Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 3. kapitola

Obišla som chatu a zaprela som sa do suda s dažďovou vodou, kým som ho neprevrátila. Na koberec z opadaného lístia sa vyliala brečka páchnuca hnilobou. Doniesla som si vodu z prameňa a drsnou kefou som dovtedy drhla vnútorné steny suda, kým z neho prestali opadávať šúplaty usadenín a voda oplachujúca jeho steny nebola na pohľad čistá. To stačilo. O nič viac mi nešlo. Len o to, aby bola voda na pohľad číra a nič v nej neplávalo. Aby som nemala problém ju piť. Nevadí, že toto nie je ideálna nádoba pre pitnú vodu. Čoho by som sa mala báť? Že ochoriem a umriem? Nebuďte smiešni.

Predstavila som si, ako naši zistia, že nie som vo svojom byte ani na inom známom mieste. Moja mama, moji bratia Fabien a Mathieu, obaja starší. Budú ma hľadať, no nenájdu ma. Aj preto som si vybrala toto miesto. Určite im nenapadne, že som tu. Nepoňala som to ako nejakú krutú skrývačku, v ktorej ich moje nenájdenie bude stáť môj život. Ani ako to takzvané volanie o pomoc, keď sa človek pokúša zabiť spôsobom, pri ktorom je skoro isté, že mu v ňom zabránia. Ľuďom, čo takto na seba upozorňujú, vôbec nerozumiem. Budú zachránení, možno sa k nim začne blízke okolie správať lepšie, ale za akú cenu?! Za cenu šepkania si a myšlienok: pozor, to je psychopat, musíme s ním do konca života zaobchádzať ako s nervovo labilným a duševne chorým, nie ako s plnohodnotným členom spoločnosti, aby sa o to náhodou nepokúsil znova. Otrasné!

Nie, dať si pred rodinou na čelo doživotnú nálepku vyšinutej nemienim. Preto som zavrhla aj mnoho ďalších spôsobov smrti: hrozilo pri nich veľké riziko zachránenia. A ja si už neželám upozorňovať na svoje problémy – neraz som to skúšala a len s čoraz úbohejším výsledkom. Teraz chcem už iba so všetkým skoncovať. Definitívne.

Neobávam sa toho, že by ma niekto v akútnom strachu o môj život náhle tak pochopil, že mu dôjde, na ktoré jediné miesto som stýraná žiaľom mohla ísť. Na to nedostačuje ani veľkosť ich strachu, ani schopnosť empatie. Žiadne volanie o pomoc a žiadne záchrany ako vystrihnuté z rodinného filmu, ktorý má podčiarknuť súdržnosť a vzájomnú blízkosť jej členov. Ďalšia vec, ktorú ma život naučil okrem toho, že nepozná spravodlivosť je, že nepozná ani sentiment. Nijaké padanie si s plačom do náručia. To bolo vymyslené čisto z komerčných dôvodov. V skutočnom živote to nejestvuje. A ľuďom ani nevadí, že to nejestvuje.

Okrem mňa.

Vzala som sud a pokúšala som sa ho prepchať dverami chaty. Jednu strašnú chvíľu sa zdalo, že to nedokážem – po ďalšom zapretí však s rachotom dopadol do predizby, kým ja som sa zadychčaná chytila zárubne. Vošla som dnu, prekročila som ho a dotiahla do obývačky, kde som ho postavila vedľa piecky. Vrátila som sa do kuchyne, z kredenca vybrala vedro a zamierila som von, k miestu, odkiaľ sa ozývalo zurčanie vody. Musím si spraviť čo najväčšie zásoby vody. Zamýšľala som umrieť hladom, nie – podľa mojej mienky – podstatne horším smädom, ale uvedomovala som si, že onedlho natoľko zoslabnem, že každodennú cestu k jarčeku už nebudem zvládať.

