Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Dotyky

Vietor sparné dni zarezal.

Nechal z krvi stiecť.

Aj ruchy veľkomesta,

kde víriť život prestal,

v korporátnej prázdnote.

 

To ona

človek bez štipky človeka,

nepokoj z cintorína.

Vraj táto bude iná.

Ruky a nohy a plány,

nepokoj nepoznaný. 

 

Už kvitnú domnienky

a ty len nachvíľu stratíš reč.

„Je to možné? Voľný verš?“

 

Nechaj si kľúče od mesta,

len nikdy kvitnúť neprestaň.

Ako tie orgovány

plnili nosy snami

dotykov.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Dotyky

  • Nuž, Maťo, tak sa ti to predsa podarilo. Navzdory posledným tvrdeniam a skepse 😀 Až na ten nepodarený rým reč – verš. Som fakt prekvapená, ale toto sa mi páči 😀

  • Podľa mňa reč a verš idú k sebe perfektne.. pravda, nie je to zrovna dokonalý rým.. a možno práve tá nedokonalosť z nich robí pekný pár 🙂

    Prvá strofa ma úplne zarezala (akože ma dostala, som myslel :D).. ešte že dnes prišiel aj ten lejak 🙂

    Pobavilo ma i ako si vzal na milosť voľný verš a ešte sa o tom i výslovne zmienil.. trochu to odľahčilo hustú atmosféru.. asi ako keď vo filme niekto povie, že je to len film.. je na to i nejaký výraz.. asi mi teraz nenapadne, nejak sa mi zmenšuje slovná zásoba (drogy sú zlé :D).

    Celkovo vzaté – opäť si nesklamal, ešte i prekvapil uvoľnenou štruktúrou básne.

    Takže nám hlavne neprestaň kvitnúť 🙂

  • Taak díky za milé slová, toto za mňa opäť iba tak „vypadlo“. A pochyboval som, či je to až tak cool, aby som to „vyvesil“, ale moje dojmy sú, ako vidím, vždy mylné 🙂 – veci, ktoré sa mne osobne pozdávajú najmenej tu majú väčší úspech, ako tie, o ktorých si myslím, že sú cool a naopak.

    Každopádne vám, milí ľudia, ďakujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button