som si včera večer po zakúrení unavene sadla na drevenú lavicu pri piecke, skoro som vyskočila – tak nepríjemne sa mi čosi zadrelo do sedacieho svalu. Trasúcou sa rukou som to vytiahla zo zadného vrecka. Zapaľovač. Bez rozmýšľania som ho preložila do prsného vrecka na bunde. Ale to nebolo všetko. Keď som si opäť sadla, pocit, že ma čosi tlačí, nezmizol. Nebolo to také surové tlačenie ako zapaľovač, ale bolo tam. Musela som vstať a odšuchtať sa k pohovke. Aj tam som to cítila, hoci nie tak výrazne ako na tvrdom drevenom podklade.
Napokon som pochopila. Boli to moje vlastné kosti. Sedacie kosti panvy.
A nielen panvy. Musela som často meniť polohu, ale cítila som to postupne v každej – tlak rebier, lopatiek, všetkého.
Realita bola zase raz nepredvídateľná.
Ľahla som si tak, aby som videla na okno. Na to, na ktoré vo vetre škriabu konáre. Vidím tie vetvy obsypané žltým lístím. A zrazu zasvietilo slnko a stalo sa niečo zvláštne.
Bola som sústredená.
Zrazu som nevnímala nič iné, len žlté listy s jemným žilkovaním pohybujúce sa vo vánku. A boli také… úžasné. Neviem to inak vyjadriť, hoci toto slovíčko je nepresné – evokuje krásu. Ale to nebolo krásou. Bolo to ich jedinečnosťou, nenapodobniteľnosťou, tým, ako ich príroda prepracovala do najmenších detailov, a aký fenomenálny celok – stromy, les – podobné detaily tvorili. A ich farba… mozaika nedokonalých odtieňov listov tvorených najrozličnejšími tieňmi, bledšími škvrnami, chorobami, vyhryzenými miestami vytvárajúca taký pozoruhodný celok. Príroda objavila impresionizmus dávno pred ľuďmi.
Keď toto sústredenie začali vyplavovať staré známe rozptyľovače – bolesť, nepohodlie, úzkosť a hlad, opäť som cítila hnev, podobný hnev, aký predvčerom nie a nie prejsť. Na svete sú krásne veci, nikdy som netvrdila, že nie – kedysi niekto povedal, že svet bude trpieť nanajvýš tak nedostatkom údivu, ale nikdy nie nedostatkom divov. V živote niektorých ľudí ich je menej ako v živote iných, ale úplne sa určite nevyhýbajú nikomu. Lenže niekedy vám ich zabránia vnímať. Ľudia, ich krutosť, ale väčšinou úplne stačí ľahostajnosť, vám v tom zabráni. Dá vám klapky pred oči a vy potom nevidíte. Takéto veci, aké som teraz uvidela cez okno, nevidíte.
Ale nebolo to tak vždy.
V istom období som milovala prírodu ako nikdy predtým a nikdy potom. Nezaujímala ma jej podstata, nepotrebovala som sypať latinské ba ani bežné názvy krov a bylín a hodiny biológie som zväčša pretrpela s pohľadom upretým „do blba“. Určite nerozlíšim dub od buka. Fascinovali ma však práve tie farby, tie štruktúry a tie zmeny. Zvlášť na jeseň, čo je moje obľúbené ročné obdobie, a netuším, prečo z celého môjho okolia iba moje. Všetci sa upínajú na jar a tvrdia, že pučiaca tráva a stromy im dodávajú optimizmus. Lenže zelená je studená farba, kdežto farby jesene, žltá, červená a hnedá, sú teplé a moju dušu zahrievali oveľa viac. Chodievala som do prírody, keď to s ľuďmi bolo na nevydržanie a podobné okamihy fascinácie, ako pred chvíľou, som zažívala dosť často. Dokonca som si všimla niečo neuveriteľné – v spoločnosti tých, ktorí ma ničili, sa moje zmysly otupovali, vnímanie klesalo, kým sama v prírode som sa cítila akoby som sa prebúdzala zo spánku či spod vplyvu sedatív a ja som opäť bola schopná normálne prežívať rovnako pekné a nepekné, čo mi otupený stav pri mojej rodine nedovoľoval.
A presne to bolo jeho cieľom. Pochopila som to aj bez príručiek. Moje vlastné telo mi dávkovalo nejaké analgetikum, utišovalo zmysly, umŕtvovalo vnímanie, aby to utrpenie nebolo až také silné, a naplno mi ho vracalo iba keď nehrozila nijaká strašná bolesť. Lenže takto to vedelo fungovať len určitú dobu. A potom sa tá otupenosť a nesústredenosť doplazila za mnou aj do lesov, zahalila ma úplne celú a už nikdy som nepresvedčila mozog, aby sa jej striasol – bolesti sa zvyšovali a prekračovali dávky prírodných narkotík, preto sa zvyšovali aj tie, ale bolesť je vždy o krok dopredu. A jediný následok bol, že teraz sa už narkotiká z tela neodstraňujú vôbec.
