Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Denník samovraha – 1. kapitola

Jesenné stromy sa rozostúpili a ja som konečne uvidela miesto, kde umriem.

Chata. Zrub. Skoro čierny. Nie div – stál už veky. Všetko, čo je staršie ako vy, považujete za veky.

Zastala som. Zovrela som kľúčik vo vrecku, ale namiesto toho, aby som cítila, ako ho zohrievam, zdalo sa mi, že chlad naopak prechádza do mojich prstov, studená meravosť sa šíri do celého môjho tela. Náhle som nemohla urobiť už ani krok. Moje vnútro sa príšerne rozochvelo a chvel sa aj dych s námahou vychádzajúci cez ústa vysušené výstupom. Akoby si až teraz niečo vo mne uvedomilo, že to myslím vážne.

No tak.

Vyslala som k vedomiu utišujúcu myšlienku: Neboj sa, kým k tomu dôjde, ešte to nejaký ten deň potrvá. A vzápätí som sa hanbila za to, že sa vôbec musím utešovať. Veď to nie je nejaká hrôza, ktorú mi niekto nanútil – rozhodla som sa preto sama a úplne dobrovoľne. Aj preto, aby mi už nikto v živote nenanucoval nejaké nepríjemnosti. A pre stotisíc ďalších závažných dôvodov. V rýchlosti som si ich všetky premietla a vďaka tomu som pri pohľade na zrub pocítila to, čo som pocítiť mala: rezignovanú vyrovnanosť spojenú s hrdosťou na seba, že som na to konečne nazbierala odvahu. Jediné, čo som ľutovala, bolo, že som sa tak nerozhodla už skôr. Ale poznáte to – nádej umiera posledná. Lenže ani ona nie je nesmrteľná.

Pokojne som vykročila k dverám. Po otvorení ma privítala tma (okenice boli zatvorené) a nevábny puch stavieb, o ktoré sa nikto nestará. Odopla som pracky a zložila batoh – moje kríže zastenali úľavou. Potom som sa pustila do otvárania okeníc a vpúšťaniu jesenného svetla dovnútra.

Vnútri to vyzeralo zle. Oveľa horšie než som si to pamätala. Ošarpané, podmáčané, zodreté, prederavené, zaprášené, prežraté a špinavé. Prijala som tento fakt vyrovnane. Neuveriteľné, ako vyrovnane som prijímala rozličné negatívne skutočnosti odvtedy, ako som sa rozhodla, že tento svet ma už nebude dlho týrať. Vlastne je dobre, že ma pred koncom bude obklopovať také bezútešné prostredie. Potlačí to pochybnosti. Bol to obraz môjho života, jeho metaforické znázornenie. Umriem, ako som žila.

A napriek tomu som sa rozhodla neumierať nepríjemne. Nie je to irónia? Keď mi táto myšlienka napadla a ja som ju po čase prestala vystrašene odháňať, prechádzala som si v mysli rozličné spôsoby. Vtedy som si uvedomila, že ma od začiatku nedesila ani myšlienka na smrť ako na tie špinavosti, čo budem musieť znášať pred ňou a hlavne v prípade, že to nepôjde úplne hladko. Sú to skutočne ohavné predstavy ležať priškrtená pod latou zo stropu, ktorá sa zlomila pri pokuse o obesenie či dolámaná po skoku z výšky, ktorý napriek všetkým predpokladom neskončil mojou smrťou. Príšerné. Nenávidím život natoľko, že mu nedoprajem to potešenie naďalej mi ubližovať ani na ceste k vykúpeniu – ktorá by napokon ešte mohla skončiť neúspechom.

Ale ako potom? Lebo to sprosté telo sa bude brániť, nervy budú kričať po záchrane, akoby nevedeli, čo ich v takom prípade čaká – ďalšie desaťročia postupného umierania. Je len pár spôsobov, pri ktorých sa telo nebráni a tie sú bežnému smrteľníkovi nedostupné. Kde by som ja zobrala oxid uhoľnatý alebo rajský plyn? Nedostupnosť bezbolestnej eutanázie na požiadanie mi niekedy až trhá žily hnevom. Mačku, psa vám utratiť dovolia. Ale človeka, ktorý má predpoklady na oveľa väčšie utrpenie, lebo okrem tela ho môže bolieť aj duša, toho nie. Nie aby boli radi, že sa spoločnosť môže zbaviť takej príťaže ako som ja. Lebo sme si navzájom príťažou – ja pre spoločnosť a ona pre mňa. Ale nie, tie sprosté zákony nedovolia príťaži rozhodnúť sa, že už nechce nikoho zaťažovať. Aj teraz pri obchádzaní chaty som cítila, ako mi tá krutá nespravodlivosť zdvihla tlak a zaťala prsty do dlaní. Vzápätí som sa však uvoľnila. Buďte si nespravodliví na iných, kreténi. Pretože ja odchádzam. Odchádzam aj za cenu, že to napokon bude trochu nepríjemné. Ale nič dobré sa predsa nedosahuje ľahko, že?

