Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 7. kapitola

Schádzam dole schodmi pevne sa pridržiavajúc zábradlia. Som slabšia. To už nie je nahováranie ani zbožné prianie. Som slabá. Vnímam to rovnako jasne ako svoje drkotajúce zuby. Nič zo včera večer vyrobeného tepla sa v chate neudržalo. Ale ak v piecke vyhaslo už dávno, aspoň sa nemusím báť, že niekto zazrie úzky prúžok dymu stúpajúci z komína.

Optimizmus. Áno, som ho schopná. Aj hľadania dobrých stránok. A to je dôkazom, že nie som chorá. Chorá takým spôsobom, aký opisovali niektoré tie odborné knižky, u ktorých som sa pokúšala hľadať pomoc. Vraj biochemická porucha. Nedostatok sérotonínu či jeho vychytávačov či čoho… Toto mi už naznačovali viacerí, zjavne v presvedčení, že ak má človek čo jesť a piť a má strechu nad hlavou, nemá dôvod sa trápiť. A ak sa trápi bezdôvodne, je buď rozmaznaný, alebo… tá hormonálna porucha. Rada by som vedela, ako by sa cítili oni, keby som im vzala všetko okrem jedla, pitia a strechy nad hlavou. Ale skutočne všetko.

A ani potom, ako som o to prišla ja, som sa nezložila naraz. Zdravé ľudské telo rovnako ako aj zdravá myseľ má veľkú odolnosť. Rozkladalo ma to pomaly, postupne v priebehu dlhých rokov a spočiatku tak nenápadne, že som si vôbec nič nevšimla. Znášala som to s naučeným pokojom, že ide iba o prechodný stav, ktorý sa časom zlepší. Prečo by som panikárila, keď som bola vyzbrojená neochvejnou istotou, že to, v čom som žila, je len dočasný nedostatok, ktorý musím strpieť v mene dobra? Ani vy nie ste hysterickí, ak si máte chvíľu posedieť v čakárni – chladnej, s papierikmi od žuvačiek v rohoch, blatistými stopami na dlážke, plnej hlučných a niekedy aj páchnucich ľudí.

Ale len do chvíle, kým vám nepovedia, že na dočkanie sa môžete zabudnúť. Kým vám neoznámia, že odteraz je čakáreň vaším domovom. Už naveky. Že to, čo je akceptovateľné len na krátku dobu, bude odteraz trvalé – a stále horšie.

Obliekam sa. Po zaviazaní si šnúrky na topánke si znova uvedomím to – prázdno. Za normálnych okolností by som sa teraz išla naraňajkovať a potom si umyť zuby. Ale keď odstránime jedlo, čo z ranného rituálu nám ostane?

S pocitom neurčitého smútku chytím poloprázdnu tubu zubnej pasty a naberiem si do hrnčeka vodu. Studená. Bože, aká studená. Keď ju naberiem do úst, pripadá mi, akoby som jej vystavila holé nervy bez ďasien. V okamihu ju vypľúvam. A možno aj. Možno sa mi ďasná stenčili. Neubúda hmota z celého tela rovnomerne?

A načo vôbec podstupovať toto mučenie? Nejedla som už tri dni, zato zuby som si za ten času umyla niekoľkokrát. Aké hlúpe. Púšťam zubnú pastu na okraj drezu. A opäť som vystavená tej prázdnote.

Čakala som, že ju vyplnia myšlienky. Spomínanie, snívanie kombinované s ľútosťou, že to takto dopadlo. Lenže tomu sa nedá venovať neustále. Je vyčerpávajúce brániť sa zúfalstvu, ale rovnako vyčerpávajúce je neustále sa mu poddávať. Ak myšlienkam nechám voľný chod, samovoľne prídu návaly žiaľu, ktoré mnou zatrasú a potom ma nechajú ležať vysilenú, bez akejkoľvek energie do života, ale živú. Žiaľ, živú. A čo potom? Potom som si zvykla donútiť sa opäť do nepríjemných povinností. Ale tu taká možnosť nie je.

Nuž, teraz uvidíme, čo potom.

Niečo by sa, prirodzene, našlo, ale nie je toho veľa. Po otvorení vŕzgajúcich dverí ma privíta nával vetra. Je jasno, ale veterno. Schúlená, uzatvárajúc zmysly, v postoji, v akom som sa držala po ostatné roky vo víre sveta, prejdem k stromom, na ktorých sa trepocú včera vyprané deky a poťahy. Siahnem na ne. Suché. Vietor pomohol. Pomaly ich zvešiavam, potácam sa, oprašujem lísie z jedného, čo mi spadol, a postupne nosím dnu. Potom beriem vedro a idem k prameňu doplniť zásoby vody. Späť vlečiem vedro naplnené už len do polovice. Možno by som uvládala aj viac, ale nejdem sa zbytočne týrať. Načo zbytočne robiť veci spôsobom, akým ich robia ostatní, ak mi to nevyhovuje, že?

