Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Ako som vydala knihu (reálny príbeh)

(Poznámka: Tento text bol 27. augusta 2012 upravený a doplnený)

 

Tento príspevok bude dosť ostrý. Ale nedá mi napísať ho inak.

Moja strastiplná púť za vydaním knihy začala na tomto blogu prečítaním sekcie Chcem vydať knihu. Odpovedala som „áno“ na všetky otázky s výnimkou jednej jedinej – tej druhej. Nikdy som nič nepublikovala (školský časopis sa, dúfam, neráta). Mnohí tvrdili, že bez toho to jednoducho nejde, že treba začať publikáciou čohosi kratšieho a nie vydávaním hrubizného románu, že… ajajaj. A vidíte, nakoniec to išlo aj bez toho. Išlo, aleeeeee…

Pán Preložník v sekcii Chcem vydať knihu píše, že „Chcieť rovno, bez prípravy, vydávať rozsiahly román, je čosi podobné, ako keby sa človek, čo chodí akurát na nedeľné prechádzky do lesa, vybral zrazu na Mt. Everest.”. S týmto musím absolútne súhlasiť a dokonca pritvrdiť. Pretože chcieť v čase krízy rovno, bez prípravy vydávať rozsiahly román v žánri, ktorý nie je módny a ktorý nikto na Slovensku nevydáva, pre cieľovú skupinu, ktorá údajne nečíta, odohrávajúci sa v americkom prostredí (vydavateľstvá sú totiž plné národniarskych fanatikov), s originálnym poslostvom, že fyzika je silnejšia ako láska, a bez toho, aby som do vydania investovala vlastné finančné náklady, je ako vybrať sa na ten Mount Everest v letných sandálkach a predtým ešte dôjsť v tých sandálkach pešo do Nepálu. Ale jasné, samozrejme, že preháňam – pešo do Nepálu v zlej obuvi by ste totiž došli omnoho skôr.

Dôjdením do Nepálu pre mňa bolo už samotné prinútenie vydavateľstva, aby si moju knihu aspoň prečítalo. Absolútne netuším, ako to tí ostatní autori robia. Keď sa niekto posťažoval, že mu vrátili rukopis s negatívnou kritikou, trhalo mi žily závisťou – ja som totiž dlho-predlho nevedela prinútiť nijakého redaktora ani k jeho prečítaniu!!! Doteraz neviem – je na to nejaké zázračné zaklínadlo, alebo ako? A ako viem, že môj rukopis nikto nečítal? V prvom rade preto, že som ho v súlade s radami čítanými na internete, väčšinou ani neposielala. Pokiaľ vydavateľstvo vyslovene nevyžadovalo celý rukopis, posielala som len sprievodný list s obsahom a ukážkou – a výzva na zaslanie celého rukopisu po tomto nasledovala iba v jednom, ešte raz opakujem, jednom prípade. V jednom z možno… ani neviem… štyridsať? Zhruba toľko vydavateľstiev som takou či onakou formou oslovila. A viete, čo je na tom skutočne veľmi zaujímavé? Že PRVÉ vydavateľstvo, ktoré si ten rukopis prečítalo, u ktorého bolo naozaj vidno, že ho čítalo (nevrátilo mi ho s jednou vetou, aj to odveci), ho aj prijalo. Nepreháňam, to je skutočne realita. Sila predsudkov v redakciách slovenských vydavateľstiev, lebo mi naozaj nijaké iné vysvetlenie ako predsudky nenapadá, je vskutku neuveriteľná. A to je len jeden z mnohých nonsensov, s ktorými som sa pri vydávaní knihy stretla.

Ale pekne od začiatku:

Keď som sa začala vážne zaoberať vydaním, mala som dokončených už niekoľko rukopisov vedecko-fantastických románov. Po prehrabaní sa v nich som napokon vybrala ten, ktorý mal podľa mňa najväčšie šance preraziť tieto vydavateľské ľady – bol medzi čitateľmi v mojom okolí najúspešnejší, najoriginálnejší, najnepredvídateľnejší, odohrával sa v civilnom prostredí, a viac-menej obsahoval aj komerčné prvky. Mal ale jednu veľkú chybu – bol dlhý. Samozrejme, to v skutočnosti chyba nie je, ale tušila som, že toto bude častý dôvod, prečo mi ho nebudú chcieť zobrať – že je dlhý. A naozaj, tento dôvod sa objavil v odpovediach vydavateľov niekoľkokrát – pokiaľ vôbec niečo odpísali. Pretože presne toto bola najčastejšia “reakcia” vydavateľstiev na moju ponuku na vydanie knihy – vôbec neodpísali.

