Závidieť sa dá všetko. Dokonca aj zranenia, pokiaľ sú čisté. Môžu byť hlboké, môžu veľmi bolieť, môžete na ne aj umrieť – to nepopieram. Ale keď prežijete, vyliečite sa. Jazvy, pochopiteľne, zostanú. Navždy vám budú pripomínať, čo sa stalo. Lenže jazvy už neriešite.

Keď hovorím o svojich šrámoch, mnohí sa smejú. Vyhŕňajú si rukávy, nohavice, ukazujú zjazvené telá. Toto sú zranenia, nie tvoje škrabance! Nechápu, že aj malé škrabnutie môže dopadnúť horšie ako hlboký zárez. V prípade, že sa doň dostala infekcia.

Zápal. Hnisanie rán, ktoré sa nechcú hojiť. Fyzicky nezasahujú hlboko do tela, ale vychádza z nich jed, ktorý koluje žilami. Páli to, bože, tak ukrutne to páli. Prichádza horúčka. Myslenie je omámené. Podstata osobnosti je prekrytá chorobou. Kvôli jedinej maličkej ranke, ktorá bola nainfikovaná. Otrava namiesto krvi. Tu už obväz nestačí. Bojovať musí celý organizmus, nielen zasiahnutá časť. Nezvláda to. Chýba liek. Rany sa nehoja. Nemôžu. Telo slabne a slabne…

A tí so silnou imunitou alebo s účinným dezinfekčným prostriedkom poruke iba krútia hlavami: Aké detinské takto vyvádzať! Veď sú to len šrámy!

adhara

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.