Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Bla bla bla

Aj vám sa stalo, že ste sa pri čítaní nejakého, zvlášť dlhšieho príspevku blogera akosi „stratili“? Že ste sa museli vracať, hoci ste nevedeli identifikovať, čo konkrétne bolo nejasné? Vety mali všetky členy a napriek tomu vám nedávali zmysel? Bol text preplnený na pohľad „kúlovými“ slovnými spojeniami a predsa vám z neho chýbal umelecký dojem? Nudilo vás to, hoci nemalo prečo, lebo téma sa vám pozdávala? A uvažovali ste, či náhodou nie ste blbec vy, keď raz neviete prísť na to, čo tomu príspevku chýba?

Aspoň v poslednej otázke vás môžem utešiť. Blbcom pravdepodobne nie ste, pretože podobné pocity majú pri hodnoteniach aj profesionáli. Spojenia ako „nejasné“, „strácal som sa“, „balast“, „nudné“ a „zbytočné“ možno často nájsť v ich hodnoteniach. Alebo dokonca ešte niečo horšie – hlúposti. V komentároch sa dvadsať čitateľov rozplýva nad nádherou viet a potom príde hodnotiteľ, ktorý si nedáva servítku pred ústa a zmietne to s jednoznačným „somarina“. Hodnotiteľ, ktorý ukáže, že to, čo vyzeralo ako „kúlová metafora“ tak naozaj iba… vyzeralo. Niekto, kto dokáže vytipovať, ktoré vety nedávajú zmysel a keď ich podrobíte analýze, ony ten zmysel vážne nedávajú. A dokonca, keď prinútite samotného autora, aby vám ich vyložil, začne sa ošívať, v jeho vyjadrovacích schopnostiach náramne stúpne používanie výrazov „ééééé“, onéééé, a „vlastne“ a vy zistíte, že to, čo chcel danými vetami povedať, vie len približne, pokiaľ to vôbec vie.

Tu mi ale napadá logická otázka: Tak prečo to tam napísal?

Pravdupovediac, prekvapuje ma, ako málo sa ľudia hľadaním odpovede na túto otázku zaoberajú. Asi preto, že keď je dielo zlé, nie je čo riešiť, presunú sa k inému. Internet je veľký a výber takpovediac neobmedzený. Radšej idú hľadať niekoho, kto má talent od prírody a jediná nádej pre autora s týmto problémom je, že ho zázračne osvieti, čo robí zle a začne to robiť dobre.

Lenže zázraky sú zriedkavé. A mňa táto otázka mimoriadne zaujíma. Bláboly v dielach sú totiž tak rozšíreným pisateľským problémom, že vo frekvencii výskytu na ne nijaký problém nesiaha (azda okrem gramatiky) a navyše ide o problém najpodstatnejší. Naozaj málokto sa premôže do pokračovania v čítaní niečoho, čomu nerozumie.

Takže prečo?

Možností je samozrejme viac. Napríklad tá, že autor potrebuje zaplniť veľké množstvo strán, aby ukázal svetu, aký veľký je on spisovateľ a aké hrubé výplody produkuje. Že je mu jedno, čo tam je, len nech je toho veľa.

Mne ale napadla ďalšia možnosť. Zdôrazňujem, je čisto hypotetická a môže sa zdať, že sa ňou snažím autorov ospravedlniť. Ja sa však nesnažím, len sa držím jedného zo základných pravidiel o internetovej komunikácii: Nepredpokladajte zlý úmysel tam, kde možným vysvetlením je hlúposť. Jemnejšie povedané, kde je možným vysvetlením nedorozumenie či nepochopenie.

Väčšinu činností sa učíme pozorovaním. Autor je spočiatku tiež len pozorovateľ. Pozoruje, ako to zvládli iní autori a to práve čítaním kníh. A obávam sa, že práve tu je pes zakopaný. Pretože čitateľ nepochopí všetko, čo chcel autor povedať. Netvrdím, že je preto blbec. To ani zďaleka nie. Možno to nepochopí len preto, že číta prirýchlo. Ja pri rýchlom čítaní  len kľúčové slová, poprípade slovné spojenia, zachytávam na 100 % – zvyšné slová sú akási výsteľka, čo kľúčové slová drží a jej vnímanie u mňa dosahuje len 30-35 %. Možno mu daná pasáž nepadla do nôty a preto ju len preletí, čím sa jej obsah dozvie len približne. Možno to číta unavený a zaspáva, možno sa mu to dokonca páči, páči sa mu znenie tých slov, to, ako sú vedľa seba naukladané, ale jeho intelekt, vzdelanie či skúsenosti mu naozaj nedovoľujú naplno danú vec pochopiť. Nikde nie je napísané, že aby sa nám niečo páčilo, musíme to chápať. Naopak, práve mystickosť je často to príťažlivé na danom jave, jeho presné a podrobné vedecké vysvetlenie je skôr znechucujúce.