Neodpovedanie. To sa nedá nazvať inak ako neospravedlniteľné hulvátstvo zo strany redakcií. Tak mojich niekoľko mesiacov až rokov tvrdej práce, nádejí, emócií tak silných, že spôsobili mnoho prebdených nocí niekomu nestojí ani len za zdvorilostnú odpoveď?! Znášala som to o to horšie, že o ignorácii ako o možnej forme (ne)reakcie na ponuku na vydanie, som ešte nikdy nepočula. Počula som už o zamietavých odpovediach, ale v čase, keď som začínala posielať o rukopisy, o ignorácii nikdy. Kto to nezažil, asi nevie pochopiť to zúfalstvo, tie pochybnosti o mne samej, to úporné premýšľanie nad tým, čo také vrcholne urážlivé som napísala do sprievodného mailu (lebo len vyslovená urážka je v mojich očiach niečo, na čo netreba odpovedať). Až neskôr som na viacerých serveroch našla opatrné náznaky toho, že takto sa zaobchádza aj s inými začínajúcimi autormi, čiže to nemá nič spoločné s mojou osobou. Úplnu ignoráciu, čiže nezaslanie odpovede ani po výzve, som zažila asi u 75 % oslovených vydavateľstiev. To je šokujúce číslo. Na slušnú otázku sa patrí slušne odpovedať. Paradoxne, najčastejšia bola ignorácia u tých, čo podľa svojich stránok vyzerali najprívetivejšie. Práve z tých, čo mali vyvesené hlášky typu “Pošlite nám svoj rukopis, s radosťou si ho prečítame” som nevydolovala ani mú ani bú, hoci niekedy ešte aj napísali, že keď sa nebudú ozývať, máme sa im pripomenúť. Naopak, také vydavateľstvá, ktoré nepísali nič o prijímaní rukopisov a skoro tajili, kde vlastne sídlia a aký majú mail, sa sem-tam aj ozvali. Nechápem. Žeby boli tie, čo vyzývajú k písaniu rukopisov, nimi také zavalené, že redaktori nestíhajú odoslať ani zdvorilostné formulky spôsobom copy-paste? Ale prečo potom také výzvy na svoje stránky dávajú??? Že je to už neaktuálne, alebo sa zmenila adresa, e-mail vydavateľstva? Ale načo mám, preboha, stránku, keď si ju neaktualizujem??? Podľa mňa by malo mať každé vydavateľstvo zverejnené presne a jasne, aké sú jeho stanoviská k posielaniu rukopisov. Nech teda priamo napíšu, nie, nič neprijímame, čím ušetria autorove nervy a svoj priestor v mailboxe… A keď už prijímajú, tobôž v tlačenej forme, tak je vyslovene neslušné sa potom na autorov vykašľať. Netreba vracať rukopis poštou, stačí krátky e-mail, ktorý je zadarmo, aby sa autor neumáral v pochybnostiach, či sa jeho rukopis niekde na pošte stratil, alebo či napísal taký odpad, že je naň škoda slov…

Odpovede. Ďalšia kapitola. Spomínala som, že takmer zákonite odmietli si to prečítať. Dôvody? Jeden absurdnejší ako druhý. Sci-fi nevydávame. To je čo za argument?! NIJAKÉ vydavateľstvo na Slovensku predsa nevydáva sci-fi! Aj to, v ktorom som to nakoniec vydala, ešte nikdy predtým sci-fi nevydalo. Žiadne vydavateľstvo nemá nikde nariadené, aké žánre vydáva, je to len na jeho dobrej vôli, ktorá, ako vidíte, väčšinou úplne chýba. Dôležitá je kvalita, nie žáner! “Je to príliš dlhé”. To už som tiež spomínala. Aj tu samozrejme platí, že dôležitá je kvalita, nie dĺžka. Jedno vydavateľstvo odpísalo, že si to je ochotné prečítať, len ak to skrátim na tretinu (!!!) pôvodnej dĺžky. Bez toho, aby skúsilo zistiť, či tá dĺžka nemá náhodou aj svoj dôvod (prirodzene, že mala). Tretí hlúpy dôvod: neodohráva sa to na Slovensku. Tak toto radšej nechám úplne bez komentára a kto by ten komentár náhodou chcel, nech sa páči, tu som sa poriadne vyzúrila len na túto tému: http://www.mamtalent.cz/take-se-dej-vasi-knihy-odehrava-v-zahranici.phtml?program=1&ma__0__id_b=11964&ma__0__id_kp=40668 . Niektoré odpovede vydvateľstiev boli tak absurdné, že som ani nevedela, či si náhodou nepomýlili adresu – komunikácia skrátka prebiehala v duchu “Ja o voze, oni o koze”. Viem, že sa opakujem (a to spisovatelia robiť nemajú :-)) ale toto si to jednoducho žiada napísať znova: Absolútne nechápem. Máte snáď dojem, že by som písala po svahilsky?! Po každej takej odveci odpovedi som znova a znova úporne čítala sprievodný list, upravovala som ho až kým mi nepripadal úplne blbovzdorný, ale napriek tomu prichádzali ďalšie čudné odpovede. A tak som sa aspoň utešovala tým, že by som predsa nechcela vydať knihu u niekoho, kto nevie ani len čítať… Občas prišli aj typické zdvorilostné kydy o talente a potenciáli. A raz som sa stretla aj s opačným extrémom: to, že mi to nevydajú, mi oznámili osobne na stretnutí. Takýto spôsob sa mi ale tiež nepozdáva – ak vydavateľstvo navrhne stretnutie, neskúsený autor si pod tým začne predstavovať neviemčo, nie úplné zamietnutie…

Čas, po ktorom prišli odpovede – kapitola sama osebe. Väčšina vydavateľstiev si ho vôbec neuvádza a o to väčšie muky to pre autora sú. Je ponuka už premlčaná, alebo ešte čakať? Tí, čo čakaciu dobu uvádzajú, zase vôbec nepovažujú za povinnosť si ju dodržať. Napríklad jedno naše nemenované veľké vydaavteľstvo si myslí, že tri mesiace, to je doba od začiatku augusta do konca februára. A to vydavateľstvo sa ešte aj jeduje, aké je neslušné ponúknuť rukopis ďalšiemu vydavateľstvu, kým nepoznáme odpoveď od predošlého! Kto má ale tušiť, že panstvo ráči odpísať až po vyše dvakrát dlhšej dobe, ako si samo uvádza a že sa vôbec zaraďujú medzi tie svetlé výnimky, od ktorých vôbec nejaká odpoveď dôjde?!

Ak si však myslíte, že ignorácia, alebo hlúpa, nespravodlivá výhovorka, prečo váš rukopis odmietnu, je to najhoršie, čo vás môže pri pokusoch o vydanie knihy postretnúť, mýlite sa. Môže sa stať čosi ešte horšie. Neveríte?