Keď donosím vodu, musím si oddýchnuť. Ľahnem si na gauč s dekou, ktorá miesto aviváže vonia strúhaným mydlom. Hľadím na okno. Vo vetre po ňom škriabe konár. Zaujímavé. V mojich spomienkach stáli stromy priďaleko na to, aby sa dotýkali chaty. Ale všetko sa mení. Aj ony. Kedysi sa mi to páčilo. Už v detstve som milovala stromy, lebo ma fascinovala ich relatívna nemennosť voči mne. Ako som rástla, zdalo sa mi, že všetko okolo mňa sa zmenšuje. Okrem stromov. Tie mi pripadali vždy rovnaké. Lebo rástli spolu so mnou. Potom som však zastavila na svojich biednych stopäťdesiatich piatich centimetroch, kým stromy rástli ďalej a ich kúzelná nemennosť sa stratila. Teda, nie že by ma to nejako zvlášť štvalo – sotva som si to všimla. Existovalo totiž plno iných vecí, ktoré mi v tej dobe začali spôsobovať oveľa hlbšie vrásky na čele.

No teraz si žiadnu z nich akosi neviem vybaviť.

Teda, dúfam, že sa chápeme. Nie, nezabudla som, prečo som tu, to v nijakom prípade. Unavene by som vám odrecitovala všetko, čo mi život robí neznesiteľným. Problém je v tom, že tieto trápenia sú momentálne nezreteľnými prízrakmi. Sú prítomné len ako slabá polievka smútku a únavy. Chýba v nich sila. Zúfalstvo. Hnev. Zápal. Záchvat žiaľu, aký som mala aj včera. A teraz som ho potrebovala znova.

Pretože žalúdok sa začal ozývať.

Náznaky hladu som pociťovala už aj v predošlých dňoch, ale pomoc na ne bola ľahká – stačilo otvoriť stavidlá a cez priehradu sa prevalila duševná bolesť spoľahlivo topiaca takéto prízemné potreby. Lenže buď som to robila pričasto, alebo sa na mne podpísala celková strata síl, pretože už necítim vo svojom vnútri nijaký tlak. Všade je rovnaká mútna voda.

Pritlačím si na brucho vankúš. Z jedného jeho rohu už vylieza výplň. Nenašla som naň obliečku.

Skrútim sa. Naozaj to bude takéto až do konca?

Nie. Isteže nie. To som predsa vedela. Všetko chodí v cykloch. Momentálne som vyčerpaná žiaľom, ale to sa čoskoro zrovná. Zatvorím stavidlá, tlak narastie a čoskoro sa tak dostanem do toho napätého, predkolapsového stavu, v akom som posledné roky plávala životom. Stačí odteraz cielene potláčať každý náznak temnej myšlienky, nútiť sa do toho sprostého pozitívneho myslenia a už zajtra budem tam, kde som bola.

Pozitívne myslenie mi opäť pripomenulo príručky o šťastí. Aj tie, čudujsasvete, poznajú cykly. „Človek nemôže byť vždy len na vrchole,“ poučujú nás ako mentálne retardovaných. „Neustály stav blaha neexistuje. Raz ste hore, raz ste dole. Nemôžete sa chcieť za každú cenu vyhnúť smútku.“

Hej, to je pekné. Až na to, že čo je pre iných dole, to je pre mňa hore. Už roky oscilujem len medzi zlým a neznesiteľným. Intenzita žiaľu sa cyklicky mení, to áno. Ale je prítomný vždy.

A napokon, aj telo pracuje v cykloch. Prečo som si nezvolila smrť smädom alebo zimou, ktorá by trvala kratšie? Pretože potrebujem prestávky na pozbieranie odvahy a presvedčenia. A tie poskytuje práve hlad. Ten totiž patrí k potrebám, ktoré nie sú neustále. Chvíľu ho pociťujem, ale keď s tým nič neurobím, ani naň nepustím smútok, on jednoducho odznie. Žalúdok sa stiahne. Pravda, o nejaký čas to skúsi znova. Je ako neodbytná návšteva. Klo-klop, ste doma? Ak nikto neotvára, pôjde preč, ale neskôr sa vráti znova. A znova, až kým neotvorím. Pravda, intenzita klopania bude čoraz vyššia a intervaly medzi nimi kratšie. No nebude neprestajné a to je hlavné.

Vydržať, len to vydržať, kým klopajúci odíde.

Čakám.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

31 Responses to Denník samovraha – 7. kapitola

  •   Trocha ma mrazí pri predstave, že aby si mohla niečo takéto napísať, musela si o tom aj premýšľať…

     

    K opravám:

    Schádzam dole schodami – schodmi

    čudujsasvete – podľa mňa to nemá byť spolu, ale neviem

  • Ahoj Adhara,

    Konečne som sa odhodlala k tomu čítaniu tvojho textu,  napriek tomu názvu ako som už spomínala. Ale je to uhol pohľadu.   Neviem, či mám vôbec právo hodnotiť ťa, podľa skúseností  v písaní prózy, keďže ja musím ešte na sebe poriadne pracovať v porovnaní s tebou.

