Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

PreroBIŤ ČI NEpreroBIŤ?

To je tá otázka. A ďalší z paradoxov literárneho sveta. Kým totiž začiatočníckych mladých autorov nadmieru spokojných so svojimi prvoplánovými produktami skúsenejší intenzívne nabádajú na opravovanie a škrtanie, zúfalých prekopávačov vlastných diel naopak odrádzajú od ďalšej prerábky a vylepšovania. Pripomínajú, že raz treba prestať, inak kniha nikdy svetlo sveta neuzrie, že treba dielu zachovať pôvodný náboj a nové skúsenosti uplatniť v novom diele, no a napokon argument najdrsnejší – zlá kniha sa vraj nijakou prerábkou dobrou nestane. Kde je teda pravda? Čo má autor po dopísaní prvopisu robiť? Je horšie priveľa alebo primálo prerábania? A čo sa vlastne pod pojmom prerábanie myslí?

Hlavne posledná otázka je zaujímavá. Hoci prepisovanie či prerábanie sa na stránkach venovaných písaniu pretriasa často, stále si nie som načistom, či si pod týmto pojmom predstavujeme všetci aspoň približne rovnakú vec. Pre mňa je prerábanie dôkladné prejdenie si celého diela a zmena približne každej druhej vety v ňom. V drvivej väčšine prípadov sa však mení len vyjadrovanie, nie obsah – ak zmením aj niečo v obsahu, väčšinou je to oprava malých dejových nezrovnalostí, faktických nedostatkov a podobne. Škrty alebo pridanie textu dlhšieho než odstavec sú veľmi vzácne a rovnako vzácne sú aj prepisy statí, ktoré sú také zlé, že obyčajná úprava viet im nepomôže a treba začať odznova. Na smerovaní deja sa však nikdy nemení nič. To je prerábka u mňa. Menšie zmeny ako prerábka nazývam revízia – tou je pozorné čítanie a oprava tu slova, tam slova, len vzácne aj dlhších formulácií.

Teoreticky však existuje oveľa viac možností. Pre niekoho môže byť prerábkou zmena priemerne jedného slova v odstavci. Pre iného zase ponechanie priemerne jedného pôvodného slova v odstavci. Niekto možno nechá začiatok úplne nedotknutý a len koniec od istého bodu prepíše absolútne de novo. Teoreticky môže nechať bez zmeny aj koniec a prepísať absolútne od základov začiatok. Alebo zostanú začiatok aj stred nedotknutý, ale rapídne sa prepíše stredná časť či časti… Niekto možno odstráni/pridá líniu, postavu, dejový prvok a celý text postihne iba jedna rapídna zmena, totiž adaptácia na tento nový fakt. A niekto možno dejovo neponechá z pôvodnej verzie ani kameň na kameni…

Mala som možnosť sledovať opakované zúfalé prepisovanie románu autorkou, ktorá sa po ôsmej verzii vyjadrila, že s prvou verziou má spoločného už len autora a postavy. Tak to je naozaj sila. Neviem si predstaviť, že by som tak drasticky menila dej. Dá sa v takom prípade vôbec hovoriť o tej istej knihe? Ale v prípade, že áno – ako potom niekto môže povedať (a nie jeden!) – že “tejto knihe už vôbec nijaká prerábka nepomôže”?

Neviem. Proces prerábania je u mňa opradený značným tajomstvom. A tajomstvom zostáva aj to, či prerobenie už raz vydavateľmi odmietnutej knihe pomôže alebo nie. Niektorí zarputilo tvrdia, že nepomôže. Iné prípady – ale opäť známe len z počutia – naznačujú, že áno. Moja skúsenosť, ktorá zahŕňa prerábanie bez významných zmien deja, je, žiaľ, taká, že prerobenie ešte neprinieslo nijaké uspokojivé výsledky. Lenže nehádžem flintu do žita, lebo prerábanie je pre mňa stále pomerne nový pojem. Preto asi nemám právo vynášať nejaké závery.

Jedno je však podľa mňa isté. Skúsenosti z literárnych serverov aj z toho, čo sa predáva, napovedajú, že forma je pri dojme z knihy ďaleko, opakujem ešte raz ďaleko pred obsahom. Takže ak má kniha aspoň ako-tak stráviteľný obsah a pôvodná príšerná forma diela bola len následkom autorovej neskúsenosti a nie netalentovanosti, nič nie je stratené. A dokonca – dovolím si vysloviť kacírsku myšlienku – možno nič nie je stratené, ani keď je obsah úplne nafigu. V podstate neexistuje chyba, ktorú by dostatočne dobré spracovanie nezakrylo. Pokrivkáva logika deja? Dáme tam nadprirodzené javy alebo zaplavíme čitateľa tak zložito vyzerajúcim “odborným” vysvetlením, že to zhltne aj s navijakom. Nefunguje motivácia postáv? Budeme do čitateľa hustiť toľko omáčok plných myšlienkových pochodov – a náležite ochutených, samozrejme – až napokon uzná, že postava koná jediným možným logickým spôsobom. Slabý dej? Aj pri ničnerobení sa dá za dostatočne dobrej štylizácie baviť – jedno z desiatky najlepších diel, aké som kedy čítala na literárnych serveroch, nemalo žiadny, ale naozaj žiadny dej, ale to si skoro nikto zo zástupov nadšených čitateľov nevšimol. Klišéovitý dej? Ozvláštnime ho o originálne detaily a vyjadrenia.

