Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 11. kapitola

Prebúdzam sa za svetla zo stavu, ktorý mal asi k spánku najpodobnejšie za celé roky. Myseľ mám pomerne čistú, i keď spočiatku dezorientovanú; ani ma toho veľa nebolí. Prechádzam pohľadom po stenách a okne. Pohrávam sa s myšlienkou vykašľať sa na to, čo chcem spraviť a zostať tu len tak ležať. Nepokaziť si túto relatívnu idylku. Lenže viem, že by dlho nevydržala. Za čelom cítim neurčité napätie. Potrebujem piť a ak čoskoro nebudem, kŕče sa vrátia.

Prinútim sa vstať. Až teraz zisťujem, aká som slabá. Ako pierko. Tackám sa k miestu, kde som nechala pohodenú bundu. A ten chlad…

Nazriem do kuchyne – vedro po sekundovom váhaní vylúčim. Beriem hrniec.

A idem na to.

Zvonka sa vyvalí ešte väčšia zima, navyše nie nehybná – pulzujúca bolesť za čelom sa stretne so studeným vánkom. Je zamračené, veľmi tmavo zamračené. Žblnkotanie vody počujem aj cez šum lesa. Neisto sa predieram závojmi padajúceho lístia. Zrub stojí na svahu, presnejšie na malej plošinke svahu, inak dosť strmého. Jeho strmosť je ako schody – neuvedomila som si ju, kým som nebola veľmi oslabená. Ale tak je to s mnohými malými nepohodliami života. Nevnímame ich, kým nie sme veľmi oslabení. Preto nám silní neveria, že niečo také nepatrné vie spôsobovať také muky.

Padám nabok, hrniec kúsok odo mňa. Nesnažím sa vstať. Namiesto toho sa skúšam plaziť kobercom lístia, po bruchu, s hlavou otočenou smerom k prameňu. Je to tak istejšie.

Konečne je tu.

Nedočkavo strčím do prúdu ruku a vzápätí ju odtiahnem. Je ľadová. Ale príšerne ľadová. Oveľa chladnejšia než tá v chate. Zázrak, že vôbec tečie. Toto sa piť nedá. Skúšam načrieť – v okamihu mi červenejú a meravejú prsty. Podložím do prameňa hrniec a hneď ho vytiahnem. Tú trošku vody na dne potom skúšam zohrievať telom, v ústach. Ide to žalostne pomaly. Možno preto, že vo mne samotnej veľa tepla neostalo. Nielen doslova.

Opäť si pripomínam, že ma nikto nepoháňa. Môžem sa tu s vodou zabávať ľubovoľne dlho. No dobre, nie ľubovoľne – len do večera. Alebo ešte presnejšie – do hrozby podchladenia. Ale kedy tá príde? Netuším.

Radšej sa vrátim. Pár hltov som už do seba dostala, to musí stačiť. Doplním hrniec vodou a polochôdzou-pololezením idem späť. Hluk prameňa sa vzďaľuje.

Do hrnca padne veľká kvapka.

Zdvihnem hlavu. Ďalšia mi padne na líce. Ďalšia na stehno. Padajú aj naokolo – ich šuchot pri kontakte s lístím je nezameniteľný.

Vedomie, že prší, ma na chvíľu úplne ochromí. Nie je to nič tragické, iba trochu nepríjemné, ale z nejakého dôvodu ma úplne zbaví schopnosti konať. Nepredvídala som ho. Neviem, čo mám robiť. Len tupo hľadím na les bombardovaný vodou. Čoskoro je z toho riadny lejak.

Apaticky pozriem do hrnca, na kruhy, ktoré sa v ňom robia. A z útrob mysle sa začne predierať príkaz – veľmi jednoduchý a rytmický, takmer harmonický.

No tak, poďme, poďme, poďme, poďme, no tak, poďme, poďme, poďme, poďme…

A ruky a nohy poslúchajú. Nejakým zázrakom poslúchajú, hoci im to spočiatku ide veľmi pomaly. Vstávam. Pevne uchopím hrniec. Vykročím a tvár mi omýva dažďová voda.

No tak, poďme, poďme, poďme, poďme, no tak, poďme, poďme, poďme, poďme…

Som schopná sa vrátiť. Som schopná aj pokračovať v pláne. Ktorý mi nakoniec okolnosti uľahčili. Kým s hlbokými nádobami sa otočím k tomu nesmierne vzdialenému prameňu niekoľkokrát, plytké taniere a dokonca aj obrátené pokrývky porozkladám len tak pred chatu. Naplnia sa dažďovou vodou a potom ich zlejem.

