Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 4. kapitola

Zotmelo sa. Zvláštne, aký veľký je to rozdiel, keď sa zotmie v meste a v lese. V meste to skoro ani nezaregistrujete – automaticky zapínané mestské osvetlenie a umelé svetlo v domoch tmu spoľahlivo vyženie ešte kým stihne prísť. Ale na samote je tma niečo obrovské, čo drasticky zmení výzor krajiny a proti čomu veľmi nemáte ako bojovať. Sú tu síce sviečky a doniesla som si z dediny aj trochu oleja do lampy – ako som na svoje veľké namrzenie zistila, zbytočne, lebo olejovú lampu zo svojich spomienok som našla rozbitú v ďalšom hrdzavom sude za chatou, ktorý slúži ako smetný kôš.

Čo už. Sviečkami starostlivo rozmiestnenými na porcelánových tanierikoch tak, aby sa od nich nemohlo nič chytiť horieť (uhorenie tiež nepatrí k smrti mojich snov) zaháňam najväčšiu temnotu a premýšľam nad tým, či je možné stratiť niekoho, koho ste nikdy nemali.

Spomínam na časy, keď som sem ako dieťa chodievala spolu s rodinami môjho uja a tety – veselá, hlučná parta. V letnom období to bolo časté, jeden víkend každý mesiac, možno aj každé tri týždne. My decká sme pobiehali okolo, šantili s nevyčerpateľnou energiou detí. A raz sme sa sem dokonca vybrali aj v zime. Bol už koniec februára, čiže dlhšie dni, no poznáte to, hory – nasnežené ako na Nový rok. Spája sa mi to s predstavou úžasnej cesty čarovnou zimnou krajinou, dobrodružnej, aké môžu byť len cesty hlbokým snehom. Starší bratia to brali ako veľkolepú výzvu. Vybavuje sa mi aj rozhovor dospelých v kuchyni večer predtým, ako sme vyrazili, znepokojenie mojej mamy a tety Paulette. Hovorili o tom že by sme nemali ísť v takej zime, kvôli deťom – nebudú vládať, budú mrznúť, budú chcieť jesť, piť, cikať, všetko v najnepríhodnejšej chvíli. A tiež to, ako som sa v tom okamihu rozhodla, že budem statočná, nebudem od dospelých celú cestu nič chcieť, aby neľutovali, že nás tam vzali. Zvláštne, také nesebecké rozhodnutie na také malé dieťa – nemohla som mať viac ako štyri-päť rokov. A dodržala som to. Väčšinu cesty ma ťahali na saniach po cestičke, ktorú vyšliapali tí vpredu. Viezť sa bola moja výsada. Som najmladšia. Riadne ma zababušili do diek a šálu a mne napriek tomu bola zima, lebo som sa nehýbala, no ani som nemukla. Hľadela som svojím malým priezorom medzi čiapkou a šálom na snehom obťažkané smreky. Od tej doby som ešte dlhé roky pociťovala zvláštny záchvev radosti a očakávania pri pohľade na snehom zapadnuté ihličnany – až kým konečne aj moje hlboké podvedomie nepochopilo, že sa už nikdy v živote s ničím pekným nespoja, že môže očakávanie vypnúť, pretože sa nikdy nenaplní, a následné sklamanie spôsobí len bolesť.

Lenže strata všetkých očakávaní a túžob sa rovná smrti.

Vzdychla som.

Opäť som sa vrátila mysľou k okamihu, keď som sa ako dieťa rozhodla, že cestou na chatu si nebudem pýtať nič, ani čajík, ani keksík, a keď ma začne niečo oziabať, ani nemuknem. Pripadalo mi to také samozrejmé, také prirodzené v danej situácii. Neskôr som sa nespočetne veľakrát napočúvala, aká som sebecká Jackie a egoistická Jackie a nemôžem tvrdiť, že tie obvinenia sa nezakladali na pravde. Lenže pravda je aj niečo ďalšie – to, že “neegoistické” rozhodnutie by mi v danej situácii nepripadalo prirodzené. A neverím, že je to nejakou nevychovanosťou alebo vrodenou zlobou, pretože vtedy, v časoch, keď v mojom živote bolo všetko v poriadku, tie rozhodnutia boli prirodzené. Boli správne. Boli spontánne. Spôsobovalo to… ja neviem, okolnosti, prostredie. Raz som sa to pokúšala vysvetliť – to, že zdanlivá sebeckosť mojich rozhodnutí je spôsobená nevhodným prostredím. Reakcia: „Ale čo to trepeš, Jackie?!”

