Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 8. kapitola

Noc bola zničujúca. Spôsobili to kŕče. Prepadli ma niekedy nadránom. Kŕče s nutkaním na zvracanie, pričom však zo mňa, pochopiteľne, okrem trošky slín a žlče nič nevyšlo. K tomu triaška a zaliatie studeným potom.

Doslova som sa preplazila dole schodmi chorá strachom, že k tomu všetkému ešte aj spadnem a dolámem sa, na prízemie. Tam som mala aspoň vodu a nádoby. A tiež som nechcela zašpiniť koberce hore. Ešte aj na to som vládala myslieť. Čiže to nie je také kritické.

Prečo som si sem nevzala nejaké lieky? I keď, na druhej strane, sotva by mi pomohli. Nie je isté ani to, či by mi lačný žalúdok akurát nepodráždili a okamžite by som ich nevyvrátila. Okrem toho, kým liek na akútny problém zaberie, problém zvyčajne prejde aj sám. I keď v tomto prípade ťažko povedať. Sotva sa dá čakať, že mi ešte niekedy bude lepšie.

Lenže sú tu tie cykly. Keď niečo vysiľujúce trvá permanentne, zabíja to. Ak ma chce život ešte nejaký čas potýrať, ako to robieval doteraz, musí s tým čoskoro prestať.

Prestal.

Nespala som, ale ani som nebola pri vedomí; napriek tomu asi bude namieste povedať, že som precitla. Stalo sa tak na dlážke obývačky za úsvitu. Ani neviete, s akou radosťou vyšťavujúcou moje posledné zvyšky schopnosti sa tešiť, som ten úsvit privítala. Zdravý človek sa vie cítiť rovnako dobre vo dne aj v noci. Choroba však v nás zrejme preberá čosi hlbšie zafixované, živočíšne, kde je noc nepriateľ a ráno prináša úľavu. Naše zvieracie inštinkty. Nikdy som ich nepodceňovala. Ako neveriaca nepovažujem človeka za niečo extra oproti zvieratám, hoci odlišnosti beriem a rešpektujem. Ale zároveň viem, že keď ide o veľa, zvieracie danosti sa prejavia.

Oslava úsvitu v mojej hlave však čoskoro skončila. Začala som si uvedomovať chlad. Už mnou nelomcovala zimnica, len obyčajná, bežná zima nevykúrených domov v jeseni. A vtedy pochopím, že úsvit je môj nepriateľ. Pre to prekliate denné svetlo nemôžem rozložiť oheň.

So slzami na krajíčku strhávam z gauča deku a okrem prikrývky dovlečenej zhora sa zabalím aj do nej. Ani po chvíli však necítim teplo. To nie je možné. Toľko tuku som ešte stratiť nemohla.

Dôjde mi to. Pohyb. Musím sa rozhýbať.

Lenže je tu tá slabosť.

Poďme. A nevšímať si ju. Je – aspoň z väčšej časti – len psychického pôvodu. Veľa tukových zásob v mojom tele nie je, ale kým je čo spaľovať, musím sa vládať hýbať.

A tak som sa rozhýbala. Pomaličky. Krok po kroku. Zachytila som sa okraja stoličky, vytiahla som sa na kolená, neskôr na nohy. Super.

Popíjala som vodu a tmolila som sa medzi kuchyňou a obývačkou (čo sú s výnimkou malej studenej a zapratanej komory jediné dve prízemné miestnosti). Keď som mala pocit, že sa cítim blízko tomu, ako sa zvyknem cítiť normálne, začala som vystupovať hore schodmi, aby som ustlala posteľ a obliekla sa.

Tie schody sú peklo. Schody. Zvláštne, ako som ich v prvých dňoch takmer nevnímala – a v časoch, keď sme sem chodievali s rodinou, už dupľom nie. Teraz sa stali významnou prekážkou a pochopila som, že každú cestu hore a dole budem musieť poriadne zvážiť. Už si nemôžem dovoliť behať po nich, kedy si len zmyslím.

Ruka na zábradlí sa mi pri tomto pomyslení zachvela a zastala som. Obmedzenie. Jedno z prvých a predsa ma tak rozľútostilo. Pretože budú len pribúdať a pribúdať až kým nezomriem v úplnej pohybovej bezmocnosti. Ak ma bude napínať a znova sa zašpiním od slín, nebudem sa mať ani ako utrieť. Ak tá troška vody, ktorú do seba naposledy dostanem, prejde obličkami, nebudem sa vládať odplaziť ani pár krokov, aby som vykonala potrebu mimo svojho ležoviska.

