Obraz – báseň slovami maľovaná,

báseň – paleta farbami zapísaná.

Ťah štetca vykresliť vie,

čo ťah pera vysloviť nie!

Slová na perách čakajú,

ústa nemou tóninou spievajú.

Písmená v rýmoch v ladnom takte,

sťa pohyby mysle v kvetinovom šate.

Hrou sa stávajú hrejúce vety.

Svet sa nejaví v tieni upätý.

Tempo tanca krok ladí.

Tep hudby do piesne  prúdi.

Krásna to chvíľa,

keď duša s telom verne splýva.

Nemať nič a predsa mnoho. Umenie…

večné, božské  spojenie!

Tieň sa na slnku do čierneho závoja ukrýva

a pri splne nádheru perleťových vlasov odkrýva.

Hviezdy sa vynárajú na atramentovom mori,

na hladine sa búrlivé zrkadlo  nebies tvorí.

Nastáva deň. Slnko zapadá, ďalšia noc,

v očiach je tma a mesiac kričí o pomoc!

Hviezdy rozkvitli na tmavej oblohe

a zore svitá na opačnej polohe.

Tie lúče svetla sa objavia až nastane čas,

veď tiene čakajú, kým hviezdy zaspia a  vrátia sa zas.

jana.vandrakova