Poslala som celý rukopis jednému vydavateľstvu. Redaktor odpísal, že rukopis síce nečítal (a túto skutočnosť ešte v maili niekoľkokrát zdôraznil), ale vypísal mi dlhý rad chýb, ktoré som v ňom podľa neho urobila. Vyjavene hľadím na jeho odpoveď. Na to ako prišiel?! Jeho dedukčné schopnosti sa ukázali byť dosť chabé, ale tým to nehaslo. Krátko na to ma jedna blogerka z Enigmy informovala o tom, že bola na nejakej besede pre začínajúcich autorov, ktorú viedol daný redaktor. A ten redaktor, prosím pekne, tam spomínal môj román – ktorý, ešte raz zdôrazňujem, vôbec nečítal – ako odstrašujúci príklad toho, ako sa písať nemá!!! Takže vidíte, ako môžete dopadnúť, milí autori? Pošlete svoje milované dielko vydavateľovi, ktorému bude dobré len na to, aby ním strašil iných mladých autorov – a korunu tomu všetkému nasadí to, že bez najmenšieho práva, keďže fakt, že je román skutočne zlý, si len sám domyslel…

Už je zrejme načase prejsť od tej kopy nezdarov a sťažností aj k okamihu, kedy sa mi začalo dariť. Takže idem na to. Poriadne znechutená tou kopu vydavateľstiev, ktoré ma odmietli bez toho, aby románu vôbec dali šancu som sa rozhodla kašľať na rady na nete a odskúšať „predpotopný“ postup známy z čias pred vynálezom internetu, toho, ako sa ukázalo, nie práve ideálneho komunikačného prostriedku. Čiže vytlačiť román a poslať ho nejakému vydavateľstvu priamo. Vychádzala som z hypotézy, že keď niekomu príde hrubý balík vytlačeného rukopisu, hádam ho nehodí do koša bez toho, aby naň čo i len hodil pohľad. Potrebovala som len to hodenie pohľadu, aby tomu dal šancu, aby ho to zaujalo… áno, naivná, zúfalá predstava. Ale fungovala!

Ak by som sa vzdala hneď na prvej prekážke, tak rukopis ani neodošlem. V ten deň totiž tlačiareň vyhlásila „Paper jam day“, čo znamená, že papier sa v nej zasekával mimoriadne často. Tlač tak trvala tri hodiny, pripravila ma na ten deň o všetky nervy a vyrobila kopu nepodarkov hrubú skoro ako rukopis sám. Dokonca mi došiel papier a musela som utekať po nový do obchodu. Treba skrátka kašľať na zlé znamenia a nevzdávať sa!

Vydavateľstvo som si vybrala takpovediac náhodne. Hľadala som nejaké cez Google, zistila som, že toto som ešte neskúšala a 5 minút som googlovala, aby som si overila, či vydáva beletriu a či tá beletria nie sú len ženské romány do 300 normostrán. Oba parametre boli splnené a tak som rukopis odoslala. Druhou triedou. Preto bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď už po týždni som si našla v mailboxe krátku správičku od redaktorky, že ju môj román zaujal! Nadšenie však ďalej nebolo zalievané žiadnymi dobrými správami a preto postupne vädlo. Týždne čakania prerástli na mesiace… Až napokon uplynuli tri mesiace, doba, ktorú si zopár vydavateľstiev uviedlo ako dobu potrebnú na prečítanie rukopisu, preto som to začala brať ako štandard. Pripomenula som sa mailom. Nijaká odpoveď, celých krutých šesť dní žiadna odpoveď. Ale potom, keď som sa zase raz chystala pochovať všetky nádeje, predsa len prišla!

Od tej chvíle bolo všetko iné. Rukopis si prečítali traja ľudia a ich reakcie boli v absolútnom protiklade s reakciou redaktora, ktorý z môjho románu spravil spomínaný odstrašujúci príklad. Opäť sa raz nádherne potvrdilo, že ak jeden redaktor pochováva rukopis ako totálny odpad, iný ho môže vynášať do nebies. Dokonca ani sprvoti nechceli veriť tomu, že som to písala ja a nejde len o môj preklad diela amerického autora! Čo však malo ale aj oveľa prozaickejšiu príčinu – naznačili mi, že štylistika pôsobí, akoby to nejaký truľko prekladal z angličtiny do češtiny a potom z češtiny do slovenčiny… A tiež som dostala výčitku, prečo som rukopis neposlala v riadkovaní 1,5 a vytlačený jednostranne. Prečo? No lebo som o tom jakživ nepočula. Neskôr som zistila, že to nie je výmysel len tohto vydavateľstva, ale štandardný postup a opäť ostávam stáť v nemom úžase nad tým, PREČO takéto informácie nie sú zverejnené, najlepšie na internetových stránkach. To majú redaktori toľko voľného času, že to chcú vysvetľovať každému autorovi zvlášť?

Ak som si však myslela, že od tejto chvíle všetka moja práca končí a už si len vyložím nohy a budem sa mračiť, hlboko som sa mýlila. Po krátkej chvíli radosti nastúpil prvý problém: Korekcie.

Korekcie by boli na samostatný siahodlhý príspevok. Tu azda treba spomenúť len to, že tie hrôzostrašné historky o tom, ako redaktor prepisuje celý román podľa svojich predstáv, sú žiaľ pravdivé. Bola som korekciami nesmierne zhrozená a ešte aj teraz, s veľkým časovým odstupom si myslím, že ten rukopis viac zhoršili ako vylepšili. Ale vedela som, že v záujme prerazenia ľadov musím niečo obetovať a pretrpieť – pravda, v rozumných medziach. Nechcem vyzerať nevďačne – niektoré miesta románu tie korekcie skutočne zlepšili a vďaka nim som sa veľa naučila. O svojich častých štylistických chybách, aj o gramatike. Ach jaj, gramatika… keď som rukopis posielala, myslela som si, že s ňou v podstate problém nemám, nanajvýš tam bude zle zopár čiarok. Kdeže! Redaktorka a ja so slovníkom sme tam našli toľko chýb, že musím so zahanbením konštatovať: Ale som dala tomu nášmu slovenčinovi!