Tým som sa stala. Rozmaznanou, hlúpou Jackie, ktorá si vymýšľa sprostosti, aby ospravedlnila svoju zlobu.

Verím tomu, že som zlá?

Neviem. Veria zlí ľudia tomu, že sú zlí?

Moje spomienky, moje pocity hovorili niečo iné. Ale desaťročia vytrvalého presviedčania o opaku pričom sa nenašiel nikto, ani jediný, čo by mi veril, ma zneistili. Rada by som vedela to o tých zlých. Toľko som sa už nad tým narozmýšľala a skončilo to iba potokmi sĺz. Aj teraz asi budem znova plakať.

Skúšam to nepotláčať. Dať tomu priechod. Nie preto, že by sa plačom uľavilo – to nefunguje, je to len ďalšia lož o živote. Ale funguje niečo iné – po vyčerpaní plačom sa dobre spí.

Potrebujem sa dobre vyspať. Zajtra ma čaká ťažký deň.

Jeden z posledných ťažkých dní v živote.

 

Celú noc som sa prehadzovala a nevedela som sa dočkať rána. Hlavným dôvodom bola zima. Drvila ma. Musela som si pri pár lúčoch sviečky, ktorú som nechala za privretými dverami na chodbe (náhrada umelého osvetlenia) skočiť po ďalší paplón, hoci neoblečený a stuchnutý. Aj tak sa to nedalo vydržať. Nečudo. Vybrala som si na umieranie druhú polovicu októbra, aby som sa vyhla turistom aj poľovníckej sezóne, všetkým, ktorí by ma tu mohli nájsť.

Ráno bolo mojou hlavnou myšlienkou zakúriť. Problém bol však v tom, že som nemohla. Mala by som čím aj kde, ale nesmela som. Dym z chaty by mohol vidieť horár. Na vlastné oči som videla, že je to možné. Vtedy, keď sme ju navštevovali, raz ujo André prišiel o deň skôr a zakúril – a my sme lesom napredovali vedení dymovým stĺpom ako Mojžiš na ceste do zasľúbenej zeme. Možno to bol v prípade Mojžiša ohnivý stĺp. Z biblických príbehov toho veľa neviem, nebola som nábožensky vychovávaná. Aj to mi občas bolo ľúto. Vo viere, hoci aj klamlivej, by som odovzdane čakala na smrť s vidinou odmeny mučeníčky.

Lenže ja v Boha neverím a preto na smrť nehodlám čakať, ale chcem jej príchod urýchliť.

Späť k dymu z komína. Ak by ho horár zbadal, skoro určite by sa sem išiel pozrieť. V tomto ročnom období tu nikto nemá čo hľadať. Neznamená to však, že si tu nemienim zakúriť vôbec. Akurát musím počkať, kým sa znova zotmie. A dovtedy môžem všetko prichystať. Pod prístreškom opierajúcim sa o stenu sú polienka, vedľa klát a sekera.

So štiepaním dreva nemám žiadnu skúsenosť. Snažím sa však k tomu pristupovať optimisticky. Neviem, čo by sa na tom dalo pokaziť a ak sa na tom niečo aj pokaziť dá, tu ma za to nikto nebude hrešiť. To je výhoda samoty. A práca ma zahreje.

Prvá rana odfaklila z polena len kúsok a ledva-ledva sa zastavila na samom okraji klátu. Prebehol mnou mráz. Keby som si tak zaťala do tela… Nestačilo by to na okamžitú smrť. Najlepšou možnosťou v takom prípade by bolo postupné vykrvácanie, alebo stráviť zvyšok života s bolestivou, neošetrenou, zrejme infekciou postihnutou ranou.

Odháňam také myšlienky, ale ruky sa mi už klasicky trasú a mizne z nich sila. Druhá rana skončí zaseknutím sekery v polovici polena.

Dokelu, veď štiepanie dreva nemôže byť také ťažké.

A nedali by sa tie polená strčiť do piecky celé? Čo ak sa s tým trápim zbytočne?

