Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 10. kapitola

Kto kedy povedal, že Boh je milosrdný?

To je citát z jednej knihy. Čítala som ju, keď som mala asi šestnásť alebo sedemnásť. Už si ani veľmi nepamätám, o čom bola, hoci sa mi páčila; možno preto, že som v nej mnohému nerozumela. Ale niekoľko scén a výrokov mi utkvelo v pamäti. Jeden z nich je aj tento. Vyslovil ho hrdina, ktorý bol so svojimi priateľmi roky v bezútešnej situácii – urputne bojovali o to, aby sa z nej dostali, no svet akoby sa spikol proti nim. A ak sa im chvíľami zdalo, že im okolnosti nahrávajú, vždy vysvitlo, že tak činili len a len preto, aby postavám pripravili pôdu na ešte väčší des a zármutok.

Kto kedy povedal, že Boh je milosrdný?

Slová vyslovené v akútnej beznádeji mužom, ktorého sa aj napriek všetkej racionalite na okamih zmocnil pocit, že sa s ním zahráva nejaká všemocná a veľmi zlovoľná bytosť. A tie slová sa mi teraz prehrávajú v hlave znova a znova, napriek tomu, že som v Boha nikdy neverila – akosi však začínam chápať, že ja som do podoby vedomej bytosti, pretavila niečo iné. Život.

Neviem, či mi predstava všemocnej zákernej prehnitej bytosti s absolútnou mocou nado mnou pomáha alebo priťažuje. Je fajn mať niečo, na čo môžete koncentrovať svoj hnev, myslieť si, že vás nenávidí, lebo nenávisť je menej zlá ako beznádejná ľahostajnosť Prírody (toto ateizmu nedokážem odpustiť – tú desivú ľahostajnosť toho, čo život riadi, k životu samotnému). Lenže na druhej strane, keď máte nepriateľa, núti vás to postaviť sa mu, ísť ho prefackať, vytmaviť mu, že nemá nijaký nárok takto s vami zaobchádzať – lenže toto sa životu samozrejme urobiť nedá. A vždy, keď si naplno uvedomíte, že sa to nedá, vrhne vás to do priepasti zničujúcej beznádeje. Jeho moc je dokonalá. Ani so všetkými zbraňami sveta si nemôžete vybudovať nezávislosť či dokonca nadvládu nad ním. Môžete mu len uniknúť. Ale kým sa vám to podarí, vyvŕši sa na vás najviac, ako sa dá v čase, ktorý vám zostáva (a ktorý mi, ako ho poznám, ešte zákerne natiahne). Všetko toto dávalo zmysel a zúrila som, že som to nepredvídala už skôr – vedela som síce, že život mi umieranie nejako osladí, ale netušila som, že to bude až také.

Nevoľnosť a kŕče. Ale také, že tie včerajšie sa s tým nedali ani porovnať. Pri týchto už v mojej mysli nejestvoval žiadny koberec, žiadna chata a ani žiadna ja. Verím, že nechať sa zlomiť mučením nie je prejav zbabelosti. Fyzické utrpenie môže totiž dosiahnuť takú hranicu, že vás rozpojí na niekoľko oddelených častí a časť napchatá dobrom, láskou, ideálmi, dočasne stratí všetky kontakty s tou, ktorá si neželá nič iné, len aby muky prestali. Pri zvracaní, hnačkách a silách trhajúcich moje telo zvnútra som celkom stratila povedomie o tom, prečo to musím vydržať. Čo možno nebolo zlé – v najkritickejších chvíľach som aspoň sama sebu nebola schopná nenávidieť, preklínať, trpko ľutovať tento nápad. Zachovala som si hrdosť, i keď som dobre vedela, že to nie je mojou zásluhou – nezaútočili na mňa pochybnosti, ktorým by som sa bránila a tým ukázala svoju statočnosť. Hrdú časť odo mňa jednoducho odpojili. A okrem toho, pri nástupe a odchode najsilnejších záchvatov som si všetkého, čoho som sa bála, užila dosť – a bolo to ešte horšie než som čakala.

Kto kedy povedal, že život je milosrdný?