Sama som sa pri úpravách rukopisu snažila všetko radšej viackrát overiť, skontrolovať. Myslela som na to, že teraz už idem naostro a teda to musí byť poriadne. Predtým som si neuvedomovala, že moje predošlé písanie bolo z veľkej miery o zapísaní, čo mi prvé napadne, bez veľkého premýšľania a overovania (ale to nie je len následok nedôslednosti – oveľa ľahšie sa mi píše rýchlo ako pomaly). Ale teraz to už bude iné. Ľudia za to budú platiť a preto im musím dať kvalitu. A napriek tomu, že pred odoslaním do vydavateľstva som tento rukopis vylepšovala tak dlho, ako nijaký iný, teraz som toho na vylepšenie našla takú spústu, že som sa až čudovala, ako tú chybami prepchatú „surovinu“ mohli vôbec prijať. A situácii vôbec nepomáhalo, že ten román bol ešte aj nesmierne dlhý. Jeho úpravy mi veľmi rýchlo začali liezť krkom a už po krátkom čase som mala pocit, že je vážne ohrozené moje duševné zdravie. Skúste čítať 600 strán asi 12-krát tak, že sa pritom sústredíte na kontrolu každého jedného písmenka… Nad editáciou textu som strávila stovky ťažkých hodín a keďže kávu nepijem, vypila pri nej hektolitre čierneho čaju s citrónom (to bude asi najvhodnejšia tekutina na krst knihy :-)). Moje skromné bývaníčko v Bratislave bolo doslova zapratané kopami papiera s rozličnými verziami rukopisu a ja som neraz polomŕtva únavou sliepňala do tých papierov a snažila som sa poslednou bdelou časťou mozgu prísť na to, čo je toto za verziu a čo som to s ňou chcela urobiť… Ale chyby sa stále objavovali aj v častiach, ktoré som si už prešla, až som z toho bola úplne zúfalá. Takže to je moje odporúčanie začínajúcim autorom – ak je to čo i len trošku možné, nezačínajte so 600-stranovým. Nielen preto, že vás vydavatelia budú nezmyselne odmietať, ale aj preto, že sa tá dĺžka v konečnom dôsledku obráti proti vám samotným. Korekcie trvali veľmi, ale veľmi dlho a pomohlo mi s nimi tiež zopár dobrovoľníkov, ktorí to priebežne čítali a na pár chýb na upozornili. To hlavné som si ale musela odmakať sama. A ja hlúpa som si kedysi myslela, že na to sú vo vydavateľstve ľudia a že ja nebudem musieť ani prstom pohnúť. V skutočnosti to bolo o rozum. Doslova. Pre neobľubovačov prepisovania – množstvo textu prepísaného nanovo, či už na impulz redaktorky alebo na môj (pred odoslaním rukopisu aj potom) dosahoval približne štvrtinu z celkovej dĺžky románu a to počítam len prepisy celej vety a väčšie, nie jednotlivé slová. Poznámkami, úlohami a námetmi na zlepšenie, ktoré som si začala robiť už v priebehu písania prvej verzie, som vo Worde zaplnila 60 strán formátu A4. A nech mi niekto hovorí, že písanie je jednoduché a že je to zábava!

Financie – to by bolo tiež na samostatnú kapitolu, ktorú navyše ťažko spísať tak, aby som súčasne nikoho a nič nekonkretizovala. Tak len píšem, že to bol problém. Obrovský.

A v skutočnosti to celé vôbec nebolo také jednoduché a priame, ako som to opísala, ale úplný opis by už bol seriál na pokračovanie. Kto by si chcel predsa len prečítať podrobnosti o tom, ako prebiehali úpravy rukopisu – korekcie, alebo aké trable som zažila s obálkou, napíšte mi na mail a ja vám to pošlem. Absolútne ma tým neobťažujete – už som to nejakým zvedavcom posielala, mám to teda celé zostavené, stačí mi to preposlať. Viem, že informácií v tejto oblasti je ako šafranu, preto núkam svoje, aj keď si samozrejme uvedomujem, že sú len jednostranné a inde to môže chodiť úplne inak.

Dodávam preto len, že som na vydaní musela aktívne pracovať celé roky aj mimo priamej súvislosti s vydavateľstvami. Pomohlo mi, že som sledovala množstvo serverov a stránok súvisiacich s literatúrou a literárnymi začiatkami, prečítala si hromadu rád, zhovárala sa s ľuďmi, zbierala novinky a informácie… toto všetko malo zásluhu na tom, aby moja kniha o utrpení mladého fyzika napokon uzrela svetlo sveta. A v neposlednom rade sa na vydaní veľmi podieľal tento blog. Dokonca by som povedala, že mal kľúčovú úlohu. A nielen vďaka radám pána Preložníka, ale aj vďaka ľuďom, ktorých som prostredníctvom týchto stránok spoznala. A to som bola pôvodne voči literárnym blogom skeptická, myslela som si, že cez ne vydanie knihy v žiadnom prípade nevedie. Ale vedie! Nie však tak, že nejaký vydavateľ nájde váš blog a osloví vás – je to cestička veľmi dlhá a kľukatá. Až taká kľukatá, že ani nevidno, kam vlastne vedie. No treba ju vyskúšať, byť aktívny. Všetko môže pomôcť, úplne všetko – aj vyvesovanie útvarov, ktoré s vašou cieľovou knihou nemajú nič spoločné. A zbavila som sa mnohých ilúzií. Napríklad som netušila, že po prijatí rukopisu vydavateľstvom môže proces vydávania trvať vyše dvoch rokov – myslela som, že to býva nanajvýš pár mesiacov. Alebo že optický vzhľad stránky vo výslednej podobe je dôležitejší, ako obsah (niekde sa museli nastrkať balastné slovíčka, aby stránka vyzerala pekne). Alebo že autor nielenže nemôže „kecať“ do podoby obálky, ale dokonca ju pred vydaním nemôže ani vidieť. Alebo že kniha môže byť vydaná aj bez zmluvy. Alebo to, že redaktor tam nie je na to, aby vám zaručil, že vo vašom texte nezostane žiadna chyba – na to ste tam vy sami…

A čo dodať na záver: Ak si niečo zaslúžite, nikdy o to neprestaňte bojovať.