     Nuž ale. Asi.

    Nie som si istá, ale majú tam byť čiarky? Medzi slovami  sa, prirodzene, našlo..?vo vete:

    Niečo by sa, prirodzene, našlo, ale nie je toho veľa. Spojka mi je jasná, ale to spojenie ..hm  neviem. Možno sa mi to len zdá.

     

     A ešte jedna taká vec…že na dočkanie sa môžete zabudnúť. Tiež sa mi  to zdá akési divné, že na dočkanie . Buď tomu nerozumiem ako si to myslela, alebo to možno súvisí s predchádzajúcimi kapitolami, ku ktorým som sa nedostala. Ale ako vravím neviem, nie som odborník. Možno je to ok a tak to má byť. Len mi tie dve veci  rezonujú v ušiach.

    Zdravím J

  • Autori, ktorí nad svojimi dielami nepremýšľajú, sú katastrofou (potom v nich mávajú paradoxy, vecné chyby a podobne – netvrdím, že tí premýšľajúci ich nemávajú tiež, ale podstatne menej :-))

    Prvé som opravila, druhé ani ja neviem, preto nechávam tak.

  • Ahoj,

    K tým čiarkam: áno, aj ja som niekde čítala, že okolo slovíčok ako „prirodzene“, „samozrejme“ by mali čiarky vždy byť. Redaktorka z vydavateľstva mi to ale nepotvrdila, nuž ich nedávam všade. Nie som si istá, či je to tak správne, ale keď už v tejto podobe vydala román, mala by som sa toho držať. 🙂

    „Dočkanie“ v elektronickom slovníku nie je, to však ešte neznamená, že je nespisované (ani že je spisovné, samozrejme). Ja som ho vytvorila ako slovesné podstatné meno od slovesa dočkať. Asi by správnejšie bolo „dočkatie“, ale ani to slovník nepozná.

    Škoda, že si sa nevyjadrila aj k obsahu, pre mňa to neznamená nič dobré (viď Slovník blogera), ale prežijem to. 🙂

  • Dočkať – to znamená že sa ti prestalo čkať 🙂

  • Nevyjadrila som sa preto, lebo sa mi to voľajako ťažko čítalo. Neviem, či to bolo z únavy, alebo z iných dôvodov. Preto som si povedala, že sa k tomu vrátim keď budem na tom lepšie, a napíšem pár riadkov k textu…Musím si ho opäť prečítať…Dočkaj času ako husa klasu…:)

     

    Moj slovník „blogera“ je iný. Keď sa mi to raz páčilo, tak sa mi to naozaj páčilo. Keď to bolo dobré, tak to bolo naozaj dobré.AK to stojí za velké h.. tak to za to h…aj stojí.

    Ak si nepovieme pravdu, tak sa naozaj nezlepšíme, že? Keby som sa ním mala riadiť, asi by som podľa neho ďaleko nedošla. Domievam sa, že tu píšu skôr inteligentní ľudia. A ak niekto napíše k textu, že je pekný a v podstate si myslí, že stojí za h… tak to pre nás nemá veľký význam že? To sa potom kvalita nášho písania nezlepší. A možme to tu zabaliť. Škoda len, že sa drvivá väčšina ľudí ntb riadi týmto slovníkom. . Ale uznám inak je dobrý.

    No a podľa slovníka blogera, to už radšej necharakterizujem môj text. .. 🙂 Ešteže sú tam aj povzbudzujúce slová od ctených čitateľov a.i.

  • Martin: Veľmi vtipné. 🙂

    Joujou: Ja pri hodnotení tiež nehovorím, že niečo je dobré ak to bolo zlé. Ale prilepšujem. Niekedy naozaj veľmi prilepšujem. Pretože v skutočnosti… ále to už je na výlev, ktorý som práve vyvesila. 🙂 Dôvod? Treba povedať pravdu, ale nie spôsobom, ktorý autora totálne zdeptá. Ale to už bude zas na iný výlev…

  • Adhara,

    tak, tak ako vraviš.:)

  • Ahoj Adhara,

    podľa mňa je chybou deliť toto dielko na tak veľa kapitol. Prvé cca tri časti som zhltol aj s navijakom, ale je ich už 7 a začínajú sa mi (aj pre časový odstup medzi nimi) zlievať dokopy. Štýl je vporiadku, niektoré odseky sú priam chuťovky, ale dokopy to nemá žiadny dej a z hlavnej hrdinky sa stal „výlevológ“ (ako povedal klasik 😉 Chcelo by to oživenie, nejaké odbočky do minulosti (alebo by mohol prísť Jeti, Chuck Norris, alebo by na susednom kopci mohlo v noci zasvietiť svetielko, ako v kanadskom filme The Watch)… Jednoducho potrebujem spestriť čakanie na pointu – teda ak ňou nie je sebaľutovanie a samovražda samotná… lebo napriek všetkému, čo si tu popísala, mi taký čin stále nedáva zmysel. Stačí si prejsť 20. storočie – ľudia prežívali a prežívajú horšie veci v beznádeji celé desaťročia… Niektorým pomohlo prežiť náboženstvo, iným tvrdá fyzická či duševná práca (Solženicyn). Ja začínam mať taký pocit, že táto hlavná hrdinka iba nevie, čo so sebou.

