Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

motiliksvk2

AUTOR

motiliksvk2

Je tak ďaleko…

Ty si svetlo, ktoré mi dáva nádej keď vidím tvoju fotku. A tak dúfam že si v poriadku a žiješ. A neviem či rozmýšľaš o tom, že som tu dnes sama. Som stratená tu a teraz v myšlienkach o tebe. Ach, keby som mala jediné želanie, chcela by som aby si bol tu. Ale asi netušíš že ta ľúbim viac ake predtým a každý deň je ťažší a ťažší. Keď som ťa videla chcela som aby zastal čas a bola by som tam navždy a aby ostali veci na svojom mieste.

No teraz ja som tu a ty si tam. Nebudeš na jednom mieste a možno ťa už nikdy nenájdem. Prosím môžeš  mi povedať že ma teraz miluješ viac, aj keď nie sme spolu ? Prosím ostaň tam, niekedy prídem a nebuď sám. Chýbaš mi.

Keď sa zotmie budem pozerať na hviezdy a dúfať že na ne pozeráš aj ty.

Keď som ťa prvý krat uvidela, nič výnimočné som necítila, no až v priebehu celého večera som zistila že nemôžem z teba spustiť oči. I keď som nemohla ostať navždy, nakoniec som predsa musela odísť, no  bola to chyba, že som šla už tak skoro. Bolo to pre mňa málo. Keď sa pozerám späť,  hovorím si, že nie som normálna, tým že milujem absolútne neznámeho človeka. Možno som predtým už dlho žila v tichu – zbierala sa z odmietnutia ale ty si vo mne vzbudil tú žiadostivosť, ktorá ma teraz ničí.  Keď som ťa v ten večer stratila hoc len na chvíľočku, niečo sa vo mne dialo. Chcem ťa ešte niekedy stretnúť. Úplne náhodne. Ale obávam sa že život ma zavedie inou cestou a aj tam ma stretne niečo dobré  no neviem či budem šťastná. A tak som odišla tak ako sa to odo mňa očakávalo,  ale nebolo to  zo zlosti ale z povinnosti, vrátiť sa k  realite. No neodchádzam len tak. Oči mi smerujú smerom k zemi a v podstate nič nevidím, pretože mi slzy rozmazali obraz tvojej tváre. Každým krokom moje nohy klesajú k zemi, prosím vás odnesťe ma až do cieľa.

 Keď prechádzam ulicami mesta, neviem či je to moja chyba alebo len pocit, že sa cítim sama. Pri tebe som bola doma. Vždy som si predstavovala, že každý deň budem chodievať na mólo a hľadieť do diaľky. Ale prečo už plánujem do buducnosťi keď neviem či vôbec bude nejaký zajtrajšok. Je mi ľúto že sa nikdy nedotknú tvoje ruky tohto papiera. V tomto všetkom sa podľa mňa spája citát : ,,Čím viac miluješ, tým viac trpíš. ,,

Každodenne sa zmietam v tom žiali, nedovolím si myslieť na nič iné ako more a my v objatí asi by som mala všetko čo by som chcela mať. Naozaj a neklamem, nie je deň kedy by som na teba nepomyslela.Neviem prečo sa mi neozývaš.. Keby to nebola len predstava… Bože, keď by si mi tak mohol povedať či ho ešte niekedy spoznám.

Ja viem že nie som najlepšia katolíčka, ale začínam sa modliť lebo dúfam že mi to pomôže. No bojím sa že mi to pomôže v iných veciach. No stále mam strach že na teba zabudnem čo vôbec nechcem aby sa stalo.

Konečne mám nejaký príbeh, ktorý si nestavam podľa skutočnej situácie, respektíve si ho neskladám vôbec. Z jeho strany je to na neutrálnej pôde no z mojej je to na pôde lásky, ktorá nemá základy ale veľmi ich chce začať stavať no situácia nepovolí.

Komentáre

5 Responses to Je tak ďaleko…

  • Opäť raz odveci, ale … veľmi pekná fotka 🙂

    A toto dielo no, na nobelovku za literatúru to asi nebude, ani na Pulitzera, ale páči sa mi. Lebo poznám tie pocity, ktoré tu opisuješ. Ale či to je literárne dielo, no ehm to neviem.

  • Občas chcem veľmi vyjadriť svoje city, tak som aj trocha váhala či to tu zavesiť.

  • Ale môj komentár vyššie neznamená, že je to zlé. Naopak, je to prudko dobre čitateľné, aspoň pre mňa. Príjemné, svižné, zrozumiteľné. Ak by to bolo súčasťou čohosi väčšieho bolo by to ešte lepšie. 

  • Prepáč, nepochopila som. 🙂 Som rada že sa to dá aspoň čítať.

  • Ono čítať sa dá bohužiaľ kde-čo (ak si teda nepila v poslednom čase nejaký český alkohol). Ale nie všetko sa páči. A mne sa toto tvoje páči. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button