 

Ešte pár číselných štatistík, aby ste vedeli, na aké dlhé čakacie doby sa môžete pri vydávaní knihy psychicky pripraviť:

 

Mne sa vydať knihu podarilo:

 

–          Približne 13 rokov potom, ako mi myšlienka na vydanie knihy prvýkrát zišla na um

–          10 rokov potom, ako som sa rozhodla, že to určite urobím

–          8 rokov potom, ako som dopísala svoju prvú knihu

–          5 rokov potom, ako som narazila na tieto stránky

–          Približne 4 roky potom, ako som prvýkrát skúsila osloviť nejaké vydavateľstvo

–          3 roky potom, ako som napísala knihu, ktorá napokon vyšla

–          2,2 roka potom, ako som dostala prvú pozitívnu odovzu od vydavateľstva

 

Prajem pevné nervy!

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

35 Responses to Ako som vydala knihu (reálny príbeh)

  • Ha! U mňa závisť ale aj obrovské uznanie :). Pokračuj, potom niekedy chcem aj s podpisom autorky 🙂 .

    Správne mi z prečítaného vyplýva, že tvrdohlavosť je tiež časťou tvojho úspechu?

    A myslím, že mi správne vyplýva, že mi nikto nevydá pár básničiek. (závisť) 🙂

    Každopádne gratulujem.

  • Gratulujem, vidieť, že si ty si jedna z tých, ktorí si vytrvalosťou naplno zaslúžili vydanie knihy. Tak nech sa ti darí aj z jej predajom a nech máš veľa čitateľov. 

    Navyše, si týmto článkom inšpirovala ďalších ľ udí, pretože – keď sa chce, tak sa dá. 

    A budem rada, keď mi opis tvojej „púte za vydaním knihy“ pošleš na bacovak@centrum.sk  . Ďakujem

  • Ďakujem! Veru, tvrdohlavosť a občas aj nutnosť nedodržiavať do bodky všetko, čo sa napíše po internete (prepáč, Vlado).

    Zbierka básničiek? Ach jaj. V tejto oblasti síce veľmi informácie nemám (zameriavala som sa na informácie o próze), ale aj z toho mála, čo som začula sa zdá, že ak je niečo ťažšie ako vydávanie sci-fi, tak je to práve – vydávanie básničiek. 🙁

  • Dík. Aj ja dúfam, že som povzbudila ďalších pisateľov. Ale či za môj úspech mohlo len chcenie, tým si nie som úplne istá… ja som síce chcela veľmi veľmi, ale aj tak sa mi začalo dariť až vtedy, keď začal chcieť aj niekto iný. A nie jeden.

    Idem Ti hneď poslať tie podrobnosti o korekciách a obálke…

  • A ja si to ajtak raz vydám 😀 Aj keď na toaleťáku 😀

  • fúha… vedela som, že vydanie knihy nie je jednoduché (to mi bolo jasné vždy, a a zvlášť po prečítaní článku pána Preložníka tu na Enigme), ale že človek zažije pri tom až také nervy? no, klobúk dolu, obdivujem ťa že si to nevzdala! a ak môžem poprosiť, tú stratiplnú cestu by som si aj ja rada prečítala 🙂 môj mail je anjelik_majka@centrum.sk

    Vďaka 🙂

  • Poriadne si si to teda odmakala. 🙂 Na takéto veci ešte nie som pripravená. Gratulujem ti, som rada, že ti to vyšlo napriek všetkým prekážkam.

    Aj ja by som ťa poprosila o príbeh vydávania knihy, chcem vedieť, čo približne ma čaká, ak sa niekedy v ďalekej budúcnosti stane zázrak a nejaké vydavateľstvo bude chcieť vydať moje výtvory. 🙂

    mail – beatrix.s.lepis@gmail.com

    Ďakujem a ešte raz gratulujem 🙂 Kedy (a kde) sa bude dať kniha kúpiť? 🙂

  • Zbierka básničiek má ale jednu obrovskú výhodu – vzhľadom na rozsah budú náklady na tlač, korekcie, či zalomenie (ak len tá poézia nevyžaduje nejaké super špeciálne grafické efekty) výrazne nižšie. I keď nájsť vydavateľstvo asi problém bude.

  • ludia, len tak mimochodom, zverejnovat osobny mail v takomto tvare na diskusii je ehm trochu hlupe skrz to, že web crawlery zozbieraju vaše adresy a budu vam posielať spam a tak

  •   Som rád že sa to podarilo a schyľuje sa snáď k úspešnému zavŕšeniu. Vzhľadom na to že sci-fi od slovenských autorov takmer neexistuje, tak minimálne pre fanúšikov tochto žánru (a že ich je dosť) by to malo byť povinné čítanie 🙂

     

      Zarazilo ma že nejaké vydavateľstvo považuje za neslušné ak to pošleš ďalším, to je riadny nezmysel (ak teda vzájomne už dlhšie nespolupracujete). Je to normálny trh, ponúkneš to viacerým, a kto sa prvý ozve so slušnou ponukou, vyhráva – to by ich ostatne malo aj motivovať k tomu, aby sa na to čo najskôr pozreli. A ak máš skúšať 20 vydavateľstiev, nemôžeš každému nechať tri exkluzívne mesiace, nanajvýš tak mesiac, a aj to hádam len ak sa z vlastnej iniciatívy ozvú. Rovnako ako s hľadaním roboty – keď nejaká firma dlho zvažuje či má vlastne záujem, riskuje že sa medzitým zamestnám inde.

  • Vďaka. V tom čakaní Ťa podporujem, hoci má svoje nesporné nevýhody (o nich však možno niekedy nabudúce). Ale aj výhody: prepisovať, vylepšovať rukopis, zbierať informácie, aby som zbytočne nešla hlavou proti múru…

    Kúpiť? A vieš, že takúto informáciu nepovažovali za dôležité mi oznámiť? 🙂 Je to však už dostupné minimálne v internetových kníhkupectvách.

