Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Kuchynská stolička, kuchynský stôl

 

Na tejto stoličke sedávam, keď premýšľam. Za mnou je okno a jeho uzavretý priestor, deň ma presvetľuje odzadu, takže mi poriadne nevidno do tváre.

Uvarila som si kávu ako každé ráno, kým sa vyzlečiem z nočnej mory. Lyžičkou sa šprtám v kávovej pene na povrchu. Nemám rada tie existencionalistické situácie, ktoré si z času na čas pred seba sami postavíme.

Tento byt nie je môj. Je to len prenajatý priestor, v ktorom sme sa spolu chvíľu zdržali a odmigrujeme zase inam.

Úvod dňa je nekonečný. Bosé nohy si musím zdvihnúť z podlahy, lebo pekelne chladí a je zasratá smeťami. Usadím sa do tureckého sedu a počítam, koľko vydržia netŕpnuť, kým zase prídeš. Je to jedno, lebo keď odchádzaš, tak či tak sa nevládzem postaviť.

 

Usmejem sa. Káva mi pripomína milenca.

 

„Vstávaj, už je obed…“ Šepkám mu do ucha.

„Uhm…“ Mrmle z polospánku.

„Dvanásť hodín… večer.“ Zaklamem. „Ideme žiť!“ Smejem sa.

„Hej, hej, ešte 5 minút.“ Uškŕňa sa on. Pobozkám mu ucho a idem bosá do kuchyne.

Je iná. Rada mu v nej pripravujem dobré raňajky. A potom sa vyparím niekam na slnko. Veľa sa na mňa usmieva, keď raňajkuje. A miluje ma očami. Je rád, že ma vidí a je mu horko. Lebo musím odchádzať, aj keď nemám kam. Je to ako vyliezť v lete z bazéna, schovať sa do tieňa a dať si zmrzlinu. Zmodrieť a tváriť sa, že som to stále ja.

 

Čoraz viac zbytočný človek sa poberie na vlakovú trať. Zbalí si výčitky do  batohu a na desiatu si vezme nalomené srdce. Počas cesty ho rozštvrtí, aby mu ostalo aj na potom a zaženie hlad.

Ja už mám zbalené.

Rozmýšľam, čo si oblečiem…

 

Počuť tikot hodín. Lyžicu, krútiacu sa v šálke kávy a motory áut, čo sa vrázdia po ulici. Pokojne sedím. Pokojne, až je to sadistické. Sem som sa dostala; do prázdna, za čo ti veľmi ďakujem. Už ti nemám čo dať, keďže nič nemám; nakŕmil si sa, môžem ísť. Ešte pred tým som chcela ostať, ale poslal si ma preč. A keď som odišla, znenávidel si ma za to, že som neostala.

 

Je obed.

 

Milenec ma vzal na prechádzku. Pozerali sme sa na husté oblaky a hádali, aké vlasy a oči by mali naše deti. Držal ma pevne, až som mala chuť byť slobodne zraniteľná. Ale obmedzila som sa na jednoduchšie veci. Napríklad rodinné fotky. Tiež by som chcela dobrého otca pre svoje dieťa. Mám však vysoké nároky; namiesto luxusnej kariéry túžim po božích daroch.

Dostávame vtedy, keď si už akosi na nič nenárokujeme. To je najlepšie.

 

Nohy mi príšerne stŕpli, musím si ich vystrieť. Keď sa dotknú zeme, ani ju necítim. Chvíľu to trvá, kým sa postavím.

Prezerám si stoličku oproti. Vybavuje sa mi, ako divoko si ma na nej dráždil, obcoval si so mnou ako besná šelma, šíriaci sa oheň. A potom vždy na stole završuješ dielo. Prirážaš prudko a nikdy sa mi nepozeráš do očí. Nepáči sa mi to, ale mlčím.

Plačem až v kuchyni u milenca.

Prechádzam sa po byte, po tom prenajatom priestore a zablúdim do spálne. Neštylisticky páchne tým, čo sme si nahovárali, že je pravda. Ako zle zapísaný paragraf v našich nekrológoch o tom, kto bol aký. Neskoršie nadávky sme si kľudne mohli vzájomne vytetovať. Aj tak ich z nás už nič nezmyje.

Chrbtom ku kuchyni pozorujem ulicu cez ušmudlané okno. Ulica je, paradoxne, miesto, kde aspoň niečo ostáva rovnaké, na rozdiel od prenajatého vnútra, ktoré ste zrenovovali natoľko, že vám v ňom už nič nie je vlastné.

 

Každá nová kotva začína milencom a každý  milenec končí kotvou. Najprv nikdy nič nevravieva. Nič zbytočné. A je jediný, koho ešte znesiem oproti sebe za kuchynským stolom…

 

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Kuchynská stolička, kuchynský stôl

  • … a opäť mám z toho taký trochu zmätený pocit, ako ostatne asi z väčšiny Tvojich príspevkov. Čo sa mi ale naozaj veľmi páčilo, bol ten odstavec s nalomeným srdcom. Silné a pravdivé. Fú. Aj to s tými nadávkami malo čosi do seba. Máš prosto postreh a vieš ho pekne uložiť do slov. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button