Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 6. kapitola

Prikladám do pukajúcich plameňov. Prsty, ktorými beriem drevo, sa mi slabo trasú. Neviem, či zo strachu z možného úrazu, alebo už z vyčerpania.

Zakúrim i v sporáku v kuchyni a ohrejem v hrnci vodu, aby som spravila poriadnejšiu hygienu. Mohla by som si umyť aj hlavu. Veľmi sa mi do toho nechce, ale je takmer isté, že zajtra sa mi bude chcieť ešte oveľa menej. Vlastne, už by som si mohla zvyknúť na to, že čakať, kým niečo budem chcieť, je bláznovstvo. Ani sa nepamätám, kedy som naposledy urobila niečo, čo som naozaj chcela.

Netvrdím, že všetko, vrátane voľnočasových aktivít v študentských časoch bolo vyslovene z donútenia – to nie. Ale po rokoch som si uvedomila, že som to robila vlastne len preto, lebo to robili ostatní. Vtiahol ma prúd ich zhodne sa meniacich priorít a unášal ma bohvie kam, kým moje skutočné ja zostávalo čoraz viac a viac opustené. Na prvý pohľad sa zdalo, že chcem to, čo oni, ale v skutočnosti mi to bolo jedno; nebyť ich, komunity, davového správania, nerobila by som tie veci z čírej lenivosti – pocity pri ich vykonávaní za to ani trochu nestáli. Samozrejme, boli činnosti, ku ktorým som cítila vyslovený odpor a ku ktorým by ma nikdy nedonútili, ale takých nás bolo viac; môj problém však spočíval v tom, že aktivity, ktoré by som vyslovene chcela, v programe pubertiakov neexistovali.

Dospelosť nebola o nič lepšia.

Koľko času som strávila čímsi pre niekoho absurdným – čakaním na chcenie. Ako dieťa som si myslela, že každý dospelý človek má nejakú oblasť, v ktorej sa skutočne chce zamestnať, nie to, že v prípade možnosti voľby voči všetkým cíti nemastné-neslané pocity typu „keď už to musí byť“. Myslela som, že dospelé deti sa sťahujú od svojich rodičov preto, lebo sa sťahovať chcú – a ja som to urobila len a len preto, lebo som už nemohla vystáť mamine a Matove narážky na moju uplakanosť. Myslela som, že človek si zariaďuje svoj byt tak, ako si ho zariadiť chce – ale ja som letargicky brala prvé, hocijako vzájomne neladiace kusy nábytku, ktorých jediným kritériom bola ich užitočnosť pre moje prežitie a k nim som pridala zopár čisto na vyplnenie zvyšných voľných stien.

Nechuť, odpor k niektorým veciam som pociťovala stále. Vlastne aj chuť, nadšenie, túžbu, zanietenie, zaslepenie. Lenže len voči tým veciam, voči ktorým nebolo možné ich naplniť. V emóciách ohľadom dosiahnuteľných vecí sa striedala iba ľahostajnosť s odporom.

Žila som život, ktorého udalosti sa delili len na zlé a neutrálne a nechávala som si dvíhať tlak motivačnými knižkami, ktoré nám ako hlupákom vysvetľovali, že v živote nemôžeme robiť iba to, čo chceme. Lenže ja chcem aspoň občas robiť to, čo chcem! To je ten rozdiel! A nemyslite si, že neviem, čo chcem. V tom som zorientovaná veľmi dobre.

Sedemnásť, osemnásť. Vek, v ktorom sa podľa mnohých publikácií hľadáme. Môj prípad však bol iný. Ja som v tom veku pochopila, že som sa stratila. Zatúlala som sa od svojich skutočných priorít a nechala som sa rovestníkmi uniesť do sveta, ktorý pre mňa nie je prirodzený.

Lenže pre všetkých ostatných, ktorých som poznala, prirodzený bol, aspoň pokiaľ som mohla súdiť. A to je obrovský problém.