Z východnej strany chaty som jasne počula hučať prameň. Z tej istej strany som zároveň objavila sud s dažďovou vodou pristavený pod odkvapom, hrdzavú, preliačenú nádobu. Oboje ma dostatočne uspokojilo a tak som sa vrátila dovnútra, kde som v batohu mala ešte vyše polovice fľaše vody. Sadla som si a napila som sa. Oprela som hlavu o zrubovú stenu a rozhodla som sa chvíľu si posedieť. Mám toho ešte veľa urobiť, ale neponáhľam sa. Aké skvelé, keď vás nepoháňa nikto, len vaše vlastné potreby. A musím si zvykať, že budem čím ďalej tým viac unavená. S privretými očami som sa vrátila k úvahám.

Takže späť k spôsobu smrti. Prechádzala som si v mysli najbežnejšie metódy. Bolo tu podrezanie žíl. V tejto súvislosti sa mi okamžite vybavila veta z jedného románu: To nie je vhodný spôsob pre začiatočníkov. Pekne čierny humor, že. Ale tá veta je pritom v hĺbke pravdivá. Podrezanie žíl fakt nie je vhodný spôsob pre… ach, nemôžem o tom ďalej uvažovať. Trasú sa mi ruky. A to hovorí za všetko. Neznášam pohľad na krv a zranenia a to priam hystericky. Keď mi raz sestrička pri odbere krvi povedala, aby som si na pár sekúnd tú ihlu zabodnutú v predlaktí podržala, potom som si pamätala už len to, ako ma kriesili z mdlôb. Neviem si ani predstaviť – opakujem, ani PREDSTAVIŤ, že by som vôbec žiletku vzala do prstov za týmto účelom. Masochisti a sebapoškodzujúci sa sú pre mňa ako z inej planéty. Neexistuje, aby som sa seba vztiahla ruku. Veď mi ubližuje celý svet, prečo by som si mala ubližovať ešte aj ja sama??? Ani ako cesta za vykúpením to nie je akceptovateľné. To by som nezvládla ani keby už nijaká iná možnosť nebola. Snívali sa mi o tom dokonca aj nočné mory. Fuj, radšej preč od tejto témy.

Ideálne by bolo ísť na to pragmaticky a poučiť sa tými, ktorým sa to podarilo. Ja som však poznala osobne len jednu, čo to skúšala a ani ona neuspela – ak sa to dá samozrejme takto povedať. Moju spolužiačku na strednej. Hovorila o tom s neprislúchajúcou veselosťou až pohŕdaním. Vraj pred dvoma rokmi pohltala durman. Nič sa jej nestalo, iba mala niekoľko hodín “fakt senzačné halucinácie”. Ľahostajnosť, s ktorou opisovala niečo také… no niečo také intímne, ako je pokus o samovraždu, mi vyrážala dych. A tým sme vylúčili jedy. Nielen preto, že mi ich tá baba zhnusila. Hlavne preto, že neviem, aký druh a aké množstvo by som mala použiť, aby koniec prišiel rýchlo a spoľahlivo, aby som nezvracala, netrápila sa a hlavne aby som sa z toho už nedostala. Čo je trochu škoda, lebo jed je jeden z tých menej drastických spôsobov a pritom najdostupnejší. Raz som listovala takým hrubým atlasom rastlín a šokovalo ma, že skoro každá druhá z tých burín mala pri sebe symbol smrtky. Stačilo by sa s tou knižkou vybrať do lesa… Divím sa, že to skoro nikomu nezišlo na um. Alebo možno aj zišlo, ale nerealizovali to pre to isté, pre čo ja.

S námahou som si prisunula ruksak medzi kolená a začala som vybaľovať. Na prvý pohľad to vyzeralo, že som sa pobalila na rekreáciu – skoro nič nenaznačovalo môj skutočný úmysel návštevy zrubu. Nedopitá fľaša vody. Čistá posteľná bielizeň pre každý prípad, hoci nejaká by mala byť aj tu. Zubná kefka. Hrebeň. Šampón. Mydlo. Pleťová voda. Sviečky. Zapaľovač. Nočná košeľa. Čisté spodné prádlo a náhradné veci na oblečenie. Všetko toto však len opäť potvrdzuje, že nehodlám umrieť v nepohodlí.