  • Ahoj,

    V prvom rade vďaka za spätnú väzbu.

    Čo sa týka veľkého množstva kapitol, nie som si istá, či narážaš na dĺžku samotného diela alebo priamo na jeho členenie.

    Čo sa týka členenia, podľa skúseností z viacerých literárnych serveroch sú lepšie čítané menšie kapitolky ako hromada textu na 50 obrazoviek – navyše som zistila, že príbeh sa mi dá celkom dobre “zbaliť” do týchto kratších celkov s podobnou dĺžkou.

    Ak myslíš dĺžku celého diela – nuž, asi by sa to dalo skrátiť, prečo nie. Ale hlavným zámerom jeho písania je vývoj myslenia hrdinky, čo nejde raz-dva. Chcela som načrieť riadne do hĺbky jej duše, aby sa jej rozhodnutie zabiť sa ako aj následný vývoj (viac nechcem prezrádzať) nevyznievalo len ako jedna z nálad hysterickej pubertiačky.

    Zlievanie textu neberiem tragicky. Súhlasím aj s tým, že to na pohľad nemá žiadny dej, hoci podľa mňa tam nejaký predsa len je, i keď je nevýrazný, aspoň spočiatku. Tento príbeh má byť psychologickou novelou, a taký žáner sa akciou veľmi nezvykne potrhať. Ale z mojej strany je to v mnohých ohľadoch experiment, ktorý nemusí vyjsť – nielen preto, že som nič podobné v takom rozsahu ešte nepísala, ale tiež napríklad preto, že skúšam, či sa dá zaujať aj inak než cez románové klišé. Preto ľutujem, ale Yeti ani podobné “nestvúry” sa tam neobjavia – tentoraz som sa rozhodla inšpirovať životom, ktorého najprízračnejšou črtou je, že sa v ňom nič nedeje. Ale netreba mať strach, inšpirácia je stále len inšpiráciou – čo znamená, že je to poriadne vylepšené fantáziou.

    Najviac ma zamrzelo to, že jej čin Ti nedáva zmysel. Tým viac, že to nie je ojedinelá výčitka. Robila som, čo som mohla, aby som hrdinkino utrpenie čo najvernejšie priblížila. Dodať k tomu môžem azda len to, že život v beznádeji nezvláda každý.

  • Narážal som na členenie, ale keďže sú na to dôvody, tak OK, budem sa s tým musieť zmieriť 🙂 Čítanie je to zaujímavé, hoci mi trochu behá mráz po chrbte z toho, ako veľmi hlavnej hrdinke chýba nadhľad.

  • Trpezlivo vyčkávam a čítam každú kapitolu a nemôžem povedať, že by sa mi to čítalo zle. Rovnako ako kolega Eltamin som zhltol prvé 3 kapitoly, zhltol som ale i nasledujúce. Preto, čo do formy vlastne nemám čo vytknúť, možno je to písané miestami príliš hovorovým štýlom, ale napokon, je to denník.

    Čo do obsahu ale s každou ďaľšou kapitolou začínam viac súhlasiť s Eltaminom (okrem Jetiho a Chucka :D), ona fakt trochu začína pôsobiť rozmaznane, napriek tomu, že má moje sympatie. Možno je to i tým, že jednotlivé kapitoly prichádzajú s dlhším časovým odstupom, nepamätám si všetko, čo Jackie rozprávala a teda i sila jej pohnútok sa pre mňa vytráca (možno, že ak by som sfúkol všetky kapitoly naraz, pochopil by som jej motiváciu k samovražde lepšie.. a možno nie, trebárs mi chýba dostatok empatie).

    Jackie nemá len jedlo, pitie a strechu nad hlavou. Má napríklad aj všetky 4 končatiny, zdravotne je na tom relatívne dobre (ak neberieme v uvahu jej psychický stav), nezažila vojnu, nemusela nikomu bodákom párať črevá, neprežila hladomor (ak nerátame ten, čo prežíva teraz dobrovoľne), nikto ju nenútil k prostitúcii… Navrhovaná terapia – fyzická práca, a nejaká poriadne namáhavá, aby nemala čas uvažovať o sebe a neustále analyzovať a bilancovať. Ak nie práca, tak aspoň veľa športu a pohybu, také dve hodinky behania vedia s ľudskou psyché spraviť zázraky. A ak nepomôže ani to, tak už jedine polročný „zájazd“ do Sýrie alebo niekde, kde je teraz pekne horúco. Pohľad na pár odrezaných hláv človeku zaručene ukáže, čo je beznádej.