Chcela som chcenie. Chcenie toho, čo chcú všetci ostatní v mojom veku. Posledné roky môjho života ma zožierala čoraz väčšia túžba zladiť očakávania s možnosťami. Zúfalo som sa v sebe snažila prebudiť nadšenie pre to, čo je mi dostupné a zadusiť ho pre to, čo je naveky mimo môj dosah. Lenže čím viac som sa usilovala, tým intenzívnejšie na povrch presakovala moja pravá podstata a pri strete s neúnosnou realitou ma ničila. Ničila tak, ako si to nevie ani predstaviť ten, kto to nezažil, ten, kto intenzitu ťažkostí posudzuje podľa toho, čo by daný problém urobil s ním, ako keby všetci ľudia na svete museli fungovať rovnako ako on, že?

Neskôr večer pri ukladaní sa na spánok som si trpko pomyslela, že zase zažívam ukážkový príklad. Keby sa dal len tak nahrať a prehrať do niekoho iného, napríklad niekoho z tých, čo píšu tie idiotské knižky. To neustále napätie pod pokožkou, chvejivé vlny úzkosti aj vo chvíľach, keď ma nič bezprostredne neohrozuje. To nepriateľstvo a odpor, ktoré do vás všetky predmety pri dotyku vysielajú. Studená je studenšia, horúca horúcejšia, drsný povrch drsnejší, hladký odporne slizký a priľnavý. Za bežných okolností takmer nevnímateľné zlé vlastnosti všetkého navôkol zvýši permanentné zúfalstvo na maximum. Zavŕtam sa do diek, ale to mi neprinesie pocit pohodlia, bezpečia, ničoho, len sužovania nesmiernou duševnou horúčkou,v ktorej nepatrím k svojmu telu ani nikde inde. Skúste prežiť toto, vy, čo tvrdíte, že nemám dôvod na žiaľ, tým menej na zabíjanie sa – pocit, že nemáte nikde útočisko, nech sa snažíte najviac ako viete.

Viem, kedy som si uvedomila, že som stratená, ale už neviem, kedy som pochopila, že preorientovať túžby nie je možné. Preorientovať sa. Presne toto tvrdili v motivačných knižkách. Je nejaký cieľ nedosiahnuteľný? Vzdajte sa ho a preorientujte sa na iný. Ako keby sa dalo ľahko zabudnúť a ľahko nadchnúť. Ako keby emócie fungovali na rozkaz. A zároveň, v akom rozpore je toto opúšťanie potápajúcej sa lode so všetkým, čo do nás vtĺka zvyšok médií. Tie velebia lásky po hrob až za hrob, presviedčajú, že musíte urobiť všetko možné aj nemožné preto, aby ste cieľ získali, aj keby ste mali na ceste za jeho dosahovaním zahynúť.

Ha, lenže knižní a románoví hrdinovia na ceste k cieľu nezahynuli. Nehovorím, že občas niekto neumrel, ale spravidla až potom, ako cieľ dosiahol alebo bola jeho smrť nejakým spôsobom súčasťou cieľa. Nikto však neumrel sklamaný s nenaplnenou mučiacou túžbou spaľujúcou jeho srdce až kým neprestalo tĺcť.

A aj keby sa svet naozaj delil len na dosiahnuteľné ciele a na ciele, ktoré za to nestoja, ako ich od seba odlíšiť? Podľa čoho mám vedieť, do ktorého typu cieľa patrí ten môj? Toto vám už v žiadnych pseudoradách nenapíšu.

Možno by bolo možné vzdať sa toho, po čom túžim, keby išlo o niečo získané neskôr. Ale nie v takom skorom veku. Jedna z mála informácií, na ktoré som počas samoštúdia ľudskej psychiky narazila, a ktorá sa mi zdala nielen prijateľná, ale aspoň trochu ozrejmujúca môj problém, bol fakt, že osobnosť človeka sa vyvíja do troch rokov jeho života. Nanajvýš do šiestich. Vtedy sa všetko do psychiky vštepuje mimoriadne silne, doslova nezmazateľne. Pochopila som, že čokoľvek, čo príde potom, vie odísť, ak viete, ako to poslať preč. Ale nie to, čo príde na úsvite ľudských spomienok.