Hrozné. A pritom mi telo chcelo len pomôcť. Dobre sa mi vybavuje to dojatie, ktoré som cítila, keď som si to uvedomila. Dojatie a niečo viac – lásku k svojmu organizmu, že sa tak o mňa stará. Znie to strašne, že? Sebaláska, narcizmus. Lásku by sme predsa mali cítiť k druhým, nie k sebe a obzvlášť nie v prípadoch, keď nám druhí dajú jasne najavo, že nie sme lásky hodní. A navyše objektívne naozaj nie som nič extra, v ničom nevynikám. Trochu som hrala na flautu, ale len asi tak do štrnástich – dnes by som to možno už ani nevedela. Tiež štrikujem – vo svete, kde sa štrikované už dávno nenosí. A maľujem obrázky váz s kvetmi, čo sa dávajú do takých tých okrúhlych rámikov. Nič lepšie namaľovať neviem, hoci som skúšala, len tie kvety. Figurálna kresba mi nejde, nedokážem vystihnúť tvar a pri opakovaných pokusoch som cítila rovnaké zúfalstvo, ako keď som sa neúspešne snažila písanými slovami vyjadriť svoje myšlienky – jasné uvedomenie si, že som narazila na vlastné hranice, že na to jednoducho treba talent a nech by som robila čo chcem, nikdy to nedosiahnem.
Na tieto hranice narážam nepríjemne často.
Takže to je všetko, čím môžem obohatiť ľudstvo. Preto chápem, že spoločnosť nemá záujem mi pomôcť, aj keď to celkom určite vie – do takej miery ako som ja, je nadaný každý druhý. Načo tu zbytočne zaberať miesto tým, čo pri porovnateľných schopnostiach majú oproti mne jeden bonus – chcú tu byť.
Nie, neľutujem sa preto, že nič poriadne neviem. To mi neprekáža – presnejšie, to by mi neprekážalo, keby som bola šťastná s ľuďmi, čo ma obklopujú. Vadí mi len ten následok – to, že nestojím spoločnosti za to, aby sa usilovala o moju záchranu.
Ale možno by sa neusilovala, ani keby som bola užitočná. Neviem. Len z médií mám pocit, že pomoc dostane každý, kto vie tie náklady svojmu záchrancovi vrátiť. Kdeže charita. Výmenný obchod. A ja v ňom nemám čo ponúknuť.
Áno, sú veci, ktoré sú na mne absolútne jedinečné a netýka sa to len mojich túžob a myslenia, tých danajských darov, ktoré majú s túžbami a mysľami iných ľudí spoločné len zlomky a útržky. Napríklad moje vlasy – ich prírodná farba je zvláštna svetlučká ryšavá, skoro blond. Ešte pozoruhodnejšie však je, že niektoré pramene sú zafarbené sýtejšie než iné. Všetci si myslia, že mám melír, ale ony mi tak rastú od prírody. Nepoznám nikoho s takými vlasmi.
A moje vlasy teraz idú so mnou zaniknúť. Všetko jedinečné, čo vo mne je, ide umrieť, ponoriť sa do desivej neexistencie. A voči tomu sa niečo vo mne bráni. Toto nechcem. Nechcem umrieť.
Tak, a je to vonku. Necítim však šok, hanbu, hnev ani nič podobné. V istom zmysle som to totiž vedela už od začiatku. A určite nie som jediná. Málokto zo samovrahov chce skutočne umrieť. Väčšinou opúšťajú tento svet preto, lebo chcú žiť tak, ako žiť nemôžu. A to je nesmierne náročný rozpor. Ja nechcem umrieť – teraz si to už uvedomujem veľmi zreteľne. Lenže to stále nič nemení na fakte, že nechcem ani žiť.
Čo s tým?
Intenzívny hlas v mojom vnútri – a ja dobre viem, čo je to za hlas – mi naliehavo tvrdí, že na to, aby som túto dilemu vyriešila, potrebujem viac času. Ten hlas zakopávam. Viem, že klame. Času som mala doteraz dosť. Dvadsaťosem, skoro dvadsaťdeväť rokov, je až-až času na rozmýšľanie nad životom. Ak som na nič neprišla doteraz, na nič už nikdy neprídem. Len budem ďalej trpieť.
Ak sa vrátim domov, všetko sa vráti do starých koľají. A na ďalší takýto pokus už nenazbieram sily. Nechcem umrieť, lenže musím – to je totiž jediné, čo sa dá podniknúť so životom, ktorý odmietam, proti ktorému sa búri všetko, čo ma tvorí. Je to smutné, je to kruté, ale iná cesta nie je. A podobné myšlienky, ako tá, že stačí viac času, sú zradnými intrigami života. Myslela som, že ma bude pred koncom z pomsty týrať viac než dovtedy – teraz som pochopila, že je opäť všetko raz inak. Nebude ma mučiť, bude naopak robiť všetko preto, aby mi ukázal, aký je on údajne skvelý. Pokúšam sa to brať pozitívne a vydýchnuť si, že namiesto enormného utrpenia ma pred koncom bude predsa len čakať trocha príjemna. Namiesto toho cítim len nepokoj. A pochybnosti.
Pripomínam si, že s každou mojou pochybnosťou ten hajzel vyhráva, ale to mi nezdvihne náladu. Ani to, že hoci túto bitku môže vyhrať, vojnu prehrá. Už je neskoro si to rozmyslieť.
Určite je neskoro.
A ja sa strašne snažím sa z toho tešiť.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

