Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Starec

Tak ako vánok vpletie list do vlasov,

jak kovová čižma čo neomína.

Starec svoju sviecu po polnoci zhasol.

Neostáva mu iné než spomínať.

 

Všetka tá ľahkosť oči mu dráždi.

Už nevie, čo by zažiť chcel.

Zafŕka nevrlo na úsmev každý.

 I ten, ktorý nevidel.

 

Poďakuje za kôročku chleba,

nadáva pritom na pána.

Prijať jeho dary – toho sa nebál,

biblia je zakopaná.

 

Pamätá už len pramatky spev,

čo nad kolískou lúdila.

Hlasom neistým kus piesne zasipel,

pamäť mu potom zblúdila.

 

Mieša pach prachu a olova,

s parfumom prvej zo sna.

Málokto by jej odolal,

málokto by ju dostal.

 

Však všetko krásne vyhníva,

pomaly ale isto.

Skončila láska ohnivá,

život akoby vyschol.

 

Veď čo sa stane z človeka,

keď ho nik nemiluje?

Len silueta ďaleká,

len smútok

nemý tu je.

Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Starec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button