Obzrela som sa k chate pomaly zakrývanej stromami. Chata. Spomienka na príjemné vzrušenie, ktoré vo mne to slovo vyvolávalo ešte aj dlho potom, ako nemalo prečo. Mysľou mi preblesol ďalší zážitok zo strednej školy – ako ma spolužiaci pozvali na chatu a aké radostné zachvenie to slovo vo mne vyvolalo. Prirodzene. Bolo to preto, lebo som si pri ňom predstavila túto chatu. Teda, niečo na jej spôsob. Realita bola samozrejme iná. Žiadne detské bláznenie sa, ale typické teenagerské alkoholové orgie. Väčšinu víkendu som strávila mrzutým sedením v podkroví na úplné nepochopenie mojich kamarátok. Nevedeli, prečo sa zo mňa zrazu stala taká fúria. Ale ja som to chápala, ak nie priamo vtedy, tak v nasledujúcich mesiacoch. Nič proti odviazaniu sa, ale chata pre mňa vždy znamenala niečo iné. Úplne odlišnú formu zábavy, než sa diala vtedy, keď som mala sedemnásť či osemnásť. Bezstarostnú a čistú formu a… a… a to, čo sa tam vtedy so spolužiakmi dialo, to bolo ako sklamanie. To bolo doslova zneuctenie mojich spomienok.

Chápete ma?

Viem, hlúpa otázka. Keby sa na svete niekedy nachádzal niekto, kto má chápe, tak tu teraz sama v horách a bez jedla nie som.

Čupla som si k prúdu a podložila vedro.

Niekedy mi pripadá hlúpe, čo robím. Myslím tieto myšlienky. To, že si v hlave vediem akýsi mentálny denník, v duchu komentujem udalosti a niekedy sa v ňom obraciam s nejakou rozhorčenou otázkou na jeho čitateľov, ako keby nejakí mohli existovať. Skúšala som si viesť aj reálny denník. To je jasné. Je to totiž prvá vec, ktorú vám všade odporučia, keď nemáte dôverníka. Viesť si denník. Ale dlho som nevydržala. Nevedela som totiž zachytiť svoje myšlienky na papier v plnej šírke a ani v natoľko silnom odvare, aby som s nimi bola spokojná. V hlave všetko vyzerá perfektne a pochopiteľne. Pri prenose na papier sa to ale zmení na trápnu hatlaninu, takú nevýstižnú a hlúpu, že som mala nutkanie zúrivo krčiť listy papiera, hoci zvyčajne agresivitou neoplývam. A niekedy to ľutujem. To, že neoplývam agresivitou, že ju aspoň raz za čas nemôžem obrátiť voči nespočetným ľuďom, ktorí si to zaslúžia.

Zase som riadne odbehla, čo? To je bežné. Nie normálne, ale u mňa v posledných rokoch bežné. Neviem sa na nič sústrediť. Vôbec, ale vôbec na nič sústrediť. Ten zožierajúci mor zvaný smútok je skrátka všade, zastiera zrak, zastiera sluch, nedovoľuje mi vidieť nič okrem toho, čo s ním bezprostredne súvisí.

Náhle mi z kútiku oka vytiekla slza. Utrela som ju, zatiaľčo druhou rukou som narovnávala vedro. To sústredenie. Tá jeho strata ma tak rozľútostila. Donedávna som ešte aspoň kedy-tedy mala pocit, že by to ešte všetko mohlo byť dobré, keby okolnosti konečne prestali hrať proti mne. Ale táto moja vlastná premena, ten útlm, tá nesústredenosť signalizovali, že som nenávratne poškodená.

Smrkajúc sa vraciam s vedrom. Kde sme to skončili? Aha, myšlienkový denník. Navykla som si naň. Celkom dobrá vec. A má tiež tú nespornú výhodu, že mi ho nikto nemôže nájsť a prečítať.

Ale je to skutočná výhoda?

Uvažovala som, že by som predsa len mohla niečo napísať. Nejaký list na rozlúčku. Posledný pokus o vysvetlenie toho, čo som sa mnoho rokov neúspešne pokúšala vysvetliť ústami. Ale načo? Nechápali ma za života – čo mi už pomôže, ak ma pochopia po smrti? To by bolo len horšie. Mohlo by ich to raniť.

Ach, stále zabúdam. Vari by som mohla niekedy veriť tomu, že je tu reálna možnosť pochopenia ma? Preber sa, Jackie. Žiadny sentiment neexistuje.