Nechápem. Nechápem, prečo to prišlo tak skoro a tak silne. Argument so sadistickosťou života neobstojí. Isteže, v konečnom dôsledku je za tým sadistickosť života, ale ani život nedokáže zhmotniť tehlu zo vzduchu a pustiť mi ju na hlavu. Všetko, čo sa mi kedy stalo, má istotne vedecké vysvetlenie. Dokonca aj to, prečo sa to stalo práve mne. Lenže to mi nepomáha. Pochopiť neznamená zmieriť sa.

Kto kedy povedal, kto kedy povedal, ktokedypovedal…?

Stále dookola táto utkvená myšlienka. Držala som sa jej ako jedinej slamky v dosahu topiaceho sa, jedinej konkrétnej veci vo svete, kde sa stratil aj noc a deň. Úsvit som si vôbec nevšimla, útechu mi tentoraz nepriniesol. Ako by aj mohol, keď bola len symbolická a symbolické veci fungujú len vtedy, keď majú na to vhodnú pôdu. Aj drobné radosti života – nie, nepopieram, že existujú a že môžu dni skutočne spríjemniť – fungujú len vtedy, keď majú na to pôdu. Ale ak pôdu nemajú…

Keď som v medzere medzi chvíľami bolestí a chvíľami zníženého vedomia začala konečne trochu vnímať okolie, s prekvapením som zaregistrovala, že v chate je šero. Najprv som si myslela, že len teraz svitá, no s klesajúcou intenzitou svetla mi došlo, že už je súmrak. Súmrak. Večer. Vydesilo ma, že som takto strávila celý deň, hoci mi to pripadalo ako najmenej storočie. Musím byť strašne dehydrovaná. Potrebujem doplniť tekutiny.

Doplazila som sa k sudu so smaltovaným hrnčekom v ruke. Vytiahla som sa hore, aby som mohla načrieť. Ruka sa mi chcela. Celá som sa chvela. Mokré, zlepené vlasy mi zacláňali výhľad, okraj sudu sa zadieral do kože, lepil sa na mňa ťažký, páchnuci, zlovoľný vzduch. Nenávidela som jeho dotyk a ponorenie ruky mi preto prinieslo úľavu, aj keď len krátkodobú, ako všetko ostatné. V priebehu dvoch sekúnd som znenávidela aj vodu a snažila som sa len nepustiť hrnček, keď som s ním kĺzala po jeho stene.

Kĺzala.

Rozsvietilo sa vo mne varovné svetielko. Cítila som, ako sa moje vedomie napĺňa koncentráciou, ktorá vydrží tak štyri-päť sekúnd, ako vždy, keď rieši vážny problém. Pri menej vážnom ma opustí už o sekundu-dve.

Keď som si zreteľne uvedomila, čo cítim, uško hrnčeka mi vykĺzlo z prstov a o chvíľu som počula, ako žuchol o dno.

Klzké. Sliz.

„Sakra!“ vzlykla som.

Toto nebolo hladom.

Vytiahla som ruku z vody a zviezla som sa na zem, pričom som ju držala ďaleko od seba. Z vody na nej som bola zhnusená viac než zo zvyšku svojho špinavého, potom premočeného tela. Kontaminovaná. Búšenie tohto slova v hlave ma celkom ochromilo. Kontaminovaná. Poznanie, ktoré dokázalo vytesniť i kto kedy povedal.

Nechápem, ako som mohla byť taká… nezodpovedná (povedala by som si aj horšie, keby som nemala hlboko zakorenené, že nesmiem samu seba znenávidieť – som jediná, koho mám, myslím tak naozaj mám). Živo sa mi vybavilo, ako som do svojej zásobárne vody hneď na druhý deň strčila ruky a opláchla som v nej tvár. A neskôr som do nej ešte mnohokrát načrela len tak, rukou, na ktorej dôkladnú hygienu som nedbala. A pomyslieť na včerajšok… kiežby som tú vodu, čo som pila, bola bývala aspoň prevarila. Ale nie. Ja som ju len zohriala na nejakých príjemných štyridsať stupňov. Pre baktérie to musel byť raj.