Zachvátilo ma zúfalstvo. Prečo som si nevybrala nejaký rýchlejší spôsob?

Akože aký? odvrkla druhá časť mojej mysle. Vieš dobre, že nijaký iný nebol. Tak poďme, už len pár schodov.

Pozrela som vpred. Za iných okolností by som vpred aj vyrazila, rýchlo a dosť zúrivo by som natriasala vankúše, otvárala okná, uhládzala prikrývky. Činnosti. Pohyb, Hyperaktivita. Zase to zvieracie v nás. Pri väčšine problémov živočíchom stačí utekať. Alebo fyzicky bojovať. A to nám zostalo. Prečo inak by do mňa hnev vždy vlieval pocit, že nemôžem obsedieť na mieste? Niežeby horúčkovité činnosti boli nejako veľmi účinné, no ale… trochu pomohli. Štipku z toho bublajúceho pohára vždy odliali.

Lenže teraz ma život pripravil aj o toto.

Nie, uvedomila som si. Sama som sa o to pripravila.

Ruka stále položená na zábradlí sa mi zovrela. Toto je šialené.

Nie. Je to naopak veľmi prosté. Mala si problémy, ale vedela si sa voľne pohybovať, vedela si aspoň trochu pred myšlienkami unikať. No tým, že si pár dní nejedla, si to odstavila.

Blbosť. Fyzicky som sa mohla hýbať, ale väčšinu času to bolo to isté ako teraz. Nijaká motivácia. Nijaká chuť. Len toto sa striedalo so stavmi chvíľkovej hyperaktivity.

Hyperaktivitu som však práve zrušila. Ale nezrušila som pocity ju spúšťajúce. A to môže byť problém.

No nech je to však ako chce, bude to problémom iba zopár dní. Musím to vydržať. Musím vyhľadať motivačné myšlienky.

A tiež si musím sadnúť. Či za to mohlo dlhé státie alebo vnútorná búrka, rýchlo ma to vysiľovalo. Už sa mi nechvela len ruka, ale aj lýtka pod tenkou látkou nočnej košele. Vrhla som nešťastný pohľad nahor. Myslela som si, že sa zatnem a nejako tých posledných pár schodov vybehnem, no impulz akosi neprešiel až k mojim nohám. Hltala som pohľadom dlážku s kobercom a odraz svetla prechádzajúci cez obloky a dvere náprotivnej izby na stenu chodby. Poschodie. Vzdialené len kúsok a predsa v tejto chvíli nedosiahnuteľné ako Mount Blanc.

Chcela som omdlieť. Mám to mať.

Ako, dočerta, prečo teraz?

To je jednoduché. Pretože takto život funguje. Ak vám napriek všetkej snahe nevie niečo odoprieť, nedokáže zabrániť tomu, aby ste dostali to, po čom túžite, postará sa aspoň o to, aby to prišlo v najnevhodnejšej chvíli. A tým najnevhodnejším spôsobom.

Nie, nie, nie, nie.

Kŕčovito sa pridržiavajúc zábradlia (z tohto bude svalovica, uvedomovalo si kdesi moje oddelené, racionálne ja) som si čupla. K zemi som sa púšťala trhane ako zle naolejovaný robot. Roztrasene som vytiahla nohy spod tela a tak som sa spustila do sedu. Nestačilo. Pomaly, pomaličky som sa naťahovala pozdĺž schodu. Na nočnú košeľu sa mi lepil prach. Cítila som ho už aj v nose. S približujúcim sa pohľadom na drsnú štruktúru dreva sa vynorila obava, že si zadriem triesku. Ale ľahla som si. Schod bol dosť široký. Nebolo to príjemné a ani absolútne bezpečné, no ležala som.

Tak, a teraz to už môže prísť.

Ale prirodzene, že to nepríde. Stačí zlepšiť okolnosti a život zhabe vašu už-už splnenú túžbu a hodí ju do skladu. Počká si na horšie časy. Na vaše horšie časy.

A mne zostalo len ležať na tvrdom dreve s rukou prevísajúcou nad nižší schod (vedľa mňa sa už nezmestila), s pohľadom na olupujúci sa strop a s hlavou plnou hnijúcich myšlienok.