Ale väčšina by pri pohľade na vyprázdnený batoh a veci okolo neho pochopila.

Nie, nie je to šialenosť. Ani neprirodzené predlžovanie trápenia. Netrpím tým – nie vo chvíľach, keď trpím iným. Mám to odskúšané. Verte mi. Raz som vydržala tri dni – vôbec som si to neuvedomila a nič to so mnou nespravilo.

„Najedz sa, Jackie,” hovorievali mi bratia pri pohľade na moju vycivenú postavu a pohľad sklopený do taniera, z ktorého nič neubudlo. Nechápali, že nemôžem. V strese a zúfalstve nemôžem.

Nie som ako tie bláznivé husi, čo to robia kvôli postave. Ani to nerobím vedome, myslite si, čo chcete. Jednoducho mi každá zlá správa žalúdok tak stiahne a zauzlí, že nedostanem do seba ani sústo.

Nie je tu vôbec nijaké jedlo. A takisto som si žiadne jedlo nevzala so sebou.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

12 Responses to Denník samovraha – 1. kapitola

  • tak som sa normalne zlakla! – ked som zacala citat 😀 ale, kedze kazdy autor dava do svojho diela nieco zo seba, dufam, ze nemate v majetku nejaky osamely zrub 😉

    zaciatok sa mi paci, pekne si to opisla, cita sa to lahko a nic tam nerusi plynulost…len mne osobne sa nepacia otazky typu – ze? sice to pouzivam  v beznom zivote, ale v literarnom sa mi to nezda…inak nemam absolutne ziadne namietky a cakam na dalsiu kapitolu 🙂

    muze zdar !!!

  • Aj keď teraz som si spomenula… ale nie, vážne. 🙂

    Áno, každá moja významná postava mala čosi spoločného so mnou a Jackie nie je výnimkou. Máme veľmi podobné videnie sveta a názor na život, hoci ona sa k tomu názoru dopracovala inou cestou ako ja. Stretla som sa totiž s názorom, že jediný spoľahlivý spôsob, ako byť v literatúre originálnym je vložiť do nej vlastné jedinečné videnie sveta. To sa mi síce nezdá, lebo keď čítam niektoré výlevy, vyzerajú, akoby ich jedna mater, pardon autor, mal (bez urážky, výlevológovia), ale niektoré moje problémy sú podľa všetkého tak ojedinelé, že som sa rozhodla to skúsiť. Skúšam napísať príbeh o beznádeji, ktorý sa nebude niesť v duchu klasických samovražedných klišé. Je tam ale samozrejme aj dosť fikcie, veď každá realita musí byť rozmixovaná s fikciou, aby bola čitateľsky stráviteľná. A tiež sa prvýkrát snažím napísať čosi ako novelu.

    A k tomu „že“, no, ono to bol popravde zámer… snažím sa vkladať postavám do úst pre ne charakteristické kudrlinky, ktoré odlišujú ich spôsob reči od iných postáv, sú pre ne typické. Vraj sa to tak má robiť a mne sa to celkom pozdáva – takže tá chudera tam bude mať tých „že“ ešte pekných pár. 🙂 Ale zvážim ich nahradenie, keď to tak vadí…

  • No pekne si to napisala…

    veru veru, ta jedinecnost tam musi byt…k tomu nemam velmi co dodat, takze k tomu charakteristickemu vyjadrovaniu sa – to mam rada aj ja,(a snazim sa pouzivat), takze koment k „ze“ uplne ignoruj, nemusis zvazovat nahradenie, nevadi to tak strasne, a ja si urcite na to zvyknem 🙂

    tak nech sa Ti to napise k uplnej spokojnosti !!!!

    🙂

  • Za že mimo priamej reči ťa aj ja furt kritizujem, že? 🙂

     

    Ešteže Enigma nemá masovú čitateľnosť, inak by sa nám na Slovensku zdvihla vlna samovrážd… Hoci zrovna hladom – teda ak to k tomu smeruje – to je veľmi nepríjemná smrť. Zdĺhavá, sprevádzajú ju myslím kŕče, a telo začne tráviť samé seba. Ale ako ťa poznám, určite to máš nejako vyriešené (napr. ako v Čiernej diere). Hoci, ten spôsob by asi zabránil len tým kŕčom, tomu samotráveniu (ak to nie je len dáky mýtus) už asi nie.