    Na druhú stranu, samovražda môže byť motivovaná všeljako a mne neprislúcha hodnotiť subjektívne dôvody tej Jackiinej. Preto by som chápal, ak by sa zabila na základe nejakého impulzu, skratkovitého konania, afektu. Vtedy človek ale neanalyzuje, čo sa mu zadarilo a čo nie, proste to na neho v sekunde príde a koná.

    Posledná poznámka.. miesto čítania motivačných knižiek pre „retardovaných“ mohla Jackie radšej stráviť čas užitočnejšie – s filozofiou.. tam by možno našla odpovede, ktoré hľadá.

  • Hm, takže aby som to zhrnula, treba silnejšiu motiváciu a častejšie kapitoly? Na tom prvom by sa snáď dalo zapracovať, to druhé ale neviem neviem, pretože príbeh je v štádiu písania a ako na potvoru budem mať odteraz strašne málo času.

    Čo sa týka fyzickej práce, ja za seba môžem povedať, že NIKDY som necítila väčšiu beznádej, ako keď som bola zapriahnutá do ťažkej fyzickej práce – namáhavej, dlhej a stresujúcej. Mnoho z myšlienok Denníka samovraha sa zrodilo práve počas tej práce. Keď ruky a nohy robia, myseľ  sa venuje svojmu, ak nútiš zapojiť sa aj myseľ, ona odmietne bez ohľadu na postih, alebo to spraví iba tak napoly. Všetko odskúšané. Aj so športom. Mimochodom, k zaneprázdnenosti ako „liečbe“ z depresie je čosi hneď v ďalšej kapitole – ktorú som vyvesila skôr, než pribudol Klimeuxov komentár. 🙂

    Ale beriem si pripomienky k srdcu a skúsim to tam nejako zapracovať – napokon, ja sama často autorom otrepávam o hlavu, že nemajú vysvetľovať v komentároch, čo svojím textom mysleli, ale majú tomu prispôsobiť samotný text. Na druhej strane, niektorí čitatelia nepochopia, ani keď sa autor rozkrája (ale netvrdím, že je to tento prípad – napokon, ste s podobnými námietkami už traja).

  • Pre Jackie neexistuje ospravedlnenie, ani dostatočne silná motivácia (ak to nie je posledná možnosť, ako zachrániť ľudstvo, napríklad). Samovrahovia si do dôsledkov neuvedomujú, čo robia. Ich myseľ je dočasne akoby v hmle, je to skrat – preto je to taká tragédia. To je aj dôvod, prečo odchádzajú zo sveta rýchlo – ak by si totižto dali viac času, tak zvyšujú šancu, že sa na seba pozrú nezaujato a uvedomia si obludnú nezmyselnosť takého činu. Hlavná hrdinka má more času – preto Jackiina (alebo ako sa to píše) smrť bude ešte tragickejšia (pre ňu). Ak ho nevyužije na svoju záchranu, bude vyzerať ako labilný človek – nie som si istý, či toto je tvojim cieľom. Zatiaľ sa iba vŕta vo vlastnom marazme a pritom sa zaťato, systematicky, chladnokrvne ničí. Tým si moje sympatie rozhodne nezíska. Môžem ju maximálne tak poľutovať, že zomiera bez toho, aby vlastne vedela, čo robí.

    Samozrejme, je iné o samovražde „len“ premýšľať (to sa dá celé roky) a iné je, ak človek stojí nad priepasťou – v takom prípade už musí prísť nejaký výpadok, dobrovoľne by asi neskočil nikto.

    Takže akokoľvek dobre vykreslíš jej akokoľvek veľké utrpenie – máš to dopredu prehrané: Jackie z toho chtiac-nechtiac vyjde ako psychopat.

  • Hovoríš teda, že samovražda nikdy nie je pochopiteľné a ospravedlniteľné riešenie? To sú veľmi silné slová. Aké dôsledky má samovražda, ak napríklad človek nikoho nemá (čo síce nie je tento prípad)? Prečo je obludná nezmyselnosť vybrať si smrť namiesto niečoho horšieho ako smrť? Prečo by sa Jackie ničila? Prečo by každý samovrah musel byť psychopatom? A more času predsa môže byť časom na nabaľovanie problémov a zhoršovanie stavu… Prepáč, ale takémuto postoju vážne nerozumiem.

  • Určite sú situácie keď by skočil, a dokonca rád, obvykle sú ale spojené s fyzickou bolesťou (napr. eutanázia).

    Hovorí sa, že duševná bolesť môže byť väčšia než fyzická, my čo sme to nezažili si to ale asi nevieme celkom predstaviť. Ťažko teda vynášať jednoznačné súdy.

