Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Strašiak menom cieľová skupina

Väčšina kníh je príliš plochá. Alebo jednofarebná. Vyberte si, ako tomu budete hovoriť. Oba pojmy popisujú jeden a ten istý jav – prílišnú jednotvárnosť v rámci príbehu.

Uplynulo už nejakých desať rokov od chvíle, kedy som si tento fakt, vtedy ešte nesformulovaný, uvedomila. A doteraz neviem, prečo tomu tak je. Veď svet je pestrý, respektíve, hovorí sa to o ňom. Prečo nie sú pestré aj knihy?

Až pomerne nedávno som sa dostala k prvému možnému vysvetleniu. Prišlo v podobe strašiaka menom cieľová skupina. Väčšina autorov vraj dáva do svojich kníh len určité prvky preto, aby oslovilo nejakú, spravidla vekom či pohlavím vymedzenú skupinu čitateľov.

Nikdy som nerozumela spojeniu písanie pre cieľovú skupinu. Je to nezmyslené škatuľkovanie, ktoré čosi vnucuje. Možno to hovorím preto, lebo som nikdy nebola čitateľ žánru určeného pre danú cieľovú skupinu, do ktorej som na základe veku a pohlavia patrila. Ako dieťa som čítala sci-fi, ako teenagerka horory. Teraz som už (formálne) žena, ale nečítam takzvané romány pre ženy. Načo to teda je? Tí, čo zaviedli pojem cieľovej skupiny, premenili určitú časť populácie na armádu klonov neprejavujúcich medzi sebou nijaké odlišnosti. V skutočnosti tam však veľké odlišnosti sú a nielen medzi jednotlivcami, ale aj v rámci nich. Každý jedinec je zložitá, neraz trochu rozporuplná bytosť s mnohými stránkami a potrebami. Ploché knihy však napĺňajú len jednu jedinú stránku čitateľa a pokiaľ ten nechce umrieť na literárny skorbut, musí striedať v čítaní knihy z rôznych súdkov. Áno, aj to je riešenie, ale nie veľmi šťastné. Čo, preboha, je zlé na písaní z rôznych uhlov pohľadu?

Pojem armáda klonov možno najlepšie pochopiť na postavách plochej knihy. Tie, bez ohľadu na to, či sú kladné alebo záporné, vyzerajú, akoby ich jedna mater mala. Prinajlepšom. Áno, tie postavy sú od seba trochu odlišné, ale nie dosť odlišné. V skutočnom svete je variabilita charakterov oveľa väčšia, než to bežne býva v rámci románu a pohľady dvoch jedincov na svet sa občas od seba líšia aj o 180°. Nielen o biednych 18, čo v mnohých dielach býva vrcholom odlišnosti.

Neraz snívam o tom, aké by to bolo, keby sa stretli dve naozaj odlišné postavy z dvoch absolútne odlišne poňatých románov. Milujem kontrasty. Zrážka dvoch extrémov musí byť veľkolepá. Žiaľ, túto veľkoleposť nám väčšina autorov neposkytne. Prečo? Jednoducho to nevedia? Sú aj oni v skutočnosti plochší, než by sa patrilo? Teda nie takí plochí, ako jednotlivé postavy, ale práve takí plochí, ako všetky ich postavy naskladané na seba? Alebo to robia v menej komercie a boja sa, že pestrosť by nezabrala? Naozaj sa tak príšerne desia toho, že nejaký pubertiak neprehltne pasáž písanú z pohľadu dôchodcu? Ale prečo by nemal? Lebo nič také nepozná? Lenže kniha je predsa o tom, že sa chcem dozvedieť niečo nové. Uniknúť do iného sveta, pretože tohto už mám plné zuby. Vy nie?

Samozrejme, všetko potrebuje správnu mieru. Nehovorím, že kniha má byť gulášmix všetkých možných aj nemožných žánrov a postáv všetkých vekových, ekonomických, sociálnych a neviemakých skupín. Nie. Len prosím autorov o trochu väčšiu rovnováhu, silnejší kontrast, pretože pri tej jednej rovine, v ktorej sú písané, väčšinu postáv ani nevidieť.

Vážne.

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

11 Responses to Strašiak menom cieľová skupina

  • suhlasim…

    mam absolutne pisatelske suchoty, dokonca take, ze sa mi nedari spravne sformulovat nejaky normalny komentar…

    🙁

     

    mozno to chce napisat nejaky pribeh, ktory bude hlavnou postavou romanu…

  • výstižné.. „literárny skorbut“ ma úplne dostal 😀 zaňho dávam 5 hviezd 🙂

  • Zaujímavá úvaha, nikdy mi nenapadlo sa nad týmto zamýšľať. Možno aj preto, že som sa doteraz reálne nepokúšala niečo vydať. Prosto píšem to, čo ma baví, čo mi práve napadne, na čo dostanem chuť a neriešim cieľovú skupinu. A možno to bude aj žánrom, ktorý píšem, nejako sa mi tam nežiada prílišná rôznorodosť… alebo som tiež plochá 🙂

    Inak súhlasím s Klimeuxom, ten literárny skorbut sa aj mne páčil 🙂 V Tvojich príspevkoch sa zvyknú vyskytnúť originálne a trefné slovné spojenia – jeden z dôvodov, pre ktoré sa oplatí čítať 😀

    Inak, ešte taká drobnosť, viem, že sa so skloňovaním až tak nemusíš… štvrtý odstavec, tretia veta – nemalo by tam byť „určeného“ namiesto „určenú“?