  • A čo som ja, Goethe? 🙂

    A ak sa nemýlim, toto je nevlastná priama reč. Vlastnej tam veľa nebude, keďže evidentne si tam nemá s kým pokecať. 🙂

    Ona nepovažuje smrť hladom za takú strašnú na základe svojich skúseností s hladovaním. Zdĺhavosť tohto spôsobu smrti má zároveň aj autorský zámer, aby sa ešte stihla poriadne pozamýšľať nad životom. Ale nečakajte koniec v duchu klasického klišé „zamyslím sa nad životom a zrazu zistím, že je strašne super“.

  • Počet návštevníkov na webe Enigma je cca 7-8.000 mesačne. Ročne to činí cca 90.000 návštevníkov. Návštev je mesačne ešte o cca 1.000 viac (do návštev sa započítava aj opakovaný prístup na stránku, ak je medzi nimi interval dlhší ako 30 minút. Niektoré príspevky majú aj niekoľko tisíc návštev (časť z nich patrí samozrejme medzi opakované prístupy autora, ale i tak vidí jednotlivé príspevky množstvo ľudí – aj mimo Slovenska – CZ, USA, GB a pod.) 

  • Iste, nemal som na mysli Enigmu ako celok, to ani nemám ako posúdiť. Počet prečítaní pri článku v blogu „Kope vás múza“ sa ale obvykle pohybuje rádovo v stovkách, a časť z toho sú duplicity, tak sa tej hromadnej vlne snáď vyhneme…

  • Pomôže dať svojej básničke názov napr. Gangnam style – pod 10.000 návštev nepôjdeš, to Ti garantujem 🙂

    Teraz vážne(jšie):
    Svojej fotoreportáži z horného Hrona som dal pred časom názov Najkrajšie stromy sú na Horehroní, pretože sa mi zdal priliehavý a umiestnil som ju – pôvodne pre českých vodákov – na našu českú stránku. A hľa – má vyše 16.000 prístupov. Aj vďaka Kristíne sa tak tisíce ľudí dozvedeli niečo o tomto nádhernom kraji. Na konci nájdu ešte odkaz na svoju milovanú popdivu (je to ináč nádherná baba, takže na Horehroní nie sú najkrajšie len stromy).

    Na našom českom webe je  ešte jedna Kristýna – má tam dve básničky – obe boli videné vyše 5.000 krát. Tento literárny web sa nám v Čechách žiaľ nepodarilo „rozbehať“. Škoda – čeština je, najmä na poéziu, nádherný jazyk.

    Ale u mňa je to možno aj tými fotkami – ľudia sú pohodlní, a skôr si pozrú nejaké zaujímavé fotografie, než by čítali básničky či rozsiahlu prózu. Ak moja fotoreportáž nedosiahne na tomto webe po troch rokoch od uverejnenia 5-10.000 návštev, krútim hlavou … Ale obyčajne nekrútim.

    Vy literáti to máte v dnešnom digi- a video- svete ťažšie, ako my – tuláci s foťákmi.

  • Adhara: zatiaľ veľmi sľubné…
    Prvá veta je tip top, vidím ju napísanú na zadnej strane Tvojej budúcej knihy. Každého donúti knihu otvoriť.

  • si ma lapila, a nepustila. Len neviem, či nás rovnaká múza nechytá za vlasy. Moja Nina (zo Šťastného vyvrheľa) si tým prešla, v takej dvanástej kapitole to opisuje (dvanástu kapitolu som ešte nestihla napísať:), ale ona sa napokon prehupne k výžive pránou, aj preto je nejedenie dobrý spôsob na smrť, človek má čas, môže prehodnocovať, skúmať sa. A je to ideálny spôsob pre život – načo sa pchať hmotnou stravou, všetkou tou okľukou, keď aj tak nám len o tú energiu ide. Som zvedavá na ďalšie kapitoly. Píšeš pútavo.

  • Hej, snažila som sa, aby tá prvá veta bola pôsobivá. 🙂 Ale či budúcej knihy, no pochybujem… jednak to pravdepodobne bude príliš krátke na samostatnú knihu a potom, ešte neviem, či z toho vôbec voľačo bude. Zase som totiž porušila svoje pravidlo zverejňovať len dokončené veci.

  • Vďaka. Dvanástu kapitolu zatiaľ nemám ešte ani ja :-), ale viem už, o čom to celé bude a s poučením ohľadom výživy to nesúvisí… nuž ale druhá kapitolka je už tu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button