Treba ošetriť aj sud, stále do dvoch tretín plný. Mikróby budú pokračovať v rozklade. Už teraz zaregistrujem slabý zápach, keď sa nadeň skloním. Ako to, že som ho necítila skôr? Ešte nebol postrehnuteľný? Alebo je to jednoducho tým, že som nič také neočakávala?

Prestávam uvažovať. To je na celej tejto záležitosti najlepšie. Že nepremýšľam. Depresívne myšlienky stíchli na šum v pozadí, do ktorého sa mi zlejú akékoľvek myšlienky, keď pracujem dostatočne dlho alebo dostatočne tvrdo. Aj ten šum je nepríjemný, ale nie až tak. A toto je dostatočne tvrdá práca. Na človeka, ktorý týždeň nejedol, určite.

Vyprázdniť sud a potom ho odpratať z obývačky by bolo príliš namáhavé. Volím jednoduchšie riešenie, napokon, stačí provizórium. Všimla som si, že za kuchynským sporákom sú tenké dosky a väčšie kusy kartónu, zrejme na podkurovanie. Beriem dostatočne veľký kartón a prekrývam sud. Toto veko prekryjem najrozodratejšou zo všetkých plachiet a upevním povrazom.

Skvelé.

Z podlahy v sede opierajúc sa o gauč prechádzam pohľadom po výsledkoch svojej práce. Najrôznejšie nádoby, všetok riad, hrnce, lavór aj vedro sú plné vody. A kým budem mať sily, všetku zostávajúcu vodu každý večer prevarím. Čo na tom, že viacnásobne prevarená voda je odporná. Je neškodná a to je hlavné. A nie som tu na dovolenke, že?

Spokojnosť mi kazí hlavne jedna vec. A to, že už po minúte sedím v nevýraznej kaluži, ktorá sa stále zväčšuje. Som na kosť premočená. No vonku je ešte denné svetlo.

Na chvíľu sa ma zmocní naozaj silné pokušenie rozložiť oheň aj tak. Veď predsa prší, leje ako z krhly. Nikto sa nepôjde práve teraz pozerať, či sa spoza hory dymí. No potom som sa tvrdo zahriakla, rovnako, ako keď som premýšľala o čaji. Jeden ústupok plodí druhý. Dnes zakúrim v daždi, zajtra pri zamračenej oblohe, napozajtra za jasného slnečného svetla. A je tu aj trpkejšia, no dôležitejšia pravda. Kúrenie v čase, keď by dym mohol niekto aspoň teoreticky vidieť, by mohlo byť volaním o pomoc. Podvedomým volaním. Ale to nesmiem pripustiť. Na žiadne volanie sa nehrám. Viem, čo chcem, viem to celkom jasne.

Napokon, pri vyčerpaní ten chlad ani veľmi necítim. Stále som v stave unaveného otupenia, kedy sú všetky nepriaznivé vnemy stíšené. A myšlienky sa stále nachádzajú v stave zvláštneho, mnohonásobného opakovania, rytmu… harmonizácie. Áno, sú harmonizované – každú chvíľu sa nejaká z nich opakuje stále kol dokola, podobne ako kto kedy povedal alebo no tak poďme a ja sa strácam v ich prúde šťastná, že sa mi v mysli nedeje niečo horšie.

Lenže to nepotrvá dlho. Sedím, napoly ležím na zemi a cítim, ako harmonizácia ustupuje a všetky čierne myšlienky sa vracajú, nehlučne sa plazia z kútov obývačky späť do mojej hlavy. Radosť z toho, ako som to životu v tomto kole natrela, ustupuje novej beznádeji.

Možno by som mala robiť niečo iné fyzicky namáhavé, aby som sa duševne opäť dostala do znesiteľného stavu. Lenže nenapadá mi nič, čo by mohlo pomôcť. Námaha samotná funguje len v súčinnosti so zmyslom. Tá voda bola pekným cieľom, lenže ten už mám za sebou. Čo je strašné, lebo by som tak veľmi chcela niečo robiť. Áno, dokonca aj teraz by som chcela niečo robiť. A rovnako som chcela niečo robiť celý život. Cítila som sa unavene, ale iba preto, že život, aký som viedla, by bol mrhanie energiou – tá zostávala niekde skrytá, čakala na cieľ, ktorý by mal zmysel. Dopekla, ja nie som lenivá ani pasívna – žiadna princezná čakajúca vo veži, kým ju zachránia. Pokojne draka zabijem sama aj holými rukami – len mi povedzte, kde ten drak je. Kde je to, čo ma trápi? Kam mám ísť a čo mám spraviť preto, aby som si pomohla? Povedzte mi a zaraz to urobím. Potrebujem to len vedieť. Vedieť.