11 Responses to Denník samovraha – 13. kapitola

  • Náhodou ja štrikované veci sem tam nosím 🙂

    Nuž systém ti poskytne rovnako málo starostlivosti bez ohľadu na to koľko doň prispievaš, či ako mu môžeš pomôcť (je pár výnimiek z radov ústavných činiteľov či armády). Čo je horšie, z rozhovorov mám pocit, že väčšina ľudí si myslí, že je to tak správne.

    Nechcem umrieť, nechcem žiť – v tom prípade treba žiť. Umrieť je proces nezvratný, žitím nič nepokazí, smrť skôr či neskôr aj tak príde. Samovraždy príliš neschvaľujem, ale keď už, musia prísť len vtedy, keď je jednoznačne rozhodnutý zomrieť (napr. eutanázia).

     

    A oprava:

    „Necítim som však šok“ – bez som.

  • Tiež mám na systém trochu iný názor ako Jackie. Ale na rozdiel od nej, ja som sa mu pokúsila čosi ponúknuť v rámci toho výmenného obchodu.

    Nechcem umrieť, nechcem žiť – v tom prípade treba samozrejme umrieť, pretože po smrti nevnímaš, že sa nachádzaš v stave, ktorý nechceš. Zato keď žiješ a nechceš, to nechcenie si uvedomuješ až príliš. Najzávažnejší argument, prečo si samovraždu treba poriadne rozmyslieť, je tá jej nezvratnosť. Na druhej strane, aj veľmi veľa iných vecí je nezvratných a súčasne rizikových, ale väčšina ľudí sa do nich vrhá po hlave, čo ja osobne neviem pochopiť.

    Opravené (to bolo tými nekonečnými prepisovačkami)

  •   Z môjho pohľadu súhlasím, že po smrti nie je nič. Ale väčšina ľudí si to nemyslí (resp. aspoň to tak tvrdí). Neviem do ktorej skupiny sa radí Jackie, ale ak má byť po smrti niečo, niet na základe čoho usudzovať, že to bude lepšie, zvlášť ak sa všetko vždy vyvíja k horšiemu 🙂

      Ale nesúhlasím že v takom prípade treba umrieť. Je tam totiž aj to „nechcem umrieť“. Tá voľba teda dobrovoľne musí prísť až vtedy, keď je to definitívne „chcem umrieť, nechcem žiť“. Pokiaľ sa to dá čo len trocha vydržať, hoc s vypätím všetkých síl, treba to skúsiť ďalej, to je môj názor.