Ja si to priznávam. Česne vyhlasujem, že neexistuje kniha, v ktorej by som vnímala a pochopila každé jedno slovíčko, že autorský zámer mi bol pri každom písmenku absolútne jasný a zreteľný. Aj knihy, čo považujem za dobré, majú pre mňa „hluché miesta“. Preto si myslím, že všetci ľudia vidia knihy ako akési mozaiky zaujímavých, menej zaujímavých a zriedkavo aj úplne nezrozumiteľných pasáží, z ktorých pochytia len tu slovo, tam slovo a to u nich vytvorí celkovú atmosféru a dojem povedaného. Viac netreba.

A tu nastáva tá fatálna chyba u začínajúcich autorov. Zamieňajú si totiž knihu a svoj dojem z nej. Nesnažia sa napísať knihu, ale to, čo by v nich kniha pri čítaní vyvolala. Bla bla bla pasáže im preto pripadajú absolútne v poriadku a podvedome ich tam nastrkajú. Veď ich predsa majú aj iné knihy, tak prečo nie? Napodobňujú, čo videli. Jednoduché.

Obrovský omyl. Bla bla bla miesta totiž vznikajú až čítaním. NESMÚ byť do knihy zabudované úmyselne. Prečo? Pretože každý čitateľ je individualita, každý čitateľ má bla bla pasáže inde, a nikto nemá všetky bla bla pasáže v jednej knihe na rovnakom mieste!

Výsledok? Aj v absolútne zrozumiteľnej knihe by si človek bla bla pasáže vytvoril. Keď mu ich však urobíte na konkrétnych miestach, k týmto bla bla pasážam sa pridajú ešte aj čitateľove vlastné bla bla pasáže, ktoré si on sám vytvorí na (z pohľadu autora) zrozumiteľných miestach. Vznikaniu vlastných bla bla pasáží nezabránite. A zrazu je tých blábolov akosi priveľa. Čitatelia sa začnú strácať. O čom to vlastne bolo? Pribúdajú nelichotivé komentáre alebo častejšie vôbec žiadne (však nebudem komentovať, čomu nerozumiem, ešte ma budú považovať za hlupáka). A autor nechápe. Veď jeho knižka je predsa taká, ako všetky ostatné knižky, tak v čom je problém?

Áno, je ako všetky ostatné knižky. Ale iba z jeho pohľadu. Z pohľadu iných sú tam nadmerné množstvá nezrozumiteľných drístov.

Čo z toho vyplýva? Pre mňa z toho vyplýva jednoznačný záver, že autor sa NESMIE na vlastnú knižku pri jej písaní pozerať ako čitateľ. Musí byť o úroveň pred čitateľom. A vari aj o dve úrovne. Musí dokonale chápať zmysel a význam každej jednej vetičky, každého jedného slovíčka, vidieť jasne každú jednu postavu, mať pod palcom každý jeden detail. A v žiadnom prípade nemusí mať strach, že to bude „príliš jasné“. Ak toto dokáže, čitatelia sa v tom aj tak budú strácať dosť. V horšom prípade aj viac než dosť. A nemyslím si, že je to škoda námahy. Pretože kniha, ak sa stane známou, napokon pravdepodobne bude pochopená, a všetko autorské úsilie ocenené. Akurát nie jedným jediným čitateľom, ale každá jej časť nejakým iným. Vytvoria tak mozaiku pochopenia, skupinu ľudí s mierne odlišnými vkusmi, ktorí však budú môcť svorne vyhlásiť: Páčilo sa nám to.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Bla bla bla

  • Toto rozhodne bla bla nebolo. 🙂 Super, Adhara, milujem Tvoj postreh a trefnosť 😉

  • Díky. A inak, „bla bla bla“ bol predmet tohto príspevku, nie všeobecné označenie jeho obsahu. 🙂

  • “ … autor sa NESMIE na vlastnú knižku pri jej písaní pozerať ako čitateľ. Musí byť o úroveň pred čitateľom. A vari aj o dve úrovne.“

    Podpisujem.

    (Ak ste však o 3 a viac levelov pred čitateľmi, nepochopí vás síce nik z nich, ale hrozí vám, že vás kritika navrhne na literárnu cenu 🙂

  • ta pasaz blablabla tam aj ma byt, je na spravnom mieste, aj ma spravny dovod existencie. chyba je len v spracovani. proste tak ako mi ludia vycitali v Labyrinte opis levelu. ma svoju podstatu, len som ho neurobil dostatocne zaujimavym a dostatocne zmysluplnym.

  • Možnože áno, ťažko povedať. Ja som usudzovala podľa seba. Pri písaní prvých románov som totiž do nich zámerne vkladala pasáže, ktoré by mňa ako čitateľku trochu nudili a príliš by som im nerozumela, lebo v každom románe som také videla. Proste som napodobňovala. Až kým mi nedošlo, že to bola hlúposť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button