  • To je pravda. Preto som napísala, aby ste mi napísali na môj mail a nemuseli tak odhaľovať svoje adresy. Môj mail je verejný a chodí mi naň kopa spamu, ale to mi nevadí, pretože mám ešte súkromný – svoj hlavný.

  • ná veď rozumne robíš 🙂 len niektorí jedinci si to neuvedomujú

  • A nie je úspešné zavŕšenie už toto? 🙂 To, že vydavateľstvo považuje za neslušné, ak to pošlem ďalším vydavateľstvám, zaráža aj mňa. A keby jedno! Ale zdá sa, že všetky! Ale už viem, ako v budúcnosti postupovať. Napíšem im, že ak mi neodpovedajú do určitého časového limitu (dlhšieho v prípade, že pošlem celý rukopis, kratšieho, ak pošlem len obsah a ukážku), tak považujem ponuku za odmietnutú a idem osloviť ďalšie vydavateľstvo.

  • Uvedomujú a majú preto viacero emailových adries. 😉

  • Človek je na víkend mimo a tu sa strhne taká búrlivá diskusia. 🙂 Tak som sa dozvedela zopár nových detailov. Vcelku slušný počin, táto story, ale tak na štandardnú dávku kvality sme už u Teba zvyknutí 😉

    Tak, nech sa dobre predáva 😉

  • Ach jaj, takže odteraz už budete odo mňa chcieť len kvalitu? Zdá sa, že mojich 6 dôvodov, prečo nevydať knihu (zverejnila som ich pred rokom) sa začína nápĺňať. 🙂

  •  “ …občas aj nutnosť nedodržiavať do bodky všetko, čo sa napíše po internete (prepáč Vlado)…“

    S rozšírením internetu sa namnožili stránky s rôznymi radami ako huby po daždi. Popri odborníkoch, t.j. ľuďoch od fachu, sa k riešeniu vyjadrujú aj laici, ktorí majú často bohaté praktické skúsenosti, nezriedka ovládajú jazyky a majú naštudované aj zahraničné stránky k danej problematike, často lepšie ako domáci odborníci. Človek potom nájde na danú otázku aj protirečivé odpovede. Najviac to vidno na stránkach s lekárskou tematikou, stránkach o opatrovaní a rodení detí, politike … nehovoriac už o polemických stránkach typu islam, menšiny, náboženstvá, ufo, konšpiračné teórie ap …

    Môj skromný článok o vydávaní kníh (navštívilo ho dodnes, na môj údiv, vyše 100.000 návštevníkov) – vyjadruje len moje osobné názory na túto problematiku. Po otvorení diskusie k nemu sa otvorila čitateľom možnosť uverejniť aj svoje osobné skúsenosti a názory na vydávanie a tvorbu kníh. Ak si prečítate článok + rozsiahlu diskusiu k nemu, získate celkom slušný prehľad o tom, aké má človek možnosti, ak chce dnes dostať svoje literárne dielo medzi prostý ľud, pričom to nemusí byť za každú cenu len jeho papierové vydanie (a to ešte nenastala explózia používania čítačiek!).

    Za najväčší prínos uverejnenia môjho článku Chcem vydať knihu, považujem fakt, že sa do diskusie zapojilo množstvo autorov pôvodnej slovenskej literatúry, z ktorých niektorým sa podarilo vydať aj svoje prvé knihy (mnohí z nich mi napísali, že práve vďaka tomuto článku). Iní komentátori tvrdia, že článok ich „totálne“ odradil od snahy niečo vydávať. Aj to považujem za pozitívne – zbavovanie sa ilúzií je jednou z podmienok duchovného rastu.

    Nikdy som netvrdil, že akceptovanie mojich názorov a rád v článku Chcem vydať knihu je jedinou cestou k úspechu, aj keď sú podložené mojou vyše 20-ročnou praxou v brandži. 

    Iní vydavatelia (napr. na Marse) môžu mať na túto problematiku celkom opačné pohľady.

    V. Preložník, ENIGMA PUBLISHING

    P.S. Paradoxné je, že sa takáto diskusia vyvinula na stránkach vydavateľstva, ktoré pôvodnú slovenskú poéziu a prózu prakticky nevydáva (sme zameraní na alternatívne učebnice pre všetky typy škôl, vedecké monografie a prekladovú detskú a mládežnícku literatúru). „Technológia“ vydávania kníh je však takmer rovnaká, bez ohľadu na žáner.

     

  • Áno, viem, že ide len o osobný názor na túto tématiku.

    Pod internetovými radami som myslela tie seriózne. Samozrejme, dnes sa dá vygúgliť názor skoro kohokoľvek na skoro čokoľvek, mnohokrát taký, že až zo stoličky dvíha (viď napr. Smilanove príspevky). Okrem Teba som ale na tému „čo poslať vydavateľstvu“ našla iba jeden určite seriózny názor, a to od pani Dočekalovej ( http://www.mamtalent.cz/jak-spravne-nabidnout-vydavatelstvi-rukopis-knihy.phtml?program=1&ma__0__id_b=10749&ma__0__id_kp=35851 ) Tá tiež píše, že poslať vydavateľstvu rovno rukopis je hrubá chyba. V mojom prípade sa však hrubou chybou ukázalo postupovať viac-menej tak, ako píšeš Ty a pani Dočekalová (uznávam, niektoré formálne detaily som mala trošku iné) a naopak poslatie celého rukopisu bez predošlej kounikácie zafungovalo hneď na prvýkrát. Nehovorím, že sa mýlite, ani že to tak u väčšiny ostatných autorov nefunguje, len to, že ak to tak nefunguje, netreba sa vzdávať.