Áno, asi sa budú viniť z mojej smrti. Ale len do tej miery, ako sa človek viní za to, že ignoroval podivné zvuky vydávané chladničkou, keď jedného dňa nájde všetky potraviny v nej pokazené.

Uvažovať, či za vznik tých čudných zvukov predchádzajúcich pokazeniu kompresora neboli zodpovední oni, im určite nenapadne.

V očiach ma pálili ďalšie slzy. Automaticky som sa ich pokúšala zadržať, kým som si uvedomila, že nemusím. Tu už konečne nemusím. Môžem si poplakať, koľko chcem. Nikto ma nevidí, nikto neohŕňa nos nad malou rozmaznanou Jackie. Nič v sebe nemusím dusiť. Môžem revať, koľko chcem. Aj ľutovať sa. To už vlastne robím. Ľutujem sa strašne, že? A to je dobre, lebo na dokončenie úlohy budem potrebovať všetku sebaľútosť sveta. Len mnou pohŕdaj, môj milý, imaginárny čitateľ. Aspoň nepočujem tvoje výčitky. Ja som si svoje emócie nevybrala, ale ustavične som za ne musela niesť zodpovednosť. Tu už nemusím. Môžem byť aká som bez následkov.

S týmto pomyslením som si chcela poplakať, ale nutkanie na plač ma prešlo. Pochopiteľne. Krátka úvaha zmenila smútok na hnev. Stávalo sa mi to často aj pred týmto mojím – ako to nazvať – výletom. No hnev bol rovnako neužitočný ako smútok, bolo to niečo, čo sa tak strašne chcelo vydrať von a nemalo sa kam.

Vliala som vedro do suda na dažďovú vodu. Otočím sa k prameňu ešte veľakrát, kým sud nebude plný. Potrebujem rezervu pre každý prípad, hoci nepočítam s tým, že vydržím pri vedomí dlhšie ako tri-štyri dni. Keď som bola hotová stresom z prijímacích skúšok na elitnú strednú školu, na tretí deň po tom, ako som prakticky nevzala nič do úst, som omdlela. Lekárka povedala, že to bolo z nízkej hladiny cukru v krvi. Tak vidíte. Možno ste sa zhrozili nad tým, aký ťažký koniec som si vybrala, ale ja viem, že to nič nie je. Mám to v podstate aj odskúšané. Počas tých troch dní som si ani nespomenula na jedlo.

Teraz som si však na jedlo spomenula. A nie je to dnes prvý raz. Ale to sa dalo očakávať. Snažím sa zbavovať takýchto myšlienok, nepozorovať sa. Stačí si vhodne zamestnať myseľ a pôjde to.

Mimochodom, tie prijímačky som neurobila. To len na margo adekvátneho zadosťučinenia môjho utrpenia. Neprišlo ani vtedy, ani pri iných príležitostiach. A keď sa celý život snažíte zbytočne, prestane vás to baviť.

Presne ako teraz mňa.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Denník samovraha – 3. kapitola

  • takto som ukončila jednu svoju poviedku, v ktorej protagonistke skamenel krk, lebo sa rozhodla umŕtviť v sebe všetky city a navonok len prikyvovať, všetkému… Tvoj príbeh o Jackie ma na jednej strane rozčuľuje (asi preto, že mi nastavuje zrkadlo, ono to tak býva bežne – čo nás irituje, s tým máme, alebo sme mali, problém), na druhej strane ma zaujíma. V tejto časti máš viacero preklepov a slovo nevadí krajšie znie ako neprekáža, to len tak na okraj. Máš  tu viacero pekných úvah – o chladničke, o náručiach, o empatii. Inak, mdloba a smrť majú od seba ďaleko. A možno si hlavná postava po dvoch týždnoch uvedomí, akú zázračnú liečbu si výberom svojho spôsobu samovraždy naordinovala… Ale to je Tvoj príbeh a Tvoja postava, tak už som ticho a nechám sa prekvapiť.