Skúsim to. Vezmem jedno z nich a zanesiem ho dnu. Nie, nejde to – na šírku by to išlo, ale dĺžka je priveľká.

Zababušená vo vetrovke sa zase vymotám von a pomalinky, nadmieru opatrne, kývavým pohybom uvoľním ostrie sekery z dreva. Pripadám si ako mestská trasľavka, ale nechcem zažiť úraz na mieste, kde mi nemôže nikto pomôcť.

Nerutinná činnosť mi na chvíľu pomohla odpútať sa od myšlienok. Až keď sa mi konečne v tele rozprúdilo teplo a okolo mňa ležala hromada otrasne nerovnomerných, ale na kúrenie dobrých triesok, nastala otázka čo ďalej.

Prirodzene, teraz ich ponosím dnu. Ale čo so zvyškom času, ktorý mi zostáva?

Naposledy som jedla tyčinku müsli nadránom v moteli, ešte pred úsvitom. Nastavovala som si budík na štvrtú, aby som sa predtým ešte poriadne osprchovala, pretože s hygienou to tu bude zlé a stihla som vyraziť z motela na svitaní, hneď, ako bude vidieť. Pamätám si na to pokojné odhodlanie po prebratí, ktoré bolo v sprche náhle vytlačené záchvatom úzkosti – prišlo mi nevoľno zo strachu. Pár sekúnd pekla a dostala som svojich démonov opäť pod kontrolu – vôľa dokončiť to bola silnejšia ako nával zbabelých argumentov, prečo nie.

To bolo pred peknými tridsiatimi hodinami. Ak budeme vychádzať z mojich skúseností, do upadnutia do bezvedomia mi zostáva ešte takých sedemdesiat hodín. Z toho nejakých dvadsaťštyri – plus mínus – prespím, či prinajmenšom strávim pokusmi o spánok. Veď už ani nepamätám, kedy naposledy môj pokus dobre sa vyspať nezostal len pri pokuse. To je ale stále štyridsaťdva hodín čistého bdenia.

Samozrejme, hneď prvé, čo sa ponúka, je naštiepať ešte viac dreva. Do rezervy, keby náhodou. A tiež preto, že takéto práce treba robiť, kým som silná, že?

Ale drevo sa nedá štiepať celé dni, rozhodne nie potom, ako začnem zreteľne slabnúť. Čo potom?

No, potom by som mohla upratať.

Iste, spomínala som nejakú krásnu symboliku ohľadom bezútešného stavu zariadenia. Tej sa nevzdávam. Ale nevzdávam sa ani toho, že nechcem umierať v nepohodlí. A pohľad na interiér chaty je teda naozaj nepohodlie. Napokon, nerobím si ilúziu, že by som z nej upratovaním spravila štvorhviezdičkový hotel. Keď sa raz odniekiaľ odlupuje omietka, môže to byť hocijako čisté a aj tak to pôsobí dojmom špiny a neútulnosti.

A tiež si nerobím ilúzie, že by som s tým riadením nejako veľmi pokročila skôr ako ma opustia sily. Ide naozaj len o činnosť, ktorá sa bude robiť pre činnosť samotnú, nie preto, že by mi záležalo na výsledku.

Na jedlo som dnes zatiaľ pomyslela len dvakrát. Nezúčastnene. To je skvelé. Držím sa dobre.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Denník samovraha – 4. kapitola

  • ma zaujali. Keď je tma naozaj tmou – sama sebou, ako som ten jej stav nazvala, som zistila, odkedy bývam na lazoch. V Bratislave sa to zažiť nedá. (Aj rúbať drevo už viem, aj o snehu, ktorý sa netopí, lež pribúda a pribúda, že lopata nestačí vyschnúť, som sa dozvedela.) Plač ako ďalšia lož o živote… o plači som kdesi napísala: V noci neplačem. Niektoré veci sa zunujú. Možno len vypotrebujú. Jackie sa trochu opakuje a trochu viac ľutuje, ako mi je milé, ale chcem čítať ďalej:)

  •   Ak tam má okná, na žiar sviečok či plameňa v piecke by si tiež mala dať pozor, tie v noci vidno do ďaleka.