  • Spisovateľské suchoty poznám, veľmi nepríjemná vec – tiež som si to prekonala (teda niežeby ma múza momentálne kopala ostošesť).

    Tej poslednej vete nerozumiem, ale aj tak – ďakujem za komentár.

  • Ďakujem Vám obom. Wavako, ja to mám úplne rovnako, píšem, čo chcem písať, čo by som rada čítala ja. To len odkedy som narazila na stránkach niektorých vydavateľstiev na čudnú požiadavku uviesť cieľovú skupinu rukopisu, začala som sa znepokojene škriabať po hlave. 🙂

    Som rada, že sa mi aspoň sem-tam podarí zapotiť niečo originálne a trefné. 🙂 originalita je vzácnosť.

    Dík za upozornenie na to skloňovanie, už je to opravené.

  • Svet je troj(štvor?)rozmerný, kniha je … taká akú ju čitateľova predstavivosť dokáže vytvoriť (samozrejme v súčinnosti autora) 🙂

    K téme – možno je to aj rozsahom. Pri klasickom románe (300-400 strán) jednoducho nie je dosť miesta na veľa uhlov pohľadu. Keď čítam ságy (viac ako 2000 strán), tak tam vždy sú pohľady z najrôznejších uhlov kadejakých postáv či frakcií, často s protichodnými cieľmi, i mnoho dejových línií. A to tak v sci-fi ako aj vo fantasy. I keď možno je to len tým, že kto si trúfne napísať niekoľkotisíc stranové dielo (dostatočne kvalitné aby sa čítalo), tak je o úroveň vyššie ako pisateľ 300-400 stranových „jednoaktoviek“.

  • no myslela som tym to, ze hlavnou postavou by v pribehu nebola hlavna postava ale pribeh…ten by bol rozpravany z viacerych uhlov a tym by sa stal vlastne hlavnou „postavou“…

    no dnes mi to fakt ide 😀 😀

    😉

     

  • Každá kniha je možno trojrozmerná, ale podobne ako ďalších 7 dimenzií v našom časopriestore, tak aj tretia dimenzia v knihe zostáva väčšinou na mikroskopickej úrovni. 🙂

    Rozsahom to podľa mňa nie je. Ak myslíme priestorovosťou konkrétne rôzne uhly pohľadu, tak možno aj hej, ale ja som tento pojem mienila širšie. A tá všeobecná plochosť sa prejaví už na krátkom úseku. Napríklad ja už po 1-2 kapitolách začínam cítiť tú hroznú jednostrannosť a vysielam zúfalé prosby, aby sa to zvrátilo, aby to nepokračovalo tak, ako si myslím – ale tie prosby nikdy nie sú vyslyšané. 🙂

  • v podstate suhlasim aj nesuhlasim. najprv to co nesuhlasim: cielovu skupinu nemusis definovat podla veku/pohlavia. cielovu skupinu mozes definovat aj na zaklade prislusnosti k zanru – ty mimo ineho patris do cielovej skupiny scifi. alebo napises poviedku pre cielovu skupinu teenmagorov milujucich horor. veronika valenta napisala poviedku pre fanusikov Upirich dennikov. Moj Ti-en bude pre skupinu startrekistov milujucich vesmirnu operu a zaroven milujucich romancu. cize nesuhlasim s tebou kvoli definicii cielovej skupiny – otazka je pocetnost takejto skupiny, lebo cim viac kombinacii vek/zaner/pohlavie/fans tak sa to bude zuzovat. ale s tym „klonovanim“ si to vystihla. vacsinou je potom aj dej rovnaky, rozdelne su len prvky nastavenia – vek, pohlavie, prostredie, casova zona atd.

  • Dobre, ale fanfiction je osobitný prípad, kedy sa píše pre veľmi prísne vyselektovanú skupinu ľudí. A aj pod jednou fanfiction som už videla obdivné aj kritické (odo mňa :-)) komentáre. Žánrová cieľová skupina, to ani nehovorím – napríklad ja aj moja mama patríme medzi scifistov, ale nezhodneme sa v názore snáď ani na jediné dielo – tie, čo moja mama považuje za najlepšie, sú podľa mňa najhoršie a naopak.

  • asi samostatnym článkom 😉

    Ale keby tvoja mama pisala tak podla tvojho komentaru by ma bavilo ju čitat.

Napísať odpoveď pre horvathales Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button