    I keď v niečom súhlasím – ani podľa mňa Jackie nemá objektívne príčiny byť až v takej beznádeji. Ľudská myseľ sa však málokedy správa racionálne.

  • „Niekedy sa môže smrť zdať ako východisko. Ale keď ju vidíš, na vlastné oči, je zrazu hlúpa a trápna.“

    Citát z filmu. A, samého ma to prekvapuje, nie je to len nejaká scenáristická vata. Samovraždou sa človek stavia chrbtom k celému svetu – preto niektorí hovoria, že je sebecká. Ale ešte horšie a absurdnejšie je, že sa ňou človek stavia chrbtom samému k sebe. Kašlať na celý svet – ide o to, ako sa človek zachová sám k sebe! Mne na samovraždu lepšie sedí výraz, že je nezmyselná – vo význame „je mi zle, tak si napľujem do tváre“. Navyše toto je definitívne. Neodvolateľné. Ja Jackie nesúdim, iba konštatujem. Môžem ju ako čitateľ ľutovať, držať jej palce, chcieť jej pomôcť, no ako s ňou mám súhlasiť a chápať ju v tom, že si neváži samu seba? Hnevá ma, čo so sebou robí.

    Samovraždu si môže človek dokonale naplánovať aj zdôvodniť, ale myslím si, že zoči-voči smrti sa v každom človeku s jasnou mysľou musí niečo vzoprieť. Výnimkou môže byť práve ten skrat, strata súdnosti (napríklad pod váhou výčitiek svedomia), ktorá býva u inak normálnych ľudí len dočasná.

    Martin; v hlave sa aj eutanázia môže zdať logická. Ale logika je klamlivý ľudský faktor, lebo mozog vývinom dominuje nad inštinktami, citmi, podvedomím… skrátka celou ľudskou prirodzenosťou. Preto ju môže mozog (či bolesť?) prehlušiť. To ale ešte nemusí znamenať, že rozum má pravdu a srdce pračloveka v nás sa mýli. Závisí na tom, či veríš, že dnešný človek je niečo viac, ako dobre vyvinutý mozog so schopnosťou riešiť logické úlohy. Ak nie, potom je eutanázia ako výsledok logickej úvahy prípustná. Podľa mňa má človek na viac, ako na myšlienky typu „nevidím východisko, tak dovi.“

    Mne sa javí jediným dôvodom na samovraždu, ktorý si človek môže sám pred sebou dostatočne ospravedlniť (a nedať si na onom svete facku – neľutovať to) je, ak tým zachráni niekoho iného – to je čin obetavosti. V Jackinom prípade je to akt neúcty k sebe samej.

  • Prečo by si samovraždou človek napľúval do tváre? Ľudia, ktorí zrejme nikdy neboli postavení do tak ťažkej životnej situácie, vidia samovraždu ako potrestanie samého seba. Potom je jasné, že im to nedáva zmysel. Ale ono to nemusí byť trest. Ono to môže byť vykúpenie. Samozrejme, len v prípadoch, že je situácia príšerná a vyhliadky na jejv zlepšenie mizivé. Napríklad keď vieš, že Ťa niekto ide umučiť na smrť. Ak by si mal možnosť pred mučením rýchlo si vziať život, využil by si ju? Alebo by to bol akt neúcty k Tebe samému? A samovrahovia majú vlastne to isté, ich trápenie ich napokon umučí na smrť, i keby mali tú prirodzenmú takto predbehnúť len o pár mesiacov či rokov. A to mučenie je svojím rozložením na dlhší časový interval tiež primerane zriedené, ale keby sa nahromadilo a zmeralo, bolo by hádam aj horšie ako tie kliešte. Samozrejme, pokrem toho existujú samovraždy aj neunáhlené a skratové, o ktorých píšeš.

    A to, čo sa v človeku vzoprie, keď stojí zoči-voči smrti, nie je nič iné, než obyčajný sprostý pud sebazáchovy, ktorý sa udomácnil v organizmoch tým, že vznikol ako iracionálne nutkanie a tie tvory, ktoré ho nemali, vymreli, takže zostali len tie s takýmto nutkaním.

    Ak aj berieš nutkanie k samovražde ako čosi neprirodzené, čo kvôli bolesti dominuje nad čímsi prirodzeným, dá sa to takto nazvať aj v prípade, že tá bolesť zahmlieva človeku mozog neustále? Lebo medzi človekom slepým a človekom žijúcim celý život v tme de facto nie je nijaký rozdiel.

  • Ty máš ale riaaaadne ľadový pohľad na život, to ti teda poviem… 😉

  • Keby som pred rokmi dotiahla do konca jeden zo svojich pokusov (a bolo ich dosť, prsty na oboch rukách na porátanie nestačia), nedotiahla by som a nespoznala veľa iných dobrých vecí, čo prišli potom. Prvú knihu tento rok (a potom ďalšie a ďalšie:), poznanie, čo za niečo stojí, a čo už nie, čo je príčinou, čo následkom, a hlavne, ako je nastavený systém, ako sú ľudia zámerne udržiavaní v nevedomosti, v negativite, v chorobách, v chudobe. Bola som presne ako Jackie, sebestredná novodobá mučeníčka, nad moje trápenie väčšieho nebolo…

  • Asi mám na to dôvod.