Je to poburujúce? Ale presne na tomto princípe fungujú mnohí bestselleristi. Dej ich kníh prerozprávaný vlastnými slovami znie neuveriteľne hlúpo, okolie sa mi smeje, čo čítam také somariny. Lenže tie somariny sú v knihách podané nesmierne uveriteľne. Nuž a ak do pojmu prerábanie zahrnieme aj zmeny deja, naozaj nevidím jediný dôvod, ktorý by teoreticky bránil hocijakej zlej knihe stať sa dobrou. Okrem toho, že autor až na tak úchvatné spracovanie nemá, samozrejme. Limity autorovho talentu sa mi vidia byť najvážnejšou prekážkou prerábaní.

Ešte pár mojich hypotéz, ktoré preverí čas:

– Ak múza kope aj po napísaní, je absolútna hlúposť sa prerábaniu brániť. ALE ak sme boli aj s predošlou verziou knihy spokojní, je zase absolútna hlúposť nenechať si ju v inom súbore. Akúkoľvek zmenu, kde sa vyskytne čo i len náznak autorových pochybností, že to nie je zmena k lepšiemu, treba zálohovať.

– Opravy gramatiky a hrubých porúch štylistiky sú vhodné vždy, nech ide o bársakú verziu po bárskoľkých rokoch.

– Dá sa prerábkou kniha zhoršiť? Myslím, že áno, v prípade, že autor pre stromy prestane vidieť les. Čiže sa mu popri vŕtaní sa v presnej formulácii čohosi stane, že zdanlivo lepšou formuláciou dejovo spraví nejaké faux pas. A môže sa to stať aj v prípade, ak sa autor sám nezlepšuje, ale zhoršuje – či je však tento jav vôbec možný, by už bolo na inú (a veľmi zaujímavú) debatu.

– Najlepšou indíciou, kedy prestať prerábať, je podľa mňa okamih, kedy už pochybnosti autora, či text zlepšuje, prevládnu nad prípadmi, kedy si je istý, že ho naozaj zlepšil. Toto sa mi ale ešte nikdy nestalo. 🙂

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

15 Responses to PreroBIŤ ČI NEpreroBIŤ?

  • som kompletne zmetená. 

    Teraz akože čo mám robiť? 😀 Prerábať? Neprerábať? 

    Ako spoznám, či sa ako autor zlepšujem alebo zhoršujem? Čo je podľa teba to faux pas, čo si autor môže privodiť? Kedy prestať? Či vôbec nezačať?? Dostávaš ma do prekérnej situácie…

    Som mimo 😀

  • Ak nechceš, nemusíš robiť nič – to nie je príkaz. 🙂
    Fenomén prerábania sa týka prevažne románových diel (preto sa v texte spomína kniha), ktoré u čitateľov a vydavateľov nemali úspech.
    Na ostatné otázky neviem odpovedať, ako píšem aj v článku, názory sa rôznia a skúsenosti mi zatiaľ cestu neukázali. Len som chcela otvoriť diskusiu na túto tému. Iba to faux pas, s tým mám skúsenosť. Neraz sa mi stalo, že som pri prerábke narazila na nejakú čudnú či zdanlivo zbytočnú informáciu a tak som ju vyškrtla. Potom som ale neskôr zistila, že bola dôležitá pre dej, len som na to zabudla… hups. Takže v snahe vylepšiť štylistiku som pokazila dej, čo je z hľadiska celej knihy zhoršenie. Ešteže som si to všimla. Ale ktovie, v koľkých prípadoch som si to nevšimla. 🙂
    Inak, takéto prešľapy robia aj knižní redaktori – vyškrtnú niečo, čo sa im nepáči a vôbec si neuvedomia, že to tam má svoj účel. 🙁 A to už je oveľa horšie.

  • Dík za objasnenie toho faux pas. aj mne sa to raz stalo, ale našťastie v krátkom útvare a hneď o pár riadkov nato som si uvedomila, že mi to tam chýba a vo worde som proste dala späť a bolo to nazad 😀

    Ja viem, že to nie je príkaz. Brala som to skôr ako návod alebo radu alebo ešte úvahu spojenú s niečím z toho 😀 

    Ak sa ale môžem opýtať, čo robíš ty? Prerábaš alebo neprerábaš? 🙂 

    Vďaka za odpoveď. Papá, Ja

  • Áno, prerábam. Hlavne posledné dva roky sa prerábaniu venujem dosť intenzívne, no niečo som prerábala už aj predtým – a nič z toho. 🙂

  • Kým neprerábaš to, čo ešte ani nemáš napísané, tak je dobre 😛

  • To nie, ale často prerábam aj to, čo ešte nemám dopísané – ale to nikomu neodporúčam. 🙂 Okrem výnimočných prípadov.

