Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Na staré kolená

Kto to mal tušiť. Vaši spolužiaci predmet sloh vyslovene neznášali, spisovatelia, o ktorých ste sa v škole učili, boli bez výnimky starí ujovia a tety a dokonca aj v hre The Sims 2 sa funkcia “Napísať román” sprístupní Simíkom až po dosiahnutí osemnásteho roku života. O čo väčšie bolo vaše prekvapenie, keď ste sa zaregistrovali na literárnom serveri a tam ste detí, ktorí napísali knihy, objavili stovky! Pozor, nielen začali písať – ostatne, takí, čo sa na to podujali a skončili v polovici piatej strany, sa dali s troškou námahy nájsť aj vo vašom okolí – ale už majú celý román dokončený a keby len jeden. Pocit vašej jedinečnosti a toho, že ste dosiahli čosi výnimočné a ojedinelé, prudko klesá. Bez ohľadu na to, že sa o tom nehovorí v televízii, novinách ani v poradenských knižkách pre pubertiakov, zistíte, že štandardy sú kruté: V dvanástich ste mali mať už hotovú prinajmenšom jednu knižku, najneskôr v štrnástich dopisujete päťstostranovú bibliu a ak ste v šestnástich neukončili aspoň tretí diel pentalógie, ste lúzer.

No a to bol ešte ten prípad, že sami ste nedospelí. Ale čo potom tí, ktorým osvietená myšlienka skúsiť niečo napísať skrsla v hlave až po dvadsiatom roku života? Tí sú hádam už úplne na smiech. Literárnym serverom vládne mlaď píšuca už od začiatku školského veku. Čo viac, mnoho z tej mlade nepíše až tak zle! A zhrozený autor spoznajúc svoju konkurenciu si hneď uvedomí niekoľko nemilých skutočností:

Po prvé, keď vidí, že existuje strašne veľa píšucich teenagerov, je teda veľký predpoklad, že títo teenageri svojimi rukopismi vydavateľstvá hojne zaplavujú. Lenže zároveň nevychádzajú skoro nijaké knižky napísané teenagermi (a keď nejaká vyjde, je to senzácia). Čo z toho vyplýva? Že vydavateľstvá považujú rukopisy teenagerov takmer bez výnimky za zlé a je veľmi pravdepodobné, že voči rukopisom teenagerov už v redakciách existujú veľké predsudky. Takže žiadne: “Jéj, pätnásť? To je úžasné, že niekto taký mladý napísal knižku! Som strašne zvedavá, o čom je!”, ale asi skôr: “Čože, pätnásť? Do koša s tým! To bude len ďalšia nevydarená kópia Twilightu alebo denník urevanej pubertiačky plný hrubíc.” Ak ste sám teenager, váš vek pravdepodobne nebude prilepšujúca, ale prihoršujúca okolnosť. Je to síce okolnosť, ktorá sa s časom zlepšuje (a to rýchlejšie, než sa nazdáte), ale sen stať sa mladistvou spisovateľskou celebritou už bude naveky stratený.

Možno ste však uvažovali triezvejšie, možno ste sami cítili, že vaše práce nie sú hodné toho, aby ste s nimi zatiaľ obliehali vydavateľstvá. Ale hovoríte si, že raz… jedného dňa… lenže aj v takom prípade na vás musí množstvo píšucich -násťročných pôsobiť ako studená sprcha. Pretože ak niekto produkuje v takej kvantite, skoro určite sa to odrazí aj na jeho kvalite. Dá sa predpokladať, že z nejedného z tých zúrivo píšucich pubertiakov vyrastie zrelý spisovateľ. Má vôbec človek, ktorý začal písať až “na staré kolená” šancu oproti niekomu, kto píše prakticky už od škôlky a za tie roky sa už určite vypracoval?

Na túto otázku neviem s istotou odpovedať.