Ale prečo taká hrôza? uvedomila som si po čase. Výsledok bude v konečnom dôsledku rovnaký. Len som to urýchlila. Veď som dokonca počítala s tým, že sa to môže stať.

Počítala… ale popravde len tak trochu. Predtým, než som zistila, o koľko horšie je umieranie na pitie znečistenej vody.

Zahanbím sa za tieto myšlienky. Nechcela som, aby ma čokoľvek prudko prekvapilo. Nechcela som, aby môj plán odchodu zo sveta vyznel prvoplánovo, aby sa zdalo, že som nad ním nepremýšľala, že som čosi neočakávala. To je jeden z dôvodov, prečo ma zaplavilo také odmietanie. Moja reputácia pred… dočerta pred kým?

Ale bol tu aj druhý dôvod. Vážnejší dôvod. Áno, chcem umrieť, ale nie tak, ako sa mi to snaží nanútiť ten sviniar život – v bolestiach a ponížení. Chcem to mať po svojom a budem to mať po svojom.

Nutne potrebujem novú vodu.

Lenže vonku už je takmer tma. Sotva rozoznávam okno. Je dosť málo hodín na tmu – letargicky to overujem na hodinkách. Zrejme sa aj zamračilo a preto sa zotmelo skôr.

Nemôžem ísť k prameňu v noci. Veď nevládzem ani stáť a s prekážkami si v tme neporadím, hoci nájsť by som ho vďaka sluchu vedela. Musím počkať do rána. Ale tá predstava je neznesiteľná – som extrémne slabá, stále sa chvejem a hoci ma momentálne nenapína ani mnou neskrúcajú kŕče, cítim, že v mojom tele nie je vôbec nič v poriadku. A čo je najhoršie – sucho v ústach. Totálna púšť, púšť s jedovatým pieskom. V živote som necítila v ústach tak odpornú chuť.

A nemôžem piť. Nesmiem si dať ani kvapku tej skazenej vody. Musím počkať do rána. Ak sa mi podarí prečkať noc.

Predstava, že by som neprečkala noc, ma neprimerane desí. Ak umriem teraz, stane sa tak s pocitom, že po sebe nechám čosi nedokončené.

No tak, nemusí to byť také zlé. Som dehydrovaná, áno, a na tejto skutočnosti sa cez noc nič nezmení, iba ak sa zhorší, lenže odpočinok by mohol pomôcť. Zdá sa, že som dostala všetky tie toxíny z tela. Alebo aspoň väčšinu. Už dlho neboli žiadne kŕče. Azda zaspím.

Len keby ma nemučil ten prekliaty smäd.

Možno by som mohla vodu prevariť. Prakticky hneď to však zamietam a nielen preto, že som sotva v stave, v akom by som bola schopná rozložiť oheň. Neviem skoro nič o chorobách a nákaze, ale občas stačí málo. Tak povedz, Jackie, bola by pitná voda z močiara, keby sa prevarila? Hm? Nie? Tak vidíš. Neviem, aké je biologické vysvetlenie, ale logika tvrdí, že baktérie vyprodukujú nejaké svinstvo, ktoré sa prevarením nedá odstrániť a ktoré škodí možno viac než ony samotné.

Zvláštne, ako moja myseľ hľadá cesty aj za týchto okolností. Okolností, kedy som zoslabnutá a kedy je navyše nad slnko jasnejšie, že je to márne, lebo na konci je tak či tak smrť. Vedela som však už predtým, že čím viac je v stávke, tým väčších výkonov je ľudský mozog schopný.

Výkonov. Aj táto myšlienka vo mne uviazla. A zostala so mnou, až kým svet nepohltila šedá a potom čierna.

S jediným dodatkom: Prosím, nech sa zajtra prebudím. Nechcem to nechať neuzavreté.

Ale čo?

Už neviem.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Denník samovraha – 10. kapitola

  • Prečo prezrádzaš pointu príbehu už názvom??? 

    Ako tak pozerám, to je už desiata kapitola 😀 najprv si prečítam všetky kým sa vyjadrím k obsahu, kej?? 😀

  • Lebo ak by ju neprezradil názov, prezradila by ju hneď prvá veta 1. kapitoly. 😉

    Pointa je však niečo iné, názov je skôr téma.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button