  • Ďakujem za pristavenie, je povzbudivé vedieť, že tento príbeh niekoho zaujíma či dokonca sa v ňom nachádza. Prekvapili ma preklepy, keďže túto časť som upravovala a opravovala dlhšie ako predošlé, lebo stále som s ňou nebola spokojná – ach, nekonečný príbeh s tými preklepmi. Čo sa týka mdlôb a smrti, hrdinkine predpoklady budú chybné a nielen v tomto prípade. Nuž a zázračná liečba – predpokladala som, že by ľudia mohli predpokladať, že sa to takto skončí. Teda, tí, čo ešte nevedia, ako zvyčajne nakladám so svojimi postavami 🙂 – čím ale nič nenaznačujem.

  •   Mne tiež napadlo, že ak tam má tú vodu, tak to celkom nevie, čo ju čaká, s ňou môže vydržať i týždne (dovtedy ju hádam aj nájdu :-)). I keď v tom sude sa môže skaziť a možno jej nebude dosť…

     

    Chýb je naozaj neúrekom, uvádzam čo som si v rýchlosti všimol:

    1. čo sa tam vtedy so spolužiakmi dialo, to bolo než ako sklamanie. (viac než; duplikuješ „než ako“ – jedno vyhoď)

    2. že ju aspoň raz za čas nemôžem obrátiť voči nespočetným ľudí, (zástupom(?) ľudí)

    3. zžierajúci (myslím že má byť zožierajúci)

    4. keď jedného dňa dňa nájde všetky potraviny v nej pokazené. (dňa dňa)

    5. ale nutkanie na plač ma nešlo. (prešlo – inak mne opravuješ „napadlo ma“, môže potom byť „prešlo ma“ v tomto význame?)

    6. že vydržím pri vedomí dlhšie ako tri-štyri dní. (dni)

  • Áaaale, čo by ju nachádzali… 🙂 A s tým sudom predbiehaš udalosti. V čom nie si prvý, ale dúfam, že napriek tomu to nebude celkom predvídateľné.

    Už som poopravovala. Ako som predpokladala, boli to samé veci v posledne prepisovaných častiach. S tým prejdemím pokiaľ viem, je to správne takto („prešlo mi“ by znelo divne).

  • konečne 3. kapitola! 🙂 podľa môjho zatiaľ najvydarenejšia (i tie predošlé boli dobré). Milujem knihy bez deja, žiadna veľká akcia, v podstate totálna „nuda“, najlepšie iba s jednou postavou a jej myšlienkovými pochodmi, ktoré nám autor zdeľuje – a toto všetko presne tvoj príbeh má. Čím viac je v knihe deja, tým menej sa máme možnosť zoznámiť s charaktermi a vnútorným prežívaním hlavných postáv, čo je väčšinou škoda, pretože čitateľ má tendenciu sa stotožňovať s hlavným hrdinom. Ako sa ale stotožniť s tým, o kom nič neviem?

    Naopak, o Jackie už sme sa toho dozvedeli pomerne dosť, možno viac, než o iných postavách za celú knihu. Je sympatická, asi mi bude chýbať, keď umrie (ale iba dokým nevypnem enigmu – hmm, zase tá citová povrchnosť :P) ale i tak s Jackie nesúhlasím, že sentiment bol vymyslený z komerčných dôvodov, podľa mňa bol skôr komerčne zneužitý, ale to je jedno. Ďalej by som rád vedel, ako si Jackie predstavuje spravodlivosť, veď na tú skúšku sa hlásilo kopec ďaľších žiakov, ktorí sa tiež veľa učili a stresovali, o čo by bolo spravodlivejšie keby ju nespravili oni? Ale chápem ju, že je naštvaná.

    Inak v tejto kapitole máme možnosť opäť nájsť rôzne postrehy a trefné vyhlásenia, „chladnička“ je zatiaľ neprekonaná a pochybujem, že ju je vôbec možno niečím ešte prekonať. Kvôli takýmto vetám sa oplatí čítať knihy…

    Inak môžem sa ešte niečo spýtať? Prečo tie zahraničné mená? Pri sci-fi to pochopím, ťažko sa môže odohrávať u nás ale v tomto prípade mi to nedáva moc zmysel. Fabien? 😀 to ťažko zrovnávať s takým Štefanom, Miroslavom alebo Svetozárom 😛

    P.S. Nedávno som čítal článok o chlápkovi, čo 20 dní nejedol a hovoriť o únave alebo vyčerpaní by nebolo úplne presné.. skôr bol plný síl, nemusel skoro vôbec spať, a blížil sa dosiahnutiu „nirvány“, takže vyčerpávame sa skôr jedlom.