Avšak jedno je isté. Nádeje na dosiahnutie cieľa nezávisia len od toho, akú dlhú cestu ste prešli, ale aj od toho, ako bol ten cieľ od vás spočiatku ďaleko. Pre niekoho je cieľ ďalej, pre niekoho bližšie. Niekto môže vyraziť v dobrej obuvi, niekto len v predratých papučiach. Niekto má cestu peknú, rovnú, niekto tŕnistú a kamenistú. A tak sa zdá, že niekto si skutočne môže dovoliť začať aj neskôr.

Poznám ľudí, ktorí vyštartovali neskôr a porazili tých, čo sa na cestu vybrali skôr. Paradoxne, niekedy sa zdá, že tých neskoršie vyrážajúcich víťazov je väčšina. Niekto vyrazí hoci aj zavčasrána, ale celý deň akoby sa iba motal v kruhu.

A existujú aj náznaky toho, že autorsky dozrievať – aspoň do určitej miery – je možné aj bez súbežného chrlenia hromady cvičných textov. Ak neveríte, dajte napísať nejakú poviedku desaťročnému dieťaťu a tridsaťročnému dospelému, z ktorých ani jeden nemá žiadne spisovateľské skúsenosti. Koho práca, myslíte, bude na vyššej úrovni? Niektoré veci prídu vekom samé. Samozrejme, nie všetky. Ale niektoré asi áno.

Nie, nesnažím sa obhajovať neskorší počiatok písania. Samej mi je občas ľúto, že som sa nepremohla a nezačala skôr. Len hovorím, že treba počkať s obtĺkaním si hlavy o stenu. Lebo čo skutočne bude z autorov, mladých aj starších, ukáže až čas.

A aby to čas ukázal, budete tú hlavu ešte potrebovať zdravú. Úsmiaty

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

14 Responses to Na staré kolená

  • Celkom príjemne napísaný článok. Dobre sa to čítalo, nič mi neudrelo do oka, že by mi tam prekážalo. Tak, asi predsa len budeš vydávaná autorka 😉 Ale nie. Ale tak Ty píšeš dobre, to vieme. Ostatne, ale aj tak si už vydávaná autorka… 😀

    Nezúfaj, ja som začala ešte neskôr (23), ale to vlastne vieš. Ono je to také zvláštne. Niekedy sa aj človek neskoro zobudí a môže sa prihodiť, že to nestojí celkom za fajku dymu 🙂 Občas tomu nasvedčujú fakty. Ale je to zvláštne. A hlavne súhlasím s tým šokom, keď človek zistí, koľko ľudí vlastne píše. Človek by to prosto….. no nečakal 😀

    Tak veľa šťastia želám nám všetkým 🙂

  • Nuž, uvažovala som či vôbec napísať názor k tomuto článku. Čiastočne súhlasím s názorom o teenageroch, ale až do určitého bodu. A to je kedy drvivá väčšina z nich sa podľa mňa jednoducho neprekope k písaniu do konca života. Jednoducho sa tomu neupíšu. Prečo? Pre nedostatok motivácie, nedostatok pozitívneho myslenia, nedostatok podpory v rámci ( rodiny…), Výsmech štýlu ( čo to tu vôbec píše ten idiot),prepáčte za výraz ak som niekoho urazila, nedostatok sebavedomia, nedostatku času. Samozrejme vždy sa nájde niečo dôležitejšie na čom by robili a ešte hromada iných dôvodov, ktoré tu podľa môjho názoru ani nemusím uvádzať. Hold tomu kto vydrží tú cestu a dostaví sa úspech. A vyrastie z neho ten spisovateľ.

