Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 12. kapitola

Uplynul ďalší deň. Stále rovnako neúprosne prší. Sotva som sa pohla. Harmonizácia skončila. Nastupuje hmla. Nielen vonku. Aj v mojej hlave. Šum sa zosilňuje, ja sa strácam, motám v myšlienkach a čoraz slabšie si pamätám, čo mi bežalo hlavou pred pár minútami. Čo minútami, sekundami. Nesústredenie sa blíži svojmu maximu. Ničomu, ani negatívnej myšlienke, nie som schopná venovať toľko pozornosti, aby stála za reč – niečo ma poháňa šialeným tempom po zamorených územiach, oblastiach osídelných obludami aj pustatinách. Vyčerpáva ma to. Chcem z toho preč. Ale nemám ako. Nechápem, prečo nemám ako. A toto je to jediné, o čom ako-tak viem, že sa k tomu opakovane vraciam a aj napriek extrémnej nesústredenosti sa dá povedať, že som sa dnes zaoberala prevažne tým.

Ako je možné, že neprišli mdloby?

Nedáva mi to zmysel. Myslím logický zmysel. Odmietam pripustiť, že by život zašiel až tak ďaleko a tak výrazne pozmenil fungovanie môjho tela, aby mi umožnil vydržať pri vedomí viac než dvakrát dlhšie ako vtedy pred rokmi. Odmietam.

Pri poslednom slove sa v návale rýchlych, ale slabých pojmov pretekajúcich mojou hlavou zjavil jeden zaujímavý. Napäla som všetky sily, aby som ho zachytila, kým sa mi nadobro stratí v šedi…. a musela by som si naň počkať znova. Asi by som sa dočkala. Nepamätám si už, čo sa vo mne deje, ale všetko mi je také nepríjemne povedomé, že ma to nenecháva na pochybách, že sa pohybujem v kruhoch. V starých známych kruhoch.

Alebo v špirálach.

Ten pojem, áno. Opäť by som skoro zabudla. Už nie som schopná svoje myšlienky udržať, ani ich dobre formulovať. Dúfam, že je to znamenie blížiaceho sa konca a nie šialenstva.

Pojem, Jackie.

Dobre, dobre. Tým pojmom je obrana. Bránim život. Ako inak možno nazvať odmietanie viery v to, že by zašiel až tak ďaleko?

Ale to je absurdné. Prečo by som bránila svojho nepriateľa?

Pokúšam sa nad tým zamýšľať. Je to náročné. Ťažko sa prichádza k záverom, keď neudržíte v hlave niekoľko vecí naraz. A keď sa mi to napokon podarí, v zahanbení mi jedinú útechu poskytne fakt, že aj toto poznanie čo nevidieť odplaví prúd.

Samozrejme, že ho nebránim. Ja sa len tej možnosti desím. Desím sa tej možnosti, že život je schopný poraziť všetko, dokonca aj medicínsku vedu, len aby mi ešte viac ublížil.

Čo ak neumriem? Pri tejto otázke ma poriadne zamrazilo.

Považovala som to za isté. Nemalo na tom čo zlyhať. Keď nejete, umriete. Jednoduchá rovnica, ktorú pozná každý.

Mohlo to zlyhať iba na tom, že by ma tu niekto našiel. Najlepšie šance mali asi Mathieu a Fabien. A vidíte, nestalo sa.

Sklamanie z tejto myšlienky ma vtrhlo do ešte väčšej hanby. Veď som predsa nepočítala s tým, že ma nájdu. Žiadna skrývačka, žiadne volanie o pomoc, žiadne patetické záchrany. Ale aj na tej príhode s pokazenou vodou som sa mohla naučiť jedno. Že veci nielenže nie sú také, ako sa mi snažia nahovoriť iní, ale ani také, ako si často nahováram ja. Občas nedrístam o nič menej než knihy a filmy. Hlavne keď si hovorím, ako som sa už poučila, obrnila a nič ma neprekvapí. Ale pravda časom – alebo v kríze – vypláva na povrch. Napríklad pravda o tom, ako som nedúfala, že ma niečo zachráni.

Nikdy som neprestala dúfať.

Tak veľmi som sa pokúšala vypnúť tento stav nádeje, aby mi život nemohol viac ubližovať. Kde nie sú očakávania, tam nie sú sklamania. Ale napriek tomu mi ubližoval znova a zas z jednoduchého dôvodu – že niektoré veci sa vypnúť nedajú. Alebo aspoň nie bežnými prostriedkami.

Myslela som si, že poznám život a viem, ako to v ňom chodí. Lenže celkom som opomenula základné pravidlo života a to, že on nikdy nejde podľa predpokladov. Vždy to bude iné ako si myslím. Ale to vôbec neznamená, že to bude lepšie.

Zase ma dostal. Prekvapil ma aj takto tesne pred koncom. On nikdy nepovolí, aby sa niečo stalo niečo veľké. A začínala som mať pocit, že nepovolí ani moju smrť. Lebo to by bolo čosi naozaj poriadne veľké. Smrť je čosi, čo tu, dá sa povedať, ešte nebolo.

Ste šokovaní? A možno ma od tohto okamihu budete odsudzovať ešte viac, ale je to naozaj tak. Nikto blízky mi nikdy neumrel. Prastarí rodičia aj otec z otcovej strany sa pominuli dávno pred mojím narodením. Ostatní starí rodičia žijú a dokonca sú sebestační, hoci majú už okolo deväťdesiatky. Umrela malá sesternica, keď som mala dva roky, čiže si na ňu nemôžem pamätať. A inak už celé tie roky zomierali len príbuzní natoľko vzdialení, že som ich videla sotva jeden či dvakrát a ich odchod na druhý svet mi pritom logicky nemohol spôsobiť nijakú väčšiu ujmu.