  • Za dlhý komentár sa vôbec nemusíš ospravedlňovať. Čím dlhší, tým lepšie! 🙂

    Knihy prakticky bez deja založené na myšlienkových pochodoch postavy majú čosi do seba, no musia byť dobre napísané. Pre mňa nie je nič nudnejšie než zle napísaná „nuda“.

    Čo sa týka prijímačiek, zrejme predpoklada, že by ju mali prijať, lebo si vytrpela viac než ostatní. Predsa len, niekto tie prijímačky berie celkom v pohode a niekomu inému vážne ukroja zo zdravia. A ten „ukrojený“ by mal mať prednosť, pretože nie je nič horšie ako zničiť si zdravie s nulovým výsledkom. Neviem, ale zdá sa mi správna filozofia, že keď je záujemcov o niečo viacero, získať by mal ten, kto pre to najviac obetoval.

    Mená? Hm, tak tam sú hneď dva dôvody. Prvý, že slovenské mená sa mi strašne nepáčia. Ale fakt strašne. Štefan, Miroslav? Bŕŕŕ, fuj! Neznášam ich až natoľko, že ich nemôžem použiť ani tam, kde by mohli byť. No a kvôli tomu vediem s ľuďmi oddávna vojny. Riešila som to aj tak, že v kratších útvaroch, ktoré sa mohli odohrávať hocikde, som mala postavy úplne bez mien a nazývala som ich len doktor, mama, kamarátka a podobne. To bol taký kompromis. Uvažovala som, že to tak spravím aj tu, ale toto bude predsa len pridlhý príbeh na to, aby sa v tých bezmenných postavách čitateľ nezačal strácať. No a druhý dôvod – pred nejakým rokom sa tu zase rozpútala diskusia na tému anglické mená a jeden bloger napísal, že „čínske alebo francúzske mená, to by bol nárez :)“ Tak skúšam francúzske, akosi sú mi bližšie než čínske. 🙂

    Inak, veľmi pekne ďakujem za veľmi povzbudivý komentár.

  • mne sa to paci…

    mena su tiez dobre, hned som si vsimla, ze nie su anglicke-ktore si doteraz asi najviac pouzivala, vsak? ja si myslim, ze kadzy by mal svojich hrdinov nazvat ako chce, ved je to jeho dielko, a komu sa nepaci, nech necita alebo nech ich vola po svojom .. 

    no som zvedava, ako to s Jackie dopadne(to je francuzske?) ale je to fakt zaujimave citanie, aj preto, ze nepises „samu romantiku“ a preto to ma taky silno realisticky nadych…aj ked o smrti hladom neviem nic, nie je pre mna podstatne, ci sa to da, alebo nie, podstatny je charakter postavy…aj mne sa ta „chladnicka“ pacila, a niekde v polovicke mi prebehla myslou predstava, co by sa tak stalo keby ju naozaj nasli, a radostne placuc sa tesili, ze to stihli 😀  ale myslim si (a dufam), ze taka „sama romantika“ to nebude….

    nech ta preklepy opustaju !!! 🙂

  • No, Jackie bolo myslené ako zdrobnenina z mena Jacqueline, i keď si nie som istá, či sa to takto môže písať. Prinajhoršom to však môžeme brať tak, že vzhľadom na to, že je to len meno, ktoré si kedysi chcela dať, to meno nemuselo byť francúzske (ako som si aj ja chcela kedysi dať nie-slovenské meno ;-)).

    Hej, snažila som sa vyhýbať klišéovitému sentimentu, potopiť všetko, čo ma na mnohých príbehoch vrátane tých akože reálnych tak štve a skúsiť, či… ale to by som už veľa prezrádzala. 🙂

  • metafora s tou chladničkou je perfektná 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button