    Osobne si myslím,  že nezáleží na tom v ktorom veku začne písať. Či za mladi, alebo dokonca v tridsiatke. Otázka je, či vôbec začne písať? Či ho to baví, v akom zmysle, teda čo má s tým písaním v úmysle. Či sa len zabaviť, alebo rozptýliť, vyliať si dušu, alebo chce naozaj písať. Alebo vie vôbec čo chce? Čo v živote skutočne chce? V tom prípade podľa mňa otázka veku nezohráva úlohu. Pretože ak vie a je presvedčený , že písať chce, je to dosiahnuteľnejšie oveľa skôr. Ak hľadal hoc tridsať rokov ceruzku a papier čo mu trčali pod nosom a našiel to (t.j. sa tomu aj naplno venuje) potom cesta tridsiatich rokov nebola stratená. Pretože to bola cesta ktorá ho k tomu viedla.  Už vie čo má preto urobiť   a svoj úspech môže dosiahnuť hoc za päť rokov.  Je podstatne jednoduchšie robiť to, čo vie ako len prešľapovať z nohy na nohu. Prepáčte, ale mnohí ľudia neprídu ani za celý svoj život na to čo v živote chcú a len tak tápajú a blúdia. To, že má veľkú konkurenciu v mládeži by ho nemalo predsa odrádzať. Začať písať v tridsiatke? Podľa mňa určite áno. Samozrejme musí na sebe pracovať.  A s tým prichádzajú ďalšie – nechcem to nazvať peripetie, ale musím. Aby došiel do svojho vytúženého cieľa: ,,Disciplína, sebaovládanie, vytrvalosť…atď.

    Ale to som sa už rozpísala, to je na debatu…:)

  • Taký Coelho začal písať myslím až po šesťdesiatke 🙂 Času doooosť 🙂

  • Nuž, je to možné, že drvivá väčšina teenagerov s písaním prestane. Na druhej strane, všetky dôvody, ktoré uvádzaš, možno okrem nedostatku motivácie, som mala aj ja – a neprestala som. A keď som to vydržala ja dlhú dobu prakticky bez povzbudivého slovka, prečo by to nevydržal niekto, kto je vychvaľovaný do nebies napríklad užívateľmi na fórach? Najčastejšie sa medzi sebou chvália práve teenageri – úlohu hrajú zrejme nízke nároky, kamarátske vzťahy, malý rozhľad. Tých, čo to vzdali po pár stránkach, ako som písala, bude zrejme veľa – ale keď niekto dokončí knihu či nedajbože –lógiu, podľa mňa si povie, že už len kvôli tej námahe, čo do toho investoval, MUSÍ preraziť. Aj ja mám taký príklad – v šestnástich som začala písať istú knižku, sršala som nadšením, no keď som už mala dve tretiny práce za sebou, prišlo vyhorenie. Ale povedala som si, že také obrovské množstvo práce predsa nespláchnem do záchoda, skrátka to MUSÍM dokončiť. Už len pre tú námahu musím. A tak v tom pokračujem, hoci je to pre mňa očistec. Mám iné priority? Áno. Ale toto dokončím už len preto, že som sa dostala tak ďaleko.

  • Adhara,   môžu byť vychvaľovaný na fórach do nebies, ale koľkí  z nich píšu. Nevieme, že? A naplno sa tomu venujú? To tiež nevieme, že?  Predpokladajme, že to bude asi tými nízkymi  nárokmi a tebou uvedenými dôvodmi .Takže načo sa deptať. Ja som jeden z tých starších pisateľov, teda ak pominiem, že sa cítim mlado. A možno ani nie som taká stará ba dokonca som nato neprišla v 16tke. Vidím tú konkurenciu. A čo? Mám sa z toho snáď : ,,pokockovať do guličky?“ To by som už nenapísala ani čiarku , lebo viem, že je v nej hromada chýb. Ale napr. mňa to neodradí aj napriek tomu, že sa potĺkam s problémami z ktorích som časť uviedla, veď ty už vieš o čom hovorím inak by si tu knihu nevydala.

    A ten tvoj prístup bol z môjho uhla pohľadu správny. Nevzdala si sa a proste si šla. Nezahodila si to aj keď si vedela, že motivácia klesá a je na bode mrazu. A vidíš ako to dopadlo?