Vyhŕkli mi slzy, ktoré boli viac slzami hnevu než beznádeje. Bola som ochotná bojovať, ibaže som nevedela s čím. Knižky mi to nepovedali. Pokusy neukázali cestu. A tak som sa umárala v slepej, bezbrehej závisti k všetkým románovým postavám, ktoré v beletrii dostali možnosť oslobodiť sa zo svojich pút. Na čo sa má sťažovať taký Frodo, ktorý presne vie, kam má zaniesť prsteň, aby ho už prestal ovládať? Byť na jeho mieste, s radosťou pobežím do Mordoru. Áno, jeho cesta je ťažká, spletitá a nebezpečná, ale aspoň je. A tým je na tom neporovnateľne lepšie ako tí, pred ktorými žiadna cesta nie je.

Dosť bolo sedenia v mláke. Trhanými pohybmi zo seba zhadzujem oblečenie a potom sa snažím vyutierať do sucha. To ten hnev, ja viem. Hnev a chuť niečo robiť. A poznanie, koľko energie vo mne ešte zostalo, ma rozhnevá ešte viac. Mala som také rezervy. Bola som taká odhodlaná. Išla by som až na kraj sveta… keby som mala príležitosť. Lenže tú mi nedali. Život mi ju nedal.

Čakám, kedy sa hnev preleje do beznádeje plynúcej z poznania, že v takomto stave nemôžem zostať a preto musím ísť len jediným smerom – preč od všetkého. To sa však nedeje. Hnev neustupuje.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Denník samovraha – 11. kapitola

  • Nechápem čo majú všetci s tým cieľom. Netvrdím že mať cieľ je zlé, ale prečo by to malo byť také dôležité. Podľa mňa vesmír proste je, na žiadne ciele sa nehrá, a o pár desiatok miliárd rokov bude úplne jedno čo tu teraz robíme.

     

    K opravám:

    A u útrob mysle sa začne predierať príkaz – z útrob
    Kúrenie v čase, keby dym mohol niekto aspoň teoreticky vidieť – keby na keď
    ako harmonizácia ustupuje a všetky čierne myšlienky vracajú – sa vracajú

  • Okej, pokúsim sa to vysvetliť tak, aby to aj matfyzáci pochopili. 😀

    Predstav si ľudskú myseľ ako automat na kávu. Vhodíš do nej päťdesiatcentovú mincu – pekný zážitok, vypadne káva – pozitívna emócia. Hodíš mincu, vypadne káva. Jednoduché fungovanie.

    LENŽE mysle niektorých sú automaty, do ktorých darmo hodíš päťdesiat centov – nevypadne z nich nijaká káva. Tieto automaty sú totiž stavané tak, že okrem päťdesiatcentovky prihodiť ešte desať centov navyše, aby vypadla káva. A tých desať centov navyše je ten cieľ. Bez cieľu a zážitku automat zvaný ľudská myseľ pozitívne emócie nevydáva. Ľutujem, ale tak to proste  funguje.

    Tie záležitosti sú už opravené.

     

    P.S. Zase nejak blbne server, zjavujú sa nezmysly v komentároch, aj text bez tých hakybakov sa mi podarilo vložiť až na x-tý pokus… admííííííííííín!

  •   Aha, zrovna som ťa chcel pochváliť ako dobre si začala komentár, presne tak nejako si predstavujem vysvetlenie nám matfyzákom 🙂 A potom povieš že to tam je omylom…

      Kedykoľvek budeš potrebovať tých 10 centov, ozvi sa 🙂 Na môj automat funguje kocka čokolády účinnejšie ako 10 centov!

  • podľa mňa skutočnosť, že v živote máme cieľ, človeka napĺňa a uľahčuje mu cestu…presne viem, o čom hovorí, keď hovorí povedzte mi čo mám urobiť a ja to urobím…človek sa niekedy tak zamotá, že nevie, kam pôvodne šiel…

    čítam ďalej, zatiaľ to nesťahuj, názov je dobrý, nie je na ňom nič zlé – veď keby to neprežila, nemohla by to predsa vyvesiť 😉

    nech Ťa múza neopúšťa!!!

  • Sú zrejme dva základné prúdy – orientácia na cieľ, ktorá prevláda tu na západe, a orientácia na cestu, ktorá dominuje skôr východným filozofiám. Nevravím že jedno či druhé je zlé, sú to proste rôzne prístupy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button