  • Prerábať či neprerábať? Zhrniem to jednou vetou: V najlepšom treba prestať 🙂

     

    Ja som asi netypický, ale pre mňa je dôležitejší obsah ako forma. Ak ma to zaujme, chcem vedieť čo sa stane, ako to dopadne, tak odpustím aj kostrbatosť či gramatické chyby.

    Ak ma to ale nezaujíma (lyrická poézia, siahodlhý opis, pre mňa nezaujímavé prostredie či dej…) môže to byť napísané akokoľvek majstrovsky, nebudem to čítať (až na ojedinelé výnimky kde dôvody na čítanie sú aj iné).

    Ale samozrejme dobré spracovanie posúva dielo o niekoľko úrovní vyššie, a je väčšia šanca že ma zaujme, aj keď nie je z primárneho okruhu mojich tém (napr. historický román).

  • Určite prerábať, aspoň u mňa to tak funguje. A, že je to za potreby? Samozrejme, a to dovtedy, pokiaľ s tým dotyčná osoba nebude spokojná.  Ibaže ako uvádzaš Adhara, bude s tým dotyčná osoba vôbec niekedy spokojná? Tuším si musí  určiť  nejaké hranice.  Inak sa bude prerábať do nekonečna.  Ak sa prerába príliš veľa,  dopadne to asi tak, že celkový dojem bude úplne iný ako mal pisateľ v pláne.  Čo sa stalo mne a v konečnom dôsledku vzniklo niečo, čo vlastne vzniknúť ani nemalo.  Potom , len zostáva otázka, či je s tím pisateľ spokojný alebo nie.  Takže prepis s korekciou áno, ale treba vedieť medze…

  • Kiežby bolo takých čitateľov viac. Lebo dnešné knihy, to je veľakrát len štylisticky pekne zabalené ho… houby. A ja sa na ne v lepšom prípade viem pozrieť aspoň ako na oddychovky. No ale keby sa to nepredávalo, asi by ich na pultoch nedržali.

  • Ach, otázka, či autor môže byť niekedy so svojím dielom dokonale spokojný je to, na čo som pri písaní príspevku zabudla. :-/ Tak to píšem aspoň sem… Môže byť autor niekedy úplne spokojný? Kedysi som bola presvedčená, že áno, hoci sama som nikdy úplne spokojná nebola. Teraz, keď niektoré moje knihy majú za sebou už dve-tri prerábky a stále to nie je ono, už dosť pochybujem, ale stále nezavrhujem. Myslím si však, že prvoradé je, aby bol spokojný čitateľ. 🙂 Ak je on spokojný a autor považuje to dielo aspoň za obstojné, vtedy je čas prestať. Lenže v tomto smere opäť vodu kážem a víno pijem. Vyzradím totiž tajomstvo – ja ešte stále prerábam aj tú knihu, čo mi už vyšla! 😮

  • tiez dalsi clanok ktory ma vytrhol zo stolicky(pozitivne). mame spolocnu debatu takze nebudem konkretny(no jo zase Lavyrint).

    ide o to, aby vedel clovek co ma prerabat a ako prerabat. bez toho je kazda prerabka zbytocna. 

  • Pravdepodobne máš pravdu. Pri vlastných prvých prerábkach som bola dosť zmätená. Chcela som prerábať, ale ani som poriadne nevedela, čo a ako. Teraz idem na prerábky oveľa cieľavedomejšie, ale neviem s istotou povedať, či sú vo výsledku lepšie.

  • ked vies co a ako prerobit.

    mne ked niekto povie „prerob to“ tak pokrcim ramenami. ked si povedala umeleckost pojrcil som nimi druhy raz lebo si mi poradila konkretne ale nevedel som co to znamena. ash mi dal ukazku a uz viem co to znamena.

    podobne jurinko ´dejovy obluk´. definiciu som nasiel ale co dalej? vimka ho mala dobre vysvetleny na rozpravke o medovnikovom domceku. ale ako to urobit v praxi? tož je dobra otazka. ozaj. mohol by som poprosit sa vyjadrit k Tianjin pribehu? staci mi k dejovemu obluku/napatiu. pointa nie je tvoja salka kavy, ale nie su tam ziadne citove vylevy, neboj. Dakujem.

  • Súhlasím. Ak autor necíti, čo by chcel prerobiť, samotná výzva na prerobenie je mu nanič. Niekedy nepomôže ani komentár, snaha o komplexné vysvetlenie. Pomôcť môže analýza jeho viet pekne jedna po druhej s poznámkami, a po stovke strán už autorovi pomaly začne zapínať… blbé je, že aby niekoho (redaktora) primäl k takejto analýze, spravidla už musí mať istú úroveň (najmä príbehu). A točíme sa v začarovanom kruhu.

    Čo je dejový oblúk, neviem ani ja. 🙂 Na pojmy si veľmi nepotrpím, fungujem skôr intuitívne… a čo sa týka vyjadrenie k poviedke, na inom serveri som vyhlásila, že sa k tvojim prácam už vyjadrovať nebudem. Oplatí sa mi to odvolať?

  • beriem spat svoju prosbu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button