     

      A oprava: „Vo viere, hoci aj klamlivej, by som odovzdane čakal na smrť s vidinou odmeny mučebníčky.“ – čakal na čakala.

  • sa povie mučeník/mučeníčka.

  • Dôvodom opakovania je niekedy aj sebapresviedčanie. A niekedy len znázornenie bludných myšlienkových kruhov… ale kým nenudí, je to v poriadku. 🙂 Aj nad touto kapitolou som sa natrápila, nie a nie ju doupravovať k svojej spokojnosti, ďalšia ale snáď už bude lepšia. 🙂

  • Lenže ten zrub stál v lese a zakrývali ho stromy. Dym z komína je niečo iné, ten stúpa vysoko nad stromy.

    Opravila som. Aj mučebníčku.

  • Adhara,

    snáď sa donútim čítať tento text, ale zatiaľ je to nemožné. Stále ma odrádza ten názov: ,,Denník samovraha.“ No už, aby som čítala o nejakom samovrahovi. No neviem. Asi sa musím dostať do správnej nálady, aby som sa odhodlala. Vždy, keď si prečítam ten názov, tak to aj zbalím. Ja neviem asi mám nejaké citlivé obdobie ale hlavne o tom ako premýšľa samovrah…no ako vravím odrádza ma ten názov. Snáď k tomu dôjde a sa cez to prekopem. Keby to bolo, že denník nemenovaného hatlatitlu …, alebo nejak tak, ale ten samovrah… tak mi to rezonuje, že sa nedá, no nemôžem.

  • tak to mi je ľúto, že Ťa ten názov odrádza. Myslela som, že názov bude na tom ľudí naopak priťahovať, keď už ničím iným, tak svojou miernou významovou nezmyselnosťou (ako samovrah býva označený ten, kto sa už zabil, prípadne práve umiera, čo ale trvá krátko, tak ako si môže viesť denník?), ktorá mala v ľuďoch vzbudiť zvedavosť, čo sa pod ním skrýva. Pripadá mi úderný a výstižný, keď mi prišiel prvýkrát na um, okamžite som vedela, že to je ono. Má len jednu chybu a to, že už existuje kniha s rovnakým názvom. 🙁 (Čo ale zároveň dokazuje, že nie je taký zlý, ak ho už niekto použil.) Takže prepáč, ale nad jeho zmenou neuvažujem.

  • Adhara,

    je samozrejmé, že pokiaľ si s názvom spokojná, že ho nezmeníš. A ako uvádzaš, je asi aj dobrý. Ja netvrdím, že to aj musíš zmeniť, len mne akosi nesedí a čo je hlavné, je to vec vkusu. Niekomu sa páčiť bude a niekomu nie. Ja som opačný prípad, mne jednoducho nereže a tým pádom sa neviem dokopať k čítaniu. Hold ja som už taká. Ako vravím snáď to príde. Veď je to len názov, i keď z iného uhla., Názov, meno predáva…aj tvoju knihu..alebo knihu iných,že? Možno by to bol úspech, dať taký  názov pre knihu, by si na tom dobre zarobila, ale ako vravim je to vec vkusu u mňa by to asi neprešlo. Ale to by ťa nemalo odradiť, že?

  • no celkom slusne to pokracuje, tiez mi trosku zacina pripadat, ze si Jackie protireci, vlasne asi sama nevie co chce, zatial sa zda, ze sa chce dopracovat k bezvedomiu, ktore uz pozna, smrt vlastne ani nepozna a ktovie, mozno by sa mala sustredit co bude ked sa z bezvedomia preberie. asi neupadne do komy a neumrie len tak akoby sa nechumelilo…no som zvedava co bude v dalsej kapitole…

    jaj to stiepanie dreva, poslem jej navod 😀 pekne si to s tou tmou opisala, to vie  asi len ten co o tme nieco vie…

    kazdopadne som dnes bola uplne nenormalne skoro zobudena, takze citam dalej…

  • A mohla by si mi, prosím, napísať, v čom sa Ti zdá, že si protirečí? Teda ak tam bolo ešte niečo okrem toho, čo si napísala. Nuž, smrť asi sotva niekto pozná zo skúseností. 🙂 Ale, aká to zase náhoda, o tom, čo chce (od života) bude zase najnovšia kapitola. 🙂

Napísať odpoveď pre joujou Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button