Čas. Doma som ho za rýchle plynutie nenávidela. Áno, za rýchle. Hovorí sa, že čas plynie rýchlo, keď sa človek baví, ale to je len ďalšia somarina. Teda, čiastočná pravda. Vtedy plynie rýchlo, to si pamätám, ale nikdy nie tak rýchlo, ako keď ste zaneprázdnení a pritom prázdni. Len vtedy nesmierne citlivo vnímate každý deň, hodinu, minútu, ktoré vás približujú k starobe, bezvládnosti a smrti bez toho, aby ste si stihli zo života niečo užiť. Roky sa míňali šialeným tempom, lebo nebolo míľnikov v podobe udalostí, ktoré by mi dovolili pamätať si ich. Všetko len jedna šedá, pustá masa.

Ale, samozrejme, teraz, keď už by som to závratné tempo uvítala, sa čas opäť spomalil. Nedopraje mi cez moje posledné dni života preletieť – bude ma poriadne dlho namáčať v každej ich sekunde a jediné, čo mi bude duševnou oporou je fakt, že akokoľvek je to neuveriteľné, toto sú presne také isté dlhé dni ako tie, čo boli zabité v otravnom zamestnaní a listovaním nudných časopisov po večeroch.

Isté pozitívum som ale našla. Znova sa ku mne prebudila nenávisť k životu. Túžba vzoprieť sa mu, vytrhnúť sa mu navždy. To, čo ma pochytilo na schodoch – už si ani dobre nespomínam, čo to bolo a tak je to správne – je preč. Bojová nálada je späť. A s ňou aj bojový plán:

Oddýchnuť si. To je jedno ako dlho. Tu ma nikto nenaháňa. Potom opatrne vstávať – a pri náznaku závratu si zase rýchlo ľahnúť – a dokončiť výstup.

S jednou vecou sa ale musím zmieriť. Už nemôžem spávať hore. Budem sa musieť presunúť na prízemie. So schodmi to totiž bude už len horšie a horšie.

Poschodie. Tak blízko a predsa mi zostane už navždy uzavreté. Svet, v ktorom trávim posledné dni, sa zmenší.

Z ničoho nič mi vyhŕkli slzy.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Denník samovraha – 8. kapitola

  • Ak ma bude napínať a znova za zašpiním od slín -> sa.

  • Opravené.

  • Dievča, nebudem ti klamať, je to nudné. Keby som aspoň nepoznala pointu… alebo keby bolo viac dejov, ktoré sa prelínajú…… nemôžem ti diktovať, ako to máš písať. No niekde v tretine tejto kapitoly som sa pristihla ako premýšľam nad vlastnými vecami (nad totálnymi somarinami, ktoré ma ani netrápia, len som potrebovala zabaviť myseľ…). Knihu ktorá sa vyvíja takto by som okamžite odložila do kúta a kúpila si niečo iné… U mňa ti tento experiment nevyšiel… ľutujem. Ale pokračuj v písaní, pretože píšeš totálne geniálne, len by si mohla písať o niečom, nie o ničom…… 

    Toľko odo mňa….. po prečítaní sa napi, prejdi pár krokov, zanadávaj si ale je to tak….

    S prianím príjemného večera sa lúčim. Ja

  • Takže toto je to Tvoje „všetko je dokonalé“? 🙂

    Nehnevám sa, dalo sa to čakať. Presne taký je totiž život – nudný. Nič sa v ňom nedeje. A napísať realistický – realistický z môjho pohľadu – a pritom čítavý text je nesmierne ťažké.

    Inak, mám tu aj kopu iných príspevkov o niečom… inom. Lebo aj toto je o niečom, len asi nie o tom, o čom chcú davy čítať.

    Dovolím si oponovať ešte v jednom a to v Tvojom tvrdení, že poznáš pointu. Skutočne ju poznáš? Tak mi ju pošepkaj, napríklad na mail. 🙂 Pointa je predsa vyvrcholenie deja a tento dej môže sotva vrcholiť, keď je len zhruba v tretine.

  • Mne sa to páči. Veď presne o tom je život – nič sa nedeje, nuda, a vtom hop a už sa zasa máme na čo tešiť, hnevať, a pod…. Možno sa to niekomu zdá nudné, aj mne sem tam zabehnú myšlienky inam, ale presne tak zabiehaju „inam“ aj Jackie… Budem čítať ďalej, lebo som zvedavá ako to s ňou nakoniec dopadne…

    či máme nádej 😉

    nech Ťa múza neopúšťa !!!

  • Jéj, dík. 🙂

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button