  • Klobúk dole pred takým priznaním. Napriek tomu si myslím, že podobné happyendy alebo aspoň neutral endy v realite nie sú zákonité. Ešteže tento príbeh je (najmä) fikcia, všakže. 😉

  • len pre to všetko, čo som napísala v predošlom komentári. Pre to, čo nám zamlčujú, čo nás a naše deti učia, na čo nás programujú… A klobúk si nechaj na hlave, nepotrebujem také gesto, ale ak sa mi podarí svojou tvorbou prebudiť aspoň zopár svojich bývalých kamarátok a ich súčasných kamarátok, ktoré sú stále v tom istom bahne, tak potom, trebárs, aj s klobúkom nech sa hýbe:)

    Samozrejme, že Tvoj Denník samovraha beriem ako fikciu (príbeh v mojom Hugovi či A&A je tiež fiktívny), ale hádam si nemusíme nahovárať, že nepíšeme o tom, čo nás zaujíma, nad čím dokola nerozmýšľame, čo nás neláka a že nevkladáme do slov kus seba. V komentároch to ešte umocníme, ten svoj pohľad na svet. Mňa tento Tvoj výtvor láka, čítam ho, ale už viac ma popudzuje ako láka, aj preto som ho prestala komentovať. Som jednoducho inde. Keby som začala verejne písať pred rokmi, bolo by to takéto, bezvýchodiskové, ponuré. Máš veľmi dobrý štýl písania, ale to som Ti už vravela, ide však o aký-taký nadhľad, čo mi tu chýba. Ale možno sa aj k nemu v ďalších kapitolách dostaneme, možno zbytočne do Teba všetci vŕtame:)

  • Je veľmi pekné, že chceš svojou Tvorbou pomôcť bývalým kamarátom a kamarátkam. Podľa mňa sa to ale nemôže podariť, ak im neukážeš, že im rozumieš, že vieš uvažovať – alebo si vedela – ako oni. Ak hneď zo začiatku prídu poučky a happyendy bez toho, aby si nechala čitateľov zžiť sa s postavami, uveriť, že svoje trápenie prežívali naozaj a neboli len figúrkami narafičenými kvôli happyendu, nepodarí sa to. Preto ma nesmierne iritujú všetky tie príbehy o zúfalcoch, čo hneď a zaraz a bez akejkoľvek sprievodnej snahy prídu ku šťastiu ako slepá kura k zrnu. Ja to chcem skúsiť inak. Preto píšem. Nikdy by som nepísala, ak by som len mala opakovať to, čo napísali iní. Tá drina, ktorou písanie je, nestojí za to, aby výsledkom bol len po stý krát vylúhovaný čaj. Ktorý mi navyše nechutil ani pri prvom lúhovaní.

    Vidím, že moja inovatívnosť sa zatiaľ nestretáva s veľkým úspechom. Iste, príbeh by mohol napredovať rýchlejšie. Umieranie hladom je síce pomalá záležitosť, získavanie nadhľadu takisto. Ale dá sa z nich spraviť zostrih, v tom problém nie je. Problém je v tom, že keby som ukázala len začiatočnú, stredovú a koncovú scénu, ja ako čitateľka by som tomu neuverila. Nemalo by to pre mňa dostatočnú hĺbku a presvedčivosť. Vloženie hĺbky a presvedčivosti však opäť nie je záležitosť na pár viet. Nehovoriac o tom, že väčšina informácii z tohto „obyčajného nariekania“ bude ešte zužitkovaná. Napríklad táto a deviata kapitola obsahujú informácie absolútne kľúčové pre rozuzlenie deja. Ale to som nechcela prezrádzať. Je chyba blogerov vysvetľovať a sľubovať, že jeho doposiaľ neúspešné stránky budú na niečo dobré. Takže už nebudem prezrádzať a zostáva mi len dúfať, že to ako čitatelia so mnou (hoci s frflaním :-)) vydržíte až do konca (a potom sa mi trebárs aj ospravedlníte ;-)). A ešte jedna vec ohľadom konca – ten bol daný už pred zverejnením prvej kapitoly príbehu. Tieto debaty s čitateľmi ho neovplyvňujú. To len aby ste vedeli.

  • sa obraňovať útočením. Skús si Huga prečítať, potom sa môžeme porozprávať o vylúhovanom čaji a iných nepresvedčivých veciach. Nikde mi ho doteraz nechceli vydať, lebo sa vymyká veciam, čo už na túto tému vyšli… Ale, na druhej strane, ani ja sa nemusím obraňovať – vysvetľovaním. Necháme sa na pokoji, ok?