    Ehm, a ešte k tým 100 000 návštevníkom – prepáč, ale toto číslo nebude objektívne, lebo počítadlo na na týchto stránkach je dosť zastaralé a eviduje každý prístup, aj viackrát od tej istej osoby. Toto mi trošku vadí aj na blogu – keď sa chce autor pozrieť príspevok, či mu niekto nepridal hviezdičky, alebo či sa nová odpoveď vzťahuje na jeho komentár, aj jeho prístup sa berie ako ďalšie „čítanie“, čím počet prístupov neobjektívne rastie. Nehovoriac o tom, že autori si nemusia počet prístupov naklikávať len takto nechtiac, ale aj úplne chtiac, aby vyvolali ilúziu, akí sú veľmi čítaní…

    A už len k tomu P.S.: Veru, paradox, možno treba to nevydávanie pôvodnej slovenskej beletrie prehodnotiť… 🙂

  • Dnes len ad: 100.000 návštev (som v časovej tiesni, ako ostatne vždy):

    To, že počítadlo eviduje aj viacnásobný prístup od tej istej osoby (presnejšie: z toho istého počítača), mi vyhovuje. Opakovane sa vracajúci návštevník je pre mňa oveľa cennejší, ako niekto, kto príde raz na stránku, prečíta si prvých pár viet a (často navždy) odíde. Prvý zo spomínaných zrejme považuje článok alebo diskusiu k nemu za zaujímavú. Ak taký človek pri niektorej návšteve pridá k problematike aj svoj komentár, úžitok je zrejmý. To, že sa ľudia opakovane a často na stránku vracajú, potvrdzujú aj sami v diskusii pod článkom. Vždy ma to poteší, rovnako ako stovky komentárov, ktoré stále pribúdajú.

    (Pre detailistov odporúčam používať stránku http://www.naj.sk, ktoré analyzuje denné, týždenné, mesačné prístupy návštevníkov, návštevy, unikátne IP adresy, odkazovače, svetadiely a štáty, odkiaľ surferi pochádzajú a zobrazované stránky. Práve v časti Zobrazované stránky býva článok Chcem vydať knihu na popredných miestach. Má dosť prístupov aj z Čiech. Za najväčší klad jeho uverejnenia považujem bohatú diskusiu, ktorú vyvolal, za čo patrí veľká vďaka všetkým, ktorí mali čas a chuť sa so svojimi skúsenosťami podeliť s ostatnými.)

    P.S. Stránka sa prerábala tuším v r. 2004, takže dovtedajšie prístupy sa myslím vynulovali, malo by ich byť teda viac ako 100.000 (ale na tom nezáleží, ja sa uspokojím aj s málom, keď je často:-)

  • Tak, konecne som to precitala….No, ak sa budem opakovat, ospravedlnujem sa, no na komentare mam uz prilis zatvorene oci…Gratulujem, po takej dlhej a strastiplnej ceste sa Ti podarilo dostat Tvoju knihu vonku. Prajem Ti, aby vsetky tie dlhe, rozum a sustredenie drasajuce okamihy boli vynahradene hrdostou a vydychnutim, ked budes svoju knihu krstit tym cajom (myslim, ze to je fakt dobry napad:) ) ! A este Ti prajem vela vela vela predanych vytlackov a na ten podpis si potom pockam 😉

    Ten redaktor bol totalny somar teda!!!! Vraj cestovanie v case je vedecky nemozne…booooze….teda ak je to ten jeden, to sa nepochvalil ze to necital vobec, vraj nie do konca hahahaaaahahaaaa,boze a takych pozyvaju na besedy. Sa teraz nedivim, ze na moju Eleanor povedal, ze je to telenovela…

    Ignoracia je humus…poprosim uplne zrusit taky sposob nekomunikacie…

    co som to este chcela? Ze si potom isto precitam aj tvoj clanok o tom preco nevydat knihu…a mozno ma ta moja chut prejde 😉

    Takze este raz – gratulujem a uvidis, ze ta dalsia uz pojde lahsie 🙂

    nech Ta muza a pevne nervy neopustaju !!!

     

  • Mne ten dotyčný zase napísal, že si prečítal len tri-štyri vety a prestal – takže toto on nazýva nedočítaním do konca, hmmmm… 😀 Navyše, keby si to on (aj iní, ktorí cestovanie v čase odmietajú ako neuskutočniteľné) prečítal aspoň do dvoch tretín, pochopil by, že tam fyzicky o žiadne cestovanie v čase nešlo, len o ilúziu cestovania v čase. A to, že je niečo vedecky nemožné, ako argument pre nevydanie – tak dobre, poďme zakázať napríklad upírov, tí sú tiež vedecky nemožní, aspoň bude menej braku na pultoch kníhkupectiev… a zakážeme ich spolu s tou ignoráciou, prirodzene… 🙂

  • presne tak!!!!

    ale vies, ja si myslim, ze sa taky „odobornici“ len boja konkurencie. Ved ked som si precitala jeho diela, tak tam bolo tolko reality az strach!!! uplne suhlasim, zakazme upirov(ja som neprecitala nic, mne je realnejsie skor cestovanie v case ako upiri-hadam ma daky nepocul 😉 ), zakazme snivanie o utopii, zakazme a ignorujme uplne vsetko co nema vedecke odovodnenie a uplne prestanme fantazirovat…a vtedy dojde aj na psa mraz a velki odbornici zistia, ze aj oni casto utekaju do sveta fantazie….

  • Gratulujem  k vydaniu knihy. A zároveň ťa veľmi obdivujem, hlavne tvoju trpezlivosť. Neviem či by som ja takéto snahy vydržala. Už aj preto si u mňa hviezda.