    Tak sa venuješ aj inej činnosti, fajn. Máš iné priority nevadí. To, že som napísala, že ľudia robia hromadu iných vecí, neznamená, že je zlé. Vôbec som to tak nemyslela. Ide o to či ich dokončia. Chápeš?  V tvojom prípade  si sa rozhodla, že  napíšeš knihu a aj ju vydáš. Proste za tým šla a dokončila to. Ale teenageri takto nerozmýšľajú- myslím drvivá väčšina. Opravte ma ak sa mýlim- aj ja som bola raz teenagerom a viem ako to je. Hlava je úplne niekde inde.

     Takže výhodou nás , je to, ako myslíme, že ? ale to je zase uhol pohľadu . A keď si to dotiahla tak ďaleko, počkaj ešte to len začne a bude ťa to ťahať ´ďalej dopredu, lebo ťa to nakopne uvidíš. A už sa opäť rozpisujem…

  • Vidíš aj tu mám chyby v texte, ale to už je asi  tým, že píšem tak neskoro v noci, či skoro ráno? ja už sama neviem . Nuž a opraviť to nejde…:)

  • Ehm… po prečítaní tohto posledného komentára si nie som istá, či sme sa pochopili. Tie pochvalné komentáre od teenagerov som spomenula len preto, že dávajú autorom motiváciu a podporu. Nie preto, že tí autori sú objektívne dobrí. Ale podpora spraví veľa. Možno dnes nie sú dobrí, ale pochvala ich nakopne do pokračovania, budú písať, písať, vypíšu sa a napokon sa stanú dobrými. Iste, niekto by povedal, že pochvala spôsobí zaspatie na vavrínoch. U mnohých ľudí to asi aj naozaj tak funguje. Závisí to od povahy. Ja mám nutkanie zlepšovať sa aj vo veciach, o ktorých mi nikto jakživ nepovedal kritické slovíčko. Skrátka ja sama viem, že nie sú dosť dobré. Napriek tomu mi aj v týchto oblastiach dobre padne neprehnaná pochvala. Aby som videla, či si moju prácu niekto vôbec všimol. Aby som vedela, že pár chybičiek prehliadnu a mohla som teda ubrať zo svojho perfekcionizmu, nebola pod tlakom dokonalosti, nezúfala si z každého preklepu.

    Mnohí skúsení užívatelia serverov tvrdia, že pochvala spôsobí stagnáciu a iba kritika ženie vpred. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Pochvala totiž hlavne motivuje a kritika hlavne deptá. Aby sa autor vyvíjal ale súčasne na písanie nezanevrel, jedno i druhé musí byť správne podané a načasované. A obávam sa, že správne načasovanie je spočiatku viac pochvaly, neskôr viac kritiky (aj keď je to paradox, keďže autor je naopak spočiatku horší a neskôr lepší). Ale to je presne to, čo väčšina tých mladých autorov – ako si tak čítam komentáre – dostáva.

    Čo sa týka knižky, ktorú som spomínala, tou som nemyslela tú, ktorú som vydala. Bola to iná knižka v žánri populárno-náučnej literatúry. Spätne si uvedomujem, že som ju v 16-tich začala písať preto, lebo som chcela svojmu okoliu niečo dokazovať. Po čase som však prišla na to, že som to nedokazovala tým správnym osobám a čo je horšie, nesprávnej osobe som dokázala úplný extrém, z čoho mám dodnes problémy. Ale to by bolo na inú debatu. Skrátka a jasne, motivácia nadobro zmizla. Lenže čo moja úbohá, z veľkej časti hotová knižka, pri ktorej som strávila desiatky až stovky hodín? Tá za nič nemôže a už vôbec nie za moje komplikované motivácie. A bola by škoda sa na ňu v tomto štádiu vykašľať. Prečo ju nedokončiť? V porovnaní s tým, čo som už urobila, mi nezostáva spraviť toho tak veľa. A mať v zálohe dokončenú knižku sa vždy oplatí. Šťastie praje pripraveným. Možno sa karta motivácií ešte obráti. A možno ju len prosto sprosto speňažím. Ani to predsa nie je na zahodenie. A načo tu vypisujem tento dlhý príbeh? Nuž nato, že takto podľa mňa môže uvažovať viacero teenagerov. Dobre, motivácie sa u nich časom pomenili aj s vkusom, ale ak ani v dospelosti nebudú považovať svoju dokončenú knižku za absolútny odpad (hoci dnes by ju už napísali inak, respektíve vôbec), podľa mňa sa budú snažiť tlačiť ju do vydavateľstva. Možno to ani nezačali písať s tým, že to raz vydajú (napokon, to ja tú populárno-náučnú knižku tiež nie), ale keď videli – možno na vlastné prekvapenie – že im to ide a že ich okoliu sa to páči, rozhodli sa to dotiahnuť do konca. Už len preto, že na toľko práce sa predsa nevykašlú. Úprimne, dúfam, že sa v tomto mýlim a že moje váženie si vlastnej práce bez ohľadu na okolnosti, za akých vznikla, je nejaký podivínsky extrém. Ale taká možnosť tu je.