    Ešte čosi, moje texty tiež pomalšie napredujú, dej v nich nie je to najdôležitejšie. Ponúkam v nich ponory do myslenia a do pocitov, odhaľujem pohnútky, dosť sa v tom rýpem. Preto si myslím, že píšeme dosť podobne. Šťastného vyvrheľa presne pre toto už priebežne neuverejňujem, čitatelia si môžu prečítať len prvých šesť kapitol. A napriek tomu, že niekto mi to dielo ohundral, nájdu sa takí, čo naň čakajú.

  • Neútočím. Prekvapilo ma, že to tak vyznelo. S tým stokrát vylúhovaným čajom som nemyslela Teba, napokon, Tvoju tvorbu poznám len okrajovo, z niekoľkých kratších príspevkov. Pri písaní komentára som mala na mysli také zakopnutie o šťastie, ako napríklad v Twilighte a v iných dievčanských a ženských románoch o osamelých, utiahnutých dievčatách, ktorým šťastie jedného krásneho dňa padlo na hlavu.

    Ešte čosi – Denník samovraha je len experiment. Ak sa vydarí, otvorí mi ďalšie dvere, ak nie tak nie – aj tak za dôležitejšie tvorbu považujem science-fiction, kde je akcie a akcie a (práve z tohto dôvodu) autobiografické črty postáv sú slabšie.

  • Zdá sa mi, že tej kritiky bolo doteraz akosi viac než chvály, čo je podľa mňa dosť demotivujúce pri ďaľšom písaní (teda pokiaľ to už náhodou nemáš celé napísané a len sem postupne jednotlivé kapitoly nehádžeš), nehľadiac na to, že akýkoľvek názor čitateľov ťa môže určitým spôsobom ovplyvňovať i počas písania, aj keď tvrdíš, že záver je pevne určený. Preto zrejme väčšina autorov svoje dielo zverejňuje až po dokončení.. ani maliar nikomu neukáže svoje plátno pred tým, než sa ho posledný raz dotkne štetec. V tomto prípade sa samozrejme teším, že môžeme príbeh sledovať priebežne a že nám ho odkrývaš po častiach, zároveň si ale, s istou dávkou domýšľavosti hovorím, či predsa len i my-čitatelia nie sme tak trochu spolu-autormi 😉 na druhú stranu, nikto si nepraje, aby jeho dielo zostalo bez odozvy a verím, že každý komentár poteší, takže je už len na tebe nenechať sa nijako ostatnými ovplyvniť 🙂

    Ako píšeš, Denník je experimentom.. to večné hádanie sa o motívoch samovraha už ma pomaly prestáva baviť, k žiadnej zhode sme zatiaľ i tak nedospeli.. dobrovoľné vyhladovanie sa k smrti je pre mňa osobne niečím novým, takže je celý príbeh nutné označiť minimálne za – zaujímavý. Týmto termínom väčšinou ľudia hodnotia knihy či filmy, ktoré nepochopili alebo ktoré sa im jednoducho nepáčili a nechcú to priznať 😀 verím, že v mojom prípade to tak brať nebudeš, napokon, dôkazom už je len fakt, že vytrvale pokračujem v čítaní každej novej kapitoly 🙂

  • Klimeux, díky. Áno, je lepšie, keď autor zverejní svoje dielo až po dokončení. Ja som to tiež doteraz každému odporúčala a aj som to dlhé roky vždy tak robila, presne z dôvodov, o ktorých píšeš, aj z ďalších. Ono aj to priebežné zverejňovanie je experiment. Skúšala som to už dvakrát, ale v oveľa menšom rozsahu, no a objavila som jeho výhodu – pozitívne komentáre dokážu veľmi motivovať do ďalšieho písania, zvlášť keď sa to písanie bez toho ťahalo ako sopeľ na rukáve. Som rada, že je pre Teba zaujímavý, pre mňa sú totiž nepochopené knihy a filmy jednoducho nudné a priznať sa to nehanbím (aj o tom bude výlevík, ale nie v Samovrahovi – osobitne, na blogu).

  • Nechcel som demotivovať, ani mi nešlo priamo o ovplyvňovanie deja. Skôr som ťa chcel varovať, aby si si lepšie premyslela, čo chceš svojim čitateľom povedať, lebo sa mi prestávalo páčiť, ako sa to celé vyvíja. No možno to boli predčasné starosti. V každom prípade máš dosť vypestovaný štýl na to, aby si nenudila. Peace.

  • Viem, čo chcem svojim čitateľom povedať. Išlo mi však o uveriteľnosť – uveriteľnosť z môjho uhla pohľadu.

  • ..ale podľa mňa hlavnej hrdinke chýba sex. 

    Dve – tri vyvrcholenia a hneď by ju navštívila chuť do jedla a aj do života 😀 

    (prosím berte to vážne, ale nie nejak urážajúco…) 

    Toľko odo mňa, bájbáj 🙂 Ja

Napísať odpoveď pre tomas3787 Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button