Kedysi som videla dokumentárny film. O húsatkách. Vraj húsatko po vyliahnutí považuje za svoju matku prvú pohyblivú vec, ktorú uvidí. Väčšinou to býva jeho skutočná matka, ale v rámci pokusov nastrčili liahnucim sa húsatkám aj gumenú kačičku, autíčko, alebo človeka. A keď som videla to žlté húsatko, ako oddane behá za neživým kusom plastu ťahaným na špagátiku, do očí mi vbehli slzy.

Ale trvalo roky, kým som v knižnici s rukou zakvačenou do vlasov (bezradné gesto, ktoré som si osvojila pri čítaní) zhrbená nad knihou pochopila, prečo mi to udrelo na citlivú strunu.

Zaujímalo by ma, či skúšali liahnucemu sa húsatku premietať dospelú hus na plátno a potom vypnúť premietačku. Asi áno, hoci o tom konkrétne som nečítala. Lenže z toho, čo viem o pokusoch na zvieratách, mám pocit, že všetko hnusné a zvrátené, čo sa dá zvieratám vyviesť, im už ľudia vyviedli a dokonca niekoľkokrát.

Viac by ma zaujímalo, čo spravilo húsatko potom, ako sa obraz stratil. Navždy. Či zostalo pred ním sedieť a čakať. Čakať až kým neumrie s pohľadom upretým na prázdnu plochu.

Nazývali to fixovaním. Zafixovaním si niečoho v ranom veku.

Húsatko hľadiace na plátno. Dievča hľadiace na tmavé okno, kým zdola sa ozýva hluk party ožratých teenagerov. Nevnímajúce, čakajúce.

Ale ten obraz už nikto nepustí.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

12 Responses to Denník samovraha – 6. kapitola

  • wow …. pre mňa momentálne veľmi silné, veľmi dobre spracované a v krátkosti veľa ukrytého…

    odstavce o čakaní na chcenie, preorientovanie sa, a o kačiatku – tie sa mi páčili ešte viac ako zvyšok….

    dej a myšlienky ma pohltili, takže som nevnímala nič iné-ani čo sa týka štýlu, ani gramatiku, ale verím, že je to úplne v poriadku…

    teším sa na ďalšiu kapitolu….

     

    múze zdar !!!

  • Jéj, díky za komentár. Už som sa bála, či nemajú všetci tej mojej chudery plné zuby. 🙂

    Veľmi si ma potešila. Húsatko (je to húsatko, nie káčatko, 🙂 ale nie som si istá, možno aj káčatká majú túto vlastnosť) som považovala v tomto príbehu zatiaľ za svoju najvydarenejšiu metaforu.

    Mňa myšlienky zvyknú pohltiť len vtedy, keď je gramaticky a štylisticky všetko v poriadku. 🙂 Ale neberiem ako hotovú vec, že aj gramatika a štylistika je skvelá, lebo niektorí ľudia to môžu mať (aj určite majú) inak…

  • Ja sa chystám túto tvoju sériu ešte okomentovať, ale zatiaľ som nemal čas ju dočítať. Snáď sa to čoskoro podarí a pribudne aj koment „k veci“. 🙂

     

    Zatiaľ zostaň s múzou! A píš! 😉  

  • joj húsatko? tak pardón, každopadne to bolo fakt vydarené 🙂

    ale to je predsa jedno ako by to mali zoštylizované ostatní, toto sa mi proste páčilo, nejdem to ani druhý krát čítať, aby som náhodou nezistila, že mi tam niečo vadí 😉

  • Celkom sme sa nepochopili, ale ja som mala ten komentár napísaný naozaj dosť komplikovane. 🙂 Chcela som povedať, že niektorým ľuďom asi nevadí, keď text obsahuje chyby (v únosnej miere, pravda), oni dokážu tie myšlienky vnímať aj napriek tomu. Kedysi som medzi nich patrila aj ja, lebo si nepamätám, že by som v nejakej z kníh, čo som čítala v detstve, narazila na preklep. Kdežto teraz si už ani nepamätám, kedy som naposledy čítala knihu, v ktorej som na preklep nenarazila! A tiež na dosť hrubé štylistické chyby, ako zbytočné opakovanie slov a pod. A mňa to dosť ruší, potom sa vôbec nemôžem začítať a aj preto ma už čítanie tak nebaví ako kedysi, je pre mňa namáhavejšie. Šťastní tí, čo sú schopní nevidieť nedostatky! 😀

  • Chystáš sa ešte okomentovať? Cha, poznáme sa! 😀 No dobre, viem, že som hnusná, ale viem aj to, že som už mala sľúbené vyjadrenia aj inde, a… niektoré po čase prišli, niektoré nie. Ja osobne sa preto radšej snažím nič nesľubovať.