    P.S.: Ten komentár opraviť išlo, kým si k nemu nepridala ďalší – kým na komentár nevznikne odpoveď, dá sa na týchto stránkach editovať. 🙂

  • Adhara, podľa mňa treba určite chváliť.  Áno súhlasím s tebou, že pochvala by mala byť správne načasovaná. I keď si zase myslím, že vhodné občas pochváliť aj to keď daná vec nie je až tak vydarená a pritom spomenúť nedostatky inak by osoba nerástla.  Ja viem, že nemôžeme predsa neustále chváliť a naopak haniť. Potom by to  demotivovalo a vyrástol by  zdeptaný spisovateľ. Možno dám debilný príklad. Je to ako s deťmi keď sa učia chodiť. Nemôžeš ich predsa haniť keď padnú na zem inak by sa chodiť asi v živote nenaučili. Musia vstať a ísť ďalej. Vidíš? Ha? A v tomto momente mi napadá, že to potom asi tí teenageri robia dobre, že sa tak podporujú, potom z nich vyrastie zrelá osobnosť (spisovateľ). Keď doň nenasúkaš nič za mladi potom z neho nič nebude. Lenže to je zase potom v rozpore čo som napísala v predošlom texte. Tak ja už teda vlastne ani sama neviem. Dostávame sa tu asi do dosť začarovaného kruhu. Čiže v určitých prípadoch viac chváliť ako haniť? Ono je to asi tak, že na každého platí čosi iné a myslím , že je to občas aj ťažko odhadnúť na koho čo. A, čo ja už vlastne viem? Veď ani ja tu nie som tak dlho, aby som sa mohla na to vyjadriť. To ma tu niekto sfúkne. Ale každý názor je názor.

     

    S tou knižkou v 16 tke som to pochopila. Pozri sa na to opäť z iného uhla. Keby si ju vtedy nedala nesprávnej osobe, dnes by to nedopadlo  tak ako to dopadlo. Možno práve to bola tá udalosť ktorá ťa nakopla. Čiže, bol to vlastne správny krok, ktorý ťa viedol k tomu, že si dnes vydala knihu. Hurá!!! Žeby to bola tvoja komplikovaná motivácia? Neverím! Veď keby nie jej tak tú knihu (ínú) nevydáš. Vieš koľko na to treba motivácie? Podľa mňa teda- plnú paru. Problém je asi v niečom úplne inom.  A dokonči tú druhú knihu. Presne tak speňaž ju! Daj si cieľ, prečo ju robíš? Odpovedz si na tie otázky a potom uvidíš. Motivácia príde. Vieš s čím všetkým sa ja potĺkam? No to sa mi tu hovorí keď ťa chcem povzbudiť.

    Ale,

    Chváľ sa Adhara, chváľ sa za svoj úspech a keď ťa nepochváli niekto od koho by si to naozaj čakala, nič si z toho nerob. Chváľ sa sama! Vieš si vôbec predstaviť koľko ľudí ti závidí a bodajú ,, do teba nožom?“ Povedia:,, super,bla bla bla“, ale v duchu no-….,Ja teda neviem za akých okolností vznikla tvoja knižka, ale počúvaj, to je tvoj úspech a nedemotivuj sa nikým a ani ničím a nedaj sa odradiť od písania.