  • Jackie spomenula (myslím, že dokonca niekoľkokrát), že je ateistka, takže zrejme verí posmrtnej ničote. K téme posmrtnej ničoty sa ale v ďalších kapitolách ešte dostane.

    Keď nechceš umrieť a aj tak umrieš, po smrti Ti to zlé rozhodnutie už nevadí, čím sa smrť líši od absolútnej väčšiny iných zlých rozhodnutí. To, že treba žiť, je názor toho, kto sa v živote neocitol ani na prahu takého neznesiteľného zúfalstva. Treba skúšať ďalej – načo? Aká je šanca, že sa to zlepší? Je vôbec taká šanca? Myslím v realite, nie v knihách, ktoré sú plné preúžasných a „vysoko pravdepodobných“ záchran svojich hrdinov.

  •   Ok vzhľadom na postupné pridávanie som tento detail už zrejme zabudol. Ako matematik ale musím skonštatovať, že ateizmus a posmrtná existencia sa nevylučujú. Ateista akurát neverí v nejaké božské všemocné entity.

      Iste, keď to je v rovine neznesiteľného zúfalstva(bolesti) bez šance na zlepšenie, tak sa to ešte dá pochopiť, veď som i spomínal eutanáziu. V tom prípade to ale už je v rovine „chcem umrieť“ a nie „nechcem umrieť“. Pokiaľ to je v rovine „nechcem umrieť“ tak zrejme ešte verím/dúfam v možné zlepšenie.

  • OK, ja som zatiaľ počula o posmrtnom živote vyslovene v spojitosti s bohmi ako „prevádzkovateľmi“, ale možno to ide aj bez nich. 🙂
    Nie, nie, Jackie nie je v rovine „nechcem umrieť“ preto, že by dúfala v zlepšenie, ale predsa preto, že má rada svoju osobnosť a jedinečnosť. Asi to pri prerábke po dokončení musím podať nejakou väčšou lopatou, rovnako ako ďalšie veci, čo čitatelia nepochopili. Ak ešte niečo potrebuje väčšiu lopatu, len smelo napíšte a ja si skúsim prenajať báger. 🙂

  •   Ach jaj, čítaš málo sci-fi, tam posmrtnú existenciu bez bohov zvládajú bez väčších problémov a možno i na trocha vedeckejších základoch 🙂

  • našla som tam zopár preklepov, ale tie sa dajú prežiť- hlavne, keď sa mi ich nechce hľadať, aby som Ťa na ne upozornila ehm…. 😉

    nečítala som komenty, ale vidím tu, ako vysvetľuješ, že ona vlastne nechce umrieť preto, že dúfa, že sa to zlepší atd, –  ja som to pochopila, nemyslím, že by si to mala prerábať, či „lopatovať“ je to podľa mňa pochopiteľné aj takto…a to dosť pomaly chápem, hlavne teraz 😀

  • Ďakujem za tvoju vernosť. 🙂 Nejakou revíziou to ešte určite prejde – aspoň na preklepy, štylistiku a tak… toto je totiž v podstate prvopis. Rada by som spravila niečo aj s tým nepochopením, len si nie som istá, či je to témou alebo spracovaním. V druhom prípade by sa s tým dalo niečo spraviť, v prvom nie.

  • Pokiaľ máš pocit, že to slabo chápem ja, tak to nie je dôvod na prerábku. Ja veľa vecí chápem „inak“ :-).

  • Nie, nie si jediný, čo to nechápe. Pozri sa na tú diskusiu pri kapitole 7. Jeden nechápajúci čitateľ by nebol problém, s dovma a viacerými ale pravdepodobnosť, že ide o zlyhanie autora, prudko stúpa. Bavíme sa samozrejme o maličkej komunite, pri stovkách čitateľov môže byť tých nechápajúcich aj viacero a stále je to dobré dielo, ak drvivá väčšina pochopila. To je jedna vec – druhá vec je, že hlavným cieľom tohto môjho literárneho počinu nebolo pobaviť ani poučiť, ale sprístupniť širšiemu okruhu verejnosti nejaké tie nie všeobecne známe pohľady, myšlienky a názory. Ak literárne dielo zlyhá už vo svojom ústrednom cieli, potom zostáva už len ho zahodiť alebo prerobiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button