Takže za mojím zúfalstvom nie je ani niečija smrť, jediná príčina, ktorú ľudia – a ja to len niektorí – ešte vedia ako-tak pochopiť. Takže najskôr ste sa už odo mňa po tomto definitívne odvrátili. A sotva mi pomôže konštatovanie, že keď sa niekto zmení tak veľmi, ale naozaj tak veľmi, že je úplne inou osobnosťou ako predtým, je to technicky to isté ako keby bol mŕtvy. Lebo toto nikto neberie. Všetci povedia, že kým je život, tak je nádej.

Áno, viem, že toto som vlastne povedala aj ja. Ale moja nádej bola v úplne inom kontexte. Mám nádej, že sa zmení okolie, ale vôbec nijakú, že zmením seba. A takto je to aj s ostatnými. Zo svojho pohľadu by museli zmeniť seba. A to sa nestane, čím sa nezmení ani moje okolie.

Prečo mám potom nádej na zmenu okolia, keď je nezmyselná? Neviem. Nádeje nedávajú zmysel. Len existujú. Existujú, aby nás mohli mučiť. Darmo si budem denno-denne opakovať, že pohľad na zasnežený smrek vo mne už nikdy pocit straty nevyvolá. Darmo naň budem hľadieť znova a znova v snahe obrúsiť tú odpornú boliacu túžbu až na kosť. Toto nikdy nezlomím. Môžem sa snažiť ako chcem, keď sa pozriem na zasnežený smrek, vždy sa kdesi hlboko vo mne čosi rozochveje, ako hlad, ktorý sa nikdy nedá zasýtiť.

Vidíte to? Krásny kruh. Nepamätám si, na čo som myslela predtým, ale opäť som skončila pri hlade a pri otázke, prečo som preň už neupadla do mdlôb.

Áno, u hladujúceho človeka je nanajvýš pochopiteľné, že myšlienkami skončí pri hlade. A rovnako by malo byť pochopiteľné, že nešťastný človek skončí vždy pri svojom nešťastí. Nedá sa dlhodobo rozptýliť. To, čo ho trápi, sa bude neustále vracať. Toto už ale väčšina ľudí nechápe. Asi by mali skúsiť takú hladovku. Je naozaj veľmi poučná.

Ach, Jackie, zase trepeš.

Možno sa tomu čudovať? Umieram. Aj to málo, čo vo mne dovtedy aspoň ako-tak fungovalo, fungovať prestáva. Napríklad myslenie.

Tá záhada s mdlobami mi ale napriek tomu nedáva pokoja. Prečo neprišli? Veď ja som upadala do bezvedomia dosť často aj pri oveľa slabších podnetoch. Teta Paulette o mne raz povedala, že omdlievam na počkanie. A teraz, keď je na to naozaj silný dôvod, nič. Kdežto vtedy počas tých prijímačiek…

Naozaj som počas tých prijímačiek nemala celé tri dni v ústach nič? Vôbec nič?

Vlastne mala. Vybavuje sa mi jablko. Nádherne šťavnaté, úžasne sladké jablko, až sa mi ústa naplnia slinami. A oči znova slzami. Horko-ťažko vyšklbnem spomienku na jablko z mysle a prinútim sa vrátiť k problému.

Možno to na tých prijímačkách nebolo až tak od hladu. Možno to bolo skôr zo stresu.

Blbosť. Sestrička predsa povedala, že som odpadla z nízkej hladiny cukru.

Áno. Tá istá sestrička, ktorá ti pri odbere krvi nechala podržať si ihlu v ruke, čo o jej profesionalite veľa napovedá. 

A zrazu už veci dávali zmysel. A naplnili ma zlosťou, ako ma život zase dostal. A aby som kalich horkosti nemala náhodou príliš prázdny, pridala sa k tomu hanba z pochybnosti nad tým, či umriem.

Len jediný predpoklad o živote platí. Že on sa nikdy nechová podľa predpokladov. Ten mi však, samozrejme, nepomôže. A ja mám tohto nepredvídateľného sveta už natoľko plné zuby, že ani vôbec nie som zvedavá, čím ma prekvapí nabudúce.

 

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Denník samovraha – 12. kapitola

  • Jooooj Adhara, dvanásta kapitola, ja som toho už toľko zameškala. To je tak, keď človek nečíta priebežne. Aaaale ja sa k tomu raz dostanem – možno! 😀 Momentálne mám rozčítané Kelviny – rozhodla som sa, že keď už je to v tlačenej podobe, tak to prečítam. Čítam to tak postupne na etapy, lebo si neviem nejako rozumne zorganizovať čas. Práve som – vieš kde? Počkaj. Aha. David načapal Haisea a pustil sa za ním. Už si ma celkom zbalila, spočiatku ma to až tak nezobralo, ale už som v tom namočená, som zvedavá, ako to dokorčuluje a či sa potvrdia moje domnienky. Veľa ich nie je, ja som blondína, ale nejaké sú. 😀 Inak mám doma ešte zopár ďalších kníh, čo mám v pláne prečítať, len nejako sa nie a nie k tomu dostať.

    Toto je taká malá sebaobhajujúca verejná spoveď (niežeby niečo riešila a či príde rozhrešenie, je otázne :)) – len že nie, nezabudla som. 🙂

    A gratulujem k robote, ty šťastný jedinec. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button