    A celé dočítať to bude problém, keďže som to ešte ani celé nedopísala. 🙂 Hoci záver už – klasicky – mám. Neviem, čo ma to pochytilo, začať písať knihy od konca.

  • ahaaaaaaaaaa no uz chaaapem – a to som mala dlhy den 😀 😀 no cuduj sa svete, aj mna v knihach rusia preklepy, v poslednej dobe som konecne citala a vcul vsade preklep…na nervy…a  Tvoja profesionalna deformacia sa po jednom clanku, co si vyvesila – naliepa aj na mna, zacinam si v knihach vsimat ked sa slova opakuju 🙂 ale ked ma nieco tak zaujme ako tato kapitola, tak si nevsimam nic 🙂 😉 neboj nic, hadam onedlho natrafis na nieco, co ta tak zaujme, ze si nedostatky prestanes na chvilu vsimat….budem sa snazit vyvesit to co najskor 😀 😀 😀

  • Fajn, ale nejako mi uniklo, čo to vlastne chcela, a nevedela dosiahnuť?

    Nemyslím ale, že povaha sa takto fixne už tak skoro (samozrejme do značnej miery sa môže ovplyvňovať). Keď sa zamyslím nad sebou, k dosť veľkým zmenám prichádzalo aj neskôr, na 2. stupni ZŠ, či počas výšky. Až od skončenia VŠ je to (viac-menej) stabilné.

     

    Dnes som nezbadal nejakú výraznú chybu, asi ma oslepila kométa 🙂

  • Nuž, ako som napísala, polopate jej problémy nebudú vyklopené nikde. Dajú sa však celkom dobre (aspoň dúfam) zrekonštruovať z náznakov, ktoré boli a ešte aj budú v jednotlivých kapitolách. A to som sa bála, že píšem príliš jasne, že literatúra si vyžaduje abstraktnejšie obrazy a viac zahmlievania. 🙂

    Ja naopak verím tomu, že by to mohla byť pravda. Rozdiely sú len v interpretácii. Áno, silné zážitky prichádzajú aj v neksoršom detstve a puberte, ale to, akým spôsobom nás ovplyvnia, môže vychádzať zo základov položených v prvých troch rokoch. Jednu a tú istú udalosť vyhodnocujú dve rôzne povahy odlišne a odlišne vplývajú na ich ďalší vývoj a za toto práve môžu rané zážitky. Druhé možné vysvetlenie odlišného vyhodnocovania udalostí sú gény.

    Jéj, Ty si videl kométku? Ja nie, lebo je zamračené a sneží, ale aj z toho mám radosť. 🙂

  • Tak sa teda teším! 😉

  • Ale veď v mojom prípade sa zatiaľ vždy splnilo, keď som povedal, že to ešte okomentujem. Aj keď uznávam, že dva razy to bolo ozaj už dosť neskoro… no ako sa hovorí, radšej neskoro ako nikdy. 🙂

    Myslím, že ešte som nesľúbil nič, čo by som nedokázal splniť.

    A s tým prečítaním som myslel, že prečítam všetko, čo si zatiaľ uverejnila z tejto série.

     

    PS: Mimochodom, ja píšem odjakživa takmer všetko od konca. 😉 

  • Nuž, ak ma moja mizerná pamäť neklame, mala som sľúbený aj koment k scéne(am) nadväzujúcim na Injekciu proti láske. Ale naozaj lepšie neskôr ako nikdy.

    S tým prečítaním som to pochopila, len sa smejem. 🙂

    Neviem ako Tebe, no mne sa písanie od konca ešte nikdy neosvedčilo, lebo nejako som sa potom nevedela dopracovať k začiatku. 🙂 Aj keď niektoré záležitosti sú zatiaľ otvorené, takže dúfam, že sa mi to ešte podarí.

Napísať odpoveď pre Dušan Damián Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button