  • Wow, ďakujem! Ani ja sama občas nemôžem uveriť tomu, že som to vydržala.  Toľkokrát som už mala pocit, že ma z toho klepne… 🙂

  • Len malá poznámka pre mierne upokojenie potenciálnych spisovateľov:

    Vydávame sériu kníh megaúspešnej anglickej spisovateľky Michelle Paverovej – príbeh 12-ročného Toraka a vlčieho mláďaťa z doby kamennej (6 kníh v sérii, preložené do takmer 40 jazykov). Práve teraz u nás vyšiel aj jej skvelý hrôzostrašný príbeh pre dospelých Temná hmota a kúpili sme aj práva na ďalšiu sériu kníh tejto autorky, Bohovia a bojovníci, odohrávajúcu sa v dobe bronzovej. Ide o spisovateľku, o ktorú sa dnes vydavateľstvá doslova bijú (napríklad na Kroniku temného dávnoveku dostala najvyššiu finančnú zálohu na honorár v dejinách veľkej Británie, ešte PRED napísaním 1. knihy série – Brata Vlka).

    A teraz tá poznámka:

    Z rozhovoru s ňou sme sa dozvedeli, že na prvú zmluvu s vydavateľom čakala 16 (!) rokov, počas ktorých si písala príbehy po večeroch, pričom pracovala v právnickej firme.

  • „A už len k tomu P.S.: Veru, paradox, možno treba to nevydávanie pôvodnej slovenskej beletrie prehodnotiť… :-)“

    … už sme to prehodnotili – vydali sme tuším 4 knihy a každú sme predávali tuším 7 rokov, niektoré máme ešte v sklade dodnes… Ale podobne dopadli aj niektoré prekladové romány, dokonca v zahraničí veľmi úspešné. Budeme ich predávať roky – nevadí, knihy sa nekazia, no zaberajú miesto a viažu peniaze. (Musiš predať 1500 ks, aby sa Ti náklady vrátili!) S beletriou je kríž, treba sa venovať cielenému a premyslenému marketingu a na to my nemáme čas. Nech sa tomu venujú špecializované vydavateľstvá, naša parketa to nie je, a asi ani nebude. Robíme to len občas a pre radosť. Rovnako ako detské knihy.  

    S odbornou literatúrou je to ináč – staráme sa o jej aktualizáciu, a tak sa chýr o nej šíri po školách ústnym podaním – nepotrebujeme takmer nijakú reklamu. Stačí keď prednášajúci povie študentom napr. vyšla dobrá Optika od Enigmy, zožeňte si ju – a potom si ju objednávajú okrem Slovákov aj Česi, hoci kniha je v slovenčine – čo je v oblasti beletrie úkaz nevídaný. Jazykové knihy pravidelne každú jeseň nestíhame tlačiť. Mimoriadne pyšní sme na istého chlápka, čo predával naše nedostatkové Angličtiny minulú jeseň načierno po školách za dvojnásobnú cenu. Máloktorá kniha sa dožije takého vyznamenania.

  • Wow, tak na ňu v čakaní nemám. A to píše v angličtine! Vždy som si myslela, že anglicky píšuci autori to majú s vydávaním ľahšie.

  • Ahoj, Adhara,
    páčia sa mi tvoje články o tom, ako si vydávala knihu a o tom, čo to všetko obnáša. Keďže sama zbieram už dlhšie odvahu poslať rukopis nejakému vydavateľovi, sú tvoje slová na nezaplatenie. Celkom by ma zaujímalo, aké si mala problémy s financiami.

    Ahoj, Adhara,páčia sa mi tvoje články o tom, ako si vydávala knihu a o tom, čo to všetko obnáša. Keďže sama zbieram už dlhšie odvahu poslať rukopis nejakému vydavateľovi, sú tvoje slová na nezaplatenie. Celkom by ma zaujímalo, aké si mala problémy s financiami. Nech viem, na čo sa mám pripraviť, ak sa raz na to dám.

  • Vďaka. Ak chceš, pošli mi e-mail na adhara@volny.cz a popíšeme si o problémoch s financiami v súkromí.

  • Ahoj, Adhara,

     

    zaujal ma Tvoj článok, čítala som ho už dávnejšie, keď som rozmýšľala nad poslaním svojho rukopisu. Teraz som sa k nemu vrátila a znovu ma upútali Tvoje problémy s financiami (neviem, čo si pod tým predstaviť) a aj trápenie s redaktorkou. Tiež by som rada vedela viac. 🙂 Môžem poslať mail?

     

    A gratulujem ku knihe, teda tuším už k dvom, videla som na Martinuse. 🙂 Určite je to skvelý pocit.

     

    Pekný deň,

    Ran

  • Ahoj,

    jasné, pokojne pošli mail. A ďakujem za gratuláciu, áno, už sú dve. 🙂

  • … ale gratulujem.  poznam iny paradox. vytlacenie knihy stoji 2€/ks. od distributora si vypytam tieto dve eura(nebudem sebecky nech sa aspon cosi preda, pokryje to najnutnejsie vydavky)- viem ze distro si prihodi, knihkupec a cena je hned desat eur. citatel si povie „aka draha kniha, ten spisovatel je nenadzgany lakomec“. a doklepne to distributor ktoremu by to bol knihkupec zobrat za 0,5€(hodiny prace plus nervy plus … vieš sama) Cize podobne pocity a zazitky. a po tvojich zazitkoch uz duplom nemam chut vydavat papierovu knihu. maximalne rukopis a dovi dopo. mimochodom, mam skusenost s e-knihou a tiez nic moc zazitky. Ale o tom potom.

  • Vďaka. S e-knihou mám aj ja nepekné skúsenosti, ale tie si nechávam do iného článku.

  • Ahoj,

    článek jsem přečetla na jeden nádech! Absolutně vím, o čem mluvíš… protože přesně ted prožívám úplně to samé. A ptám se, jak sakra donutit někoho, aby si to konečně přečetl? Zatímco jiní dostávají odmítavé emaily, já zůstávám téměř bez reakcí. Ta beznaděj… Byla bych ráda, za nějakou tu radu od Tebe, pokud by to bylo možné? :)) Děkuji za super článek… Dopadlo to u tebe nakonec dobře a to mi vneslo trochu té naděje, že se to třeba nakonec podaří i mně. 🙂

    Tak se zatím měj!

    Lenka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button