    Asi každý chce vydať knižku vo vydavateľstve a predpokladám, že dnes by ju tí teenageri, ktorí majú tridsať  isto napísali inak, alebo vôbec nenapísali. Vravia si však prečo to neskúsiť a tak to urobia a možnože aj motyka vystrelí ale potom čo ďalej. Píšu či nie?  Súhlasím aj s tým, že si povedali, že keď im to dalo toľko námahy tak prečo to nevydať. Dnes sa aj tak už vydávajú kadejaké ( prepáč za výraz srákoviny).

    Podľa mňa každý človek ktorý teda aspoň- je spisovateľ, a myslí to seriózne vážne s písaním chce vydať knižku cez vydavateľstvo. Nájdu sa však aj  takí , čo len skúšajú, že čo z toho bude  alebo ktovie ešte ako a potom je s písaním koniec .

    Ešte by som sa vyjadrila, ale už musím končiť.

    PS: a akože mne tá zmena nejak nefunguje..!?

     

  • Hm, nuž ono to vlastne s tou knižkou v 16-ke bolo celé ešte trochu inak a zložitejšie, ale… keď sa tak nad tým zamyslím, v podstate máš pravdu. Vo všetkom boli súvislosti. Jeden extrém ma vydesil a donútil dokazovať niečo celkom iné. Žiaľ, aj keď mi knižka vyšla, zdá sa, že som tým dôležitým osobám to dôležité nedokázala. Celé som si to predstavovala úplne inak… ale to už je iný príbeh.

    Tak to chcem vidieť tých, čo mi závidia. 🙂 Iste iba z nevedomosti. Veď sa nič nezlepšilo. Fakt nič! Dvere vydavateľstiev sú mi zavreté rovnako ako predtým a… ále, toto je zase na iný príspevok, možno na update článku „6 dôvodov, prečo nevydať knihu“.

    S tými poslednými dvoma odstavcami súhlasím.

    A ešte k tej editácii komentárov: Tento komentár má napísané „bez overenia“, čiže si ho pridávala ako neprihlásená. U neprihlásených ale možnosť opravy príspevkov nefunguje, len u prihlásených. Motivácia založiť si konto. 🙂 Takže v tom je chyba. Treba sa skrátka pred pridaním komentára prihlásiť.

  • Ha, ale za čo to stojí? 🙂 Nehnevaj sa, ale ja som Coelha nemohla dočítať. Absolúúúútne ma to nechytilo…

  • Tak píše aj na mňa dosť sladko ale… ľudí to baví. A nemá vždy celkom zlé myšlienky.

  • Sladko by som to nenazvala. Síce neviem ešte ako, ale sladko určite nie.
    Mňa na rozdiel od Adhari Coelho chytil a tak som sa rozhodla, že od neho všetko prečítam čo doma máme. Zatiaľ bola Brida z môjho pohľadu najlepšia.  Aj tá padla u řeky Pedra…  Jedenásť minút nic moc a na Pátu horu sa chystám tak Vám potom poviem..Zato tu trošku absentujem.

     

  • Ani podľa mňa to nie je sladké, skôr poučné. Ale príšerne poučné. Poučnejšie ako päť zväzkov Biblie. A ja neznášam, keď ma autor tak okato poučuje. Poučovať ma môže, ale tak, aby som si to nevšimla. 🙂 (Teda, začala som čítať len Alchymistu, toho hodnotím.)

  • Ďakujem. Akurát neviem, či ešte nie je priskoro na ten priebehový čas v slove „vydávaná“.

    Viem, dokonca som sa Tebou, priznám sa, trochu inšpirovala. 🙂 Ale hlavne ma inšpirovalo to zdesenie, koľko -násťročných už napísalo kadejaké x-lógie. Síce aj ja som v puberte chcela napísať aspoň jednu –lógiu, ale realizáciu som trochu posunula. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button